Syn hordy
Bol synom hordy, čo mu pamäť siaha. Kmeň ho chránil, keď bol slabý. Ale teraz je už silný bojovník. Prišiel čas, aby na odplatu poslúžil kmeňu.
Krik nového života sa predral do priestoru starého sveta. Dva ostré pazúry prestrihli puto s osobou, ktorá ho deväť mesiacov chránila, aby mohol v bezpečí rásť a naberať silu. A teraz tú silu a chuť do života dával najavo svojím hrdelným revom.
S každým nádychom sa mu dostával do pľúc vzduch, ktorý sa v hlinenej chatrči miesil s dymom tlejúcich uhlíkov a pachom čerstvej krvi.
Drsné ruky s pazúrmi a hebkou srsťou na predlaktí ho starostlivo držali. Doniesli ho až k osobe, ktorú ešte nemohol vidieť. Ale mohol ju cítiť. Tak ako ona mohla cítiť jeho.
Žena s dlhými havraními vlasmi a čiernym pásom nepriehľadnej látky cez zjazvené oči k nemu natiahla svoju tenkú rúčku. Bez pazúrov. Bez srsti. Prešla mu dlaňou po čele a on prestal plakať. Ona sa spokojne usmiala.
„Cítim rohy. Bude z neho silný bojovník,“ riekla nežne žena a zobrala ho do svojho náručia. Nastavila palec, aby jej pomocníčka svojím ostrým pazúrom otvorila malú ranu a potom ním novorodencovi prešla po čele, zanechávajúc karmínovú šmuhu. „Kmeň ťa ochráni, keď budeš slabý a ty na oplátku poslúžiš kmeňu.“
„Rodička neprežije. Málo sily,“ prehovorila pomocníčka.
„Viem,“ odvetila pokojne útla žena s novorodencom v náručí. Potom, aj navzdory zastrenému zraku, prešla istým krokom k vyslabnutej rodičke.
Pred prahom smrti jej tvár bledla a skromná hruď sa len s námahou nadvihovala. Pri nej sedelo malé dievčatko s malými rožkami na vrchu čela. Držalo ju za ruku svojimi drobnými rúčkami s pazúrmi a jemnou srsťou na predlaktí. Aj napriek týmto výrazným odlišnostiam sa ponášalo na vyslabnutú rodičku. Najmä hustými vlasmi a hnedými očami, nad ktorými sa v tej chvíli starosťami vraštilo výrazné čelo. Oči sa jej však náhle rozžiarili pri pohľade na nového člena kmeňa.
„Pozri, Lesana! Priviedla si na svet silného syna hordy. Požehnaj ho svojou láskou. Zober ho do svojej náruče a daruj mu meno, ktoré sa po vetre vojny bude hnať do vzdialených krajov.“
„Je to len... ďalší prašivý bastard,“ riekla s námahou slabnúca rodička. „Presne... ako tí siedmi pred ním.“
Pri týchto slovách sa malému dievčatku vhrnuli slzy do očí. Váhavo pustilo slabnúcu ruku a so zvesenou hlavou sa rozbehlo preč. Žena so zastretým pohľadom si bez rozpakov prisadla k umierajúcej.
„Lesana, každým výdychom si bližšie k Čiernej pani. Tam, kde je život, musí byť aj smrť. Tvoje telo sa vráti do zeme, no tvoj duch ostane s nami. S tvojím kmeňom.“
„Ušetri ma tých hlúpostí, Lupka,“ vydýchla s námahou Lesana. „Šialenstvo... ti vzalo zrak a zastrelo myseľ. Ale toto... je už priveľa. Ako si mohla... zabudnúť na náš domov. Na nežný vánok... hladiaci naše líca. Zlatisté polia a lúky... plné kvetov. Ešte než umriem... chcela by som... poslednýkrát vidieť. Aspoň... v mojich snoch.“
Čiernovlasá žena s dieťaťom na rukách začala hmkať nežnú melódiu.
„Lupka... viem... že mu to nepovieš. Ale tvoj brat... Samo... ja som... ja som ho...“
„Hajaj, búvaj, krásno dieťa,
donesiem ti z hája kvieťa.
Sprevádza nás nežný sen,
pokým svitne nový deň.“
Skromným príbytkom sa niesol jemný spev, do ktorého sa nepozorovane stratil jeden posledný výdych.
***
Slnko bolo na začiatku svojho zostupu z oblohy. Skromné klasy obilia sa kývali v neprívetivom vetre a medzi nimi zberali ženy a staršie deti úrodu. Tá bola tento rok chudobná.
V hlinených chatrčiach sa ďalšie skupiny žien a menších detí venovali rozličným prácam. Od spracovania potravy a surovín až po opravu a výrobu oblečenia a nástrojov.
Muži sa zatiaľ zaoberali potrebnými opravami chatrčí a zbraní. Skupinky mladíkov sa starali o zvieratá, lovili, alebo sa zúčastňovali bojového výcviku pod vedením ich skúsenejších druhov.
Aj napriek nehostinným podmienkam prostredia, by sa to dalo opísať ako ďalší pokojný deň. Lenže na onú dedinskú idylu dopadol v to popoludnie tieň.
Pätica jazdcov na mohutných bojových koňoch sa hnala krajinou a každý, kto ich zočil, nemohol inak než pozastaviť činnosť, ktorej sa venoval a sledovať túto hrozivú skupinu.
Husté vlasy so zapletanými vrkočmi im nadskakovali na širokých chlpatých ramenách. Výrazné čelá im zdobili rohy a z čeľustí im ostré tesáky omínali pery. Široké nosy odfrkovali medzi krutými očami, zastrešenými výrazným obočím. Na chrbtoch a pri bokoch sa im hompáľali hrozivo vyzerajúce zbrane, hoc mocné ruky s ostrými pazúrmi a špicatými hánkami by dokázali byť dostačujúco smrteľné. Celý ich hrôzu naháňajúci zjav dopĺňali aj kožené zbroje, na ktorých boli na pohľad chaoticky pripevnené železné pláty a kosti.
Jazdci hnali svoje kone až do srdca osady. Na čistinku uprostred kruhu hlinených chatrčí, na ktorej sa zvykli konať oslavy, obrady a v tejto chvíli aj výcvik mladých bojovníkov.
Zastavili pred mužom, ktorý ich už očakával. Vyzeral by rovnako hrozivo ako oni, no do vrkočov sa mu už zakrádali šediny a postava sa mu mierne ohýbala pod ťarchou necelých piatich desaťročí.
„Vitaj, chán Gorak! Ako môže starý náčelník Tur slúžiť?“ zvolal mocne už chradnúcim hlasom postarší muž.
Prostredný z pätice zosadol zo svojho koňa a istým krokom prešiel pred vodcu kmeňa. Bol to statný chlap, vysoký vyše dvoch metrov. Bol nepochybne najvyšší, no keby starého náčelníka neohýbal úctyhodný vek, boli by si v tomto rovní.
„Chán Gorak počuť chýr,“ prehovoril statný muž hlasom silným a chladným ako železo. „Náčelník Tur starý a slabý. Robí zlé rozhodnutia. Kmeň slabne. Viac a viac bezrohých v jeho kmeni. Náčelník určiť ohnisko kmeňa slepá bezrohá žena.“
„Aký vietor niesť chýr?“ ohradil sa postarší náčelník.
Chán pokynul na jedného zo svojich druhov. Ten zosadol z koňa a podišiel k jeho boku.
„Varik mladý a silný. Varik bude nový náčelník kmeňa!“
„Tur starý,“ odvetil pokornejšie náčelník. „Tur bude prenechať miesto pre náčelník. Ale kmeň má silný bojovník!“
Chán Gorak neskrýval zvedavosť vo svojich očiach. A preto pokynul náčelníkovi, aby statočného mladíka predviedol.
Z hlúčiku mladých bojovníkov predstúpil jeden z vedúcich. Havranie vlasy mal spletené do vrkočov a zdobené malými kostičkami. Bradu mu pokrývalo riedke a jemné ochlpenie. Aj jeho tvár mala nežnejšie črty. A nemal žiadne rohy.
„Bezrohý nemôže byť náčelník! Tur uráža chán Gorak!“ vyštekol Varik, lenže chán ho gestom ruky zastavil a potom pokynul na mladíka, aby pristúpil bližšie.
„Horda ctí právo sily. Bezrohý má právo sily. Ak bezrohý morgar.“
Mladík sa s otázkou v očiach obrátil na svojho náčelníka. Ten mu prostým kývnutím hlavy naznačil, že môže hovoriť v prítomnosti chána.
„Volám sa Samo. Čo si dokážem spomenúť, som členom Turovho kmeňa.“
„Samo morgar,“ usúdil chán Gorak. „Varik a Samo bude bojovať! Bez zbrane. Bez Päste. Víťaz bude stáť!“
„Hodím bezrohého o zem!“ zasyčal zlostne Varik.
Obaja mladí muži sa postavili oproti sebe len v kožených nohaviciach so širokými opaskami. Hľadeli si navzájom nevraživo do očí, hoc Varik bol o niečo málo vyšší.
„Keď Varik náčelník, zabiť všetko slabé a zasiať svoje semeno,“ zadíval sa rohatý svojmu protivníkovi výhražne do očí.
Chán dal povel a súboj začal.
Zakliesnili sa do seba telami. Jeden druhého držal za opasok a prach sa prudko víril pri ich nohách. Nik nechcel svojmu súperovi ustúpiť. Prudko fučali vypätím síl. Nakláňali sa raz tak, raz tak. Kvapôčky potu sa leskli na ich svalnatých telách v horúcich lúčoch slnka. Niekomu sa to mohlo zdať dlho, inému zasa krátko, no zrazu bol súboj rozhodnutý. Rozvírený prach sa znášal na porazeného.
Varik, s pohľadom upretým na modrú oblohu, ležal chrbtom na zemi.
„Nie!“ skríkol zlostne a vyskočil na nohy.
V záchvate hnevu sa chcel vrhnúť na Sama, no chán Gorak bol rýchlejší a jedinou päsťou zrazil svojho druha späť na zem.
„Právo sily rozhodlo! Varik musí ctiť právo sily!“
Porazený morgar sa bez ďalších slov stiahol ku koňom. Nemohol si dovoliť ísť proti svojmu chánovi. Ale nevraživosť sa mu z očí len tak skoro nestratí.
„Samo vyhral súboj,“ obrátil sa chán na víťaza. „Ale bezrohý nemôže stať náčelníkom. Nie teraz.“
„Čo mám vykonať, mocný chán?“ sklonil pokorne hlavu Samo.
„Varik hovorí pravdu. Kmeň slabý. Úroda slabá. Pre všetky kmene. Ťažká zima pred nami. Náčelník Tur a Samo bude prísť o tri noci na trh. Zobrať dve ruky najviac silných. Morgar zoberie čo potrebuje!“ zakončil prísnym pohľadom svoj prejav chán. Potom vysadol na koňa a spolu so svojimi bojovníkmi odišiel rovnako rýchlo a nečakane, ako prišiel. Nie však rovnakou cestou. Pravdepodobne mal namierené do ďalšej osady.
***
Detský smiech sa niesol šerom hlinenej chatrče. Chlapci sa klbčili na prašnej zemi, dievčatá vyrábali jednoduché ozdoby zo všakovakých materiálov, čo cez deň len tak pomimo nazbierali a jednoduchými príveskami potom veselo ovešiavali najmenších, ktorí boli v starostlivosti tehotných žien.
Vzadu, na kožušinách pri ohnisku, sedela útla mladá žena so zastretým zjazveným pohľadom. Čierne vlasy jej voľne spadali po ramenách, a tak ako mnohí prítomní, nemala ani ona rohy. Uprostred čela však mala vypálený kruh.
Starostlivo držala v rukách najnovší prírastok kmeňa, ktorého obdarúvala nežným úsmevom. Dievčatá pri nej sa zatiaľ prestrkovali, aby mohli drobného chlapca lepšie vidieť. Teraz bol ešte malý a roztomilý, ale jedného dňa z neho bude veľký bojovník.
Kožušiny zastierajúce vchod do príbytku sa odhrnuli a za sprievodu chladného večerného vetra vpustili dnu mladého muža s havraními vlasmi. Pozornosť prítomných sa so zatajeným dychom presunula naňho. V kútiku duše chceli byť všetci chlapci silní ako on a dievčatá tajne dúfali, že raz privedú na svet jeho potomka.
Muž, ktorý mal byť v budúcnosti náčelníkom, si nikoho nevšímal. Nikoho, až na slepú ženu pri ohni. Ráznym krokom prešiel pomedzi ostatných priamo pred ňu.
„Už si zasial svoje semeno po celej osade, braček?“ oslovila ho žena s pobaveným úsmevom. „V tomto príbytku úrodnú pôdu nenájdeš. Aspoň... zatiaľ nie,“ dopovedala, načo sa niektoré dievčatá zachichotali a iné zapýrili.
„Zajtra odchádzam s mužmi na výpravu. Prišiel som si po tvoje požehnanie, Matka,“ odvetil jej s vážnosťou v hlase.
Žena odovzdala novorodenca do starostlivosti dievčat a potom gestom naznačila, aby si ľahol a položil hlavu na jej stehná. Muž tak urobil a zavrel oči. Jej stehná neboli ani také kypré, ani také svalnaté ako stehná ostatných žien kmeňa, ale bolo z nich cítiť príjemné teplo, napĺňajúce aj tie najskrytejšie zákutia jeho duše. Keď ešte k tomu postrehol na tvári nežnosť jej dlaní, dokázal pocítiť tajomný mier, ktorý akoby poznal, no nedokázal ho spojiť s nehostinnou krajinou, v ktorej vyrastal.
„Už som ti veľakrát vravela, aby si mi nehovoril Matka.“
„Ale veď si predsa matkou kmeňa.“
„Pre kmeň som duchovnou matkou. Ale s tebou mám silnejšie puto. Si môj malý braček, ktorého musím chrániť a viesť. Až kým nebudeš dostatočne silný, aby si sa o seba postaral.“
„Som najsilnejším bojovníkom kmeňa a budúci náčelník. Dokážem sa o seba postarať!“
„To posúdim sama, Samko,“ odvetila s hravým úsmevom.
Nechcel sa hádať s duchovnou matkou a už vôbec nie so svojou prehnane starostlivou sestrou, a tak radšej neodpovedal. Oči mu ale poblúdili po príbytku, ktorý hýril húževnatým životom. Ani nevedel, ako mu prišla na um tá otázka.
„Prečo si vlastne nikdy neporodila?“
Z prstov, hladiacich jeho tvár, náhle pocítil chlad. Zakrádal sa jeho telom a bolestivým mrazom zovrel jeho srdce. Zrak sa mu na chvíľu zahmlil a sťažka sa mu dýchalo. Znenazdajky to však odišlo rovnako záhadne ako to prišlo.
Obrátil pohľad k tvári svojej sestry. Bola skľúčená zármutkom, no netrvalo dlho a rozjasnila sa prívetivým úsmevom.
„Čierna pani mi určila inú úlohu. Vďaka tomu mám veľa detí. Veľa roztomilých detí,“ odvetila a úsmev jej prirodzene žiaril ako poludňajšie slnko na vodnej hladine. Hladine, pod ktorou sa v temných hlbinách niečo skrývalo.
„Teraz si pokojne oddýchni, braček. Čaká ťa ťažká skúška. Aby si ju splnil, dostaneš požehnanie odo mňa aj od Čiernej pani,“ prihovorila sa mu nežne a začala hmkať jemu tak známu melódiu.
Viečka mu oťažievali a myšlienky sa rozplývali pri jej podmanivom speve. O chvíľu už spal v jej láskyplnom objatí a sníval. Sníval, ako ho jemný vánok hladí po lícach uprostred zlatistých polí a pestrých lúk posiatych kvetmi. Vnímal ich tak jasno, akoby boli skutočné. On si však nespomínal, že by počas tých dlhých rokov ťažkého tréningu niekedy opustil kruté a jemu tak známe morgarské pláne.
***
Bola to hlboká, tmavá noc. Po mesiaci nebolo ani stopy a hviezdy sa nesmelo schovávali za husté oblaky. Ľudia spali vo svojich domovoch a ospalí domobranci sa zohrievali pri ohňoch v strážnych vežiach. Žili síce v blízkosti území Morgarskej hordy, no už niekoľko rokov nemuseli čeliť útoku týchto krutých bojovníkov. Možno aj preto neboli na to pripravení.
Najprv bolo počuť výkriky a lomoz rúcajúcej sa palisády. Varovný signál zaznel, až keď sa cez dieru v slabo stráženom opevnení začala vlievať do mesta smrť.
Ľudia sa budili do tejto nočnej mory a mestom sa šírila panika. Nikto nebral ohľad na majetok. Každému išlo o záchranu vlastného života. Mladí utekali a starí, čo nevládali, ostali napospas útočníkom.
Neskúsení obrancovia mesta nemali voči dobre vycvičeným bojovníkom na koňoch žiadnu šancu. Obrana padla skôr, než sa stihla zorganizovať a ulice sa premenili na potoky krvi. Morgarskí bojovníci začali s drancovaním obydlí.
Stará žena sedela sama v skromnom príbytku. Pri ústach si držala šatku so symbolom dvanásťhviezdneho stromu a prosila mocnosti fae o spásu duší, ktoré dnes v noci opúšťali svet živých.
Drevené dvere sa pod jediným mocným úderom rozleteli a dnu vkročil mladý muž s havraními vlasmi. Za ním vkročili ďalší dvaja. Boli to bojovníci hordy, no ani jeden z nich nemal rohy, či iné znaky, ktoré by naznačovali príslušnosť k morgarskej rase.
„Komora je vzadu,“ ukázala roztrasenou rukou starena. „Sú tam všetky zásoby.“
Čiernovlasý muž pokynul svojim druhom, aby šli dozadu. Potom pristúpil k žene.
„Pre teba je už práca priťažká a nový život už nesplodíš,“ prihovoril sa jej odmerane. „Kde sú ostatní?“
„Nik ďalší tu nie je. Ostala som tu sama.“
„Klameš!“ okríkol ju a začal po dome sliediť.
Prechádzal krížom po drevenej podlahe a otváral dvere miestností a skríň. Sledovala ho celú dobu ustarosteným pohľadom. Nakoniec sa k nej vrátil. Schytil ju pod krk a zadíval sa jej do očí. Bolo v nich niečo, čo mu bránilo starú ženu zabiť. Jeho zrak následne spočinul na stole, za ktorým predtým sedela.
Odvrhol ju nabok a následne stôl prevrátil. Zohol sa k podlahe a do škáry zabodol svoj zubatý meč. Potom odklopil drevené veko a vzápätí sa bez námahy vyhol ruke, zvierajúcej dýku.
Zahnal sa mečom a ostriekal ho prúd krvi.
„NIEEE!!!“ zaznel žalostný ženský výkrik.
Siahol do úkrytu a hneď na to z neho ťahal za čierne vlasy mladú ženu. Tá sa snažila držať tela svojho mŕtveho muža, no jedno prudké šklbnutie stačilo, aby ju vytiahol von.
Starena jej chcela prísť na pomoc, ale mužova ruka ju znova odsotila nabok. Potom vytiahol mladú ženu na nohy a začal ju prezerať.
Zovrel jej v dlani malé prsia a na tvári sa mu zračila nespokojnosť. Chytil ju za útly driek a okúsil jej lono. Následne jej v ruke zovrel čeľusť a obhliadol si jej tvár. Nakoniec si nespokojne odfrkol a hodil ju na zem.
„Z teba rodička kmeňa nebude!“ zvolal a už sa po nej chcel zahnať mečom, keď v tom sa mu okolo krku zúfalo hodila starena.
Jej objatie ho znepokojovalo do takej miery, že ju nedokázal svojou silou odstrčiť. Všemožne ňou mával, no stará žena ho pevne držala. Pevne ako keď...
V hlave sa mu začali hmýriť podivné myšlienky. Mal pred očami výjavy zo svojho sna. Cítil vône a počul hlasy, ktoré nikdy predtým nepoznal, no aj napriek tomu sa mu zdali známe.
„Samko!“
Oči sa mu rozšírili údivom. Teplá krv obliala ruku držiacu meč. Pocítil ako ženino zovretie povolilo, no aj tak sa ho stále snažila zo všetkých svojich zvyšných síl držať.
„Odpusť...“ zašeptala slabnúcim hlasom a potom sa mu do uší doniesol známy nežný spev.
„Hajaj, búvaj, krásno dieťa,
donesiem ti z hája kvieťa.
Sprevádza nás nežný sen,
pokým svitne nový...“
Beznádejne sa zosunul na kolená s mŕtvou ženou v náruči. Nedokázal tomu uveriť. Nevedel, kým v skutočnosti je.
„Samo! Čo sa deje?“ pribehli k nemu jeho dvaja druhovia s vrecami zásob.
Z výjavu pred nimi nedokázali pochopiť, čo sa vlastne stalo. Jeden z nich zovrel v ruke zbraň a podišiel k dievčine, ktorá s plačom lapala po dychu a snažila sa zúfalo od neho odsunúť.
„NIE!“ zaznel rázne rozkaz ich vodcu. „Priviažte ju k ostatným zajatcom. Pôjde s nami,“ nariadil im s neprítomným pohľadom, stále držiac bezvládne telo starej ženy.
Mladí bojovníci len pokrčili ramenami a zobrali svoju korisť von.
Samo čiastočne precitol z omámenia. Položil telo stareny na stôl a prekryl jej tvár šatkou, na ktorej bol košatý strom obkolesený dvanástimi hviezdami. Navláčil pod ňu drevo a narýchlo založenú hranicu zapálil. Sledoval, ako ju hladné plamene obklopujú do chvíle, než sa začali šíriť po dome. Potom vyšiel vyvalenými dverami von.
„Čo stalo?!“ okríkol ho nazlostený muž.
Pred horiacim domom stál zástup morgarských bojovníkov s ulúpenou korisťou. Reči o podivnom správaní Turovho nástupcu sa rozniesli rýchlo. Bola tam takmer celá skupina nájazdníkov. Medzi nimi aj chán Gorak a jeho pravá ruka, Varik, stojaci so zlostným pohľadom pred Samom.
Samo prechádzal s neprítomným pohľadom okolo Varika, ktorý ho chytil za rameno a zlostne sa mu zadíval do očí.
„Morgar neničí ohňom! Duše patria zem! Nie vietor!“
Bez námahy sa vytrhol z jeho zovretia, no Varik za ním opäť zakričal.
„Prečo veľa zajatci? Zásoby málo. Nepotrebovať slabé hladné krky!“
Pohliadol k zviazaným ženám a malým deťom, ktoré videli sotva päť dožiniek. Bola medzi nimi aj tá, ktorú starena do posledného dychu bránila. Z ich očí vycítil neistotu a strach. Strach o holý život.
„Zodpovedám za nich,“ odvetil nakoniec mladík s havraními vlasmi. „Budú súčasťou môjho kmeňa.“
„Samo nie náčelník! Uraziť chán!“ skríkol Varik a pozdvihol voči nemu zbraň, niekoľko prítomných nasledovalo jeho príklad.
Samo zbehol situáciu pohľadom. Potom pozrel priamo na chána Goraka.
„Právo sily!“ zodvihol do výšky svoj zakrvavený meč. „Beriem si ľudí a zásob čo unesieme. Nech Čierna pani rozhodne, či si to zaslúžim!“
Chánova tvár neskrývala sklamanie. Napokon ale prikývol.
„Samo a Varik budú bojovať. Víťaz bude stáť!“
Obrátil sa na svojho súpera, ktorý už mal v rukách svoj bizarný meč. Rohatý na ňom visel pohľadom. Prikrčený Varik mal napnutý každý sval na svojom tele. Samo ani nestihol zaujať postoj, keď sa naňho morgar vrhol s vervou divého dravca.
S námahou stihol vykryť prvé útoky. Kým sa však stačil pevne zaprieť nohami do zeme, utŕžil niekoľko rán. Neboli dostatočne hlboké na to, aby ho znehybnili, no odchádzala nimi sila v podobe červenej tekutiny.
Ďalšiu ranu odhodil svojím mečom prudko do strany a nečakane tak rozhodil súperov postoj. Konal okamžite a zahryzol sa zubatým ostrím do čriev svojho protivníka. Ten rázne pristúpil. Oči sa im stretli a potom Samo pocítil prudký náraz rohatého čela do hlavy.
Vo chvíľke slabosti pustil rukoväť svojej zbrane a zapotácal sa dozadu. Pohľad mu zastrela krv. Varik hnaný svojou krvilačnosťou sa vo veľkom oblúku po ňom zahnal.
Samo sa však dokázal, aj keď len o vlások, vyhnúť okázalému útoku. Schytil svojho súpera za zápästie a prudkým úderom do lakťa ho prinútil pustiť zbraň. V dôsledku toho si poranil vlastnú ruku o špicatý kostený výbežok, ktorý pôvodne chránil kĺb.
Varik okamžite reagoval a druhou rukou sa mu bolestivo zaboril do boku. Silou sa pomaly predieral bližšie k jeho vnútornostiam.
Zakrvavený čiernovlasý mladík, ktorý vyzeral, akoby stál na prahu smrti, dosiahol až na samotné dno svojich síl. Dochrámanou rukou chmatol po rukoväti zbrane trčiacej z brucha jeho protivníka a jediným mocným pohybom ju vytrhol. Zovrel ju pevne v oboch rukách a...
Bolo po všetkom.
Varik upieral svoj pohľad na tmavú nočnú oblohu, ku ktorej sa tiahol čierny kúdol dymu v hrejivej žiare ohňa. Odrazu mu tento výhľad zastrelo jeho vlastné bezhlavé telo.
Samo sa postavil pred svojho chána s odhodlaným pohľadom.
„Čierna pani rozhodla. Chcem to, čo mi náleží.“
Chán Gorak prikývol. Mladíkovi s havraními vlasmi sa uľavilo. Sila opustila jeho nohy a následne aj zvyšok tela. Ležal tam v krvavom bahne a okolostojaci bojovníci sa začali opatrne približovať s pozdvihnutými zbraňami. Pred neho sa ale postavil jeden šedivejúci rohatý.
„Morgar musí ctiť právo sily!“ zvolal náčelník Tur mocne svojím chradnúcim hlasom.
Telo čiernovlasého mladíka, ktorý mal byť náčelníkom, obkolesilo desať mužov. Každý z nich mal v očiach neoblomné odhodlanie. Rovnako ako ich náčelník.
„Kmeň Tur silný,“ riekol chán Gorak s plytkým úsmevom a obrátil sa na okolostojacich s prísnym pohľadom. „Právo sily! Korisť patrí kmeň Tur! Tur vrátiť! Morgar bude pokračovať boj!“
***
Jasný mesačný kotúč odháňal posledné lúče slnka. Chladný vietor fúkal nehostinným krajom a hrýzol ju až do kostí. Už ani nevedela, ako dlho putovali. Krajina sa postupom dní menila pred jej očami. Pestrosť bujných lúk a polí ustupovala stále menej úrodnej zemi a šumivá zeleň lesov redla až do pustej stepi.
Napredovali pomaly. Skupina ozbrojencov na koňoch by túto vzdialenosť prešla ani nie za týždeň, ale zdržoval ich objemný náklad. Okrem toho, jeden z koní tiahol svojho jazdca na nosidlách za sebou.
Bol to čiernovlasý mladík, ktorý zabil jej muža. Mala právo ho nenávidieť, no aj napriek tomu ju určili ako jeho ošetrovateľku. V prvých myšlienkach mu chcela zobrať život. Od tohto úmyslu ju ale odradil strach. Strach o svoj vlastný život a o život, ktorý nosila pod srdcom. Posledné pozemské puto s jej zosnulým druhom.
Mohlo ju utešovať jedine to, že vraha jej matky aj muža nedokázala zachrániť. Rany mu hnisali a horúčka ho okrádala o posledné sily. Pomaly umieral. V utrpení.
Žiadnu radosť z toho ale nepociťovala. Z rozprávaní ozbrojencov zachytila jeho meno. Samo. Možno to bola iba náhoda, ale to isté meno často spomínala matka. Rozprávala o tom, ako jedného dňa prepadli ich statok morgari a zabili otca. Jej súrodenci, Samo a Lupka, zmizli bez stopy. Ona prežila len preto, lebo ju v ten osudný deň vzala matka k liečiteľovi. To všetko sa udialo pred viac ako desiatimi rokmi. Nevedela, či je to jej brat. Ale vedela, že je to morgarský vrah.
Krajinu už osvetľoval iba mesiac a hviezdy, keď konečne dorazili do rozsiahlej osady. Na čistine uprostred kruhu hlinených chatrčí ich čakal zástup, v ktorom boli osoby s rohami aj bez rohov. Muži, ženy a deti. V čele pred všetkými stála útla mladá žena. Dlhé havranie vlasy jej voľne viali vo vetre. Zjazvené oči mala zastreté prúžkom čiernej látky a v rukách držala spiace nemluvňa.
Dvaja muži dovliekli pred ňu nosidlá s ťažko raneným a pristúpil k nej aj starý šedivejúci morgar. Niečo jej potichu povedal a ona podišla bližšie k ranenému. Jednou rukou mu zľahka prešla po čele.
„Čoskoro sa zvíta s Čiernou pani. Bojoval statočne a cítim, že má ešte plno síl. Odneste ho ku mne. Až nastane čas, budem pri ňom. Čierna pani určite učiní správne.“
Muži spravili tak ako rozkázala a žena ladným krokom pristúpila k radu ukoristených žien a detí.
„Prišli ste do nášho kmeňa s požehnaním silného mesiaca. Teraz ste ešte slabí a vaše srdcia napĺňa strach. Ale strach pominie a silu naberiete. Kmeň vás ochráni, keď budete slabí a vy na odplatu poslúžite kmeňu. Oddnes sú z vás dcéry a synovia hordy!“
Žena potom predstúpila priamo pred ňu a milo sa usmiala. Vložila jej do rúk malého chlapca a ona ani nevedela, aká sila ju prinútila bezbranné dieťa prijať. Teraz bol ešte malý a roztomilý, ale jedného dňa z neho bude nemilosrdný vrah. Trápilo ju, či to čaká aj jej dieťa. Potom ucítila na tvári jemný dotyk dlaní. Pocítila príjemné teplo a srdce jej naplnil tajomný mier pripomínajúci jej detstvo.
„Vitaj doma, sestrička.“
***
Viac ako rany a horúčka ho ťažila temnota. Pohltila jeho svet. Všetko, čo poznal. Uväznila ho v burácajúcom víre myšlienok. Napĺňala ho nepríjemnými pocitmi, akými sa ako bojovník hordy nikdy nezaťažoval. Teraz ho ale tiahli hlbšie a hlbšie do bezodnej temnoty. Ako balvany pripútané k nemu ťažkými železnými reťazami.
Temnota sa náhle rozostúpila a vpustila príjemné teplo. Cítil, ako mu prechádza tvárou a pomaly sa rozlieva do jeho tela. Nebolo dostatočne silné, aby zahnalo temnotu úplne, no stačilo to aspoň na to, aby dokázal znova otvoriť oči. Rozmazané tiene postupne naberali jasnejšie tvary pri mihotavom svetle blízkeho ohňa.
„Matka...“ vyšlo mu z úst, no vovnútri vedel, že to nie je správne.
„Ššš!“ utišovala ho žena so zastretým pohľadom ako malé dieťa, keď ho kolísala vo svojom náručí. Potom pokračovala v hmkaní nežnej melódie.
On tú melódiu poznal. Tak dobre ju poznal. Prvýkrát, po toľkých rokoch, mu zrak zastreli slzy. Spomenul si na svoj ohavný čin. Cítil, ako ho posledné sily opúšťajú, ale potreboval jej to ešte povedať. Potreboval to povedať svojej starostlivej sestre.
„Zabil som matku.“
„Hajaj, búvaj, krásno dieťa,
donesiem ti z hája kvieťa.
Sprevádza nás nežný sen,
pokým svitne nový deň.“
Skromným príbytkom sa niesol jemný spev, do ktorého sa nepozorovane stratil jeden posledný výdych.
Smrtislav Pierko
Psychicky narušený jedinec, ktorý trpí realitu len preto, aby sa na konci dňa mohol strácať vo fiktívnych svetoch.
Diskusia
Zlodejisnov
Pri tebe mám vždy ten istý pocit. Prečítal som Rád bieleho krídla aj Hodnotu života. Spoločne s týmto posledným kúskom mi to príde, ako keby bolo všetko z jedného sveta. Taktiež všetky tri vnímam ako úvod k niečomu veľkému a celistvému, čo v poviedke nemám rád. Je tam priveľa vecí, ktoré by si zaslúžili rozpísať do niečoho veľkého. Teraz už len k samotnej poviedke.
Keď Samo oslovil duchovnú matku, použil si veľké M. Najprv som si myslel, že je to meno, ktoré sa v horde používa, ale potom sa ďalej vysvetlilo, teda vysvetlil to sám Samo, že ju považuje za matku kmeňa a sám následne použil malé m. Preto by som matka s malým m používal už od začiatku. Ale to je len taký detail.
Viac ma ale prekvapujú konania a jazyk. Rozprávali divným sekavým jazykom, ktorý by mal zmysel, ak by to bolo z pohľadu niekoho, kto rozpráva plynule a stretol ich, ktorý ledva vedeli jazyk. Takto, keď to bolo písane priamo z ich pohľadu, prišlo mi divné, že rozprávajú ako neandertálci. Ďalej k pointe. Prečo tí rohatí a mocní brali vôbec slabé ženy a deti. To chceli miešať svoju krv s takýmito odľudmi? Respektíve, ako z pointy vyplynulo, Samo bol tiež takýmto zajatým dieťaťom. V realite by z nich spravili len otrokov a nič iné. Celkovo mi to ale pripomínalo Mongolov, Hunov alebo aj Turkov. Unášali deti a robili z nich svojich pomätených vojakov. Čiže to fantasy, že majú rohy, mi prišlo ako umelé dosadenie prvku, aby sa to dalo zaradiť k fantasy. Neber to zle, tvoj jazyk písania je zaujímavý. Metafory sú super, no do poviedky si dávaš až priveľa vecí a v rozsahu, ktorý je povolený, nemôžeš vysvetliť všetko.
05.07.2021
Pri tebe mám vždy ten istý pocit. Prečítal som Rád bieleho krídla aj Hodnotu života. Spoločne s týmto posledným kúskom mi to príde, ako keby bolo všetko z jedného sveta. Taktiež všetky tri vnímam ako úvod k niečomu veľkému a celistvému, čo v poviedke nemám rád. Je tam priveľa vecí, ktoré by si zaslúžili rozpísať do niečoho veľkého. Teraz už len k samotnej poviedke.
Keď Samo oslovil duchovnú matku, použil si veľké M. Najprv som si myslel, že je to meno, ktoré sa v horde používa, ale potom sa ďalej vysvetlilo, teda vysvetlil to sám Samo, že ju považuje za matku kmeňa a sám následne použil malé m. Preto by som matka s malým m používal už od začiatku. Ale to je len taký detail.
Viac ma ale prekvapujú konania a jazyk. Rozprávali divným sekavým jazykom, ktorý by mal zmysel, ak by to bolo z pohľadu niekoho, kto rozpráva plynule a stretol ich, ktorý ledva vedeli jazyk. Takto, keď to bolo písane priamo z ich pohľadu, prišlo mi divné, že rozprávajú ako neandertálci. Ďalej k pointe. Prečo tí rohatí a mocní brali vôbec slabé ženy a deti. To chceli miešať svoju krv s takýmito odľudmi? Respektíve, ako z pointy vyplynulo, Samo bol tiež takýmto zajatým dieťaťom. V realite by z nich spravili len otrokov a nič iné. Celkovo mi to ale pripomínalo Mongolov, Hunov alebo aj Turkov. Unášali deti a robili z nich svojich pomätených vojakov. Čiže to fantasy, že majú rohy, mi prišlo ako umelé dosadenie prvku, aby sa to dalo zaradiť k fantasy. Neber to zle, tvoj jazyk písania je zaujímavý. Metafory sú super, no do poviedky si dávaš až priveľa vecí a v rozsahu, ktorý je povolený, nemôžeš vysvetliť všetko.
05.07.2021
Lukáš Polák
Ja síce nie som veľký fanúšik podobného typu fantasy, no tiež mi to prišlo ako nejaký prológ ku chystanej knihe, dobrodružstvu či príbehu. Napísané schopne, aj sa to dobre čítalo, len dej šiel moc skokovo a urýchlene dopredu. Zišla by sa tomu väčšia voľnosť a hĺbka, i na úkor deja.
06.07.2021
Ja síce nie som veľký fanúšik podobného typu fantasy, no tiež mi to prišlo ako nejaký prológ ku chystanej knihe, dobrodružstvu či príbehu. Napísané schopne, aj sa to dobre čítalo, len dej šiel moc skokovo a urýchlene dopredu. Zišla by sa tomu väčšia voľnosť a hĺbka, i na úkor deja.
06.07.2021
Smrtislav Pierko
Ďakujem k poskytnutým postrehom.
Napred ku gramatickej poznámke: Matka je oslovenie/meno/titul. Duchovná matka kmeňa je potom vysvetlenie tohto oslovenia, aj to novozavedené, lebo starý morgari používajú názov ohnisko kmeňa(názov tohto postavenia sa môže vo vzdialenejších kútoch územia hordy líšiť.). Morgarská horda je oficiálny názov zoskupenia kmeňov a morgarský bojovník, je bojovník prislúchajúci morgarskej rase/Morgarskej horde. Názvy a pomenovania vo fantasy sú veľmi dôležité a preto sa snažím dávať si na ne pozor.
Keď som dopísal túto poviedku, tak som si s úškrnom poloblázna uvedomil dve veci, ktoré som vedel, že mi tu niekto vytkne:
Priama reč sa ťažko číta a poviedka nemá hlavného hrdinu.
Priama reč sa dá veľmi ľahko vysvetliť. Morgari majú veľmi chudobnú kultúru. Nemajú žiadne písomnosti a dokonca ani piesne. Celé generácie žijú v nehostinnej krajine a tak čo najviac času venujú svojim povinnostiam. Ženy sa snažia malé deti začleniť do práce hneď ako je to možné a tak s nimi rozprávajú len veľmi stroho a k veci, na rozdiel od našej modernej spoločnosti, kde deťom čítame rozprávky alebo ich posadíme pred televízor :D Takže v detstve sa naučia len veľmi slabo rozprávať(ak vôbec) a v dospelosti sa už jazyk a myslenie rozvíja ťažšie, pokiaľ človek nemá solídny základ.
Priamu reč pokladám za dôležitý nástroj rozprávania. Keď postava používa veľa nezvyčajných slov, tak je sčítaná. Keď sa vyjadruje obšírne v podivných slučkách a obrazoch, tak má umelecké cítenie. No a keď má obmedzenú slovnú zásobu a problémy tvoriť zložitejšie vety, tak je prostoduchá.
Keby som sa mal vyjadriť, prečo sa poviedka nedostatočne venuje hlavnému hrdinovi, tak by som povedal, že skôr ako hlavnú postavu má poviedka ústredný motív. A tým motívom je práve život v kmeni z pohľadu odvedenca. A práve títo odvedenci sú pre kmeň dôležitý, lebo napomáhajú k rozvoju poľnohospodárstva a v neposlednej rade aj kultúry(čo si ale rohatý až tak priamo neuvedomujú. v ich prípade ide o náhodný úspech).
Na záver, čo sa týka spôsobu môjho písania. Mám svoju vlastnú skicu sveta(už zadrbanú rôznymi fľakmi) a wordový súbor, kde mám po bodoch rozpísané významné body histórie. Vždy keď ma napadne námet na poviedku, tak si ho napred preváľam v mysli a potom určím kde a kedy by tento príbeh najlepšie zapadol. To mi dopomáha poviedku lepšie rozvinúť a dať jej nádych akoby to bol len malý príbeh z veľkého otvoreného sveta. Ale neopieram sa o zaužívané barličky ako sú všeobecne známe rasy a bytosti, takže vždy keď sa tam objaví niečo iné ako človek, tak tomu venujem potrebný opis. Či už priamy, alebo nepriamy, pretože chcem čitateľovi poviedky poskytnúť všetky potrebné informácie. Napríklad, pre poviedku nepotrebná informácie je, že morgarské ženy majú najväčšie poprsie, ale nepovažoval som to za dôležité, tak som to tam nasilu nerval :D Alebo že morgari sú vlastne kanibali(čo sa postupne ďalšou integráciou bezrohých mení), ale ani pre to tam nebol priestor.
Viem, môj štýl nemusí vždy nájsť pochopenie a nemusí sa tešiť všeobecnej obľube, ale mňa to nesmierne baví. Aj čítať diela takéhoto typu. Dáva to viac priestoru na rozpravu pri pive keď človek môže uvažovať aj nad niečím iným, ako len nad hlavným príbehom.
Možno tu budem večne škriabať dno sudu s hodnoteniami, ale najväčšou odmenou sú mi aj tak komentáre pod poviedkami. Je to znak toho, že ten môj praštený svet ožíva aj niekde inde ako len v mojej hlave :)
06.07.2021
Ďakujem k poskytnutým postrehom.
Napred ku gramatickej poznámke: Matka je oslovenie/meno/titul. Duchovná matka kmeňa je potom vysvetlenie tohto oslovenia, aj to novozavedené, lebo starý morgari používajú názov ohnisko kmeňa(názov tohto postavenia sa môže vo vzdialenejších kútoch územia hordy líšiť.). Morgarská horda je oficiálny názov zoskupenia kmeňov a morgarský bojovník, je bojovník prislúchajúci morgarskej rase/Morgarskej horde. Názvy a pomenovania vo fantasy sú veľmi dôležité a preto sa snažím dávať si na ne pozor.
Keď som dopísal túto poviedku, tak som si s úškrnom poloblázna uvedomil dve veci, ktoré som vedel, že mi tu niekto vytkne:
Priama reč sa ťažko číta a poviedka nemá hlavného hrdinu.
Priama reč sa dá veľmi ľahko vysvetliť. Morgari majú veľmi chudobnú kultúru. Nemajú žiadne písomnosti a dokonca ani piesne. Celé generácie žijú v nehostinnej krajine a tak čo najviac času venujú svojim povinnostiam. Ženy sa snažia malé deti začleniť do práce hneď ako je to možné a tak s nimi rozprávajú len veľmi stroho a k veci, na rozdiel od našej modernej spoločnosti, kde deťom čítame rozprávky alebo ich posadíme pred televízor :D Takže v detstve sa naučia len veľmi slabo rozprávať(ak vôbec) a v dospelosti sa už jazyk a myslenie rozvíja ťažšie, pokiaľ človek nemá solídny základ.
Priamu reč pokladám za dôležitý nástroj rozprávania. Keď postava používa veľa nezvyčajných slov, tak je sčítaná. Keď sa vyjadruje obšírne v podivných slučkách a obrazoch, tak má umelecké cítenie. No a keď má obmedzenú slovnú zásobu a problémy tvoriť zložitejšie vety, tak je prostoduchá.
Keby som sa mal vyjadriť, prečo sa poviedka nedostatočne venuje hlavnému hrdinovi, tak by som povedal, že skôr ako hlavnú postavu má poviedka ústredný motív. A tým motívom je práve život v kmeni z pohľadu odvedenca. A práve títo odvedenci sú pre kmeň dôležitý, lebo napomáhajú k rozvoju poľnohospodárstva a v neposlednej rade aj kultúry(čo si ale rohatý až tak priamo neuvedomujú. v ich prípade ide o náhodný úspech).
Na záver, čo sa týka spôsobu môjho písania. Mám svoju vlastnú skicu sveta(už zadrbanú rôznymi fľakmi) a wordový súbor, kde mám po bodoch rozpísané významné body histórie. Vždy keď ma napadne námet na poviedku, tak si ho napred preváľam v mysli a potom určím kde a kedy by tento príbeh najlepšie zapadol. To mi dopomáha poviedku lepšie rozvinúť a dať jej nádych akoby to bol len malý príbeh z veľkého otvoreného sveta. Ale neopieram sa o zaužívané barličky ako sú všeobecne známe rasy a bytosti, takže vždy keď sa tam objaví niečo iné ako človek, tak tomu venujem potrebný opis. Či už priamy, alebo nepriamy, pretože chcem čitateľovi poviedky poskytnúť všetky potrebné informácie. Napríklad, pre poviedku nepotrebná informácie je, že morgarské ženy majú najväčšie poprsie, ale nepovažoval som to za dôležité, tak som to tam nasilu nerval :D Alebo že morgari sú vlastne kanibali(čo sa postupne ďalšou integráciou bezrohých mení), ale ani pre to tam nebol priestor.
Viem, môj štýl nemusí vždy nájsť pochopenie a nemusí sa tešiť všeobecnej obľube, ale mňa to nesmierne baví. Aj čítať diela takéhoto typu. Dáva to viac priestoru na rozpravu pri pive keď človek môže uvažovať aj nad niečím iným, ako len nad hlavným príbehom.
Možno tu budem večne škriabať dno sudu s hodnoteniami, ale najväčšou odmenou sú mi aj tak komentáre pod poviedkami. Je to znak toho, že ten môj praštený svet ožíva aj niekde inde ako len v mojej hlave :)
06.07.2021
Zlodejisnov
Len v skratke. Z tvojich príbehov vidím, že pri tvorbe poviedky vymyslíš celý svet. To je tvoja prednosť a zároveň slabosť. Ak by si písal celé knihy či už z tejto poviedky alebo z Rádu bieleho krídla či Hodnoty života, tak by som ich hltal jedným dychom. Do poviedky ale nemáš šancu zmestiť celý tvoj svet, a to je veľká škoda. Už len to, že ich ženy mali veľké prsia bola pre mňa veľmi dôležitá informácia, pretože som mal dojem, že ani ženy nemajú, a preto unášajú iné ženy, aby ich rod nezanikol :) PS: tiež pochybujem, že by rozprávali takto, nakoľko africké kmene v súčasnosti rozprávajú normalne a aj bez písma.
06.07.2021
Len v skratke. Z tvojich príbehov vidím, že pri tvorbe poviedky vymyslíš celý svet. To je tvoja prednosť a zároveň slabosť. Ak by si písal celé knihy či už z tejto poviedky alebo z Rádu bieleho krídla či Hodnoty života, tak by som ich hltal jedným dychom. Do poviedky ale nemáš šancu zmestiť celý tvoj svet, a to je veľká škoda. Už len to, že ich ženy mali veľké prsia bola pre mňa veľmi dôležitá informácia, pretože som mal dojem, že ani ženy nemajú, a preto unášajú iné ženy, aby ich rod nezanikol :) PS: tiež pochybujem, že by rozprávali takto, nakoľko africké kmene v súčasnosti rozprávajú normalne a aj bez písma.
06.07.2021
Goran
Tiež som si všimol, i pochopil, že Tvoje prózy sú akoby ilustračným literárnym výsekom zo sveta, ktorý si vybudoval. Majú svojimi príbehmi dokresľovať ten ktorý dejinný úsek či zaujímavú krajinu a/alebo udalosť na psychickej mape tvojho sekundárneho univerza :) Nevadí mi to, naopak, je to pozoruhodné. Môžeš síce spadnúť do pasce toho, že to bude skutočne len taká textová "ilustrácia" a sotva to bude fungovať ako ucelená poviedka - to sa, podľa mňa, stalo pri Hodnote života, ktorá nebola vôbec zlá, ale u mňa dojem nekompaktnosti a toho, že je to fragment veľkého obrazu jednoznačne prevážil, vôbec mi to ale neprekážalo pri Ráde bieleho krídla, ktorý bol, a za tým si stojím do posledného muža a neustúpim ani o krok :D - perfektnou poviedkou (a nepodarilo sa Ti ju teraz tromfnúť) alebo v tomto prípade.
Nesmierne sa mi páčil nápad - taký fantasy Turčin Poničan :D, ktorý nemôže čitateľa nechytiť za srdce. Vzbudzuje veľké a silné emócie aj keby hneď nechcel. Proti Tvojmu spisovateľskému štýlu takisto niet výhrad. Je pekný, knižný, rozprávačsky zvládnutý.
Sú tam ale nejaké momenty, ktoré, pre mňa, postrádajú logiku. Aj v historických dobách nebolo nijako zriedkavou praxou povýšiť otrokov (unesených) do zvláštnej bojovej kasty, ktorá sa napokon tešila svojským privilégiám, viď. janičiari, ale prečo by to robila rasa, čo je priam fyziologicky nadizajnovaná pre boj, s bežnými ľuďmi, ktorí sú oproti nej jednoznačne znevýhodnení? Takých bojovníkov predsa nepotrebujú, keď majú sami lepších. Je pochopiteľné, že by unášali ženy, ale chlapcov/mužov, jedine ak tak na prácu (lenže nomádi by ani nepotrebovali otrokov na hospodárske a staviteľské práce...).
A aj keď poviedka vôbec nemusí mať prekvapivé či úderné rozuzlenie pre to, aby fungovala, predsa je tu hrdinovo zistenie tak prezentované... to bolo možno šokujúce zistenie pre Sama, ale čitateľovi bolo dávno jasné, že to bola jeho matka, ba bolo mu už dávno jasné kam sa bude rozuzlenie príbehu uberať.
Aj keď to považujem za peknú a dobrú poviedku, na mňa osobne nemala požadovaný účinok, potreboval by som tam ešte niečo viac. Dačo viac v deji, viac retrospektív, klimaktickejšie stretnutie so svojou rodinou alebo ešte umocnený záver. Takto mi to naozaj veľmi pripomínalo slovanskú povesť o nájazdoch kočovníkov, iba vo fantazijnom preoblečení - nápad je skvelý, je fajn, že si si také dačo prepožičal a upravil po svojom, ale žiadalo sa mi tomu pridať nový rozmer, skrátka niečo novátorskejšie. Keby sa napríklad stretol s Čiernou pani... a prípadne by prežil a došiel by ešte výraznejšej katarzie, alebo by ho napríklad zniesol zo sveta nejaký jeho príbuzný, ktorý bol ním ujarmený, no pritom by to bolo zbytočné, lebo on by sa tesne predtým uvedomil... viem si skrátka predstaviť emočne vypätejší a mocnejší záver.
07.07.2021
Tiež som si všimol, i pochopil, že Tvoje prózy sú akoby ilustračným literárnym výsekom zo sveta, ktorý si vybudoval. Majú svojimi príbehmi dokresľovať ten ktorý dejinný úsek či zaujímavú krajinu a/alebo udalosť na psychickej mape tvojho sekundárneho univerza :) Nevadí mi to, naopak, je to pozoruhodné. Môžeš síce spadnúť do pasce toho, že to bude skutočne len taká textová "ilustrácia" a sotva to bude fungovať ako ucelená poviedka - to sa, podľa mňa, stalo pri Hodnote života, ktorá nebola vôbec zlá, ale u mňa dojem nekompaktnosti a toho, že je to fragment veľkého obrazu jednoznačne prevážil, vôbec mi to ale neprekážalo pri Ráde bieleho krídla, ktorý bol, a za tým si stojím do posledného muža a neustúpim ani o krok :D - perfektnou poviedkou (a nepodarilo sa Ti ju teraz tromfnúť) alebo v tomto prípade.
Nesmierne sa mi páčil nápad - taký fantasy Turčin Poničan :D, ktorý nemôže čitateľa nechytiť za srdce. Vzbudzuje veľké a silné emócie aj keby hneď nechcel. Proti Tvojmu spisovateľskému štýlu takisto niet výhrad. Je pekný, knižný, rozprávačsky zvládnutý.
Sú tam ale nejaké momenty, ktoré, pre mňa, postrádajú logiku. Aj v historických dobách nebolo nijako zriedkavou praxou povýšiť otrokov (unesených) do zvláštnej bojovej kasty, ktorá sa napokon tešila svojským privilégiám, viď. janičiari, ale prečo by to robila rasa, čo je priam fyziologicky nadizajnovaná pre boj, s bežnými ľuďmi, ktorí sú oproti nej jednoznačne znevýhodnení? Takých bojovníkov predsa nepotrebujú, keď majú sami lepších. Je pochopiteľné, že by unášali ženy, ale chlapcov/mužov, jedine ak tak na prácu (lenže nomádi by ani nepotrebovali otrokov na hospodárske a staviteľské práce...).
A aj keď poviedka vôbec nemusí mať prekvapivé či úderné rozuzlenie pre to, aby fungovala, predsa je tu hrdinovo zistenie tak prezentované... to bolo možno šokujúce zistenie pre Sama, ale čitateľovi bolo dávno jasné, že to bola jeho matka, ba bolo mu už dávno jasné kam sa bude rozuzlenie príbehu uberať.
Aj keď to považujem za peknú a dobrú poviedku, na mňa osobne nemala požadovaný účinok, potreboval by som tam ešte niečo viac. Dačo viac v deji, viac retrospektív, klimaktickejšie stretnutie so svojou rodinou alebo ešte umocnený záver. Takto mi to naozaj veľmi pripomínalo slovanskú povesť o nájazdoch kočovníkov, iba vo fantazijnom preoblečení - nápad je skvelý, je fajn, že si si také dačo prepožičal a upravil po svojom, ale žiadalo sa mi tomu pridať nový rozmer, skrátka niečo novátorskejšie. Keby sa napríklad stretol s Čiernou pani... a prípadne by prežil a došiel by ešte výraznejšej katarzie, alebo by ho napríklad zniesol zo sveta nejaký jeho príbuzný, ktorý bol ním ujarmený, no pritom by to bolo zbytočné, lebo on by sa tesne predtým uvedomil... viem si skrátka predstaviť emočne vypätejší a mocnejší záver.
07.07.2021
Smrtislav Pierko
Goranovi musím udeliť bod za pozornosť :D Prvotnou inšpiráciou skutočne bola báseň od Sama Chalupku - Turčín Poničan. Lenže po kratšom uvažovaní bolo nelogické aby uniesol starú ženu, tak som to prekrútil na nepoznanie. Ale roztrúsil som tam zopár indícii aby som vyjadril úctu k tomuto dielu.
Asi najpádnejší dôvod, prečo som sa rozhodol s touto poviedkou tu zabojovať bola postava, ktorá starenu nahradila - Lupka a jej zničujúce šialenstvo. Takže som smutný akurát za to, že nedokázala zanechať silnejší dojem.
Ale pamätám si, že v predošlých poviedkach som bol ostro kritizovaný za štylistiku až do takej miery, že mi to pripomínalo ako si v Simpsonovcoch pan Burns kúpil bejzbalový tím a jedného hráča tam furt prudil za bokombrady. Medzičasom som dokázal identifikovať z akej knižnej série som si tú nezvyčajnú štylistiku podvedome osvojil, takže to vyzerá, že aspoň tento problém som tentoraz podchytil. Pokiaľ mi to tu teda nezačne ešte vyskakovať :D
07.07.2021
Goranovi musím udeliť bod za pozornosť :D Prvotnou inšpiráciou skutočne bola báseň od Sama Chalupku - Turčín Poničan. Lenže po kratšom uvažovaní bolo nelogické aby uniesol starú ženu, tak som to prekrútil na nepoznanie. Ale roztrúsil som tam zopár indícii aby som vyjadril úctu k tomuto dielu.
Asi najpádnejší dôvod, prečo som sa rozhodol s touto poviedkou tu zabojovať bola postava, ktorá starenu nahradila - Lupka a jej zničujúce šialenstvo. Takže som smutný akurát za to, že nedokázala zanechať silnejší dojem.
Ale pamätám si, že v predošlých poviedkach som bol ostro kritizovaný za štylistiku až do takej miery, že mi to pripomínalo ako si v Simpsonovcoch pan Burns kúpil bejzbalový tím a jedného hráča tam furt prudil za bokombrady. Medzičasom som dokázal identifikovať z akej knižnej série som si tú nezvyčajnú štylistiku podvedome osvojil, takže to vyzerá, že aspoň tento problém som tentoraz podchytil. Pokiaľ mi to tu teda nezačne ešte vyskakovať :D
07.07.2021
BocianSara
Nezvyknem čítať tento druh fantasy ale vôbec mi to nevadilo a dobre sa mi to čítalo. V rámci sveta som ja osobne mala vysvetlení tak akurát, konanie postáv mohlo mať trošku jasnejšie motivácie ale tiež nekonali úplne nezmyselne. Brala som väčšinu vecí s rezervou a myslela na to, že to je tvoj vlastný svet a nemám v tom hľadať svoju logiku :D S čím mám problém je, že som akosi nepochopila kto bola umierajúca žena na začiatku keď si meno Lesana použil len tam a aký bol jej vzťah k Samovi. Alebo bola tá scéna v texte len kvôli tomu aby sme mali naznačené, že Lupka (Matka kmeňa) je jeho sestra? Vidno, že si si s textom dal veľa práce a určite sa teším aj na ďalšie poviedky.
08.07.2021
Nezvyknem čítať tento druh fantasy ale vôbec mi to nevadilo a dobre sa mi to čítalo. V rámci sveta som ja osobne mala vysvetlení tak akurát, konanie postáv mohlo mať trošku jasnejšie motivácie ale tiež nekonali úplne nezmyselne. Brala som väčšinu vecí s rezervou a myslela na to, že to je tvoj vlastný svet a nemám v tom hľadať svoju logiku :D S čím mám problém je, že som akosi nepochopila kto bola umierajúca žena na začiatku keď si meno Lesana použil len tam a aký bol jej vzťah k Samovi. Alebo bola tá scéna v texte len kvôli tomu aby sme mali naznačené, že Lupka (Matka kmeňa) je jeho sestra? Vidno, že si si s textom dal veľa práce a určite sa teším aj na ďalšie poviedky.
08.07.2021
Smrtislav Pierko
Ja osobne mám neskutočnú úchylku pre postavy. Aj keď venujem nejakej bočnej postave len dve tri vety, tak si ju vždy premyslím čo najpodrobnejšie. A potom mi prerastie cez hlavu, ako sa mi to v tejto poviedke stalo s Lupkou :D Lesana a mladá zajatkyňa pri konci slúžili v tejto poviedke na vyvolanie kontrastu. Zajatci hordy majú totiž na výber medzi dvoma možnosťami: Stať sa súčasťou kmeňa alebo zomrieť. Lupka potratila rozum a Samo bol vychovaný ako bojovník kmeňa, takže Lesana tam bola ako triezvy hlas nedobrovoľne asimilovaných členov kmeňa. Sama a Lupku poznala od detstva a jej láska k Samovi bola jeden z dôvodov, prečo sa dlhé roky držala pri živote. Jej umierajúce slová uvádzali Sama ako postavu v príbehu, nakoľko som ho experimentálne dal do pozadia. Samo bol postava, ktorého všetci vnímali. Bol ústrednou postavou, ale žiadna scéna ním nezačínala. Aby som uviedol príklad, tak rovnaký spôsob rozprávania je v sérii Goblin Slayer od japonského autora Kumo Kagyu.
09.07.2021
Ja osobne mám neskutočnú úchylku pre postavy. Aj keď venujem nejakej bočnej postave len dve tri vety, tak si ju vždy premyslím čo najpodrobnejšie. A potom mi prerastie cez hlavu, ako sa mi to v tejto poviedke stalo s Lupkou :D Lesana a mladá zajatkyňa pri konci slúžili v tejto poviedke na vyvolanie kontrastu. Zajatci hordy majú totiž na výber medzi dvoma možnosťami: Stať sa súčasťou kmeňa alebo zomrieť. Lupka potratila rozum a Samo bol vychovaný ako bojovník kmeňa, takže Lesana tam bola ako triezvy hlas nedobrovoľne asimilovaných členov kmeňa. Sama a Lupku poznala od detstva a jej láska k Samovi bola jeden z dôvodov, prečo sa dlhé roky držala pri živote. Jej umierajúce slová uvádzali Sama ako postavu v príbehu, nakoľko som ho experimentálne dal do pozadia. Samo bol postava, ktorého všetci vnímali. Bol ústrednou postavou, ale žiadna scéna ním nezačínala. Aby som uviedol príklad, tak rovnaký spôsob rozprávania je v sérii Goblin Slayer od japonského autora Kumo Kagyu.
09.07.2021
Goran
Vidíš, toto mi nevadilo, skôr naopak. Podľa mňa si mal postavy pekne kontrastne odlíšené, celé spektrum v pár charakteroch. Skôr mi to prišlo smutné... taký úsud.
10.07.2021
Vidíš, toto mi nevadilo, skôr naopak. Podľa mňa si mal postavy pekne kontrastne odlíšené, celé spektrum v pár charakteroch. Skôr mi to prišlo smutné... taký úsud.
10.07.2021
Tomáš Staviteľ
Opisy ti fakt idú, aj keď na môj vkus by sa tie súboje dali vykresliť lepšie. Mám pocit že práve scény, ktoré by mali čitateľovi prinášať napätie a dychberúcu atmosféru, sú trošku tvojou slabosťou. Viac by som zapracoval na akcii, ale to je možno len vec môjho vkusu. Formálnu stránku už každopádne zvládaš dosť kvalitne :).
Najväčším problémom tejto poviedky je z môjho pohľadu príbeh, ktorý akosi absentuje. Rád bieleho krídla sa mi páčil, aj keď by tam bolo čo škrtať a zoštíhľovať text, poviedka fungovala aj sama o sebe. Malo to riadne uvedenie, predstavenie postáv, čitateľ rýchlo pochopil o čo ide, kam to smeruje, skúsene si ho viedol a riadne to ukončil. Tu mi akosi chýba nejaká dejová línia, ktorej by sa dalo chytiť, ktorá by čitateľa udržala v pozornosti, napätí, či očakávaní.
Je pravda, že pracuješ s postavou Sama. Určite kvitujem a mám na tebe rád, že sa snažíš pracovať s postavami a počas príbehu si prechádzajú vnútorným vývojom. To je veľké plus. Tu to ale nestačilo. V tomto prípade mám už skutočne aj ja pocit, že je to len ako také okienko do nejakého sveta, ale chýba mi v ňom ucelenosť.
Je mi na tebe veľmi sympatické, aký rozsiahly a komplexný worldbuilding si robíš. To máme napríklad spoločné :). Chápem, že tvoje ciele a ambície miera k rozsiahlejším epickým útvarom, asi skôr uvažuješ o knihe. Keď ale píšeš poviedku, ber to ako poviedku a koncipuj ju tak. Ver mi, že ti to jedného dňa neuveriteľne pomôže aj pri knihe :). Skús možno čítať viac poviedok, fantasy autorov ktorí ich veľmi šikovne píšu je neúrekom. Odporučil by som možno aj nejaké videá či literatúru, ktoré priamo radia ako písať poviedky. Budeš možno sám prekvapený, ako ti to rozšíri obzory pri písaní knihy :). Vymyslieť si svet je jedna vec, zaujímavo ho predať a originálne spracovať je už čosi úplne iné. Práve na tomto sa vieš natrénovať, aby si nemal len epické prostredie, históriu, kultúru, náboženstvo, zaujímavé postavy, ale aby si mal aj úžasné a pútavé príbehy :). Budem ti držať palce a keby si potreboval ďalšieho beta-readera, kľudne mi napíš ;).
11.07.2021
Opisy ti fakt idú, aj keď na môj vkus by sa tie súboje dali vykresliť lepšie. Mám pocit že práve scény, ktoré by mali čitateľovi prinášať napätie a dychberúcu atmosféru, sú trošku tvojou slabosťou. Viac by som zapracoval na akcii, ale to je možno len vec môjho vkusu. Formálnu stránku už každopádne zvládaš dosť kvalitne :).
Najväčším problémom tejto poviedky je z môjho pohľadu príbeh, ktorý akosi absentuje. Rád bieleho krídla sa mi páčil, aj keď by tam bolo čo škrtať a zoštíhľovať text, poviedka fungovala aj sama o sebe. Malo to riadne uvedenie, predstavenie postáv, čitateľ rýchlo pochopil o čo ide, kam to smeruje, skúsene si ho viedol a riadne to ukončil. Tu mi akosi chýba nejaká dejová línia, ktorej by sa dalo chytiť, ktorá by čitateľa udržala v pozornosti, napätí, či očakávaní.
Je pravda, že pracuješ s postavou Sama. Určite kvitujem a mám na tebe rád, že sa snažíš pracovať s postavami a počas príbehu si prechádzajú vnútorným vývojom. To je veľké plus. Tu to ale nestačilo. V tomto prípade mám už skutočne aj ja pocit, že je to len ako také okienko do nejakého sveta, ale chýba mi v ňom ucelenosť.
Je mi na tebe veľmi sympatické, aký rozsiahly a komplexný worldbuilding si robíš. To máme napríklad spoločné :). Chápem, že tvoje ciele a ambície miera k rozsiahlejším epickým útvarom, asi skôr uvažuješ o knihe. Keď ale píšeš poviedku, ber to ako poviedku a koncipuj ju tak. Ver mi, že ti to jedného dňa neuveriteľne pomôže aj pri knihe :). Skús možno čítať viac poviedok, fantasy autorov ktorí ich veľmi šikovne píšu je neúrekom. Odporučil by som možno aj nejaké videá či literatúru, ktoré priamo radia ako písať poviedky. Budeš možno sám prekvapený, ako ti to rozšíri obzory pri písaní knihy :). Vymyslieť si svet je jedna vec, zaujímavo ho predať a originálne spracovať je už čosi úplne iné. Práve na tomto sa vieš natrénovať, aby si nemal len epické prostredie, históriu, kultúru, náboženstvo, zaujímavé postavy, ale aby si mal aj úžasné a pútavé príbehy :). Budem ti držať palce a keby si potreboval ďalšieho beta-readera, kľudne mi napíš ;).
11.07.2021
Tomáš Staviteľ
Samostatne ešte k tej priamej reči. To, akým spôsobom hovorili je úplne v poriadku a nevidím to pre čitateľa ako nejaký mínus. Dávaj si pritom ale pozor, lebo ak by šlo o cudziu reč, potom by sa dalo uvažovať o aspekte, ktorý spomína Zlodejisnov - kto je rozprávač a či tej reči rozumie. Ty ale, predpokladám, máš v rámci svojho sveta nejaký "common language", ktorým rozprávajú a je ním zároveň aj napísaná poviedka. Reč morgarov je jeho zjednodušením, ako si už v komentári vysvetlil. To všetko mi došlo. Problém pre mňa je ale to, že aj primitívne reči, nárečia atď., majú svoje pravidlá. Tvoj jazyk je ale miestami čistá anarchia, možno aj preto sa tak ťažko číta. Môžeš to tak samozrejme nechať a nič sa nedeje, ale odporučil by som ti dať mu nejakú štruktúru. Uvediem príklad - niekde slovesá časuješ, ohýbaš, niekde zase nie. To, že občas použiješ neurčitok a trošku skomolíš vetu mi príde také... lacné. Máš určite aj na viac. Je jeden taký veľmi jednoduchý trik na primitívne nárečie, ktorý by som ti odporučil:
Napíš najprv všetky vety v spisovnej slovenčine. Potom daj všetky slovesá do infinitívu a podstatné mená do nominatívu (s tými podstatnými menami ale opatrne, slovenčina je v tomto nepriateľ, ja osobne radšej skloňujem). Následne vytvor pravidlá. Napríklad sa mi páči, ako postavy o sebe rozprávajú v tretej osobe. U teba sa mi tiež páči, že pred prídavnými menami nepoužívaš sloveso byť („Náčelník Tur starý a slabý.). Ak už začneš skloňovať, alebo časovať, spýtaj sa prečo práve tu, a ak si také pravidlo stanovíš, tak sa ho aj drž. Premysli si, ako vytvoriť minulý/budúci čas a či je to vôbec potrebné. Ak nečasuješ slovesá, nepoužívaj na to rôzne tvary "byť/bude/bol", možno skús byť kreatívnejší. Alebo sa na to vykašli a spýtaj sa, či to čitateľ pochopí aj bez toho - podľa mňa často áno. Jednoducho tomu daj formu a štruktúru. Aj keď sú Morgari hlúpi a zaostalí, jazyk je veľmi funkčný fenomén, ktorý sa tvaruje a vyvíja. Vždy mal svoje pravidlá a výnimky :).
Čiže vyzeralo by to možno nejako takto:
„Náčelník Tur starý a slabý. Robiť zlé rozhodnutia. Kmeň slabnúť. Viac a viac bezrohých v jeho kmeni. Náčelník určiť ohnisko kmeňa slepá bezrohá žena.“
„Bezrohý nemôcť byť náčelník! Tur urážať chán Gorak!“
„Varik mladý a silný. Varik byť/stať nový náčelník kmeňa!“ (budúci čas plynie z významu)
Niečo komplikovanejšie:
„Volám sa Samo. Čo si dokážem spomenúť, som členom Turovho kmeňa.“
Myslím si, že aj Samo by začal rozprávať ako ostatní. Tým pádom aj jeho repliky by som prepísal tak, aby rozprával rovnakou primitívnou rečou. Čiže možno:
„Volať ma Samo. Čo myseľ pamätať, byť členom Turovho kmeňa.“
Veľká výhoda takejto primitívnej reči s pevnou štruktúrou je napríklad aj to, že čitateľ si na ňu zvykne a prestane mu robiť problém. Keď z toho spravíš ale čistú anarchiu, potom aj čitateľovi sa v tom môže ťažšie orientovať a byť to takým tŕňom v oku :).
Ber to všetko len ako návrhy :). Ako som už napísal vyššie, môžeš to tak nechať a nič sa nedeje. Skôr som sa len chcel podeliť o uhol pohľadu, keďže tých rečí som si tiež pár navymýšľal :)
11.07.2021
Samostatne ešte k tej priamej reči. To, akým spôsobom hovorili je úplne v poriadku a nevidím to pre čitateľa ako nejaký mínus. Dávaj si pritom ale pozor, lebo ak by šlo o cudziu reč, potom by sa dalo uvažovať o aspekte, ktorý spomína Zlodejisnov - kto je rozprávač a či tej reči rozumie. Ty ale, predpokladám, máš v rámci svojho sveta nejaký "common language", ktorým rozprávajú a je ním zároveň aj napísaná poviedka. Reč morgarov je jeho zjednodušením, ako si už v komentári vysvetlil. To všetko mi došlo. Problém pre mňa je ale to, že aj primitívne reči, nárečia atď., majú svoje pravidlá. Tvoj jazyk je ale miestami čistá anarchia, možno aj preto sa tak ťažko číta. Môžeš to tak samozrejme nechať a nič sa nedeje, ale odporučil by som ti dať mu nejakú štruktúru. Uvediem príklad - niekde slovesá časuješ, ohýbaš, niekde zase nie. To, že občas použiješ neurčitok a trošku skomolíš vetu mi príde také... lacné. Máš určite aj na viac. Je jeden taký veľmi jednoduchý trik na primitívne nárečie, ktorý by som ti odporučil:
Napíš najprv všetky vety v spisovnej slovenčine. Potom daj všetky slovesá do infinitívu a podstatné mená do nominatívu (s tými podstatnými menami ale opatrne, slovenčina je v tomto nepriateľ, ja osobne radšej skloňujem). Následne vytvor pravidlá. Napríklad sa mi páči, ako postavy o sebe rozprávajú v tretej osobe. U teba sa mi tiež páči, že pred prídavnými menami nepoužívaš sloveso byť („Náčelník Tur starý a slabý.). Ak už začneš skloňovať, alebo časovať, spýtaj sa prečo práve tu, a ak si také pravidlo stanovíš, tak sa ho aj drž. Premysli si, ako vytvoriť minulý/budúci čas a či je to vôbec potrebné. Ak nečasuješ slovesá, nepoužívaj na to rôzne tvary "byť/bude/bol", možno skús byť kreatívnejší. Alebo sa na to vykašli a spýtaj sa, či to čitateľ pochopí aj bez toho - podľa mňa často áno. Jednoducho tomu daj formu a štruktúru. Aj keď sú Morgari hlúpi a zaostalí, jazyk je veľmi funkčný fenomén, ktorý sa tvaruje a vyvíja. Vždy mal svoje pravidlá a výnimky :).
Čiže vyzeralo by to možno nejako takto:
„Náčelník Tur starý a slabý. Robiť zlé rozhodnutia. Kmeň slabnúť. Viac a viac bezrohých v jeho kmeni. Náčelník určiť ohnisko kmeňa slepá bezrohá žena.“
„Bezrohý nemôcť byť náčelník! Tur urážať chán Gorak!“
„Varik mladý a silný. Varik byť/stať nový náčelník kmeňa!“ (budúci čas plynie z významu)
Niečo komplikovanejšie:
„Volám sa Samo. Čo si dokážem spomenúť, som členom Turovho kmeňa.“
Myslím si, že aj Samo by začal rozprávať ako ostatní. Tým pádom aj jeho repliky by som prepísal tak, aby rozprával rovnakou primitívnou rečou. Čiže možno:
„Volať ma Samo. Čo myseľ pamätať, byť členom Turovho kmeňa.“
Veľká výhoda takejto primitívnej reči s pevnou štruktúrou je napríklad aj to, že čitateľ si na ňu zvykne a prestane mu robiť problém. Keď z toho spravíš ale čistú anarchiu, potom aj čitateľovi sa v tom môže ťažšie orientovať a byť to takým tŕňom v oku :).
Ber to všetko len ako návrhy :). Ako som už napísal vyššie, môžeš to tak nechať a nič sa nedeje. Skôr som sa len chcel podeliť o uhol pohľadu, keďže tých rečí som si tiež pár navymýšľal :)
11.07.2021
Smrtislav Pierko
Tomáš Staviteľ k tej priamej reči ďakujem, že si sa jej toľko venoval. Ako si dobre poznamenal, tak to bola čistá anarchia, lebo nechcel som aby to bola iná reč, ale skôr indivíduá, ktoré nedokážu veľmi dobre rozprávať. Z tých troch morgarov, čo tam rozprávali mal každý trocha inakší spôsob rozprávania, s tým že asi najhoršie rozprával chán Gorak, a náčelník kadejako rozkladal slová, keď ho nenapadol správny tvar. Ako to už v reálnom živote býva, človek vie a chce sa opraviť, ale vypáli to inak, tak som tam ešte viac-menej náhodne porozhadzoval chyby aby to pôsobilo reálnejšie. Pretože ľudia tu občas vypichnú že reč nie je dosť reálna a majú namysli skôr slang a nárečie, ale ja beriem ako reálnosť prebrepty a koktanie. Vidno že experimentujem s hovadinami :D Každopádne do budúcna si odpustím tie náhodné chyby a myslím ,že to bude pôsobiť lepšie.
13.07.2021
Tomáš Staviteľ k tej priamej reči ďakujem, že si sa jej toľko venoval. Ako si dobre poznamenal, tak to bola čistá anarchia, lebo nechcel som aby to bola iná reč, ale skôr indivíduá, ktoré nedokážu veľmi dobre rozprávať. Z tých troch morgarov, čo tam rozprávali mal každý trocha inakší spôsob rozprávania, s tým že asi najhoršie rozprával chán Gorak, a náčelník kadejako rozkladal slová, keď ho nenapadol správny tvar. Ako to už v reálnom živote býva, človek vie a chce sa opraviť, ale vypáli to inak, tak som tam ešte viac-menej náhodne porozhadzoval chyby aby to pôsobilo reálnejšie. Pretože ľudia tu občas vypichnú že reč nie je dosť reálna a majú namysli skôr slang a nárečie, ale ja beriem ako reálnosť prebrepty a koktanie. Vidno že experimentujem s hovadinami :D Každopádne do budúcna si odpustím tie náhodné chyby a myslím ,že to bude pôsobiť lepšie.
13.07.2021
8HitBoy
Nejdem nejako do hĺbky rozoberať poviedku, spolieham sa, že kolegovia to urobili dostatočne dôkladne, chcem ťa len upozorniť na opakovania nie (úplne) typických slovných spojení. 7x máš v poviedke spomenuté havranie vlasy. Ale to nie je len o havraních vlasoch, viackrát si krátko po sebe použil rovnaké slovo. Skús používať synonymá, takto to čitateľovi udrie do oka :) Tieto veci vie vychytať šikovný betareader (neviem či poviedky niekomu posielaš pred zaslaním? Ak nie, je to vždy veľmi vítaný a šikovný spôsob ako vykryť podobné kozmetické somarinky). Ak si na poviedku sám, užitočný (nielen) na opakovanie slov je umberto.sk, bez ktorého už osobne ani neviem existovať :)
Drž sa, veľa šťastia!
13.07.2021
Nejdem nejako do hĺbky rozoberať poviedku, spolieham sa, že kolegovia to urobili dostatočne dôkladne, chcem ťa len upozorniť na opakovania nie (úplne) typických slovných spojení. 7x máš v poviedke spomenuté havranie vlasy. Ale to nie je len o havraních vlasoch, viackrát si krátko po sebe použil rovnaké slovo. Skús používať synonymá, takto to čitateľovi udrie do oka :) Tieto veci vie vychytať šikovný betareader (neviem či poviedky niekomu posielaš pred zaslaním? Ak nie, je to vždy veľmi vítaný a šikovný spôsob ako vykryť podobné kozmetické somarinky). Ak si na poviedku sám, užitočný (nielen) na opakovanie slov je umberto.sk, bez ktorého už osobne ani neviem existovať :)
Drž sa, veľa šťastia!
13.07.2021
xius
World-building je nieco, co mi naozaj-naozaj nejde a mam hlboky obdiv ku kazdemu, co to dokaze, uziva si a vie na tom stavat pribehy. Je to drina! :)
Poviedka ma tu spravnu hutnost, lebo svet za nou sa ozaj snazi existovat. Ale dej samotny sa tak nejak motka na mieste a podsuva nam jedno klise za druhym.
Citatel plachti pribehom a poslusne kyve hlavou, ze ano, presne takto nejako to cakal. Davka zaujimavosti je schovana v lore sveta, nie v deji. To malokedy staci. Vyuzi viac svoj svet! Ale nie v intenzive utrzkov, ktore nam o nom povies. Chcel by som citat bezny den v zivote hordy. Svadbu?
16.07.2021
World-building je nieco, co mi naozaj-naozaj nejde a mam hlboky obdiv ku kazdemu, co to dokaze, uziva si a vie na tom stavat pribehy. Je to drina! :)
Poviedka ma tu spravnu hutnost, lebo svet za nou sa ozaj snazi existovat. Ale dej samotny sa tak nejak motka na mieste a podsuva nam jedno klise za druhym.
Citatel plachti pribehom a poslusne kyve hlavou, ze ano, presne takto nejako to cakal. Davka zaujimavosti je schovana v lore sveta, nie v deji. To malokedy staci. Vyuzi viac svoj svet! Ale nie v intenzive utrzkov, ktore nam o nom povies. Chcel by som citat bezny den v zivote hordy. Svadbu?
16.07.2021