Výkrik v Močiarnom
Uprostred dediny Močiarne zaznel neľudský výkrik. Čo to bolo zač?
Zlá udalosť dokáže malú dedinu zmeniť od základu. Nezmení len náladu alebo atmosféru, ale aj samotných obyvateľov a ich chovanie. Podobný prípad nastal počas horúceho leta v obci Močiarne. Je to jedna z tých dedín, ktorá vyzerá ako keby ju projektoval jeden architekt. Každý dom nosí rovnaký rukopis, líši sa len farbou a veľkosťou. Strechy sú všade identicky zaoblené a pokryté veľkou masou machu. Ako keby sa chceli pred niečím obaliť a zakryť svoju uniformovanosť. Rovno ako domy, tak aj obyvatelia dediny pôsobia ako keby boli z jedného cesta. Majú podobné povinnosti, problémy a životné ciele. Dalo by sa povedať, že dedina Močiarne je jedno veľké mravenisko, kde každý mravec si šľape svoj chodník a nestará sa do záležitostí druhých. Nuž, ale ako to býva, aj v tomto mravenisku sa nájde mravec, ktorý sa vymyká štandardom a narúša prirodzený cyklus života.
Lesník Vlado Kamenský bol práve tým typom osobnosti, ktorú by ste nazvali malý človek. Malý človek nie kvôli výške, ale vďaka jeho videniu sveta, kde si pripadal veľký a dôležitý, no v skutočnosti bol maličký a nedôležitý človiečik, ktorý vykonával nepodstatnú prácu v lese. Vlado bol presne ten človek, ktorý vám prepichne pneumatiky, keď stojíte s autom pred jeho domom alebo pridá v momente, keď okolo vás prefrčí na svojom džípe a zároveň na vás vykúzli pokrčenú grimasu, ako keby bol v tom momente samotný Rambo. Náhoda tak chcela, možno aj niečo iné, že zlá udalosť sa začala písať v jeho susedstve počas teplej letnej noci.
V dome Lydky Molnárovej sa ozval hrozivý až neľudský výkrik. Nebol to výkrik plný bolesti, zhrozenia alebo žiaľu, ale snaha vydať zo seba ten najhlasnejší a najbrutálnejší tón, aký tento svet ešte nepočul. Ten zvuk pochádzal zo samotnej ľudskej duše, ktorá prekročila hranice ľudského tela a vydala sa do sveta za oponou temnoty. Výkrik trval síce len pár sekúnd, no rozhodne musel zobudiť dosť ľudí. To však nebolo všetko. Tesne po ňom začal hrmot a treskot, ako keby sa celý dom začal rozpadávať od základu. Obyvatelia Močiarneho sú však poslušné mravce a hrozivé zvuky s kľudom odignorovali, až na jedného, ktorému ten hluk narušil pokojný spánok.
„Krista boha, čo to má znamenať!“ vykríkol Vlado na celý dom, aj keď býval sám a nemal mu kto odpovedať. „Však ja ti dám tu zjapať, však počkaj,“ ledva to dopovedal (pre seba) a už si naťahoval nohavice a starú tmavozelenú košeľu a vybral sa do susedného domu.
Dvere od príbytku Lydky Molnárovej boli otvorené dokorán, čo Vlada prekvapilo, keďže plánoval, že jej tam zabúcha na dvere z celej sily a vytmaví jej žalúdok tak, že si to zapamätá. Vlado na chvíľu zastal, poobzeral sa okolo seba, no nikoho nevidel. S Lydkou síce nemal dobré vzťahy, tie popravde nemal s nikým v dedine, no i tak netúžil, aby sa jej niečo vážne stalo. Nabúralo by toho jeho výnimočnosť a stal by sa pre svet ešte menším, ako býval do vtedy a to nemohol dopustiť.
Pohol sa k otvoreným dverám, ešte raz skontroloval, či ho niekto nesleduje a vošiel do vnútra bytu. Vstupná hala domu bola ako po demolácii. Všade dookola boli rozhádzané šaty, ako keby niekto dostal hysterický záchvat toho, že si nemá čo obliecť. Vo vzduchu visel hustý nános prachu, ktorý sťažoval dýchanie. Nábytok bol rozštiepený na malé kúsky a rozprestieral po celej hale. Steny boli doslova dobité a na strope bola vybúraná obrovská diera, ako keby ňou niekto prehnal kovovú guľu.
Vlado ostal ako zarazený a dobrú minútu si len obzeral hrozivú scenériu, ktorá sa mu odhalila ako prvému z dediny. Opäť sa cítil dôležitejším. Začal sa opatrne presúvať po vstupnej hale, rukou odvieval prach z pred tváre a po treťom kroku zakopol o niečo malé. Zastal a zohol sa pre malý čierny predmet – malú a hrubú knižku. Vlado ju zobral do rúk, preskúmal z obdivoch strán, no bola bez nadpisu a celá bola obalená v čiernej drsnej koži. Začudoval sa, následne ju otvoril a pokúsil sa vyzistiť, čo je to zač. Nedokázal to. Pripadala mu ako akýsi spevník s notami, ktoré v živote nevidel a to si bol istý, že v kostole spieva najlepšie a najčistejšie podľa nôt. Ani suseda Amália, vedúca zboru, nespieva tak dobre ako on. Tieto noty však nikdy nevidel a zdali sa mu akési neforemné a naháňali mu hrôzu. Rýchlo ju zavrel a vložil si ju do zadného vrecka nohavíc. Miestnosť bola tak zničená a prašná, že nemal chuť pokračovať v pátraní. Dostal lepší nápad - pôjde to nahlásiť starostovi. Byť hlavným svedkom sa mu zdalo o veľa viac príťažlivejšie. Už sa videl na titulke miestnych novín - Močiarne plátky – ako sa usmieva na fotografii a rozpráva hrozivý príbeh susedky. To sa mu hneď zapáčilo.
Keď však vyšiel z domu, uvidel niečo, čo si predtým nevšimol. Stopy. Neboli to len také obyčajné ľudské stopy od topánok. Pôda bola po daždi mokrá a bolo na nej jasne vidieť, že tu niekto chodil bosými nohami, no nie len nimi, dokonca sa striedali s otlačkami rúk. Ako keby niekto chodil štvornožky. Najčudnejšie však bolo, že tie stopy boli od seba vzdialené aj niečo cez dva metre a rozhodne nemohli patriť jednému človeku. Miestna lampa síce nesvietila tak, ako by si to prial, ale bol si istý, tým, čo videl. Odtlačky v zemi prezrádzali, že tá zvláštna bytosť mala namierené k miestnemu močiaru, ktorý sa nachádzal tesne za domom Lýdie Molnárovej. Tu jeho pátranie zatiaľ skončilo. Žolíka si nechal schovaného v zadnom vrecku nohavíc a vydal sa za starostom – Gregorom Mokrým.
Vladovi bolo jedno, že sú tri hodiny v noci a s celou silou zabúchal na dvere starostu obce Močiarne. Ozval sa zhluk hlasu pána Mokrého a jeho manželky. Vlada to potešilo, pretože vedel, že si ho všimli.
Otvorili sa dvere a v trenkách a župane vykukol starosta.
„Čo tu chceš, Vlado? Vari nevieš koľko je hodín?“ nadurdene sa opýtal Mokrý.
„Ide o neodkladnú vec – moja susedka Lýdia Molnárová zmizla a kebyže by ste videli jej dom, tak mi dáte za pravdu, že to musíme hneď riešiť,“ povedal hrdo Vlado.
„Si sa zbláznil, čo? Nestačí ti, že sa ti všetci smejú v dedine, ešte teraz ma prídeš otravovať s takouto prkotinou!“ starosta zvýšil tón. „Mazaj domov a daj nám pokoj.“
„Ono je to vážne! Čo keď potrebuje pomoc?“
„Tvoju rozhodne nie a keď sa aj stratila, tak musí prejsť dvadsaťštyri hodín, aby sa vyhlásilo pátranie. To si nevedel, však? Alebo nebodaj si tam našiel nejakú krv alebo stopy toho, že došlo k nejakému zločinu?“
Vlado sa na chvíľu zamyslel a povedal, „ to nie, ale...“
„Nechaj to tak a choď domov,“ prerušil ho starosta a zavrel pred ním dvere.
Vlado sa nasral. Jeho plán bol v troskách a predstava o titulnej strane v novinách sa mu začala strácať pred očami, no vtedy to prišlo. Plán B. Vyrieši to sám a bez pomoci ignorantského starostu. Mal predsa žolíka v zadnom vrecku. Hneď sa mu začala v predstavách obnovovať titulná strana v novinách, ešte väčšia, na celú stranu a s veľkou fotografiou. „To musí vyjsť!“ pomyslel si a s úsmevom sa vracal domov.
V noci sa mu sníval krásny sen o hlučnej tlupe novinárov, ktorá žiada od neho interview, no keď otvoril oči, nepočul nič a bol opäť sám. V celom jeho byte bolo úplne ticho a mal dojem, že zase na neho svet zabudol. „Už nie!“ povedal si v duchu a vybral sa za miestnym knihovníkom – Mariánom Bledým.
Počas cesty do knižnice však svoju dedinu nespoznával. Ľudia si medzi sebou šepkali a uhýbali pohľadmi. Ako keby sa niečoho báli a nechceli, aby im to vniklo do životov. Boli zároveň vydesení, ale aj zvedaví. Každá ulica bola zahalené tichým, no intenzívnom šepotom. Pri miestnej krčme však bol hluk a Vlado započul ako miestny alkoholik, Gejza, vykrikuje, že on si svoje deti zamkne v dome a nikam ich nepustí. Vladovi to nedávalo zmysel. Však sa stratila staršia pani Lýdia Molnárová, nie deti.
Pred vchodom do knižnice sa rozprávali staré-známe klebetnice – Anna Malá a Jozefína Chramková. Vlado okamžite spomalil krok a nenápadne natiahol uši, aby započul, o čom sa rozprávajú.
„Však ty ich poznáš, obidve. Isto sa na obed vrátia,“ povedala, nie zrovna potichu, Anna Malá.
„Tie možná áno, ale čo tá Lýdia? Počula si tiež, že jej dom je ako po výbuchu?“ spýtala, tiež hlasitejšie, Jozefína.
„Áno, počula, drahá. Ale čo to má s tými neposlušnými detvákmi spoločné?“ povedala Anna, keď už bol Vlado meter za ňou. Bolo to posledné čo počul, no zároveň to najdôležitejšie. Vedel, že to spolu nejak súvisí a rozhodne to preskúma, len čo zistí viac o tých čudných notách.
Knihovníka našiel v kancelárii. Bol to vysoký a zhrbený muž, ktorý bol neustále zahrabaný v knihách. Príchod Vlada do jeho kancelárie si ani nevšimol, preto ho prvé Vladové slová doslova vyľakali.
„Môžem vyrušiť, Marián,“ povedal tónom, ktorý neznel ako otázka ale skôr ako oznamovacia veta. Vlado nečakal na odpoveď a rovno na knihovníka vybalil neznámu knižku. Marián sa ledva zorientoval a už mu do rúk pristál neznámy predmet.
„Vieš mi povedať, že je to zač?“
„Vyzerá to ako obyčajný zápisník, čo vlastne odo mňa chceš? Mám tu kopec práce,“ povedal knihovník namosúrene a posúval mu spevník späť do rúk.
„Len si ju otvor a uvidíš,“ ledva to malý človek dopovedal a už mu ju otvoril na prvej strane.
„Však to sú nejaké kliky-háky, asi nejaký tajný jazyk, fakt neviem, čo ti mám na to povedať,“ otáčajúc ďalšie listy pokračoval, „vyzerá to ako nejaké zvláštny noty, no nie také ako bežne poznáme. Odkiaľ to máš?“ Marián zdvihol pohľad a zamieril ním na Vlada.
„Našiel som ju.“
„Bol si na rabovaní u Lýdii, povedz pravdu, ja ťa už dobre poznám,“ naliehal pán Bledý.
„Na žiadnom rabovaní, počul som výkrik a tak som sa šiel pozrieť k susede, či je v poriadku a toto tam ležalo na zemi,“ bránil sa. „Vieš mi povedať niečo viac alebo nie?“
„Tak, k tomuto ti viac neviem povedať, sú to len nejaké výpisky, ale čo by ťa mohlo zaujímať, aj keď ti to bude asi na dve veci, je,“ zakašlal, „že Lýdia bola pred pár mesiacmi u mňa sa pýtať na jednu legendu. Existuje fáma, alebo ako to nazvať, o zakázanom spevníku z 8. st., ktorý vraj ani nepochádza z tohto sveta. Podľa legendy sa tam má nachádzať takzvaný katanský tón, ktorý zbaví svojho, ako to nazvať, vydavateľa ľudskej podstaty. Ale vieš, koľko je na tom pravdy? Podľa mňa nič,“ pokrútil hlavou.
„Myslíš, že po tomto šla Lýdia? Čo si jej o tom spevník povedal?“ Vlado sa nedal zastaviť.
„Už nič viac, pretože, už nič viac sa ani nedá. Ten spevník neexistuje a keď aj niekedy existoval, je stratený tisíctristo rokov. Pochybujem, že nejaká dáma z dediny Močiarne ho nájde. Nedaj sa vysmiať, Vlado a už mi daj pokoj. Mám tu aj iné povinnosti ako s tebou kecať,“ dopovedal knihovník Bledý a rukou naznačoval, aby Vlado opustil jeho kanceláriu.
Neznámu knihu si Vlado zobral späť a bez poďakovania (podľa neho si ho nezaslúžil) sa vybral vonku z knižnice. Informácie o zakázanom spevníku sa mu zdali pritiahnuté za vlasy a pochyboval, že existuje niečo ako katanský tón. Skôr sa mu pozdávala myšlienka, že Lýdii jednoducho preplo a zmasakrovala si byt sama, poprípade možno aj uniesla aj tie dve deti, čo spomínali klebetnice pred vchodom do knižnice. Čim nad tým viac uvažoval, tým väčšmi bol presvedčený, že podvečer sa musí vypraviť smerom k močiaru a odtiaľ do lesa. Tá stará šibnutá ženská mu zabezpečí publicitu a vysnívanú titulnú správu v celoštátnych novinách. Čo v novinách, v televíznych správach! Nakoniec bude aj užitočné, že ho dá ženská prebudila uprostred noci.
Tma začala padať na dedinu Močiarne. Obyvatelia sa od strachu alebo len „z bezpečnosti“ stratili z ulíc, no svoju zvedavosť nedokázali skryť a tak boli okná plné zvedavých pohľadov číhajúci na každý krok na ulici. Vlado kráčal svojou ulicou smerom k močiaru. Pamätal si akým smerom šli stopy zo zničeného domu pani Molnárovej. Pohľady z každého okna mu pripadali ako závažia, ktoré ho spomaľovali pri každom kroku. Posledné dva domy však boli obalené v tme. Nesvietilo ani jedno svetlo a nebolo počuť ani hlások. Ťarcha zvedavých pohľadov sa vytratila a Vlado vkročil do lesa.
Po prvých pár krokoch si uvedomil, že vlastne nevie, kde má ísť. Stopy nikde a všade len tma a ticho. Takto blúdil hodinu, raz na jednu stranu, potom na druhú, až vôbec nevedel, kde je, až započul zvuk podobný výkriku z tej noci. Tentokrát prichádzal z veľkej diaľky, a znel menej ľudsky, ako keby vychádzal z niečoho temného a tajomného. Vlado sa otočil smerom, odkiaľ pochádzal záhadný vreskot a pohol sa.
Zvuk sa pravidelne ozýval – raz hlučnejší a valivý ako stádo ozrutných mimozemšťanov, inokedy ho ledva započul. Odvaha ho zatiaľ neopúšťala a každým krokom bol k tomu bližšie a bližšie. K hluku sa postupne pridalo aj praskanie konárov a jemné otrasy pôdy ako keď sa blíži naložený vlak. Po pár minútovom chodí za hlučným zvukom započul niečo úplne iné, akési zvláštne pískanie. Nebol to zvuk, ktorý pochádza z úst človeka, ale niečo neľudské, neuchopiteľné a zlovestné. Znelo to ako siréna, ktorá láka korisť do pasce. Začal sa triasť a v hlave mu vyskakovali myšlienky, či sa len predsa nemá vrátiť domov. Byť hviezda v hlavných správach je super, ale byť tam ako odfotená mŕtvola zase nie je žiadna výhra. Rozhodol sa, že pôjde opatrenejšie, dá si pozor na každý krok a bude pískajúcu vec pozorovať z diaľky z poza stromov.
Krok po kroku bolo pískanie viac neznesiteľnejšie, až došiel na miesto, odkiaľ bolo vidno zdroj tohto zvuku. Prvých pár sekúnd sa nevedel pohnúť. Nič viac nechutnejšie a odpornejšie v živote nevidel. Na čistinke medzi stromami ležali dve deti, ktoré stratili ľudskú podobu. Neboli to dve postavy, ale jedno pokrútené telo spojené z dvoch tiel ešte nedávno krásnych detí, ktoré boli zrastené do seba neznámou silou. Chýbali im hlavy a miesto krkov mali dlhé jazyky, ktoré neustále bičovali o zem. Spoločné monštruózne telo sa točilo na zemi v nekonečných mukách a nohy a ruky im lietali, ako keby v nich neboli žiadne kosti. Ten pohľad bolo niečo tak strašné a zvrátené, že Vlado nevedel, ako reagovať. Celý sa triasol a nevedel sa pohnúť. Stál tam ako živá a dýchajúca socha. Zrazu sa ľudský zmutovaný červ upokojil a otočil smerom, kde stál Vlado. Príšera sa začala mrviť a následne sa jej po bokoch začali tvoriť trhliny a vytekať zvláštna hustá tekutina. Vlado jasne počul ako praskajú kosti a trhá sa koža. Bol to neuveriteľne odporný zvuk. Viac už nevydržal a behom sa pohol preč.
Nevedel kde beží a bolo mu to jedno, hlavne, že bol čo najďalej od toho nechutného hybrida dvoch detí. V tom strachu a zúfalstve si neuvedomil, že sa pred ním nepravidelne trasú konáre stromov, až kým sa jeden konár neodtrhol a nepristál mu pred nohami. V tom okamihu sa zastavil a nastavil zrak smerom na praskajúce a vibrujúce stromy pred ním. Vtedy sa mu udalosti tak rýchlo zomleli, že ich ledva stihol vnímať. Najprv prišiel tak silný výkrik, že si musel chytiť uši od strašnej bolesti a dal sa na zem do klbka. Konárová brána sa otvorila a pred ním pristála monštruózna ruka, ktorá mohla byť dlhá pekných pár metrov, k nej sa pridala druhá a následne prišlo to, čo by žiadny človek nedokázal vstrebať bez toho, aby stratil kontakt s realitou. Z najvyšších častí stromov sa vynorila hlava Lýdie Molnárovej na obrovskom a dlhom krku, ktorý vyzeral ako nechutný a slizký červ. Vedľa beštiálnej hlavy jeho susedy sa z poza konárov vyplazili ďalšie dve hlavy malých dievčat. Keby dokázal Vlado uvažovať, tak by mu došlo, že pochádzali z tiel zmiznutých dievčat, ktoré stretol pred chvíľou. Všetky tri hlavy sa k nemu priblížili a následne vykríkli. Jeho uši to už nezniesli a vyvalil sa z nich prúd krvi. Od bolesti a hlavne z neskutočnej hrôzy Vlado spadol na zem a z posledných síl, čo dokázal vnímať realitu, uvidel obrovské telo, ktoré mu zatienilo výhľad na okolitý les. Na líci pocítil niečo slizké a teplé. Bolo to ako pohladkanie od samotnej smrti. V tom istom okamžiku zacítil strašnú bolesť, ako keby sa mu chcelo celé telo obrátil naruby a roztrhnúť. Tá bolesť bola neznesiteľná a doháňala ho do vytrženia.
Monumentálne telo sa pred ním otváralo, za pomoci desivého praskotu, ktorý by dohnal každého človeka do šialenstva, až sa objavila nekonečná trhlina medzi svetmi. Centimeter po centimetri ho to pohlcovalo do slizkých a večných útrob nepoznaných svetov až do posledného útržku kože, čím sa to zároveň stalo aj jeho vyslobodením z ukrutných múk, ktoré prežíval. Jeho telo bolo následne vyvrhnuté späť do sveta a hlava...
...sa stala súčasťou niečo, čo mu raz donesie slávu, po akej túžil.
Lukáš Polák
Fanúšik hororu, či už po knižnej, filmovej alebo hudobnej stránke.
Diskusia
dakinee
Milý Lukáš,
bavil som sa výborne!
Tak jak ma už od začiatku Vlado sral, tak mi ho bolo na konci až ľúto. Veľmi pekne napísané a vystupňované.
Dúfam, že bude aj pokračovanie, ktoré celý pôvod močiarneho zla ozrejmí. Na záver, ak sa neurazíš, prikladám pár preklepov na opravu:
"Vieš mi povedať, že je to zač?" - tu malo byť asi "čo je to zač"
"poprípade možno aj uniesla aj tie dve deti, čo spomínali klebetnice" - asi double "aj"
a posledná veta: ...sa stala súčasťou niečo, čo mu raz donesie slávu, po akej túžil. - asi "niečoho"
Super poviedka, len tak ďalej!
07.07.2021
Milý Lukáš,
bavil som sa výborne!
Tak jak ma už od začiatku Vlado sral, tak mi ho bolo na konci až ľúto. Veľmi pekne napísané a vystupňované.
Dúfam, že bude aj pokračovanie, ktoré celý pôvod močiarneho zla ozrejmí. Na záver, ak sa neurazíš, prikladám pár preklepov na opravu:
"Vieš mi povedať, že je to zač?" - tu malo byť asi "čo je to zač"
"poprípade možno aj uniesla aj tie dve deti, čo spomínali klebetnice" - asi double "aj"
a posledná veta: ...sa stala súčasťou niečo, čo mu raz donesie slávu, po akej túžil. - asi "niečoho"
Super poviedka, len tak ďalej!
07.07.2021
Zlodejisnov
Toto bola pre mňa zatiaľ najlepšia poviedka. Bola to poviedka a nie kapitola z veľkého sveta, za čo máš plus. Pointa bola taktiež vydarená, no rovnako ako u Hlavy pána botanika aj tu mi veľmi vadila nelogickosť, ktorá sa prejavila hlavne v druhej polovici. No pôjdem zaradom a posnažím sa napísať všetky postrehy, ktoré mi nedávali zmysel alebo ma miatli. Prvým bol štýl priamej reči alebo opisy. Záleží od uhla pohľadu. Celkovo som sa veľmi dlho strácal v tom, či sa dej odohráva v súčasnosti alebo v nejakej dedinke 19. storočia. Dialógy boli písane akoby v 19. storočí, no zároveň tam boli pneumatiky, župan a podobne. Akosi my to kontrastovalo, až kým sa nepovedalo, že kniha je z 8. storočia a je stratená 1300 rokov, preto som si nebol istý, kde som. Potom to nelogické chovanie hlavného hrdinu. Ktorý človek by šiel za starostom, keď vidí, že jeho suseda (ktorá neviem, kde býva, pretože raz to bol dom a potom tam zas bolo, že si zdemolovala byt) bola unesená a všetko zničené. Osobne by som volal predsa políciu. Potom aj jeho pohnútky. To, že chcel byť na titulke, ok, ale akú mal motiváciu vyšetrovať to? Podľa mňa, tá titulka nie je taká motivácia, aby hľadal susedu, ku ktorej nezavolal ani políciu a nemal ju veľmi rád. Potom, keď hlavný hrdina zistil, čo je to alebo čo by to malo byť za knihu, bola už pointa jasná a keď si pridal aj to, že šiel sám za tmy do lesa (čo je nebezpečné aj bez informácie, že tam môže byť pomätená žena, čo unáša deti) bolo jasné, že sa z lesa nevráti. Ak by sa odstránili, podľa mňa tieto banálne logické chyby, bolo by to naozaj skvelé. Takto je to nadpriemer s originálnou pointou. PS: opis tej beštie na konci som si nevedel poriadne predstaviť. Bol to červ s rukami?
07.07.2021
Toto bola pre mňa zatiaľ najlepšia poviedka. Bola to poviedka a nie kapitola z veľkého sveta, za čo máš plus. Pointa bola taktiež vydarená, no rovnako ako u Hlavy pána botanika aj tu mi veľmi vadila nelogickosť, ktorá sa prejavila hlavne v druhej polovici. No pôjdem zaradom a posnažím sa napísať všetky postrehy, ktoré mi nedávali zmysel alebo ma miatli. Prvým bol štýl priamej reči alebo opisy. Záleží od uhla pohľadu. Celkovo som sa veľmi dlho strácal v tom, či sa dej odohráva v súčasnosti alebo v nejakej dedinke 19. storočia. Dialógy boli písane akoby v 19. storočí, no zároveň tam boli pneumatiky, župan a podobne. Akosi my to kontrastovalo, až kým sa nepovedalo, že kniha je z 8. storočia a je stratená 1300 rokov, preto som si nebol istý, kde som. Potom to nelogické chovanie hlavného hrdinu. Ktorý človek by šiel za starostom, keď vidí, že jeho suseda (ktorá neviem, kde býva, pretože raz to bol dom a potom tam zas bolo, že si zdemolovala byt) bola unesená a všetko zničené. Osobne by som volal predsa políciu. Potom aj jeho pohnútky. To, že chcel byť na titulke, ok, ale akú mal motiváciu vyšetrovať to? Podľa mňa, tá titulka nie je taká motivácia, aby hľadal susedu, ku ktorej nezavolal ani políciu a nemal ju veľmi rád. Potom, keď hlavný hrdina zistil, čo je to alebo čo by to malo byť za knihu, bola už pointa jasná a keď si pridal aj to, že šiel sám za tmy do lesa (čo je nebezpečné aj bez informácie, že tam môže byť pomätená žena, čo unáša deti) bolo jasné, že sa z lesa nevráti. Ak by sa odstránili, podľa mňa tieto banálne logické chyby, bolo by to naozaj skvelé. Takto je to nadpriemer s originálnou pointou. PS: opis tej beštie na konci som si nevedel poriadne predstaviť. Bol to červ s rukami?
07.07.2021
Lukáš Polák
Dej som chcel zasadiť do obyčajnej dediny a snažil som sa dávať slová postavám ako sa rozprávajú ľudia okolo mňa, čiže asi mám kamošov, resp. seba zo 19. st :D
Vlada som mal furt pred sebou ako také pičusa, čo kašle na všetko a chce byť len on ten najdôležitejší, preto šiel rovno za tým "najväčším" v dedine - mohol som to ešte lepšie vykresliť, to je pravda. Tak isto aj jeho konanie, proste dedinský debko, ja takých osobne poznám, čo by presne toto isté spravili u nás v dedine an východe, tak som to nejak viac neriešil, ale je pravda, že keby mal viac rozumu (čo som mu nedoprial), tak by to riešil ináč. Čo sa týka príšery na konci, nechcel som ju detailne opisovať na všetko a chcel som nechať niečo na čitaeľovi, preto som len spomenul, že má viacej hláv, ozrutá a nepochopiteľná pre ľudskú mysel.
Preklepy som si opravil, žiaľ tu sa nedajú. Ďakujem za upozornenie.
Ďakujem i tak za odozvu (aj pozitívnu aj negatívnu), budem sa snažiť ďalej.
07.07.2021
Dej som chcel zasadiť do obyčajnej dediny a snažil som sa dávať slová postavám ako sa rozprávajú ľudia okolo mňa, čiže asi mám kamošov, resp. seba zo 19. st :D
Vlada som mal furt pred sebou ako také pičusa, čo kašle na všetko a chce byť len on ten najdôležitejší, preto šiel rovno za tým "najväčším" v dedine - mohol som to ešte lepšie vykresliť, to je pravda. Tak isto aj jeho konanie, proste dedinský debko, ja takých osobne poznám, čo by presne toto isté spravili u nás v dedine an východe, tak som to nejak viac neriešil, ale je pravda, že keby mal viac rozumu (čo som mu nedoprial), tak by to riešil ináč. Čo sa týka príšery na konci, nechcel som ju detailne opisovať na všetko a chcel som nechať niečo na čitaeľovi, preto som len spomenul, že má viacej hláv, ozrutá a nepochopiteľná pre ľudskú mysel.
Preklepy som si opravil, žiaľ tu sa nedajú. Ďakujem za upozornenie.
Ďakujem i tak za odozvu (aj pozitívnu aj negatívnu), budem sa snažiť ďalej.
07.07.2021
Smrtislav Pierko
Presne takého debila mám v robote :D Tam netreba hľadať logiku, lebo človeku sa myseľ zastavuje nad tým čo robia. Myslia si že všetko vedia najlepšie a sú nesmrteľný. Na každú malú prkotinu musia upozorniť a potom sa tým tri dni chvália. Lenže ten môj si ešte navyše mylne myslí, že ho každý má rád :D
Čo by som ja ako nelogické označil bolo, keď sa ho starosta opýtal, či tam videl znaky nejakého trestného činu a Vlada nenapadlo vylíčiť mu stav susedkinej predsiene. Inak sa na základe mojej osobnej skúsenosti správal dosť vierohodne :D
A tie hrúbky si radšej ešte raz poriadne pozri pokiaľ to chceš ešte niekde zverejňovať, lebo ich tam bolo relatívne dosť od začiatku do konca. Väčšinou asi pozostatky z prepisovania viet.
Inak to bol vcelku podarený horor prikorenený humorom. Alebo humorná poviedka prikorenená hororom. Podľa toho ako jednotlivý čitatelia vnímajú hlavnú postavu.
07.07.2021
Presne takého debila mám v robote :D Tam netreba hľadať logiku, lebo človeku sa myseľ zastavuje nad tým čo robia. Myslia si že všetko vedia najlepšie a sú nesmrteľný. Na každú malú prkotinu musia upozorniť a potom sa tým tri dni chvália. Lenže ten môj si ešte navyše mylne myslí, že ho každý má rád :D
Čo by som ja ako nelogické označil bolo, keď sa ho starosta opýtal, či tam videl znaky nejakého trestného činu a Vlada nenapadlo vylíčiť mu stav susedkinej predsiene. Inak sa na základe mojej osobnej skúsenosti správal dosť vierohodne :D
A tie hrúbky si radšej ešte raz poriadne pozri pokiaľ to chceš ešte niekde zverejňovať, lebo ich tam bolo relatívne dosť od začiatku do konca. Väčšinou asi pozostatky z prepisovania viet.
Inak to bol vcelku podarený horor prikorenený humorom. Alebo humorná poviedka prikorenená hororom. Podľa toho ako jednotlivý čitatelia vnímajú hlavnú postavu.
07.07.2021
Goran
Dobrá poviedka! O trošku viac sa mi páčila Hlava pána botanika, ale aj táto je naozaj dobrá. Keby si odstránil formálne chyby (gramatika a preklepy z nepozornosti - ja viem, to nie je alfa a omega písania, lenže to vyrušuje pri čítaní) a viac sa povenoval štylistike (mám pocit, že sú tam pasáže, na ktorých si si dal záležať, hral si sa so syntaxou a podobne, ale potom sú tu i také, kde akoby si sa sám nechal unášať vlnou rozprávania a neustriehol si si to a jednoducho sa dali niektoré vety napísať lepšie), tak je to doslova výýýborné! Veľmi sa mi páčil nápad, prostredie i sympaticky nesympatický :D hlavný hrdina. Zarazilo ma, že zo začiatku to bolo naozaj čiernohumorné a ja som sa skvelo bavil a postupne sa humor vytrácal a na konci sa už jednalo o poriadny horor. Zarazilo, ale dobre! - neprekážalo to, práve naopak. Niekto by mohol namietnuť, že to nebolo vyvážené, že sa Ti to nepodarilo prepojiť, ale ja si to nemyslím, obe polohy, ktoré sa vystriedali, boli naozaj fajn a nevadilo mi, že sa medzi sebou vymieňajú. Toto mi trochu pripomínalo ázijské horory - náhoda? :) Bol tam aj "feeling" Lovecrafta a k tomu moderný body horror. Monštrum u mňa fungovalo na jednotku a záver ma potešil. V tomto konkrétnom prípade - príbehu a štýle ani nevadilo, že si mnohé nechal na čitateľovej fantázii a nech si to predstaví i vysvetlí po svojom, veď tu sa to hodilo! Nelogickosti v deji či konaní postavy pripisujem na vrub jeho zvláštnej povahy, tu to vôbec nevnímam ako nedostatok, Vlado bol skrátka hlupák a za hlúposť sa platí. Nuž a on zaplatil cenu najvyššiu :D
Už si si vytvoril vlastný, svojský a dobre fungujúci štýl. Ešte trošku popracovať na "umeleckosti" textu - lexika, skladba viet a bude to eňo-ňuňo. Som skrátka odchovaný staršou literatúrou, ktorá mimoriadne dbá na vyspelý jazykový prejav, bohatosť výrazov, vycibrenú štylistiku a podobne.
Každopádne, pekný zážitok. Teda, nie práve pekný... :D ale rozumieme si.
08.07.2021
Dobrá poviedka! O trošku viac sa mi páčila Hlava pána botanika, ale aj táto je naozaj dobrá. Keby si odstránil formálne chyby (gramatika a preklepy z nepozornosti - ja viem, to nie je alfa a omega písania, lenže to vyrušuje pri čítaní) a viac sa povenoval štylistike (mám pocit, že sú tam pasáže, na ktorých si si dal záležať, hral si sa so syntaxou a podobne, ale potom sú tu i také, kde akoby si sa sám nechal unášať vlnou rozprávania a neustriehol si si to a jednoducho sa dali niektoré vety napísať lepšie), tak je to doslova výýýborné! Veľmi sa mi páčil nápad, prostredie i sympaticky nesympatický :D hlavný hrdina. Zarazilo ma, že zo začiatku to bolo naozaj čiernohumorné a ja som sa skvelo bavil a postupne sa humor vytrácal a na konci sa už jednalo o poriadny horor. Zarazilo, ale dobre! - neprekážalo to, práve naopak. Niekto by mohol namietnuť, že to nebolo vyvážené, že sa Ti to nepodarilo prepojiť, ale ja si to nemyslím, obe polohy, ktoré sa vystriedali, boli naozaj fajn a nevadilo mi, že sa medzi sebou vymieňajú. Toto mi trochu pripomínalo ázijské horory - náhoda? :) Bol tam aj "feeling" Lovecrafta a k tomu moderný body horror. Monštrum u mňa fungovalo na jednotku a záver ma potešil. V tomto konkrétnom prípade - príbehu a štýle ani nevadilo, že si mnohé nechal na čitateľovej fantázii a nech si to predstaví i vysvetlí po svojom, veď tu sa to hodilo! Nelogickosti v deji či konaní postavy pripisujem na vrub jeho zvláštnej povahy, tu to vôbec nevnímam ako nedostatok, Vlado bol skrátka hlupák a za hlúposť sa platí. Nuž a on zaplatil cenu najvyššiu :D
Už si si vytvoril vlastný, svojský a dobre fungujúci štýl. Ešte trošku popracovať na "umeleckosti" textu - lexika, skladba viet a bude to eňo-ňuňo. Som skrátka odchovaný staršou literatúrou, ktorá mimoriadne dbá na vyspelý jazykový prejav, bohatosť výrazov, vycibrenú štylistiku a podobne.
Každopádne, pekný zážitok. Teda, nie práve pekný... :D ale rozumieme si.
08.07.2021
BocianSara
Viac menej súhlasím s predošlými komentármi. Fajn poviedka len ďalšie čítanie a odstránenie chýb by menej rušili čitateľa (dom/byt). Čo sa týka obsahu tak mne dosť chýbalo ako sa vytratil humor a nadhľad, ktorý si tam zo začiatku chcel mať a zároveň to bolo pre mňa na konci málo hororové. Neviem presne uchopiť čím to mohlo byť pretože popis monštier bol skvelý :) Nelogickosti pre mňa osobne boli rozhodne to, že starostovi nepovedal v akom stave našiel susedin dom alebo ako sa knihovník aj suseda vôbec o knihe dozvedeli v takejto maličkej dedinke. Ale určite je to základ, na ktorom sa dá zamakať!
09.07.2021
Viac menej súhlasím s predošlými komentármi. Fajn poviedka len ďalšie čítanie a odstránenie chýb by menej rušili čitateľa (dom/byt). Čo sa týka obsahu tak mne dosť chýbalo ako sa vytratil humor a nadhľad, ktorý si tam zo začiatku chcel mať a zároveň to bolo pre mňa na konci málo hororové. Neviem presne uchopiť čím to mohlo byť pretože popis monštier bol skvelý :) Nelogickosti pre mňa osobne boli rozhodne to, že starostovi nepovedal v akom stave našiel susedin dom alebo ako sa knihovník aj suseda vôbec o knihe dozvedeli v takejto maličkej dedinke. Ale určite je to základ, na ktorom sa dá zamakať!
09.07.2021
Tomáš Staviteľ
Aj by som tu niečo napísal, ale len by som sa opakoval :). Taktiež mi vadili nelogickosti. Vlado bol super postava! Máš tam pár preklepov, ktoré by znova šikovný betaread dokázal s ľahkosťou odstrániť. Pozor na veci ako 8 st. - nie je to úplne v poriadku, rozpisuj číslovky slovom a nepoužívaj skratky. Každopádne dobrý príbeh so zábavným, hrôzostrašným, ale aj trochu vtipným záverom :). Úplne sa inak stotožňujem s Goranovým komentárom ohľadom tvojho štýlu a "umeleckosti" textu :). Som zvedavý na ďalšie tvoje horory ;)
11.07.2021
Aj by som tu niečo napísal, ale len by som sa opakoval :). Taktiež mi vadili nelogickosti. Vlado bol super postava! Máš tam pár preklepov, ktoré by znova šikovný betaread dokázal s ľahkosťou odstrániť. Pozor na veci ako 8 st. - nie je to úplne v poriadku, rozpisuj číslovky slovom a nepoužívaj skratky. Každopádne dobrý príbeh so zábavným, hrôzostrašným, ale aj trochu vtipným záverom :). Úplne sa inak stotožňujem s Goranovým komentárom ohľadom tvojho štýlu a "umeleckosti" textu :). Som zvedavý na ďalšie tvoje horory ;)
11.07.2021
xius
Ty mas strasne dobru fintu na svoje postavy - ides na ne cez ich chyby, hned posobia ludskejsie! :) Su karikaturou niekoho v nasom vlastnom okoli a hned si dokreslime dalsie drobnosti, ani ich nemusis pisat.
Zlepsil si aj dialogy, dobru polovicu ti uplne bez problemov verim! Spravanie obyvatelov a jeho chyby akosi nevadia. Vystaval si Kocurkovo, tak sa niet, comu divit predsa. :)
Straca to dych az, ked sa mame zacat dozvedat to zaujimave, stavnate tajomno. Je to cele prilis abstraktne a tak nejako lacne. Mna modifikacie tela desia a tuto so mnou detsky gestalt neurobil nic. Hadal by som, ze problem je v stupnovani? Ze to chcelo viac opriet o deti a ich zivot, aby ich konecny pa-tvar nejako na tom staval a citatel si mohol pomaly s hrozou uvedomovat, k comu smeruje?
Ale bavil som sa, len nebal. Mozno pouzi hrozu, ktorou si si presiel sam v zivote. Vtedy sa lahsie hladaju tie spravne slova.
16.07.2021
Ty mas strasne dobru fintu na svoje postavy - ides na ne cez ich chyby, hned posobia ludskejsie! :) Su karikaturou niekoho v nasom vlastnom okoli a hned si dokreslime dalsie drobnosti, ani ich nemusis pisat.
Zlepsil si aj dialogy, dobru polovicu ti uplne bez problemov verim! Spravanie obyvatelov a jeho chyby akosi nevadia. Vystaval si Kocurkovo, tak sa niet, comu divit predsa. :)
Straca to dych az, ked sa mame zacat dozvedat to zaujimave, stavnate tajomno. Je to cele prilis abstraktne a tak nejako lacne. Mna modifikacie tela desia a tuto so mnou detsky gestalt neurobil nic. Hadal by som, ze problem je v stupnovani? Ze to chcelo viac opriet o deti a ich zivot, aby ich konecny pa-tvar nejako na tom staval a citatel si mohol pomaly s hrozou uvedomovat, k comu smeruje?
Ale bavil som sa, len nebal. Mozno pouzi hrozu, ktorou si si presiel sam v zivote. Vtedy sa lahsie hladaju tie spravne slova.
16.07.2021