Práve som dočítal a teraz zatváram knihu.

Klasickú knihu. Starú dobrú knihu. Odkladám ju do police; opäť sa prázdna medzierka vypĺňa a po dlhšej dobe sa medzi ostatnými titulmi zaskvú litery vyrazené do umelej kože – Hobbit alebo cesta tam a zase späť. Musím sa napiť, v hrdle mám vyprahnuté ako na púšti. Stella leží vedľa mňa stočená do klbka, tíško, ale vytrvalo pradie, iba ušnice, ktoré sa natáčajú aj za tým najnepatrnejším zvukom a oči privreté do úzkych štrbín – zdalo by sa, že sú zavreté nebyť vytrvalého žltkastého prísvitu – prezrádzajú jej bdelosť a sústredenosť.

„Ešte čítať, ešte Hobbit!“ žobroní a mne skoro zabehne dúšok vody.

„Stella, veď sme knihu práve dočítali, to ju mám zas začať čítať odznova? Veď ju aj tak poznáš naspamäť. Koľkýkrát som ti ju už čítal? Siedmy, ôsmy? Ani sám presne neviem. Zas neskôr, dobre? Teraz nás čaká Časomačka. Pozri, je o chlapcovi Jasonovi a jeho kocúrovi Garethovi. Cestujú spolu v čase a navštevujú rôzne historické obdobia.“

„Mraúúú, oni chodiť preč do minulosti? Oni chodiť do včera a dávno, dávno predtým?“

„Áno, správne, Stella, si veľmi múdra, správne si to pochopila.“

„Oni sú ako Alan a Stella. Tiež Alan a Stella ísť ďaleko. Ďaleko, ďaleko.“

„Áno, Stella,“ zašepkal som.

„Čítať Časomačku. Čítať Stella Časomačku, Alan! Prosím!“

„Dobre, Stella, sľubujem, ale neskôr, neskôr, až potom... dobre? Teraz už nevládzem,“ neviem nakoľko dobre Stella rozumie tým príbehom, ktoré jej nahlas predčítam, ale viem, že ich zbožňuje a nemá ich nikdy dosť.

„Áno, a oni sa potom vrátiť ako Bilbo, zase naspäť do domov?“ pýta sa.

„Presne tak, Stella.“

„Aj Alan a Stella spolu odísť a prísť, pravda?“

Razom mi zas vyschlo v hrdle. Čo ti mám povedať, Stella? Čo? Pravdu? Zomrieme tam Stella. Zomrieme spolu ďaleko od Astropolisu. Cítim to. Nebudeme už viac ležať na svahoch za mestom, na nepoddajnej saturnskej tráve, nebudeme sa viac kúpať v lúčoch Tethysu a Rhei. Nenúť ma, aby som ti viac klamal, nenúť ma, aby som ti povedal pravdu.

Stella vycíti búrku v mojej duši, ťažké čierne mraky, ktoré ju zahaľujú. Opäť sme v telepatickom spojení a mám čo robiť, aby som nedal voľný priechod svojmu smútku. Svojmu zúfalstvu. Spýtavo a nechápavo sa mi zadíva do očí, a ja, aby som odvrátil chvíľu, ktorá by ma mohla zlomiť, snažím sa to zahovoriť, snažím sa z toho nejako vycúvať.

„Pozri, pozrime sa, čo hovorí profesor Zajdel. Má dnes reláciu. Je s ním debata. Bude to aj o nás, pozri sa, Stella,“ a kým odvádzam jej pozornosť, vyzvem Správcu, čiže počítačový systém, ktorý riadi chod celého bloku bytov, aby zapol trojrozmerné vysielanie.

V tej chvíli sa v našej obývačke ocitne zaslúžilý profesor Zajdel, ktorý s niečím takým archaickým, ako sú okuliare zošmyknuté až na špičku nosa, okuliare, ktoré nosí väčšmi ako imidžový doplnok, než že by tú starú nepraktickú rárohu potreboval kvôli svojmu slabému zraku, ďalej neodmysliteľnou plešinou – vysmieva sa z vlasových implantátov – a starostlivo udržiavanému venčeku prešedivených vlasov, ktoré mu formujú akúsi prirodzenú tonzúru, pôsobí ako archetyp zapáleného vedátora z výukových hier pre deti. A nie je tam iba on, ale stojí zoči-voči celej plejáde zástupcov rôznych spoločností, organizácií, združení, zväzov, a čo ja viem čoho ešte, a hlavne voči príslušníkov tej podivnej kasty zvanej novinári.

„Pijavec, hovorí k publiku, a vedľa neho sa sformuje holovizná podoba veľkého jedinca s okrovým pancierom, čo veľmi vzruší Stellu, takže hneď spoľahlivo zabúda na svoj i na môj nepokoj, pričom profesor bez zaváhania pokračuje, „je tvor vskutku odpudivý. Viem, že by som mal zachovať chladnú hlavu akademika, ale dokonca i ja, drahé dámy, milí páni a naše milované nadzvieratá, som v prvom rade človek. Som bytosť zrodená na Zemi. Dobre, dobre, nikdy som sa tam nepozrel, narodil som sa na Marse, tam som prežil väčšinu života a tam dožijem i tú menšinu, čo mi ešte ostáva, ale som pozemšťanom, som dieťaťom našej Slnečnej sústavy, som tvorom odkojeným mliekom našej galaxie, a toto tu,“ opovržlivým gestom ukazuje na pijavcovu podobizeň, „nepatrí do nášho univerza, je to invazívny, agresívny druh, voči ktorému sa musíme brániť. Aktívne brániť, to chcem zdôrazniť. A to akýmikoľvek prostriedkami. Čistý vedecký záujem je druhoradý, pokiaľ ide o prežitie. Dobre si to zapíšte za uši, pretože to počujete z úst vedca. Teraz má vedecké bádanie význam jedine vtedy, ak má dopomôcť k nášmu prežitiu, ak má zvýšiť naše šance. A na tom intenzívne pracujeme, o tom vás môžem ubezpečiť.“

„Teda hovoríte, že zabezpečiť sa ochranou našich zvieracích spoločníkov nestačí?“

„Nestačí!“ vybuchol profesor. „Samozrejme, že nestačí! Veď presne to hovorím, čo ste hluchí?!“

Ach, typický profesor Zajdel. Ešteže nemá telesnú stavbu svojho románového kolegu Challengera a hlavne, chvalabohu, že nie je mladší, to by totiž neostalo len pri slovných potýčkach. Ale ako áno, ako nie, jeho výstupy vždy garantovali úžasnú sledovanosť, niežeby to táto relácia potrebovala, aj bez profesorovej persóny by pozeralo dnešný program svorne niekoľko miliárd ľudí. Kvôli tomuto si odpustili novú sezónu Robotických gladiátorov a vysielanie šou Westworld 3000 museli dokonca preložiť. V stávke bolo naozaj veľa a uvedomovali si to aj tí, ktorých sa problém bezprostredne nedotýkal.

„Vaše tlsté zadky sú možno v bezpečí, ale koľko ľudí musí ešte umrieť, kým sa to nezastaví? Hráme o čas a je to súboj neľútostný. A... profesor varovne zdvihol prst,“ a nikto si nemôže byť istý, že tým to skončí. Ak by mal aj každý jeden človek svojho ochrancu, čo je nereálne, nenájdu si pijavci nový spôsob, ako nám uškodiť? Musíme ich teda predísť a uštedriť im poriadny úder. Teraz sme na ťahu my.“

Ozvalo sa súhlasné zborové „áno“, „správne“ a „presne“, jedno cez druhé, ale každé zreteľne. Až na: „Počkajte, pán profesor, chcete tvrdiť, že my, ako ľudia, my, ako zástupcovia inteligentnej rasy, my, civilizovaní a kultivovaní tvorovia, sa budeme mstiť na, prepáčte mi ten výraz, bezduchých chrobákoch, ktorých prirodzenosťou je cudzopasiť na iných bytostiach? Oni iné nedokážu, ale my sa týmto aktom znížime na ich úroveň. Ba ešte nižšie! To my si hovoríme človek – vrcholné dielo prírody? My, ktorí sa začneme správať ako pomstychtivé, záštiplné deti a pri prvej príležitosti odhodíme celú vznešenosť našej civilizácie? Veď to je barbarstvo, primitivizmus najhrubšieho zrna! To je, to je... jednoducho neprípustné, neľudské... ! To, čomu nerozumieme chceme jednoducho zničiť, že?! Akým právom im môžeme ubližovať, pýtam sa vás a volám vás na zodpovednosť!“ nechal sa uniesť jeden pomätenec, ktorý mi zdvihol žlč tak, až som naozaj cítil horkosť v ústach. Na chvíľu som onemel od takej dávky koncentrovanej hlúposti, ktorej som bol vystavený a aj od hnevu, ktorý do mňa v tej chvíli vošiel.

Na profesora mala tá znôška absurdít podobný účinok ako na mňa; zaťal päste, menil v tvári farbu z jasne červenej na temne krvavú a skoro sa neudržal a vybuchol ako natlakovaný parný hrniec. Vzhľadom na jeho všeobecne známu prchkosť ma prekvapilo, že po ňom rovno neskočil a nesnažil sa dotyčnému odhryznúť kúsok nosa – kolovali legendy, že pre takéto identické napadnutie bol vraj kedysi dočasne vylúčený z univerzity. Ale nejakým zázrakom, pretože v tom nebolo ani štipka vedy, ale naozajstný zázrak, sa ovládol, párkrát sa zreteľne a poriadne zhlboka nadýchol, a keď pokožka nadobudla opäť svoju prirodzenú telovú farbu, vypustil zo seba slová v takej kadencii akoby strieľal z pulznej pištole: „Nielenže ste urazili celé ľudstvo, ale urazili ste aj mňa! A čo je horšie, nie ste len tliachač – čo to je? – nevidím na vašom trikote pripnutý odznak Ligy za ochranu mimozemského života, či ako si nadávajú tí milovníci pijavcov? Takže ste aj ZRADCA!“ Posledné slová profesor doslova vypľul. „Obyčajný zradca! Pozrite sa, mám zväčša s bláznivými aktivistami súcit, lebo sú to pomýlení naivní blúznivci, ktorí to možno myslia dobre, ale často konajú presný opak, pretože svoje úsilie zamerajú nesprávnym smerom a nedokážu veci správne interpretovať, ale toto je už príliš. Vám sú ľudské životy menej v porovnaní s tou háveďou? Oni nie sú ani rovnocenné! Toto nehovorím ako profesor, ale ako človek, no poviem to otvorene: existenciu celého druhu tých hávedí by som obetoval, ak by som mohol zachrániť jediný ľudský život a v stávke sú stámilióny, možno miliardy životov!!!“ kričal profesor a v sále bolo ticho ako v hrobe.

Ani novinár-aktivista sa neodvažoval nič namietať. Iba sa mi to tak javí, alebo sa naozaj zmenšil na polovičnú veľkosť? „Ak vás niekto napadne, bránite sa,“ pokračoval profesor už miernejším tónom, zdalo sa, že je učiteľ prihovárajúci sa nechápavému, trochu natvrdlému žiakovi a stojí ho viditeľnú námahu opakovať fakty, ktoré sú nad slnko jasnejšie. „Ak niekto napadne vašu komunitu, pomáhate ju brániť. Pokiaľ to neurobíte, prestanete jestvovať. A to bude dobre, pretože ten, komu nezáleží na vlastnom živote, naň stráca právo. Jeden príklad za všetky, moji milí: zoberte si, že do vás dobiedza poriadne vypasená marťanská osica. Zabijete ju. Pravda, ak ste dosť šikovný a nebojíte sa jedného pichnutia či naň nemáte alergiu. A teraz vo väčšom meradle: ak budú osice predstavovať pre ľudstvo akútnu smrteľnú hrozbu, a my budeme mať prostriedky k tomu, aby sme vykynožili celý druh, urobíme to. V tom nie je nič barbarské, je to číry pragmatizmus, je to len a len logické. A pokiaľ to budeme robiť s cieľom pomôcť druhým, je to dokonca výsostne šľachetné. Samozrejme, ak by vymizli osice, zapríčinilo by to ekologickú katastrofu. V prípade pijavcov nie. Opakujem, nevieme koľko svetov už spustošili. Je ale zrejmé, že podľa nových objavov, o ktorých sme vás informovali minule, znivočili najmenej jednu inteligentnú rasu vo vesmíre. Máme sa stať druhým na tomto neutešenom zozname, ktorý potom bude nutne narastať? Alebo by som mal radšej povedať, že sa máme stať ďalším na zozname? Pretože naozaj je veľmi pravdepodobné, že v ničení a zabíjaní majú pijavci výbornú prax. Alebo to necháme na našich priateľov zo Síria? Hľa, dobrovoľne sme sa rozhodli vymrieť, je to teraz na vás, postarajte sa o seba, hádam nebudete ďalší, alebo radšej, aby chudáci pijavci netrpeli na nedostatok potravy, vydajte sa im na milosť a nemilosť, dobre? A viete vy čo?“ obrátil sa s otázkou na zaskočeného reportéra, ktorý sa stále nezmohol na slovo, „pijavci nepoznajú milosrdenstvo, iba hlad! A ešte niečo, ty somár sprostý,“ keď profesor niekomu začne tykať, tak viem, že je veľmi, veľmi zle, „v mladosti som robil le savate, takže ak teraz odtiaľto hneď nevypadneš, nakopem ti riť!“

Všetci v miestnosti zadržali dych a akonáhle profesor vykročil k inkriminovanému nešťastníkovi, ten vzal bleskurýchlo nohy na plecia a utekal tak, ako asi nikdy v živote. Ostatní si potom uľahčene vydýchli a ozval sa zborový potlesk.

Pristihnem sa, že tlieskam aj ja. Stella pravdepodobne nepochopila celý zmysel, ale predstavenie sa jej tiež náramne páčilo. Zisťujem to podľa toho, že pradenie strieda s pobaveným odfrkovaním.

„Nejaké ďalšie otázky či nebodaj pripomienky, veľactené obecenstvo?“ opýtal sa Zajdel.

„Pijavci teda nie sú inteligentnými, pán profesor?“

„Sú aj nie sú. Je to zle položená otázka, alebo aspoň vágne formulovaná. Sú termity inteligentné, sú inteligentné mravce? Povedzme, že sú mimoriadne životaschopné, mimoriadne úspešné. Samotný pijavec je stratený, sám nie je ničím. Ale keď sú spolu, a my vieme, že vytvárajú organizované spoločenstvá s prísnou hierarchiou, stojí za ich konaním niečo, čo môžeme pracovne nazvať kolektívna inteligencia alebo spoločné vedomie. Je za stavbou termitísk inteligencia? Je inteligencia za nájazdmi mravcov otrokárov? Podľa teórii morfických polí sa živočíchy správajú podľa určitých vzorcov, ktoré sú im vlastné ako druhu. Je to súčasť ich prirodzenosti rovnako ako trebárs ich vzhľad. To si skrátka už privážajú vo svojej dojčenskej výbavičke pri zrodení a naďalej počas života sú tým riadení. Viem ale, ako ste to mysleli a odpoveď je: nie, pijavce nie sú inteligentnou civilizáciou, tak ako obyvateľ svetov na ktoré svieti Slnko, či obyvateľ svetov, ktoré žijú pod hviezdou Síria.“

„Profesor Zajdel, prosím vás, ako je možné, že dokážu cestovať naprieč svetmi multivesmíru?“

„Pýtate sa skôr, ako je možné, že prerastený hmyz dokáže niečo, čo človek nie, že? Nuž, ako to, že psí čuch dokáže zachytiť i nepatrnú pachovú stopu? Ako to, že mačky vidia v tme tak dobre? Alebo mám ešte lepšie prirovnanie; ako to, že včely si vedia odovzdávať polohu potravy pomocou akéhosi tanca? Kto ich to naučil? Je to predsa vrodená schopnosť rozvinutá evolúciou, pretože to svojmu nositeľovi poskytuje veľkú výhodu prežitia. Pijavce vedia nájsť časopriestorové priechody, trhliny medzi dimenziami, ktoré sa, ako sme zistili, sporadicky a spontánne objavujú. Nevieme tieto, nazvime to „brány“, uzavrieť. Nepoznáme dobre mechanizmus ich fungovania, nedokážeme tento jav plne ovládať. A ktovie, či to vôbec jedného dňa vedieť budeme, lenže toto nevedia ani pijavce. Môžeme ich však napodobniť. Môžeme tieto brány využiť vo svoj prospech. Môžeme pre zmenu navštíviť my ich. Musíme. Pár mesiacov dozadu sa našim vedcom podaril husársky kúsok; dokážeme malú časopriestorovú trhlinu na krátky čas vytvoriť a udržať priechod otvorený. Musíme to využiť. A musíme pijavcom nakopať tie tučné prdele!“ nechal sa zas uniesť profesor, a keby nebola celá situácia taká vážna, a keby sa navyše bytostne netýkala nás dvoch s Stellou, aj sa na plné kolo rozosmejem. Mám dosť rozvinutú fantáziu, a keď si predstavím neohrozeného reka – profesora, ako efektnými graciéznymi kopmi v štýle francúzskeho boxu pokorí celú armádu pijavcov, mám čo robiť, aby som sa udržal.

Novinári si však zachovajú vážnosť: „Profesor, hovoríte, že tam podnikneme výpravu, my vieme, že niektoré návštevy tam, myslím do domovského sveta pijavcov, sa už uskutočnili. Nebolo toho veľa, čo sa dostalo von, ale Snem nedávno odtajnil niektoré informácie, ktoré sa týkali tej operácie.“

„Áno, milí moji, to je pravda. Môžem to len potvrdiť. Iné už ale nemôžem. Sú to prísne tajné informácie, ktoré nesmiem vypustiť len tak do éteru. To by neprešlo dokonca ani mne. Môžem povedať len zopár viet, a hoci sa nedozviete o veľa viac, než sa už šušká, aj tak sa pohybujem na tenkej hrane, viac zo mňa nedostanete. Takže; tých výprav bolo niekoľko a boli neúspešné. Nie, to nie je tak celkom pravda, dosiahli sme to, čo sme dosiahnuť mohli, i keď zatiaľ, a prízvukujem, že len zatiaľ, nie ešte to, čo sme dosiahnuť aj chceli. Niekoľko dobrovoľníkov na to doplatilo životom, konkrétne štyria ľudia a jedno nadzviera. Ľudia zomreli tam, nadzvieraťu – bol to marťanský paleopard – sa podarilo vrátiť. Nám sa ho ale nepodarilo zachrániť. Utrpel hrozné zranenia. Zaplatili tou najvyššou cenou, ALE,“ profesor dramaticky zvýšil hlas, „nezomreli zbytočne. Bez ich hrdinskej obety by sme nevedeli poriadne ani to, ako pijavec vyzerá, nevedeli by sme nič o ich zvykoch. A to nespomínam, že sme sa dozvedeli nesmierne cenné informácie o cestovaní naprieč úrovňami reality. Aspoň na niečo bola táto tragédia dobrá, keď to môžem takto rúhavo povedať: nebyť útoku pijavcov, ktovie kedy, ak vôbec niekedy, by sme nazreli za oponu nášho sveta.“

Teraz zaznelo viac otázok zároveň, ale rodiacemu sa chaosu vnútil profesor ráznym gestom poriadok. Ukázal prstom na toho, ktorý sa ozval ako prvý, a o stotinu sekundy skôr tak predbehol svojich kolegov, a tým mu udelil právo položiť otázku.

„Profesor má skoro taký postreh ako ty, Stella, je skoro taký rýchly,“ konštatujem so smiechom.

„Mmm? Stella byť rýchla. Rýchla viac ako prose, prose... for. Ako muž so smiešna hlava,“ odpovedá skoro dotknuto.

Smejem sa a prikyvujem: „To máš pravdu, určite si oveľa rýchlejšia, ale na človeka má priam mačacie inštinkty.“

„Pfff,“ nesúhlasne prská moja priateľka.

„Áno, to, čo sme videli, sa nám ani trochu nepáčilo,“ odpovedá profesor Zajdel na otázku, ktorú sme so Stellou prepočuli kvôli nášmu malému sporu. „Ich svet je fascinujúci, ale desivý. Nie je to náš svet, je nám celkom cudzí. Najzvláštnejšie a najzásadnejšie zistenie ale bolo to, že v ich realite, v ich dimenzii, sme dokonale hmotnými. Pijavci majú v našom svete len esenciálne telo, no my sa v ich svete prejavujeme v súlade so všetkými štyrmi rozmermi. Sme viditeľní, sme zraniteľní. Je to presne naopak a je to akiste nevýhoda. Ale aj nevýhoda sa dá využiť a premeniť na výhodu, otočiť to v náš prospech. Ktovie prečo to tak je? Sám to zatiaľ ani len netuším, ale tak to skrátka je.“

„A, profesor...“ začal chrliť reportér ďalšiu otázku, no všímavý a ostražitý Zajdel mu skočil do reči: „Dosť! Každý len jednu otázku, je to nutné, lebo inak by sme tu sedeli ešte do nového roka. Vy ste si už svoj kredit prečerpali. Teraz vy!“ zabodol profesor prst do ďalšieho z reportérov. Ten, čo sedel na trase, ktorú pretínal imaginárny zväzok lúčov vyslaných profesorovým prstom a najmä jeho hypnotickými očami, nemeškal a využil svoju príležitosť: „Iste nielen mňa zaujíma ako vyzerá svet, ktorý obývajú pijavci, zrejme na to sa chcel opýtať aj môj kolega, a tiež by sme, a určite aj naši diváci, potrebovali vedieť, akým spôsobom budeme proti pijavcom bojovať. To predovšetkým.“

„To je logické, koho by to nezaujímalo,“ súhlasil profesor, a pokračoval, „ale podvádzate, položili ste dve otázky, hoci šikovne včlenené do otázky jedinej. Pre tentokrát ale urobím výnimku a zodpoviem ich obe naraz. Podoba pijavcov je už nejaký čas známa, hoci si nemyslím, že by ste poznali ich detailnú podobu, teda až do dnešného dňa, no s podobou ich sveta je to iné. Len na vysvetlenie, my sme to, samozrejme, vedeli už nejaký čas, nesmiete sa hnevať, že tajíme tieto informácie, dávkujeme ich po istých častiach, tak, aby sme zamedzili panike. Oficiálne to malo byť verejnosti odtajnené až dnes, ale ako to býva, nie všetko ide podľa plánu, človek je tvor zvedavý a nevie ani udržať milenecké tajomstvo, nieto ešte takúto vec, niekto nám vyniesol časť informácii, kto, to teraz nie je dôležité, teraz ich však predkladáme celému svetu.“

Profesor opäť pokynul rukou a hologram vytvoril panoramatický obraz fantastickej krajiny. Bolo zreteľne počuť, ako novinári zalapali po dychu. Mne, ako členovi úzkeho krúžku zasvätencov nebol tento obraz neznámy, ale aj tak ma striaslo nevôľou. Nezvykol som si na ten pohľad, a rozmýšľam, aký asi bude môj prvotný šok, keď sa tam ocitnem osobne. Ako tá krajina vyzerala? Ak to nejakým nedopatrením neviete, môžete si to nájsť v každej knižnici, stačí sa na ňu pripojiť a pre vyšší účinok si vizuálne záznamy nechajte vyobraziť v trojrozmernej podobe. Tak čo? Páči sa vám? Prepáčte, to bol žart, ale už ste asi pochopili, ako som sa cítil.

„Krásna scenéria, že?“ zapraskal v tichu profesorov suchý sarkazmus tak nepríjemne, ako keď sa láme ľad. Pod vašimi nohami. Zamrznutá riečna hladina. A vy ste ďaleko od brehu. Poriadne ďaleko. „Tam, moji milí, veľactení, má namierené najmenšie vojsko, aké kedy ľudstvo povolalo do zbrane,“ pokračoval vo výklade. „Je to dvojčlenná armáda. V zložení človek a nadzviera. A aj trochu nekonvenčne vyzbrojená. Len čisto biologickými zbraňami. Za ľudstvo budú bojovať tesáky a pazúry a vírové ochorenie. Toto sú naši hrdinovia, toto je naša nádej,“ dramaticky prehlásil profesor vo chvíli, kedy sa pred novinármi zjavila naša podoba. „Dámy a páni, moji milí, vzdajte hold Alanovi a Stelle, pokľaknite,“ vyzval obecenstvo profesor a sám im išiel príkladom.

Prvá časť:

Druhá časť:

Tretia časť:

Štvrtá časť:

Piata časť:

Šiesta časť: