Je koniec. Dohovoril som.

Program sa skončil. Vypínam holovíziu.

Stella prestupuje na koberci, jemne do neho zatína pazúre a spokojne, tíško pradie. Páči sa jej, ako som rozprával, páčili sa jej naše fotky i krátky záznam z našej hry na naháňačku, kde ma Stella nechala okato vyhrať, aby mi spravila radosť, a ktorý púšťali divákom. Naraz prestane a ustrnie v dokonalej tichosti. Otočí sa ku mne a vysloví jediné slovo: „Roy.“

Vtom sa ozve jeho hlas v hlavnom komunikátori: „Ahoj, ahojte! Môžem ďalej, Alan? Pustíš ma?“

„Jasné,“ odpovedám a zatiaľ čo čakám, kým sa vyvezie na naše poschodie, so zdvihnutým obočím, ktoré prezrádza môj údiv ešte skôr, než ho stihnú vyriecť ústa, sa napokon opýtam Stelly: „Ako si vedela, že to je Roy?“ Nemala ho odkiaľ vidieť prichádzať, nemala ho ako započuť, nemohla ani ucítiť jeho pach. Síce to nie je prvý raz, čo sa niečo takéto stalo, ale dosiaľ jej predvídanie bolo viazané čisto na moju osobu. Vysvetľoval som si to mentálnym spojením, ktoré medzi nami panuje, zdá sa ale, že poslednú dobu sa u mojej priateľky naozaj rozvíjajú parapsychické schopnosti do nevídanej miery.

„Ja vidieť Roy,“ odpovedala mi prosto Stella.

„Ale, ale, veď odtiaľto nie je vidno na chodník... ako si ho mohla vidieť?“ vyjachtám dokonale ohromený.

„Ja vidieť Roy, ale nie okom, ja vidieť Roy vnútri na chodník.“

A ako sa snažím rozpliesť jej zamotanú odpoveď, počítač mi hlási: „Máte návštevu.“

„Otvor dvere,“ prikazujem centrálnemu systému.

Vzápätí sa dnu vovalí ten bodrý chlapík nižšieho vzrastu s domáckym pivným bruchom a kamarátskym úsmevom. Podotýkam, že úprimným kamarátskym úsmevom, nie úsmevom strojeným a predpisovým. Hneď viem, že prišiel v prvom rade ako priateľ, až potom ako psychológ.

„Ahoj, Alan. Ahoj, Stella. Ahojte,“ takmer sa zakokce, prudko oddychuje a na nose sa mu jagajú kvapôčky potu. Zdá sa, že je trochu nervózny. Hneď z neho vypadne príčina: „Neozýval si sa. Bál som sa, že som zmeškal, že vás tu už nenájdem. Pokazil sa mi velopéd, tak som celú cestu bežal. Teda... skoro celú cestu,“ usmeje sa ospravedlňujúco hneď ako sa priznal k tomuto drobnučkému klamstvu.

„Prenosný komunikátor som si kdesi zabudol, vieš aký som. Prepáč, že som ti spôsobil starosti. Som rád, že si sa ukázal.“

„To vieš, nepríde Alan k Royovi, musí prísť Roy k Alanovi... prosím ťa, nemáš niečo na pitie?“

Prikývnem a i ja sa pousmejem: „Hneď to bude.“ Kým nám domáci robot mieša nealkoholické koktejly, z kuchyne na neho uštipačne, no zároveň chápavo zakričím: „Zjavne potrebuješ zvieracieho spoločníka, trochu by ťa prevetral, možno by si nabral kondičku.“ Neunúva sa ale odpovedať. Prichádzam s troma pohármi, Saturnské zlaté mlieko Stella skrátka miluje, a nachádzam ho, ako si uveličene prezerá moju knižnicu.

„Krásna zbierka! Viem, že si milovníkom starej fantastiky, ale ešte som nemal tú možnosť stratiť sa v tvojej knižnici. Prečo si to predo mnou zatajoval?!“ hovorí to vyčítavo a mám pocit, že presne tak to i myslí.

„Netrep, skrátka sme sa skôr nedopracovali k návšteve,“ hovorím mu. Aby som ale zmiernil svoj príkry tón, nadhodím: „Práve sa so Stellou chystáme pustiť do jedného pôvabného mačacieho fantasy z 20. storočia.“

„Hohó, hovoríš z dvadsiateho storočia a spomínaš mačky? Vieš aké je najlepšie fantasy, vlastne sci-fi z dvadsiateho storočia, kde vystupuje mačka? Dvere do leta od R. A. Heinleina!“ Je to rezolútne vyhlásenie znalca, ktoré nepripúšťa kompromisy, ale predsa namietnem:

„Mýliš sa, druhé najlepšie. Najkrajšia je Hra na potkana a draka. Je to síce „len“ poviedka, ale nikto nerozumel mačkám lepšie ako Cordwainer Smith. A Lady May ostane najúžasnejšou mačkou všetkých čias. Až po Stelle, samozrejme.“ Načo prikročím k nej a tuho ju objímem.

„Alan, môj Alan!“ uveličene zvolá a prevrhne svoj nedopitý nápoj.

„Dobre, dostal si ma, uznávam porážku,“ komentuje moju pripomienku Roy. „Ale počuj, ani ty nepíšeš úplne najhoršie, dokázal si to na stránkach svojho denníka, nechcel by si napísať príbeh o vás dvoch? Keď sa vrátiš?“

„Ak sa vrátim,“ opravím ho.

„Keď sa vrátiš,“ duplikuje, pričom na spojku položí dôrazný prízvuk.

Trochu smutne sa usmejem a bez okolkov mu kontrujem: „Nejaký psychologický trik?“

Chvíľu uvažuje, čo odpovedať, ale potom rezignovane pokrčí plecami a usmeje sa väčšmi ako ja, je to dokonca ešte milší a rozjarenejší úsmev, než ktorý mal, keď prichádzal. „Vieš, to je až na druhom mieste, predovšetkým si chcem prečítať nejaký zaujímavý dobrodružný príbeh, teraz takáto literatúra nie je v móde a mne to veľmi chýba.“

Najprv neodpovedám, ale potom sa mu zadívam priamo do očí a on pohľadom neuhne. „Dobre, súhlasím,“ vypadne zo mňa napokon. Nečakám na jeho reakciu a pokračujem: „Už budeme musieť ísť. Rozlúčime sa?“

„Ešte nie, počkajme s lúčením, ak vás teda môžem odprevadiť.“

„Budem rád,“ hovorím mu a tak to aj naozaj cítim.

*

Posledné vyšetrenie, posledné kontrolné meranie. Potom infikácia vírusom. Potom stískam podávanú ruku postupne trom mužom a jednej žene. Prišli sa so mnou osobne rozlúčiť moji záložníci, ľudia, ktorí prešli užším výberom, ale ktorých napokon predsa len nevybrali. Čítam v ich tvárach zmes nevôle i úľavy. Radi by sa videli na mojom mieste, koniec koncov, možno sa im to ešte pošťastí, nič nie je pre nich stratené, a predsa sú radi, že dnes nie sú v mojej koži. V ich očiach a v stisku rúk ale čítam aj čosi iné, niečo, čo ma veľmi teší, a v čo som ani nedúfal: je to účasť, podpora, súcit. Možno sú to moji rivali, ale teraz mi držia palce. Osobné ambície odložili pre dnešnú noc bokom. Stella letmo, akoby na znak frontového kamarátstva, ktoré ich viaže, štuchne ňufákom psa, líšku, mangustu a ešte jedného psa. Samozrejme, títo dokonale vycvičení zabijaci majú so svojimi predkami, presne ako Stella, spoločný iba výzor.

„Rala šikovná viac ako Stella,“ povie tá, ktorá je vyvinutá z tej malej neohrozenej šelmy známej ako mangusta, „ale Rala priať Stella dobrý lov!“

Stella v odpoveď priateľsky zafučí a zavrčí a obtrie si o ňu hlavu aj z druhej strany, a na moje velikánske prekvapenie prejde Ralinu poznámku mlčaním.

Zrak mi v tej chvíli zablúdi k Leeovi, stojacemu obďaleč. Ľavú ruku zaťatú v päsť pozdvihne pred oči, pozvoľna ju roztvára, až prsty skriví do podoby pazúrov mačkovitých šeliem. Odpovedám mu rovnakým improvizovaným pozdravom. Príde mi to príhodné, okamžite sa mi to zapáči. Toto je moja rozlúčka s Leem. Slová nám netreba.

Odrazu si ale všimnem postavu s neistým držaním tela, ktorá sa napoly ukrývala za ním a teraz vyšla do svetla. Spočiatku som ju pokladal za jedného z technikov, ale to, čo som sprvu považoval za pracovnú kombinézu je hábit. Franz! Jeho som skutočne nečakal. Nesmelo mu zakývam a on skoro rovnako nesmelým pohybom ako ja, urobí smerom ku mne kríž a potom mi odkýva naspäť.

„Veď sa stretneme, takú radosť vám neurobím, aby som vám prenechal svoje miesto,“ hovorím svojim rivalom i kolegom a kráčam ku Franzovi, Stella ma tesne nasleduje, zvykol som si za tie roky, že pokiaľ sa mi nepletie pod nohy, tak mi pre zmenu stúpa na päty. Zastanem v diskrétnej vzdialenosti a poďakujem mu za požehnanie. Neviem čo mám ďalej povedať, tak som radšej ticho.

„Prejdeme sa?“ navrhne.

Zaskočí ma jeho otázka, ale poteším sa jej. „Myslím, že máme ešte nejakých dvadsať minút k dobru. Ale len po areáli, inde ma už teraz nepustia.“

„To bude stačiť.“

„Ale Stella pôjde s nami.“

„Dúfam,“ pousmeje sa.

Ostatní sú prekvapení, najmä vedci mi to nechcú dovoliť, ale keď im svätosväte sľúbim, že nezdupkám a Franz im odprisahá, že nás včas doručí, nechajú sa obmäkčiť.

Najskôr akoby sme dodržiavali sľub mlčanlivosti, len Stella si zavše niečo zašemotí a zívne. Keď odídeme z dosahu zvedavých uší, ozvem sa: „Pripadám si ako odsúdenec, za ktorým pred popravou pošlú kňaza.“

„Prišiel som sám od seba,“ namietne.

„Ja viem, prepáč.“

„Spravil som vtedy chybu, prišiel som ťa požiadať o prepáčenie. A... chcel som ti dať požehnanie na cestu.“

„To kvitujem. A nič sa nestalo, len ma mrzí, že sme nemali príležitosť navzájom sa spoznať.“

„Dúfam, že ešte budeme mať príležitosť. Budem sa za to modliť. Modlil som sa za teba. Každý deň.“

Zastanem, Stella mi ňufákom nabúra do chrbta a ohradí sa. Na to mu odpovedám: „Pomodli sa za nás obidvoch, budeme to potrebovať. Pomodli sa aj za Stellu.“

Váha len nepatrnú chvíľku: „Dobre, urobím tak.“

Opäť vykročím a moji dvaja spoločníci so mnou.

„Naozaj si pripadám ako odsúdenec stojaci pod šibenicou. Alebo skôr ako pilot kamikaze. Je to samovražda.“

„Nie, si rytier, ktorý tiahne do boja, a ktorý si uvedomuje, že možno položí život v ďalekej zemi. Ale spraví to, pretože musí. Necúvne, lebo ho ľudia potrebujú. To nie je samovražda, to je obeť. A ty pokladáš na oltár to najcennejšie, čo máš. To jediné, na čom naozaj záleží. Svoje srdce. A pred takýmto veľkým činom si ho potrebuješ očistiť.“

Skloním hlavu a spomalím krok. Nohy mi oťažievajú.

„Poznáš príbeh o rytierovi Galádovi?“ pýta sa.

„Dokonalý rytier, Boží rytier, jediný z Artušovej družiny, ktorý bol hodný toho, aby našiel Svätý grál,“ odpovedám.

Stellu už nudí náš rozhovor a tak odbieha k oknu, práve ju zaujal nejaký výjav, ktorý sa odohráva vonku. Asi štart rakety, ako ju poznám.

Kňaz zatiaľ pokračuje: „Tak je. Galád hovorí – Ak stratím život, život získam. Myslí tým, že ak obetuje svoje fyzické telo v službe Bohu a svojim blížnym, získa večný život.“

„Nebojím sa smrti viac ako je bežné. Bojím sa jej, ale nebojím sa jej dostatočne. Rozhodol som sa podstúpiť také riziko. Ale môžem sa v takejto veci rozhodnúť za druhého?“ Naraz zisťujem, že mi z očí tečú slzy. „A predsa som to urobil... rozhodujem o živote niekoho druhého, niekoho, koho ľúbim. Je mi z toho zle, niekedy mám pocit, že nemôžem dýchať. Toto je môj hriech a ťaží ma, šialene ma ťaží.“ Tak, a bolo to vonku, ale neuľavilo sa mi, nie vždy sa dá zvíťaziť nad problémom tým, že ho pomenujete, dokonca ani tým, že ho vyslovíte nahlas. To by bolo príliš jednoduché.

Ale on zrazu vyslovuje formulu, ktorú som už strašne dlho nepočul: „Rozhrešujem ťa od tvojich hriechov. V mene Otca i Syna i Ducha svätého.“

V tej chvíli si uvedomujem, že som sa práve vyspovedal, že som vykonal sviatosť zmierenia. Zavriem oči a nadýchnem sa. Slzy mi vysychajú a mám pocit ako keby mi už hruď nezvierali kovové obruče. „Ja len skrátka nechcem, aby zomrela,“ zašepcem. „Je nevinná, čistá, je ako dieťa. Je Božím tvorom. Inak ako ja, a predsa do istej miery rovnako.“

„Nemôžem sa unáhliť, neviem aké miesto vyhradil Stvoriteľ vo svojom pláne pre zvieratá a nadzvieratá, netrúfnem si už vynášať súdy, nebudem teraz hovoriť ako kňaz, poviem ti to ako obyčajný laik, ako jednoduchý chlap – azda nechce ísť Stella s tebou? Oddane a verne?“

„Ale ona si neuvedomuje všetky riziká,“ namietam.

Nato sa tak burácavo zasmeje, že Stella si nechá ujsť väčšiu časť štartu rakety, pretože to samozrejme bol štart rakety, čo tak uprene sledovala, a zvedavo podíde ku nám. „Myslíš si, že by nešla s tebou aj keby vedela posúdiť všetky okolnosti? To si vážne myslíš?“

„Stella ísť s Alan, Stella ísť!“ horlivo sa ohradzuje.

Došli mi argumenty. Viem, že Franz má pravdu. Aj tie posledné pochybnosti razom miznú a ja môžem ísť bojovať s čistým srdcom a chladnou hlavou. No ešte niečo: „Otče, požehnáš aj Stellu?“

A on bez váhania odvetí: „Samozrejme.“

*

Obklopia nás veľavýznamne sa tváriaci ujovia v bielych plášťoch a chcú odo mňa, aby som im presne zopakoval operačný plán. Jednajú s nami ako s neposednými školákmi, a hoci veľmi dobre viem, akí úžasní ľudia to sú, a čo všetko dokázali v tak rekordne krátkom čase, v tej chvíli v nich nevidím viac ako neduživých páprdov, ktorí si váľajú v pohodlí šunky, a na piate poschodie svojho bytu by nikdy nevyšli po svojich, ak by teda nechceli riskovať tri po sebe idúce infarkty. Títo ma budú poučovať ako keby som bol malý chlapec?!

„Nabehneme tam, budem robiť návnadu a nechám sa trochu vycucnúť, dostatočne na to, aby sa preniesol vírus, ktorý koluje v mojom organizme, ale nie zas tak, aby sa zo mňa stala múmia. Potom Stella nakope pár pijaveckých zadkov, čiže ich rozpučí ako ploštice, ktorými aj sú a potom hajde domov. Povedal som to správne? Poučky alá Archimedov zákon odo mňa nečakajte, to si vyhoďte z hlavy.“

„Ehm, no... povedzme, že ste to pochopili správne.“ Povie vedúci sekcie a jeden z jeho podriadených sa začne chechtať, keď ho ale šéf spraží pohľadom, snaží sa svoj prehrešok zamaskovať kašľom.

„Tak teda... veľa sťastia! A nezabúdajte na to, že priechod je značne nestabilný, nevieme ho udržať otvorený dlhšie ako polhodinu, dovtedy to musíte stihnúť.“

„Počas pol hodiny to otočíme aj trikrát,“ prehlásim a schválne sa zatvárim tak žoviálne a pôžitkársky akoby sme išli na príjemnú nedeľnú prechádzku.

Chce mi podať ruku, ale ja zopakujem naše súkromné bojové gesto, ktoré pred chvíľou vymyslel Lee. Všetka česť riaditeľovi oddelenia výskumu, pretože sa ho takmer automaticky pokúša napodobniť, chápe to ako obmenu pozdravu. Nasadím uznanlivý a súčasne zhovievavý výraz, potľapkám ho pleci, otočím sa a so Stellou po boku mierime k stredu výcvikovej haly.

Tam, priamo uprostred, je na zemi červenou čiarou vyznačený portál, ktorý nie je postrehnuteľný voľným okom. Šípky nám ukazujú smer, ktorým sa uberáme, a ktorým musíme do medzidimenzionálnej brány vstúpiť.

Je tu ale niečo neodbytné a nemôžem sa toho zbaviť. Nechcel som to vedieť, ale zrazu, teraz, to vedieť musím. Ja to musím vedieť! „Stella, viem, že vidíš veci, ktoré sa ešte nestali. Povedz, čo vidíš? Čo bude? Čo bude s nami? Uspejeme?“

„Mmm, Stella vidieť socha. Dva socha. Spolu. Ako Cedryc a Ilarus. Ale tam Alan a Stella. To vidieť.“

Táto odpoveď veľa prezrádza, ale nepomenúva to, čo som potreboval vedieť. Viem, a stále neviem. Nemal som sa radšej pýtať... Každá veštba je ako oheň. Môže hriať i zraňovať. A to i zároveň.

Prvá časť:

Druhá časť:

Tretia časť:

Štvrtá časť:

Piata časť:

Šiesta časť: