Malo to byť posledný krát čo ho vidím, čo sa ku nemu pritúlim.

Sťahovanie je vždy veľká vec. Hlavne keď dieťa odchádza z domu. Tak ako j v mojom prípade. Konečne som si našiel dobrú robotu, no to dochádzanie ma zabíjalo. Dlhé hodiny čakať v kolónach nie je pre mňa. Našťastie som si našiel prijateľný byt neďaleko práce, tak som neváhal a kúpil som si ho. Všetko to bolo narýchlo, kupovanie i sťahovanie, takže mi na rozlúčku nezostávalo veľa času. No i tak som sa chcel naposledy sám prejsť po dome a po mojej izbe, a spomínať na detstvo. V tom som ho zbadal.

Môj macko z detstva, už ani neviem ako sa volal, nevidel som ho snáď 15 rokov, možno i viac. Sedel v kúte chodby ktorá vedie na povalu. Nikdy som to miesto nemal rád, úzka chodbička, zlé svetlo, parkety ktoré vŕzgajú. Ani som nechcel ísť za ním, no spomienky vo mne ma ovládli, nuž som vykročil za ním, hovoriac si že je to naposledy čo som v tejto prekliatej chodbe. Keď som bol asi v polovici chodby žiarovka nado mnou zablikala a zhasla. Premáhajúc strach som rýchlo vytiahol mobil a zapol baterku, nech rýchlo schmatnem macka a utekám preč. No ten bol zrazu preč, a dvere na povalu, predtým zavreté na závoru a zamknuté, boli dokorán otvorené. Priznám sa že ma oblial studený pot, no vykročil som smerom ku nim, utešujúc sa že nie som v žiadnom hororovom príbehu. Nečaká ma tam Jason, Freddie, ani Chucky, to si asi len brat zo mňa robí žarty.

Povala bola taká istá ako si ju pamätám. Tma, prach, asi desať pokazených televízor... proste obvyklá klasika. No macka nikde. Chcel som sa otočiť a ísť preč, no v tom niekto, alebo niečo zabuchlo dvere. KURVAFIX. Ako sa odtiaľto dostanem preč! No jasné, veď je tu jedno okno! Prudko som sa ku nemu rozbehol, otvoril ho a začal sa štverať von, keď v tom ma niečo potiahlo za nohy a ja som padol späť. Posledné čo som počul bolo praskanie kostí v mojich nohách.

Neviem ako dlho som bol mimo. Možno minúty, možno hodiny. To ma teraz až tak netrápilo. Skôr som mal obavy o ľavú nohu. Bola skrútená podo mnou, a podľa neznesiteľnej bolesti ktorá pravidelne vystreľovala celým telom som predpokladal že je to otvorená zlomenina. Super, fakt super. Nabudúce môžem jebať sentiment aj spomienky. Teda ak sa z toho dostanem. Telefón chvalabohom ležal vedľa mňa, no žiadny signál. Ani wi-fi. Tak si môžem aspoň svietiť. A bolo sa na čo pozerať.

Oproti mne, taký meter alebo dva, sedel macko. Ten istý, no nie celkom. Tento bol nový, nepoužívaný, nebolo na ňom ani zrnko prachu. A navyše mal šarlátové oči. Nie tie klasické čierne lesklé guľôčky, no naozajstné červené oči, so zreničkou ktorá reagovala na svetlo. Najprv som si pomyslel že svetlo na neho dopadá pod nejakým zvláštnym uhlom, tak som ho sklonil. No tie jeho oči žiarili, ako dva žeravé uhlíky nenávisti. Premýšľal som čo by to mohlo byť, keď v tom prehovoril.

"Pamätáš si ma?"

"Ja... ako... ty vieš rozprávať?"

"Odpovedaj! Pamätáš si ma, ty márnivý bastard!"

"A-áno, pamätám si ťa. Bol si moja najobľúbenejšia hračka. Pomôžeš mi z tejto situácie von?"

"Ako sa teda volám?"

"No, to neviem. Asi Macko? Alebo Bucko? Neviem, prepáč teraz sa mi ťažko rozmýšľa, s tou nohou."

"Ty nevďačný skurvysyn! Po tom všetkom čo som pre teba urobil si ani nepamätáš moje meno! Ja si pamätám všetko! Každý jeden raz keď si plakal, či už preto lebo sa ti niečo nepodarilo, alebo ťa foter zmlátil. Pamätám si tvoje učivá, aj to keď si začal masturbovať. Ty úchylné prasa! Kto to robí pred svojím medvedíkom z detstva! A teraz chceš aby som ti pomohol. Prečo by som to mal robiť, ha!"

"Ale no tak, kamarát, to sa stáva že človek občas zabúda, no nie? Prosím fakt mi pomôž lebo tá noha ma strašne bolí!

"Ešte len bude!" vykríkol môj macko z detstva, priskočil ku mne a jediným šmahom mi nohu zlomil do opačnej strany. Neľudsky som zreval, slabo dúfajúc že ma niekto bude počuť, no nikto sa neprirútil na pomoc. Začal som sa teda plaziť čo najďalej, dúfajúc že ma niekto zachráni, alebo že je to všetko len jeden zlý sen. On mi za chrbtom nadával do zradcov, perverzákov a úchylov, kričal ako ma zabije. Pár krát ma udrel, po každom údere som cítil lámanie kostí a trhanie šliach. Zrazu stíchol, a vo mne vzbĺka fatra nádeje. Tá však zhasla hneď ako som pocítil jeho ostré zuby na mojom lýtku. Vytrhol mi z neho poriadny kus, a rovno ho aj zožral. Už som nemal silu utekať, tak som sa len otočil na chrbát a videl som ako sa na mňa vrhá. Posledná myšlienka, čo sa mi prehnala hlavou, bolo jeho meno. Volal som ho Trhač. Aká krásna irónia.