Dračie údolie 2/3
2/3
Na desiate ráno odo dňa bitky vyprevadili odpočinutého a zahojeného elfa na cestu. Dostal nové oblečenie i štít, dostatočné zásoby a dobrého koňa. Čarovný meč visel bezpečne skrytý v koženej pošve na boku sedla.
S ťažkým srdcom sa lúčil s miestom, kde prvý raz dokázal svoju mužnosť a stal sa naozajstným hrdinom, a s ľuďmi, ktorých zachránil; cítil za nich teraz zodpovednosť a prisľúbil im, že ich príde navštíviť vždy, keď bude prechádzať týmto krajom.
Dostal aj mapu, ktorá ho viedla krajinou. Štyri dni smeroval na západ, aby sa vyhol nepriechodnému pohoriu Súmračných vrchov. Potom už jeho cesta viedla rovno na sever – cez Popolné planiny, ktoré boli pamiatkou na Veľkú vojnu medzi obrami, okolo divokej rieky Alcinë, ktorá preteká celou zemou a ústi až do mora. Na pol ceste sa zastavil v lese pod Mesačnými horami, kde bolo sídlo elfov, medzi ktorými mal aj niekoľko bratrancov. Zostal s nimi týždeň, potom sa s obnovenými silami a zásobami vydal znova na cestu. Od prechodu cez rieku Alcinë, ktorá sa tu stáčala v takmer pravom uhle, to bolo už len šesť dní k hraniciam Temného hvozdu. Posledná časť cesty mu zaberie ďalších šesť dní – cesty lesom sú zradné a nebezpečné, často sa náhle strácajú priamo pred očami. Celé dva dni obchádzal močariská, pred ktorými ho varovali jeho pobratimovia, a ktoré zacítil už niekoľko hodín pred tým, ako k nim dorazil.
Jednu noc prebdel v nepohodlnom úkryte medzi koreňmi stromov, pretože ho prenasledovali tvory podobné tieňom. Keď však niekoľko z nich zabil, ostatné sa stiahli a zvyšok cesty okolo močiara ho sledovali z úkrytov medzi krovinami, no neodvažovali sa zaútočiť.
Posledný úsek cesty lesom bol najnáročnejší. Musel sa presekať cez temné húštiny, ktoré vyzerali, že sa zahusťujú a zamotávajú dva kroky pred ním a hneď za jeho chrbtom. Vyzeralo to, akoby tadeto už celé veky neprešiel jediný človek, hoci z rozprávania elfov vedel, že čas od času sa niekto vydá po radu za Veľkým mágom.
Práve v tejto časti prišiel o koňa – nohy sa mu zamotali do spleti koreňov a ostnatého poplazu, nemohol sa hnúť ďalej. Erunwir ho tam nemohol zanechať doráňaného trpieť; s ťažkým srdcom sa s ním rozlúčil, poďakoval mu za vernú službu a jedinou ranou meča mu prebodol srdce.
Kráčal čím ďalej vo väčších chmurách, pretože sa nezdalo, že by hustý porast končil. Zároveň sa miesta okolo neho plnili podivným šuchotom a hlasmi, ktoré mu nedali ani na okamih odpočinúť. Poslednú noc ani nespal, zastavil sa len na toľko, aby sa stihol najesť. A posledných niekoľko hodín bol les taký tmavý, že ani nevedel, kedy vyšlo slnko a začal nový deň. Mohol si byť však istý aspoň tým, že ide správnym smerom – srdce lesa bolo zároveň jeho najhustejšou a najmagickejšou časťou. Bol si istý aj preto, že časť šuchotu a svetielok, ktoré sa mu objavovali v kútikoch očí, nebola spôsobené zvieratami. Drobné výboje mágie sa mu zachytávali vo vlasoch a na šatstve, niektoré nepríjemné pálili, iné ho chladili a vzduch sa plnil kovovou vôňou surovej energie.
Keď si už myslel, že tu zomrie od vysilenia a neustáleho napätia nervov, vypadol z hradby tmavej zelene na malú čistinku, osvetlenú popoludňajším slnkom. Uvidel tam vysoký kužeľovitý stan, na vrchu otvorený. Stúpal z neho tenký pásik dymu. Pred vchodom stál vysoký, majestátny elf. Jeho šedá brada i vlasy dosahovali až takmer ku kolenám a ich strieborná farba prezrádzala úctyhodný vek. Napriek tomu, že prebýval na tak nedostupnom mieste, jeho oblečenie bolo honosné a čisté, spodný odev z jemnej látky dovezenej spoza mora a vrchný plášť z ťažkých tkaním púštnym nomádov. Ruky mal založené na prsiach pod veľkým zlatým amuletom s čiernym turmalínom uprostred, schované v širokých rukávoch. Díval sa na mladého drakobijcu zvrchu svojej výšky, no tvár mal vážnu a láskavú. Dokonca sa mu v očiach na okamih objavili aj iskierky radosti – bol vďačný za každú návštevu, pretože ak sa návštevník dostal až sem, znamenalo to, že je statočný a silný.
„Vitaj, mladý drakobijca,“ pozdravil ho hlbokým hlasom, ktorý pripomínal dunivé rozhovory prastarých stromov. Bol v ňom pokoj, ktorý chlácholil Erunwirovo rozbúchané srdce. Mág vytiahol ruky z rukávov, jednou odhrnul záves kryjúci vchod a druhou mu pokynul, aby prešiel dovnútra. Na prstoch sa mu zaleskli prstene s drahými kameňmi.
Erunwir sa pozviechal na nohy a vstúpil. Vnútri ho obalilo príjemné teplo a vôňa jedla – nad ohňom uprostred priestranstva visel kotlík, z ktorého sa lahodná vôňa šírila. Erunwir si už ani nepamätal, kedy naposledy jedol poriadne jedlo, ale nemal odvahu vypýtať si niečo od hostiteľa. Čakal, až znova prehovorí.
Šedovlasý mu pokynul, aby si sadol na jeden z vankúšov na zemi a sám mu zatiaľ pripravil drobné občerstvenie – čašu lesného vína, kus chleba, syr a misku plnú lákavo čerstvých lesných plodov. Erunwir sa na jedlo hltavo vrhol a čudoval sa, ako veľmi ho taká trocha dokázala občerstviť, necítil sa síce plný, ale dokonale zahnala veľký hlad, čo ho trápil.
Starec sedel oproti nemu a pozoroval ho spoza kotlíka. Neprehovoril, preto sa mladý elf odvážil prehovoriť ako prvý: „Prišiel som...“ no Mág ho pokynom ruky prerušil. „Viem, prečo si prišiel. No najskôr dopi víno a vydýchni si. Už sa nemáš kam ponáhľať.“
Erunwir chcel najskôr protestovať, ale napokon sa utíšil a zvyšok vína dopil pomaly a v tichu. Keď si uvedomil, že naozaj dosiahol konca svojej cesty, že sedí v príbytku Veľkého mága, padol naňho závoj pokoja, viery a únavy. Nevedel, čo sa bude diať ďalej, ale v tejto chvíli dosiahol všetko, čo mal a znova sa nachádza na rázcestí – tak, ako po bitke s drakom. O chvíľu sa začne rozhodovať o jeho ďalšej budúcnosti a preto teraz naozaj treba, aby sa upokojil.
Odložil prázdnu času, zatvoril oči a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Už necítil len jedlo, ale aj hlinu, ktorá bola skrytá zdobeným kobercom, na ktorom sedel, bylinky rozvešané po obvode príbytku a oheň, ktorý horel pred ním. Keď oči znova otvoril, mág sa spokojne usmieval.
„Tak. Už môžeme pokračovať,“ vstal, odložil prázdne misky a aj kotlík s jedlom; už bolo hotové, ale teraz ho jesť nepôjdu. Priložil do ohňa niekoľko malých polienok.
„Viem, prečo si prišiel,“ zopakoval, keď si znova sadol. „Smiem ho vidieť?“
Elf prikývol a stiahol si z pliec popruh, na ktorom visel čarovný meč. Rukoväť varovne zasvietila ľadovým svetom, ale kým bola čepeľ schovaná, nehrozilo jeho prstom žiadne nebezpečenstvo. Šedovlasý opatrne vzal meč a s najvyššou úctou po vytiahol z pošvy. Čepeľ varovne zažiarila, ale Starec pokojne prečítal niekoľko rún vyrytých do kovu, prezrel si aj drahokamy na rukoväti. Potom meč schoval a položil vedľa ohňa medzi nich.
„Meč Veľkého drakobijcu Manhela. Sorontur, ukovaný z kovu vydolovaného hlboko spod Mesačných hôr. Kolovali o ňom legendy, že ho zožral drak aj s jeho bojovníkom. Nemyslel som si, že ho ešte niekedy uvidím,“ Mág sa zahľadel do plameňov, ale akoby hľadel do minulosti. Na trpaslíkov pri žeravých peciach, s obrovskými kladivami v rukách. Na bojovníkov, ktorí si meč predávali, vždy najudatnejšiemu potomkovi v rode. Až po Manhela, ktorý s ním vykonal veľké veci, ale nakoniec aj on zomrel porazený.
A teraz je meč v rukách tohto mladého elfa. Šedovlasý zdvihol pohľad ponad plamene, elf si nevšimol, že teraz pozoruje jeho; pozeral do plameňov. Podvolil sa vábeniu a nazrel do jeho budúcnosti, videl veľa verzií, veľa veľkých, ale i temných vecí, ak uspeje, a niekoľko malých, ak sa mu nepodarí moc meča ovládnuť. Všetko závisí od jeho rozhodnutí, od jeho rodiny a lásky. Od tohto okamihu – ak mu pomôže získať meč na jeho stranu, môže sa naplniť aj tá najtemnejšia vízia. Ak mu neporadí, meč znova upadne do zabudnutia a mladý Erunwir prežije malý život a nikdy sa nedočká hrdinského osudu.
Starec dospel k rozhodnutiu. „Prišiel si sem po radu,“ prehovoril ticho, na pozadí pukotu ohňa ho skoro nebolo počuť. Erunwir preniesol pozornosť naňho, ale neprehovoril, aby si to Starec ešte nerozmyslel. „A ja ti radu dám. No nebude to jednoduché ani príjemné. Musíš sa podrobiť obradu Arnun Gazâr, ktorý ťa zanechá na tri dni nemohúcim. Ale prezradí ti smer cesty, ktorý by si bez neho márne hľadal.“
„Prezradí mi, ako ovládnuť moc Soronturu?“
Starec prikývol.
Erunwir dlho hľadel do ohňa a premýšľal, koľko toho ešte musí, a zvládne, podstúpiť, aby sa mohol honosiť mocou čarovného meča. Napokon si uvedomil, že všetko premýšľanie je zbytočné – už dávno, už keď o ňom prvý raz počul, si bol istý, že urobí všetko preto, aby ho získal.
Šedovlasý naňho celý čas upieral pohľad, na stenách stanu sa mihali podivné tiene, ktoré nevyzerali ako odrazy ohňa; boli to odrazy budúcností, ktoré sa rozhodujú práve v tomto okamihu. Nehybný pohľad elfa prepaľoval skrz-naskrz, odhadoval jeho sily a vieru, videl mu až do duše.
Starec prikývol druhý raz. Už nebolo cesty späť.
Vstal, ale nezačal chystal obrad, ako Erunwir čakal. Namiesto toho pristúpil ku kotlíku a obom nabral do misky čerstvé mäso. Elf sa tomu začudoval, ale Mág mal jednoduchú odpoveď: „Toto jedlo bolo nachystané presne pre túto chvíľu. Obrad z teba vytiahne veľa energie a ďalšie tri dni nebudeš schopný sa ani najesť. Preto sa teraz posilni, koľko vládzeš.“
Prvá časť:
Druhá časť:
Tretia časť vyjde 30.10.21
Magda Medvecká
Diskusia
Goran
Asi sa mi to páčilo o trošku viac, ako prvý diel (ktorý sa mi tiež páčil). Tento je väčšmi statický, nemá napínavú scénu boja, a nie je tu DRAK :), stretnutie s čarodejom, ktorý je tak torchu i duchovný učiteľ, je však zas úplne prototypálnym a archetypálnym prvkom, čo nekritizujem, práve naopak, tu to má možnosť vyniknúť - mágia rozprávania sa krásne vynie celým príbehom - je tu ale ešte viac poetiky. Popolné planiny, Súmračné vrchy, Mesačné hory... z toho až mrazí, tá romantika zo mňa zas robí malého chlapca, ktorý hlce každé slovo dobrodruhovho putovania. Formou to veľmi pripomína báje, opäť odkaz, že fantasy sa (znovu)zrodilo v literatúre ako moderná legenda, aby zaplnilo miesto, čo v ľudskom povedomí ostalo po prežitej a už nežitej mytológii v dobe racionalizmu a materializmu.
Krásne!
Vytkol by som použitie názvu Temný hvozd. Nie je to síce tak, že Tolkien by mal na to copyright, ale nevdojak sa pri spomenutí tohto miesta presunie do Stredozeme snáď každý čitateľ.
Potom vidí čarodejník eventualitu, v ktorej by Erunwir mohol prežiť malý život a bol by mu odopretý hrdinský osud... Áno, môže byť ešte úžasným a väčším bohatierom, lenže on už vtedy hrdinom bol, a nie len nejakým druhoradým - porazil predsa dovtedy neporaziteľného draka.
Pozor na použitie výrazu "predávať meč" - to by ho predávali za peniaze. Je to z češtiny, ale v slovenčine sa vždy v takomto prípade použije len "odovzdávať".
Potom zopár naozaj zbytočných preklepov, chýb z nepozornosti, ktorým sa môžeš ľahko vyhnúť, napríklad: "nezačal chystal obrad." Samozrejme, tam mal byť neurčitok chystať, každému to je jasné, ale ruší to pri čítaní. Toto je už ale hnidpošstvo, ja viem, beriem to aj tak, že každý dobrý text musí mať nejaké tie chybičky, aby bol autentický.
19.10.2021
Asi sa mi to páčilo o trošku viac, ako prvý diel (ktorý sa mi tiež páčil). Tento je väčšmi statický, nemá napínavú scénu boja, a nie je tu DRAK :), stretnutie s čarodejom, ktorý je tak torchu i duchovný učiteľ, je však zas úplne prototypálnym a archetypálnym prvkom, čo nekritizujem, práve naopak, tu to má možnosť vyniknúť - mágia rozprávania sa krásne vynie celým príbehom - je tu ale ešte viac poetiky. Popolné planiny, Súmračné vrchy, Mesačné hory... z toho až mrazí, tá romantika zo mňa zas robí malého chlapca, ktorý hlce každé slovo dobrodruhovho putovania. Formou to veľmi pripomína báje, opäť odkaz, že fantasy sa (znovu)zrodilo v literatúre ako moderná legenda, aby zaplnilo miesto, čo v ľudskom povedomí ostalo po prežitej a už nežitej mytológii v dobe racionalizmu a materializmu.
Krásne!
Vytkol by som použitie názvu Temný hvozd. Nie je to síce tak, že Tolkien by mal na to copyright, ale nevdojak sa pri spomenutí tohto miesta presunie do Stredozeme snáď každý čitateľ.
Potom vidí čarodejník eventualitu, v ktorej by Erunwir mohol prežiť malý život a bol by mu odopretý hrdinský osud... Áno, môže byť ešte úžasným a väčším bohatierom, lenže on už vtedy hrdinom bol, a nie len nejakým druhoradým - porazil predsa dovtedy neporaziteľného draka.
Pozor na použitie výrazu "predávať meč" - to by ho predávali za peniaze. Je to z češtiny, ale v slovenčine sa vždy v takomto prípade použije len "odovzdávať".
Potom zopár naozaj zbytočných preklepov, chýb z nepozornosti, ktorým sa môžeš ľahko vyhnúť, napríklad: "nezačal chystal obrad." Samozrejme, tam mal byť neurčitok chystať, každému to je jasné, ale ruší to pri čítaní. Toto je už ale hnidpošstvo, ja viem, beriem to aj tak, že každý dobrý text musí mať nejaké tie chybičky, aby bol autentický.
19.10.2021