„Ariana, poď sem.“ Kyro natiahol ruku a pomohol jej prejsť cez previs. V jeho hlase sa miesil strach s únavou. Avšak dostatočná dávka adrenalínu ho ako-tak držala na nohách a poháňala ho ďalej „Ukry sa tu.“ Mykol rukou, až Ariane takmer vypadol syn z náruče.

„Dávaj pozor!“ Vyštekla a pritisla si Ukra k srdcu.

„Prepáč.“ Kyro prikývol. „No musíme sa ponáhľať.“ Ukázal na mohutný strom, ktorého korunu obopínala ľadová náruč. „Tam sa ukryješ.“ Ťahal ju za sebou. Hneď, ako sa priblížili, Ariana s Ukrom sa ukryli pod strom. „Odlákam ich.“ Kyro sa zadíval na cestu, po ktorej prišli. Vedel, že im boli v pätách a musel poriadne zakryť stopy.

„Láska,“ Ariana sa dotkla jeho kovovej masky. To jediné ho delilo od smrti udusením sa. „Vráť sa mi.“ Pobozkala jeho žiariace sklenené krytky na očiach. Tie sa mierne zarosili.

„Hneď, ako bude vzduch čistý, bež na miesto stretnutia. Prievozník ťa vezme preč!“ Kyro pevne zovrel sekeru a druhou rukou jemne pohladil svojho syna. Jediného svojho druhu a veľmi nebezpečného pre všetkých.

Kyro sa rozbehol preč. Mal veľa práce a málo času. Zahladil jednu stopu za druhou až k previsu, kde pomohol Ariane. Odtiaľ už pokračoval iným smerom. Poskakoval sem a tam, aby vytvoril hromadu stôp, ktoré by zmiatli stopárov. V hlave mu pri tom bežala jediná myšlienka. Chcel, aby Ariana a Ukor prežili a dostali sa z tejto planéty.

„Len pokojne,“ Ariana si pritisla Ukra bližšie k hrudi, aby ho utíšila. V diaľke už začula štekot stopárov a povely ich pánov. Ich rozkaz bol jasný! Chytiť zradkyňu, psyonika a ich nečisté dieťa.

Po niekoľkých minútach počula, ako prekonávajú previs, potom sa ich hlasy začali vzďaľovať. Kyrova návnada zabrala. Lovci sa vydali za ním. Ariana vykukla spoza previsu a skontrolovala, či je vzduch čistý. Hneď na to pokračovala, čo jej len sily stačili, do Mesta Duchov. Prekonávala zľadovatené kamene, ale aj ruiny menších dediniek, ktoré boli zničené len nedávno.

Kedysi tu bol hotový raj. No dobre, možno nie až raj, no dalo sa tu žiť. Až do doby, keď vznikla mutácia. Náhodná a prirodzená. Posunula istú skupinu ľudí vyššie. Najskôr ich bolo len pár, no po niekoľkých generáciách ich bolo dosť na to, aby si mohli založiť vlastné mestá a vládu. No ani to nebol dôvod, prečo týchto výnimočných ľudí, ktorých nazývali psyonici, mali vyvraždiť. Kde-kto vytváral vlastnú vládu. No títo mali schopnosti. Najdesivejšou z nich bolo vytváranie ilúzií a nočných môr takých živých, že sa nedali odlíšiť od skutočnosti. Síce sa našlo len pár fanatikov, ktorí niečo také robili, no to stačilo bežným znevýhodneným ľuďom, aby požadovali nápravu. A tak vznikol ARTTIK. Plyn, ktorý zamoril atmosféru. Neškodný pre bežných ľudí, no psyonika by do pár sekúnd omráčil a po niekoľkých minútach zabil.

Psyonici boli príliš chytrí nato, aby sa nechali vyvraždiť. Vymysleli si masky, ktoré ich chránili, no zároveň blokovali ich schopnosti. Psyonici sa tak stali len menšinou bez práv, žijúcou v pustinách, z ktorých kedysi vybudovali mestá. Jedným z nich bolo aj Mesto Duchov. Ich psyonické schopnosti zmenili auru mesta. Aj teraz, po desaťročiach, stále mesto žiarilo. Budilo to zvláštny dojem, akoby okolo mesta lietali duše mŕtvych, ktoré čakali na spoveď u psyonika.

„Neboj sa zlatko.“ Ariana bežala a utešovala dieťa. Mesto Duchov už bolo len míľu pred ňou. Jeho jasná žiara menila noc na deň a roztápala všadeprítomný ľad zimy. Po chvíľke už utekala po lúke posiatej kvetmi. Odrazu zaborila nohy do zeme a prudko zastala. Z ruín sa vynorili hliadky vlády s niekoľkými stopármi.

„Zradkyňa!“ Jeden z mužov ju prebodol pohľadom. „Nestačilo ti spustiť sa so psyonikom, ty si mu porodila aj dieťa!“ Odfrkol pohŕdavo a mykol hlavou na znak toho, aby ju obkľúčili. Ariana sa obzrela, zvažovala útek, no bola v nevýhode.

Som v pasci, pomyslela si tak hlasno, že jej komunikátor sa v zapätí aktivoval.

„Rozumiem,“ z druhej strany sa ozval Kyro. Ešte stále bol na žive a nemohol byť ďaleko.

„Mesto Duchov, jedna míľa, východný vstup.“ Nemalo zmysel dodržiavať rádiové ticho, keď ju už našli.

„Dve minúty.“ Ozvalo sa stroho. „Použi môj darček.“ Ariana nahmatala kovovú nádobku pripevnenú na páse. Jemne poblikávala červeným svetlom. Zatlačila uzáver a nechala voňavý dym, aby obklopil jej telo, ktoré ukrývalo novorodenca.

„Čo teraz?“ Dym ju štípal v očiach aj keď voňal za ružami.

„Len otvor oči. Bude to trochu nepríjemné, no uvidíš ich duše.“ Ariana otvorila oči. Slzy jej začali stekať po líci, no videla jasne žiariace postavy, ale aj vlny plaču malého Ukra, ktoré sa šírili okolím.

Ariana pokračovala dymom. Videla siluety prenasledovateľov a počula nadávky. Ich stopári zutekali preč, no páni stále pátrali. Snažili sa ju nájsť v hustom dyme, no ona mala výhodu. Bola spojená so psyonikom pomocou komunikátoru. Ten prenášal jeho schopnosti priamo k nej aj keď len obmedzene. No stačilo to. Prešmykla sa blokádou a pokračovala ruinami niekdajšej pýchy psyonikov.

„Už som skoro na mieste.“ Ariana sa rozbehla k pripravenej transportnej lodi.

„Stoj!“ Začula výkrik Kyra. Otočila sa a pri tom spomalila, no neskoro. Loď explodovala a výbuch ju zrazil k zemi. „Si v poriadku!“ Zacítila, ako ňou niečo trasie. Otvorila oči a nad ňou sa skláňal Kyro v kovovej maske. Vzápätí na to skontroloval svojho syna. „Poď, musíme ísť.

„Ale kam?“ Začudovala sa Ariana. „Loď je zničená.“ Posadila sa a v tvári sa jej objavilo zúfalstvo.

„Pravá loď je ukrytá.“ Nevidela síce jeho tvár, no cítila jeho úsmev. „Tak poď.“ Pomohol jej vstať.

„Ani hnúť!“ Ozval sa neznámy hlas a vzápätí ich zasiahla dávka elektriny. Obaja vykríkli a padli k zemi. Malý Ukro vypadol z postroja a kotúľal sa po zemi v sprievode plaču. „Máme ich!“ Vojak pristúpil Arianu ťažkou nohou a zatlačil ju do zeme. Kyro bol na tom ešte horšie. Dvaja vojaci sa naňho vrhli a znemožnili mu pohyb.

„Láska,“ Ariana precedila cez zuby jediné slovo. Podarilo sa jej natiahnuť ruku, no hneď na to jej ďalšia noha zlomila prsty.

„Rozsudok za splodenie potomka, kríženca, znie smrť!“ Vyriekol veliteľ vojakov. „Popravu vykonať ihneď!“ Povedal ráznym tónom.

„Vstávaj štetka!“ Vojak ju zdrapil za vlasy a prudko ňou mykol. V bolestiach a so slzami na tvári sa zdvihla aspoň na kolená. Pred ňu sa postavil ďalší vojak a chystal si svoju zbraň. Ariana naklonila hlavu. Videla, ako jej lásku spútali a ťahali k nej. Po chvíli ho postavili na kolená vedľa nej.

„A čo s týmto?“ Vojak priniesol pred veliteľa dieťa. Držal ho za golier ako nejaké šteňa, ktoré nik nechce.

„Do výskumu!“ Zavelil. „Uvidíme, či je plne imúnny voči ARTTIK.“ Vojak prikývol a pokračoval v ceste. Potom zastal a otočil sa k odsúdením tak, aby dieťa videlo ich popravu.

„Len sa pozeraj, ty špina.“ Zašepkal dieťaťu do ucha. „Ty skončíš ešte horšie.“ To začula aj Ariana.

„Nie! Nechajte ho!“ Snažila sa vyskočiť na nohy a utekať za svojím synom, no vzápätí na to pocítila silný úder do hlavy.

„Budú ťa rezať, skúmať a nakoniec pitvať. Máš sa na čo tešiť.“ Vojak neprestával a dieťa sa rozplakalo ešte viac, keď uvidelo svoju matku zaborenú tvárou do zeme.

„Pozor!“ Vykríkol jeden z vojakov a namieril zbraň do zničenej uličky.

„Čo sa deje?“ Veliteľ sa dožadoval vysvetlenia.

„Niečo som tam zazrel.“ Vojak si prezeral uličky, keď v tom zavládlo absolútne ticho. Dieťa prestalo plakať. Jeho pohľad prenikal nielen telami, ale aj dušami všetkých prítomných.

„Masku! Rýchlo!“ Vykríkol veliteľ a vojak držiaci nechcené šteňa nahmatal kovovú masku. Rýchlo mu ju nasadil na tvár.

„Tam!“ Vykríkol ďalší vojak. „Nie tam!“ Ukázal do inej uličky. „Niečo sa tu deje!“

Veliteľ sa zadíval na dieťa. Maska držala, nemohlo to byť ono aj keby náhodou malo schopnosti svojho otca. „Popravte ich a padáme!“ Vydal rozkaz, no skôr, ako sa ozvala streľba, prišli výkriky. Jeden za druhým padali vojaci k zemi. Žiaden výstrel, žiaden útok, len výkrik a náhla smrť.

„Čo sa stalo?“ Ariana sa prebrala. Zbadala svoje dieťa, ako leží na tele mŕtveho vojaka spokojne, akoby si nechcené šteňa našlo pelech.

„Naše dieťa,“ koktal Kyro. „Je vyvolené.“ Díval sa na svojho syna s hrdosťou. „Niektorí z nás sa vedeli rozprávať s duchmi, no on dokázal presvedčiť duchov tohto mesta, aby mu pomohli. Doslova vytrhli duše vojakov z tiel, a potom ich roztrhali. Bolo to nádherné.“ Pod kovovou maskou Kyra sa objavilo niekoľko sĺz. „Už nemusíme utekať. Môžeme to tu znovu vybudovať.“ Usmieval sa na svoju ženu s nádejou, že jeho ľud by mohol mať nové útočisko aj keď ich už zostalo len pár.