„Čo je to?“ opýtal sa Tworq. Po dlhých hodinách záchrannej misie na cudzej planéte bol konečne šťastný, že si mohol z tváre zložiť masívnu helmu. Jeho šťastie však trvalo len kým sa z malého nájdenca nezačali valiť škriekavé zvuky.

„Netuším! Jeho matka to nerobí,“ mykol plecami jeho rovnako zúfalý kolega Marq. „A ani to nemám silu riešiť.“

Lenže Tworq to silu riešiť mal. Veci treba robiť poriadne. Bolo ti šťastie alebo osud, ktovie. Niekto by to mohol označiť za náhodu. Zo všetkých planét sa ocitnú na výskumnej misiia práve na tej, kde v ruinách dožívajú jej poslední humanoidní obyvatelia. Matka a dieťa. Slabí a chorí, ranení. Matka a dieťa.

Možno zachránili rod. Možno do rána umrú. Ťažko povedať, čo prinesie noví deň.

Modrá planéta, tak jej hovorili. Kedysi dávno, keď ju našli. No keď sa k nej konečne priblížili, zistili, že sa modrá zakalila a planéta viac nebola schopná uživiť svojich obyvateľov. Muselo k tomu dôjsť nedávno, rázne, na svojej výprave totiž našli ešte aké-také zvyšky ich civilizácie. Niektoré boli fascinujúco vyspelé, v zvláštnom kontraste s jednoduchosťou najnovších obydlí.

Tie však boli prázdne.

Čokoľvek sa stalo, zdalo sa, že to vyhubilo takmer všetok život na Modrej planéte. Rozhodli sa, že jej nezmenia meno, k úcte k tomu, čo bola predtým.

Matka bola tichá, na tele mala niekoľko väčších rán, najvážnejšie vyzerala byť na krku. Mŕtve telo jej druha, čo pri nej našli, svedčilo o tom, že sa pobili na život a na smrť.

Aj keď ju našli, snažila sa bojovať. Chvíľu im trvalo, kým si uvedomili, že si na prsia pritíska potomka. Robila, čo mohla, aby ho pred nimi ukryla.

Nemusela sa však báť.

Rany jej umyli a ošetrili. Potom ju celú vyzliekli a oskenovali. Vidieť humanoida na druhom konci vesmíru bolo neuveriteľne fascinujúce. Tworq a Marq sa však na ženu ponášali len pramálo, možno len siluetou. Bolo im jasné, že nešlo o ktovieaký druh – telíčka mali mäkké, kožu hebkú, žiadne šupiny, primálo prstov. Aj empatiu, ako sa zdalo, mali na veľmi malej úrovni. A najhoršie bolo, že sa podľa všetkého dorozumievali zvukom, žiadna telepatia! Bolo to zúfalé.

A dieťa rumázgalo. Také čosi by Tworqovi ani Marqovi potomkovia v živote nepredvádzali. Tworqov syn, napríklad, mu už pri prvom stretnutí rázne potriasol pravicou.

„Obávam sa, že matka mlčí kvôli tej rane na hrdla,“ povedal Tworq nahlas to, čomu sa Marq snažil vyhnúť.

„Áno, áno, dieťa je síce nažive, ale ak matka nemôže rozprávať, nebude ani ono. Nemá ho kto naučiť jeho jazyk! A čo s tým chceš spraviť?“ povzdychol si Marq. „Samozrejme, že viem, čo s tým chceš spraviť! Pýtam sa, len aby si si uvedomil, či naozaj chceš.“

Ten rev bol príšerný. A to telíčko tak zúfalo mäkké. Humanoidi z Modrej planéty vykazovali určitú inteligenciu, keď dieťa vyrastie, mohol by mu ukázať, čo na jeho rodnej planéte našli. Možno, ak by našli dostatočne veľa audiovizuálnych materiálov, dieťa by sa podľa nich mohlo naučiť rozprávať.

„Nuž, výskum potrvá ešte mnoho rokov. Proste sa budem špecializovať na lingvistiku, a čo?“

„Ach, Tworq! Ty si bol vždy taký dobrák!“

„Nemôžem predsa dopustiť, aby kvôli mojej lenivosti zahynula kultúra Modrej planéty! našej lenivosti!“ nedokázal Tworq skryť pred Marqom svoje myšlienky, nuž, ako pred žiadnym telepatom.

Marq sa zahanbil. Tworqa táto emócia veľmi potešila, hoci zdieľal jeho únavu.

„Najprv si pár mesiacov pospíme a potom sa pustíme do niekoľkoročnej práce!“

Znelo to ako rozumný návrh.

Ak si Tworq vzal niečo do hlavy, len málokedy to nepadlo na úrodnú pôdu. Nebolo to jednoduché, dokonca to bolo nesmierne zložité, ale o nejaký čas sa mu podarilo nájsť pomerne dlhý a nepretržitý záznam komunikácie z Modrej planéty. Keď sa teda o pätnásť rokov vrátili s Marqom na rodnú planétu, priviezli so sebou takmer dospelého humanoida. Tworq ho hrdo predstavil svojmu synovi a keď mu humanoid podal ruku, veselo pozdravil: „Ta šumný večer, ľudze moje drahe!“

Začala sa písať nová éra.