Jaskyňou poskakovalo mihotavé svetlo lampáša, osvetľovalo vlhké kamenné steny pokryté machom a trblietavými žilami drahokamov. Čarodejník Walcot netrpezlivo sledoval drobné žilky striebra a kremeňa, odfrkoval si a občas v zlom svetle nazrel do poznámok či mapy, ktorú si načrtol počas predchádzajúcich návštev jaskynného systému. Túlal sa tu hodiny, už stratil pojem o čase, v podzemí deň a noc neznamenali nič, minúty sa merali vypáleným olejom v lampe.

Podľa mapy bol však už veľmi hlboko v hore, vnímal ohromnú masu hornín nad sebou a okolo seba silnejúcu mágiu zeme. Na každej križovatke sa rozhodoval podľa toho, v ktorom tuneli jej cítil viac. Potreboval sa dostať do stredu hory, k prameňu, z ktorého vyvierala mágia.

Znova prišiel na križovatku. Krátky pohľad do mapy mu prezradil, že tu už raz bol. Áno, posledné hodiny mal pocit, že chodí v kruhu, ale značky na stenách mu to nepotvrdili. Keď sa však teraz obzrel, tunel, ktorým prišiel, bol označený dvakrát.

Ticho zahrešil a zdvihol lampáš vysoko nad hlavu, aby si mohol prezrieť zvyšné štyri vchody. Dva boli označené, dva nie, aj keď mal pocit, že jedným z nich už išiel. Srdce mu bilo až v krku, hnev mu zvieral hruď a lampa sa triasla. Toľko zbytočného času!

Po chvíli sa rozhodol skúsiť niečo iné. Posadil sa na zem doprostred chodby a zhasol plamienok. Jaskyňa sa ponorila do černočiernej tmy, na okamih úplne stratil orientáciu. Keď však nahmatal okolo seba všetky svoje veci a pripevnil si lampáš na brašňu, upokojil sa a zložil nohy do tureckého sedu. Zavrel oči, hoci sa o zdalo v tej tme zbytočné. Spomalil dýchanie, uvoľňoval svaly a mrmlal si tichú mantru, ktorú ho naučila jeho majsterka , keď ako učedník nedokázal ovládnuť hnev z neúspechu.

Trvalo to nejaký čas, okamihy sa vliekli, ale nakoniec sa mu podarilo dostať myseľ do toho zvláštneho stavu, keď prestal cítiť svoje telo a začal vnímať svoje okolie. Skala dýchala. Otvormi prenikal jemný vánok, ktorý ho chladil na pokožke. Steny pukali, ako sa nimi prelievali vlny tepla a chladu. Cítil zem, všetku zem a kamenie a horniny nad sebou aj pod sebou, mysľou sa dostal až ku koreňom hory hlboko pod sebou a pocítil žiaru lávy a divokej mágie, ktoré ich obmývali a pomaly cez ne stúpali hore. Sledoval tieto žiariace prúdy, až kým nenarazil na jeden, ktorý sa predieral k povrchu, pomalý a lenivý, ako odovzdával teplo skalám naokolo. Až kým nevyvrel v jednej z mnohých jaskýň skrytých pred očami smrteľníkov. A tam...

Walcot sa postavil bez toho, aby otvoril oči alebo sa vytrhol z magického tranzu a vydal sa do jednej z chodieb. Neomylne kráčal stredom chodby, uhýbal sa kvapľom a hrudám kamenia. Sledoval jemný, slabučký pocit, ktorý ho viedol stále nižšie a hlbšie, tam, kde vyvieral magický prameň.

Na tvári pocítil teplo a viečka mu zasvietili na červeno. Prudko otvoril oči, ale rovnako náhle ich zatvoril. Po toľkej dobe v temnote hory by bolo aj slabučké svetlo sviečky príliš silné. A tu žiaril magický prameň.

Na druhýkrát oči otváral pomalšie, až kým si neprivykli na svetlo. Musel si kľaknúť a pokračovať po kolenách, kým sa dostal k samotnému prameňu. Mágia vyvierajúca spod zeme tu vytvárala maličké jazierko, z ktorého sa odparovala do ovzdušia a ďalej vsakovala do stien okolo. Bolo jej toľko, až cítil nevoľnosť v bruchu. Vedel, že sa tu nemôže zdržiavať príliš dlho. Ale už našiel, čo hľadal.

Okolo jazierka mágie sa vykryštalizovali drahokamy, priesvitné a čisté ako sklo, ktoré lámali svetlo v podivných uhloch a vrhali na steny farebné odlesky. Priblížil k nim ruku a vybral si jeden, ktorý si prial byť odlomený. Napriek tomu kládol odpor a Walcot sa dosť zapotil, kým ho získal. Hodnú chvíľu sa ním kochal, kým si uvedomil nebezpečie, ktoré z neho sála. Z brašny vytiahol kus jelenice a poriadne ho zabalil. Svetlo v jaskyni trocha pohaslo. Vzdal vďaku hore i prameňu, až potom vycúval a dal sa na cestu späť. Stále chodil ako v snách, túlal sa chodbami s rukou položenou na taške, ale už ani raz nemusel nahliadnuť do mapy. Nakoniec vyliezol na povrch. Bola tma, ale neuložil sa k spánku. Musel sa čo najskôr dostať do laboratória a magický kryštál spracovať.

Pracoval dlhé týždne, kým sa mu podarilo skrotiť magické žiarenie drahokamu. Vo chvíľach, keď s ním nepracoval, ho uchovával v železnej skrinke uloženej v zemi pod podlahou laboratória. Nakoniec sa mu podaril vyrobiť ľahký a prenosný obal, ktorý mu dovoľoval požívať silu kryštálu bez toho, aby niekoho ohrozil.

Ako prvé to vyskúšal na potkanovi, ktorého mu doniesla mačka. Položil ho na stôl pred bielu stenu, uistil sa, že mačka je mimo miestnosti a zhasol všetky svetlá v miestnosti. Vytiahol puzdro s kryštálom. Bolo valcovitého tvaru, vyššie ako jedna dlaň a široké necelý palec. Zadná časť bola z kovu a predná z vybrúseného skla, obe posilnené zaklínadlami. Sklenená časť mala na sebe kovovú krytku na pántiku, takže sa dala odklopiť.

Postavil sa priamo pred stenu a kryštál namieril na potkana. Na bielej stene sa objavil čierno-biely obrys potkanovho tela, ktorý jasne ukazoval všetky jeho kosti a zuby. Bol vidieť aj krk zlomený v miestach, kam sa mu zahryzli mačacie zuby.