Po prebratí som na nemocničnom nočnom stolíku zbadala čokoládu a naplo ma. Už pol roka to pre mňa znamenalo jediné. Nahradili mi ďalšiu časť tela svojim mechanickým vynálezom. Do izby bez zaklopania vošiel doktor Zelené dredy skontrolovať ako sa nový prístroj v mojom zápästí uchytil.

„No čo oriešok, ako sa dnes máme?“ švitoril popri tom ako vypol poistku svojim kľúčom a vysunul čepeľ skrytej dýky. Odpoveď nečakal, pretože mi hlasivky znefunkčnili už druhý týždeň po mojich neutíchajúcich vydesených výkrikoch. Teraz ich počuť len z okolitých izieb.

„Ale si sa nám vydarila. S ostatnými nemáme také šťastie a namáhame sa zbytočne,“ ukončil prehliadku tak, aby som žiadne mechanizmy sama používať nemohla.

„Už nie dlho a budeme ťa môcť začať cvičiť do terénu. Nezabudni spapať odmenu,“ žmurkol na mňa a odišiel za iným nešťastníkom.

Jeden večer som popíjala s kamarátkami v bare a oslavovala povýšenie so šarmantnými mužmi, na druhý deň som sa zobudila v tejto izbe. Už mám namiesto nohy Kalašnikov, mechanické oči, umelé obličky. Pomaly som upadala do driemot keď sa za dverami začal rozruch. Vresk, čistá nočná mora. Rozleteli sa dvere a v nich stála vydesená sestra Ryšavé lokne. Odrazu sa jej roztvorilo torzo a cez striekajúcu krv hučala motorová píla. Znova zmizla, sestrička padla na zem a odhalila muža s nahradeným ramenom. Pribehol ku mne, zdravou rukou uvoľnil remene pút a pomohol mi na nohy. Chodba bola plná tiel, niektoré ešte stále stonali. Vyzeralo to tak, že neznámy sa najprv vyšantil kým za mnou prišiel. Presunuli sme sa k východu. Cez sklenené výplne dverí bolo vidno červené a modré svetlá majákov. Predtým než sme riskli objaviť sa takto pred kýmkoľvek mi Krvavá píla podal poistný kľúč s pohľadom plným odhodlania.