„Tak chlapi, poďme, poďme! Nemáme na to celý rok,“ reval na posádku jej Starý Jonathan, prvý dôstojník lode Wilhelmina.

Tá lenivo odpočívala na mohutnom previse pod starobylým hradom, vzducholoď vyzerala na skale ako veľký šedivý balón. Napriek tomu však bola celkom ladných tvarov, výplod najmodernejších technológií, s kými sa mohli v 19. storočí stretnúť.

Vonku už bola tma, navyše už nejakú tú hodinu pršalo a tak sa niet čo diviť, že sa chlapom náklad nechcelo veľmi vykladať. Zo dvadsať zhrbených mužov si v jaskyni predávali z rúk do rúk debny plné fľaštičiek. Niektoré menšie, iné väčšie, no všetky naplnené tajomnou suspenziou.

„Šéfe, to je posledná,“ zjavil sa pri Jonathan starý šedivý zhrbený muž.

„Dobre vy cháska lenivá! Všetci do lodi! Máme sklz, tak pohyb, nech na vás neťahám bič,“ zaiskrilo dôstojníkovi nebezpečne v očiach.

Chlapi mrmlali, ale chápali situáciu. Ani jeden z nich sa nechcel protiviť prvému dôstojníkovi. Nech bol však akýkoľvek, stále bol nič v porovnaní s kapitánom. Navyše odmena plynúca z nákladu, ktorý práve vyložili a aj kvôli ktorému to všetko riziko podstupovali, bola lákavá. A, čo je dôležité, veľmi reálna.

Aj preto všetci do jedného napochodovali späť do kabíny pod obrovským nafukovacím vakom. Aj preto nikto z nich nereptal, keď boli nahnaní dole do podpalubia, kde pomáhali v strojovni a umožnili mocnej vzducholodi, aby sa odpútala od zeme a pomaly, ladným pohybom sa vzniesla do nebies.

Majú pred sebou dlhú cestu a zber sa najlepšie robil v noci. Nečakala ich dlhá cesta, dnes veru až tak nie. Vyštartovali z úpätia hôr vo východnom Wellse a dnes to už idú druhý krát otočiť smerom na Birmingham. Na rozdiel od Londýna je to pre nich bezpečnejšie miesto. Vzdušné prúdy a aj smog je tam menej silný. Najradšej lietali v oblasti Manchstera, ale ten bol o dosť ďalej a vhodné podmienku budú už iba túto noc. Navyše má byť v Birminghame jasná noc, čo hrá v ich prospech.

Samozrejme, toto všetko nestálo na rozhodnutí posádky, ale ich kapitána. Ten sa, ako väčšinu posledných mesiacov, nachádzal na palube Wilhelminy vo svojej kajute.

Tak to bolo aj túto noc. Ako loď letela nočnou oblohou smerom k mestu, kapitán sedel vo svojom karmínovom čalúnenom kresle, v ruke krištáľový pohár s červenou tekutinou a premýšľajúc sa díval do praskajúceho ohňa v krbe. Bol to práve on, kto svojim géniom zostrojil tento úžasný vzdušný koráb, bol to práve on, kto vďaka nej ťažil vzácnu suspenziu a práve on napokon vytvoril s ňou trh po celom svete. Samozrejme, vždy mu pomáhal verný Jonathan. Koniec – koncov, on zohnal posádku.

Wilhelmina pomaly kĺzala nočnou oblohou k anglickému veľkomestu, tíško nabrala výšku a napokon vypla motory. Mĺkvo sa vznášala nad metropolou, kým sa jej posádka, v špeciálne upravených oblekoch s krídlami nepripraví k zoskoku.

Kapitán podišiel k veľkolepému vitrážovému oknu a zahľadel sa z výšky na mesto. Ešte dva tri krát sa otočia a budú mať dosť zásoby na otvorenie trhu v Ázii. Zamyslene si pohladil si ako uhlie čiernu bradu. Koniec-koncov, aj tam potrebujú jeho tovar. Ruka mu akoby náhodou ocitla pod rozopnutou košeľu a nahmatala jazvu na uprostred hrudníka. Kúsok vedľa, stačil kúsoček vedľa... Ešte doteraz ho to bolelo.

Stál tam pri okne v zádumčivom rozpoložení a tajomný úsmev mu ihral na perách. Snáď už po stý krát pozoroval zoskok členov posádky, všetko bývalých hrdlorezov a gaunerov, ktorý by za pár šilingov neváhali podrezať vlastnú matku, ako pomaly začali kĺzať nočnou oblohou smerom k domom nič netušiacich obetí. Každý jeden s fľaštičkou a hadičkou, pripravený odsať zo spiacich trocha tej životodarnej látky, ktorú ich pán a kapitán tak veľmi potrebuje.

A nad nimi sa ich pán a kapitán znova kruto usmial a upil si z pohára.

A negatív, tú miloval.