7:00

Je čas vstať a začať sa chystať do práce. Obyčajný pondelok obyčajného odhovárača. Že neviete, čo taká práca obnáša? Vysvetlím v priebehu dňa.

8:00

Prichádzam do kancelárie. Klasický open office, plný ľudí za počítačmi. Viac ako tie ma však zaujíma žiarovka nad dverami. Keď sa rozsvieti načerveno, je môj čas. Dovtedy si čítam psychologickú literatúru, prípadne rozhovory, ktoré občas ktosi vydá, s mojimi skúsenejšími kolegami. Prípadne si zapnem nejaké vtipné videá. Šéf mi to toleruje. Chápe, že psychohygiena je v mojej práci dôležitá.

8:52

Ani mi nevychladla ranná káva a alarm už bzučí. Červené svetlo ukazuje, že tam vonku je ktosi, čo potrebuje pomoc. Beriem „balíček záchrany“ a idem do terénu. Cestou dostávam adresu - tentoraz bytovka, pár metrov od miesta, kde som bol aj minulý týždeň.

9:05

Som tu. Búcham na dvere, po chvíli otvára plešatý 40-nik. Vidí menovku na mojej uniforme, púšťa ma dnu. Klasický rozhovor. Najprv ma volá na balkón, pre istotu ho však presviedčam, že vnútri to bude lepšie. Nebaví ho život, opustila ho žena, šla bývať na opačný koniec republiky aj s malým synčekom. Hodinu a pol debatujeme, popri tomu z balíčka záchrany vyťahujem drobné kocky v alobale.

10:40

Náramok na ruke mi pípa nazeleno, mužovi dávam niekoľko papierov s dôležitými kontaktmi a nechávam mu zvyšok obsahu v balíčku záchrany. Manželkin tajný recept, vravím mu. Vyprevádza ma a ja sa vraciam do kancelárie.

11:51

Alarm svieti znova, dnes teda bude musieť obed počkať. Tentoraz sa presúvam k železničnému depu.

12:12

Dlhovlasá mladá dáma v sivom kabáte so šálom sa prechádza s mobilom v ruke. Nepatrný úsmev na jej tvári sa pomaly ukáže v momente, keď ma zbadá. Pozná ma podľa uniformy, moje povolanie je relatívne nové, ale aj vďaka krikľavým farbám, ktoré ja a kolegovia nosíme, si už ľudia zvykli.

12:20

Slečnu beriem na prechádzku. Ona mi rozpráva o tom, ako ju vyhodili zo školy a akých má prísnych rodičov. Navyše pociťuje úzkosť a panické ataky, lenže jej rodičia akosi na psychológov neveria. Aj sa nad tým zasmejeme, obaja vieme, že rodičia môžu byť všelijakí. Pomaly si ujedá z balíčka záchrany a rozpráva mi viac o živote. Po hodinke rozhovoru si už slečna popri rozprávaní píše s kamarátkou, ktorá má pre ňu zaujímavú pracovnú ponuku. Zvyšok balíčka záchrany si berie do veľkého vrecka na kabáte a už sa so mnou lúči.

14:08

Nie som fanúšikom neskorých obedov, na ten dnešný som po objednaní našťastie nečakal dlho. Možno je to uniformou, možno tým, že škvŕkanie v bruchu počul aj kuchár.

15:12

Tak, dnes to vyzerá na ďalší zásah. Alarm sa ozval a ja sa teším, že som aspoň stihol dopiť kávu.

15:38

Poobedňajšia špička na cestách ma vie prekvapiť. Navyše, keď sa ešte musí človek štverať do kopca…

15:45

Pod najvyššou vyhliadkovou vežou v regióne stoja desiatky turistov. Medzi nimi spoznávam aj mladého muža v oranžovej bunde. Popis sedí, on ma vidí a iniciatívne prichádza ku mne. Vraj som si nemal robiť starosti ale… Je to len moja práca. Pod vežou vraj nie je prvýkrát, dnes však chcel ísť naozaj hore. Beriem ho miesto toho na kolu do neďalekého bistra.

16:00

Desiatky pokusov u psychiatra, žiadne riešenie. Chudák, skúšal rôzne lieky, terapie, nič nezabralo. Takýchto je mi najviac ľúto, lebo sa snažia, ale nevychádza im to.

16:30

Dnes ťahám nadčas. Mladý muž veľa rozpráva a plače. Jeho výpoveď som nechcel prerušovať, balíček záchrany vyťahujem až teraz. S úsmevom a dodatkom, že to, čo je v alobale, je manželkin recept.

19:20

Poriadne sa to natiahlo, no mladého muža som si vypočul, poradil mu a keď mi náramok zasvietil nazeleno, rozlúčil som sa s ním. Bojím sa, že som s ním nebol naposledy, no dúfam, že balíček záchrany výrazne zlepší kvalitu jeho života.

20:04

Vraciam sa do kancelárie. Narýchlo vypisujem zápisnicu a otváram balík, ktorý mi prišiel. Balíček záchrany neustále vylepšujú, z toho sa teším, lebo na vlastné oči vidím, ako pomáha.

20:08

Svetlo nad dverami sa rozbliká, toto je už ale práca pre kolegov v nočnej službe. Ja dnes končím a odchádzam domov.

20:45

Po nákupe po ceste sa zamýšľam nad tým, čo ma môže zajtra čakať. Dúfam, že raz sa dožijem dňa, keď alarm prestane blikať. Alarm, ktorý ukazuje, že tam vonku je niekto, kto myslí na samovraždu, vo mne nevyvolával spočiatku dobré pocity. Lenže to zadosťučinenie, keď vám náramok zabliká nazeleno a vy viete, že ste niekoho odhovorili od samovraždy, je ten najkrajší pocit na svete. Bol by som však rád, keby moja práca, hoci ma baví, nemusela existovať.

20:52

Konečne vystupujem z auta a idem domov. Nerozumiem autám, tobôž nie systému, ktorý v ľudskom správaní dokáže odhaliť riziko blížiaceho sa pokusu o samovraždu. Nieto ešte ľuďom, ktorý vyrábajú ten zázrak zvaný balíček záchrany. Vyzerá, ako obyčajná čokoláda, ale tie antidepresíva a lieky, ktoré v sebe skrýva, sú zjavne efektívne. Nerozumiem autám, ani technológiám, no to moje mi slúži dobre. Aspoň tým sa utešujem a dúfam, že tak skoro sa nepokazí. Opraviť ho je niekedy ťažšie než opraviť nešťastnú dušičku.

22:45

Bol to dlhý deň a ja sa pomaly chystám do postele. Nemá chuť spať, ani byť hore, ale na to si človek zvykne. Sám sa pred zaspávaním občas bavím na tom, že ľuďom hovorím, že čokoláda je manželkin recept. Žiadnu nemám a samota je ubíjajúca. Ešteže mám prácu odhovárača od samovrážd, aspoň to ma uspokojuje. Len dúfam, že ho raz nebudem potrebovať ja sám. Ktovie, či by mi stačila obyčajná „čokoláda“...