Na palube istej nemenovanej scifi fantasy plachetnice, starý svalnatý námorník ktorého prezívajú trpaslík zo železných hôr, zaúčal mladého nováčika s hrdinskými sklonmi počas jeho prvého dna na lodi, do tajov plavby medzi oblakmi na oblohe. Momentálne kráčali jednou z chodieb hlboko v útrobách korábu, keď zo smeru kam šli započuli vystrašené zvýsknutie dámy v problémoch.

Mladík sa na ten jakot prepol do bojového nasadenia a už sa aj chcel rozbehnúť zachraňovať. Ibaže bol nasilu zastavený masívnou rukou ktorá zadrapla jeho rameno a uväznila ho na mieste. Samozrejme nováčik zagánil na staríka že čo že to vystrája, že ho má pustiť.

Ibaže trpaslík mal smrteľne vážny výraz. Jeho prísny, či skôr nasrdený výraz vykoľajil hrdinu z rytmu, ale i tak štekol po ňom ak by sa mu chcel vytrhnúť. “Počuj ucho, ty máš želanie umrieť ešte predtým než sa tým vyhláseným hrdinom staneš?!! Kde si myslíš, že sme?!! Jediné čo je tamtým smerom je kuchyňa!! A keď sa na tým tak zamyslím, tak máme šťastie v nešťastí, že meškáme pretože práve dneska je práve ten deň!!”

Mladík sa na to zastavil a začal nahlas uvažovať či kuchyňa nie je prekliata a musel sa opýtať či podobné nešťastie nestálo za tým že sa pre neho našlo na palube miesto.

Samozrejme si za to vyslúžil napomenutie. “Samozrejme že nie ty pako, zachraňujem ti život!! A nie len tvoj!!” Ale keďže to nováčikovi nedochádzalo tak si povzdychol. “Počuj! Povedal som ti že sa striedame v kuchyni a práve dneska je tá najhoršia kombinácia ktorá vyústi, že v najlepšom prípade zostaneme až do zajtra bez jedla. V tom horšom budeme musieť riskovať vlastné životy. Hlavne mentálne zdravie.”

Zrazu obaja započuli od kuchyne vratké kroky ako sa niečo dralo až k nim, preto odhodlane pohliadli ku križovatke polotmavých chodieb, ktoré záhadne slabo osvetľovala zo stropu lampička. Tá zažila lepšie časy svojho pôsobenia.

Netrvalo dlho a na svetlo sa dostalo niečo humanoidného čo pripomínalo bahenné monštrum z bažiny celé pokryté hnedou hmotou ako nejaký golem. Opierajúc sa o roh to pozrelo do protiľahlej chodby a potom do chodby kde boli. Až ich uzrelo natiahlo k nim svoj (pahýľ?) a vydalo (zastonanie?).

Mladík už siahal po svojej zbrani s tým že sa utká s tým monštrom.

Na to ho trpaslík sotil do strany aby boli zarovno na znak, že v tomto sú spoločne. “Neunáhli sa ucho! Pravda, toto bude bitka o ktorú nikto nebude mať záujem ale bez plánu do tohto vtrhnúť nemôžeme. Vlastne ak by si tu so mnou nebol vo svoj prvý deň, tak by som už dávno zutekal. Ale keďže si taký idiot tak ti pomôžem zachrániť tamto monštrum.”

Hrdina sa veľmi zmetene pozrel na staríka na moment úplne ignorujúc že tá vec kráčala k nim vratkými krokmi.

Ale starý námorník ignoroval jeho otázku že: (o čom to hovorí čo sa stalo?). Iba vrazil päsť do svojej dlane a nebezpečne sa zazubil pred nadchádzajúcim bojom. “Predpokladám že keď je raz zas ten deň tak zrejme vybuchol hrniec s varenou čokoládou. Počuj ucho! Môžeš si nechať všetkú zásluhu pokiaľ budeš robiť čo ti poviem. Hlavne si zapamätaj že za žiadnych okolností nesmieš tamtú hmotu dostať do úst. A pred tým než sa ako idiot opýtaš, tak by si mohol skončiť na hodiny na záchode, v kóme s otvorenými očami, s doživotnou traumou, alebo na čas by si zostal bez duše.”

Keďže mladému hrdinovi padla sánka ako na neho vyvalil na neho oči, trpaslík sa zaškeril. “Najskôr musíme nešťastníka dostať z tej čokolády. Takže na môj signál sa k tomu rozbehneme a každý to chmatneme z jednej strany. Potom priamym šprintom to dostaneme po schodov na hor. Hore na palube je požiarna striekačka. To použijeme.”

Samozrejme mladík mal otázky ale to už bolo monštrum takmer u nich stále sa opierajúc jednou rukou o stenu a tou druhou mierilo na nich. Preto trpaslík nešetrne potľapkal hrdinu po jeho ramene. So zvolaním (Kde je tvoj cit pre dobrodružstvo, keď nastal na neho čas??!) ho zdrapol nečakajúc na odpoveď a obaja sa vyrazili s bojovým pokrikom do boja proti čokoládovému monštru!