Utopený hriech
Romivoj a Mildir, nerozluční druhovia v bitke i pitke, cestujú nebezpečným pohraničím Slavarie za splnením dôležitého poslania, ktoré im zveril majster Velmiryon. Cesta je však dlhá, plná nástrah a nebezpečenstiev, no aj mnohých prekvapení a dobrodružstiev. Toto je jedno z nich.
Miestnosť bola presýtená ťažkým zápachom potu a pálenky. Démon prehýrenej noci posmešne zatĺkal kliny do hlavy a premieňal ústa na púšť. Romivoj mal pocit, že keď prehltne, zadusí sa vlastným vyprahnutým jazykom. Posadil sa na posteľ a začal sliepňať po miestnosti. Slnko už bolo vysoko, no na to boli pijani zvyknutí.
Druhý ležal na lôžku oproti, zasvinené čižmy nevyzuté, spod zalepených fúzov ozýval sa hlasitý chrapot. Na stole medzi nimi džbán. Neprídeš bližšie, ty hlinená potvora? A tak sa musel zmátožený Romivoj priblížiť k občerstveniu sám. Hlavu mu išlo roztrieštiť, rozhodol sa vyjsť von a namočiť ju do prvého suda či vedra, ktoré zočí. A mal šťastie. Jednou rukou odpálil sliepku sediacu na okraji drevenej kade a ponoril do nej pulzujúcu kotrbu.
„Neznášam jarmoky!“ vystúpil z dverí pokrkvaný Mildir.
„Včera si inak rozprával,“ pretieral si tvár jeho druh. „Darmo, cestujeme úrodným krajom a je po žatve. Všetci to chcú patrične osláviť.“
„Hej, hlavne my máme s nimi čo oslavovať. Keď nedorazíme do Ungaru včas...“
„Čo by sme nedorazili včas, prestaň s tým zasa. Máme náskok, posledné tri dni sme boli v sedle. A keď už sme pri tom, bol to tvoj nápad tu prenocovať. Tak sa nesťažuj ako...“
„Dobre, dobre. Máš pravdu.“ Pohostinstvo lákavo vyzerajúcej kade využil aj Mildir a takisto sa v nej dobre vymáchal.
„Ktosi k nám kráča. A nevyzerá nadšene. Čo sme zase včera vyviedli?“ nepáčila sa Romivojovi prichádzajúca dvojica.
•••
„Zavrite prosím dvere,“ zažiadal Mildira muž, ktorý sa im predstavil ako richtár Orem. Zrak mu okamžite padol na ozrutný mečisko opretý pri jednej z postelí. Druhý muž civel s ústráchaným výrazom do zeme a dvomi rukami stískal na hrudi širák. „Prejdem rovno k veci. Doniesli sa mi správy, že na Šurnovskom jarmoku je mnoho významných hostí. O tom, ako ste porazili ozrutného plaza pod Kusou horou sa nehovorí iba v Lewene, ale aj v šírošírom okolí. Takisto aj o ďalších skutkoch...“
„Chceli ste prejsť k veci,“ skočil mu do reči Romivoj.
„Isteže. Toto je pán Kliman, jeden z prísažných našej obce, kupec a môj dlhoročný priateľ. Dnes v noci mu zmizla dcéra.“
„Tak by ju asi bolo treba ísť hľadať,“ poznamenal Mildir.
„Preto sme prišli za vami.“
„Nehnevajte sa, ale hľadať zatúlané mladuchy nie je zrovna náš obor.“
„Vypočujte nás, prosím. Hneď z rána sme vyslýchali dvoch mladých, ktorí s ňou včera večer mali byť. Ich svedectvá boli totožné. Vybrali sa k rieke, kde na nich zaútočil topivec a stiahol Liaru pod vodu.“
„Topivec? Myslíte akože vodník?“
„Áno, vodník,“ odvetil richtár sebavedome. Pohľady Romivoja a Mildira sa nachvíľu stretli.
„Určite sa neváľa nikde s milým? Včera som tu videl kopu mladých, ktorí si neodopierali pijatiky,“ uvažoval nahlas Romivoj, aj keď nanajvýš nevhodne.
„No dovoľte, moja dcéra má štrnásť rokov. A okrem toho, hovorili sme aj s chlapcom, s ktorým sa stýkala a ktorý tam bol tiež. Pochádza z dobrej rodiny. Takže na váľanie sa po...,“ rozhorčil sa dotknutý kupec.
„Odpusťte. Nemal som to skade vedieť. Čo sa stalo ma mrzí, ale budete si musieť poradiť bez nás. Zvolajte pátraciu čatu, prečesajte okolie. Inak vám asi neporadíme,“ pokrčil plecami.
„Práve o to ide. V dedine začalo jedno z najvýznamnejších období v roku. Nechcem narobiť všeobecný rozruch, alebo dokonca paniku,“ hovoril richtár. „Nikomu sme to zatiaľ nepovedali.“
„No pokiaľ ju zdrapil vodník alebo topivec, ako ho nazývate, dievča bude už podľa všetkého po smrti.“
„Nemusí byť. Ten podliak už síce zatopil niekoľko ľudí, no mohol ju len odvliecť do svojho brlohu. Moje dievčatko je ešte nažive. Viem to. Pomôžte, zaplatím vám. Nájdite moju Liaru a zabite tú beštiu. Keby sa dcérke čosi stalo, moja žena to neunesie. Pomôžte!“ prosil roztraseným hlasom Kliman.
„Rozumieme vaším útrapám, no máme pred sebou...“
„No tak, páni, dostojte chýrom, ktoré o vás kolujú! Po tom všetkom, čo ste vykonali, pre vás jeden vodník nemôže byť žiaden problém. Nechceme to zadarmo. Už dlhšie si s ním nevieme dať rady. Kedysi bola na jeho hlavu vypísaná odmena. Môžem toto vyhlásenie znovu uviesť do platnosti.“ Richtár použil osvedčené metódy. Jemne podpichnúť, zľahčiť okolnosti, navrch posypať troškou striebra...Romivoj bol však aj na toto príliš mrzutý a zrejme mal na dnes iné plány. Prinajmenšom zotaviť sa do ďalšieho cestovania. S pokrčeným nosom krútil hlavou a hľadel pri tom na svojho druha. Toho však zmienka o zárobku predsa len trošku zaujala:
„O akej odmene je reč?“
„Päťdesiat strieborných denárov!“ vyslovil sa richtár hrdo.
„Málo,“ začal zjednávať.
„Málo? Nebláznite. Je to kopa peňazí!“
„Doplatím vám. Zaplatím vaše útraty za tento nocľah. Doplatím, koľko budem môcť.“ Kliman navýšil ponuku. Účinne. Romivoj sa škrabal v strapatých zamokrených vlasoch, Mildir sa zas prehrabol svojou hustou bradou. Vypadlo z nej zopár odrobiniek z hostiny.
„Dobre, platí!“ vzal to po chvíli uvažovania. „Zálohou bude, že pôjdete vyplatiť hostinskému za nocľah a obriadenie koní. Zvyšok až keď vykonáme svoju robotu. Tridsať pre každého!“
„Dohodnuté!“
Romivoj si len nahlas povzdychol, posadil sa na lôžko a začal sa zaodievať. Neoponoval mu, neznevažoval jeho rozhodnutie. Nepripadalo do úvahy, že by v tom svojho priateľa nechal samého. Nech sa dialo čokoľvek, všetko robili spolu. Cestovali spolu, pili spolu, bojovali a krvácali bok po boku.
„Ďakujem vám, páni. Nájdite moju...“ vyhŕkol kupec so slzami na krajíčkoch.
„Ešte neďakujte! Radšej nám teraz povedzte podrobnosti.“
•••
Kone si kráčali spokojne. Napojené, nažraté, oddýchnuté. Jazdci na ich chrbtoch sa však pokúšali udržať si na uzde rozkmásané žalúdky.
Popri koňoch kráčal mladý chlapec. Cimek, richtársky paholok, ktorého im pridelili ako sprievodcu. Mocný bol ako buk, no utekajúce oči a zvraštená horná pera, spod ktorej vykúkali zuby rozrumené ako cimburie dobytej pevnosti, mu dodávali výzor hlupáka.
„Ako ďaleko je tá rieka? Mal som pocit, že tečie rovno za dedinou,“ oslovil ho Romivoj.
„Žitva, áno, za chvíľu sme tam. Poďte, poďte za mnou!“ Mladík pridal do kroku, pričom predbehol jazdcov.
„Máš pocit, že vie, čo sa stalo?“ spytoval sa Mildira.
„Ťažko povedať, nevyzerá najbystrejšie. Možno mu len povedali, zaveď ich k rieke a on sa nepýta prečo. Pripomína mi jedného chlapca od nás. Osol ho ako malého kopol do hlavy a odvtedy bol tiež poznačený. No bol na neho spoľah. Čo si mu povedal, to splnil, čo sľúbil, to dodržal. Veľa ľudí ho ale zneužívalo. Obávam sa, že toto bude ten istý prípad. Ale vieš čo mi teraz napadlo?“
„No?“ Romivoj hľadel na priateľa, ktorý sa tváril, akoby žiadnu otázku nepoložil.
„Nikto ju nehľadá. Dobre, starý to doma nepovedal, ale čo ten jej švihák? Keby mne niekto mladú unesie, celý kraj by som obrátil hore nohami. A keby to bol vodník, celú rieku by som preplával, až kým by som ju nenašiel.“
„Nuž, nie každý má v sebe toľko odvahy. Chlapec sa asi tiež poriadne vyľakal. Máš to za podozrivé?“
„Ja neviem. Ťažko sa mi teraz uvažuje. Včera sme toho veľa vypili. Zase raz.“
„No nič, obhliadneme to tam a uvidíme, čo sa dá robiť. Stále však neviem, čo mám od takého vodníka čakať.“
Cimek idúci vpredu ho započul:
„Topivec je zlý. Topí ľudí. Chytí za nohu a stiahne pod vodu. Aj zvieratá, aj zvieratá topí. Tetke kravu zatopil.“
„Tak vďaka, ale to je asi to jediné, čo som vedel. Čakal som skôr...“
„Nechaj ho,“ usmieval sa Mildir. Chlapec sa rozbehol za zvukom tečúcej vody a ukazoval pred seba prstom.
„Sme tu!“
„Si si istý, že je to tá rieka?“ uškŕňal sa Romivoj. Jeho druh sa však zamračil, aby si z paholka neuťahoval.
„Áno, som si istý. Zaveď ich k Žitve, na Žlté luky, tak povedali. Sme tu.“
•••
Rozľahlou nivou sa ozval prenikavý hvizd. Romivoj naň okamžite reagoval a zvrtol sa opačným smerom, nakoľko sa rozdelili. Na zapískanie zareagovali aj tátoše, ktoré zanechali na pastvine. Ich sprievodca si už hodnú chvíľu pohodlne sedel v tráve a s nepredstieraným záujmom ju vyžínal širokými dlaňami.
„Čosi som našiel.“
„No čo také?“ Romivoj horel zvedavosťou. Najradšej by sa bol vykotil do žblnkajúcej vody a užíval si slnečný deň.
„Na tomto mieste ktosi ležal, zrejme viac ľudí, nič zvláštne. Tu však,“ Mildir sa premiestnil o niekoľko siah, „to vyzerá na miesto nášho prepadu.“ Tráva bola nepravidelne prečesaná, asi na dvoch- troch miestach o čosi viac uležaná. V jednom z ležovísk stopy po súboji, neveľký fľak zaschnutej krvi.
„Pozri sem,“ začal miesto činu skúmať aj Romivoj. „Krvavý šuter. A tu, nejaká stuha, alebo kus odevu.“
„Tu ich napadol. Zvláštne je, že to je ďalej od rieky, než by som bol čakal. Povedal by som takých dvanásť až pätnásť krokov. Mal som za to, že ich napadol na brehu, alebo priamo vo vode.“
„Vodník nemusí byť len vo vode. Je ako žaba, teda, počul som...“
Presnorili blízke okolie podozrivého miesta, no ďalšie stopy nenašli. Romivoj stojaci na brehu si jednou rukou kryl oči pred vypekajúcim slnkom a rozhliadal sa. Na pravom brehu bol porast hustejší a nižšie po prúde z vody vytŕčali skaliská, za ktoré rieka zahýbala.
„Spomínali, že brloh by mal byť v akejsi jaskyni. Jediné skaly vidím tamto. Ale ktovie, čo je ďalej po prúde.“
„Aj mne to tak vychádza, že by sme sa mali vybrať tým smerom.“
„Ale žeby s nami takto šiel niekto, kto by nám povedal, hľa, tu je vodnícky brloh. Určite aspoň tušia, kde sa nachádza. Čo nám povie henten? A kde je vlastne?“ rozčuľoval sa Romivoj.
„Tamto sedí. Neboj sa, taký ako on to vie určite presne.“ Mildir znovu zahvízdal. Zaostalý silák vyskočil na nohy.
„Chlapče zlatý, no hybaj sem!“
„Nechaj, ja s ním prehovorím,“ predstúpil Mildir a priateľsky chytil paholka za plece. „Cimek, si Cimek, všakže?“ Mladík nesmelo pritakal s pohľadom zaboreným do zeme. „Vedel by si nám povedať, kde sa ukrýva ten váš vodník?“
„Vodník, topivec, áno viem. Zavediem vás tam. Viem kde býva.“
„Je to v tamtých skalách na druhom brehu?“
„Áno, v skalách. V skalách je jaskyňa. Poďte.“ Už aj by sa mladík podujal na cestu. S nadšeným výrazom pokyvkával hlavou. Zas raz bude užitočný, zas si ho ktosi všíma.
„No počkaj počkaj,“ uzemnil ho nevrlý Romivoj. „Ako sa dostaneme na druhý breh?“
„Tam za skalami je malá voda. Tam môžete prejsť. Alebo tam je most,“ ukázal opačným smerom proti prúdu rieky.
„V tom brode, aká je tam hlboká voda?“ spytoval sa Mildir.
„Neviem, asi takto,“ ukázal rukou po pás, „alebo takto.“ Druhýkrát ukázal, že výška môže siahať až po hrudník, čo sa im vonkoncom nepozdávalo.
„Tak ja si vyberám most. Nebudem sa brodiť cez rieku, v ktorej ani poriadne neviem aká bude hĺbka a kde na mňa môže kedykoľvek vyskočiť ten vyjebanec.“ Paholok sa po Romivojovom prívlastku pre vodníka začal uslintane uškŕňať.
„Súhlasím. Ideme cez most. Veď nás!“
„Áno, na most. Poďte za mnou!“ A už aj letel tým smerom. Obaja ho len s úsmevom sledovali a vyhupli sa do sediel.
•••
Na opačnom brehu vynoril sa spoza stromov mlyn. Vyzeral síce staro, vodné koleso sa nekrútilo, no nepôsobil schátrane a spustnuto. Po chvíli sa im odhalil aj most.
„Prečo nemelie? V takomto období by sa malo koleso krútiť nepretržite,“ obhliadal ho Romivoj.
„To je starý mlyn. Máme nový. Chcete ho vidieť?“ Chlapec by neváhal okamžite zmeniť smer a upaľovať k novému veternému mlynu, na ktorý si razom obaja spomenuli, pretože okolo neho prechádzali.
„Nový mlyn nám ukážeš neskôr. Teraz nám povedz radšej o tomto. Žije tu niekto?“
„Mlynár,“ odvetil chlapec stroho.
„No kto by to bol povedal,“ zasmial sa Romivoj. „Asi by sme ho mali navštíviť, čo povieš, priateľu? Možno by mohol čosi vedieť, počuť. Poznáš ho, chlapče?“
„Poznám, je to zlý človek. Mamka hovorila, že je zlý.“
„Začína to znieť zaujímavo. Mildir?“
„Rozhodne. Omrkneme to.“
Konské kopytá zaklopkali na drevenom moste a jazdci si asi v polovici jeho dĺžky uvedomili, že Cimek s nimi nepokračuje.
„Deje sa niečo?“
„Ďalej nemôžem. Mamka zakázala na druhý breh.“
„Počkáš nás tu? My sa tu trošku porozhliadneme.“ Chlapec pritakal a zvalil svoje ťarbavé telo do trávy.
Obaja zosadli z koní a Mildir podišiel k dverám, na ktoré trikrát zabúchal. Romivoj ostal pri koňoch, v blízkosti svojho ťažkého obojručného meča, ktorý mal pripevnený k sedlu. Nikto sa neozýval, a tak sa znovu ozval buchot. Tentoraz dôraznejší.
Dvere sa roztvorili a stál v nich nízky zavalitý chlap so sekerou v ruke.
„Kto ste a čo chcete?“ Pretieral si oči a vyzeral, že ho práve zobudili.
„Zdravím vás, mohli by sme sa pozhovárať?“
„O čom sa chcete zhovárať? Poslali vás z dediny? Čo zas po mne chcú?“
„Po vás nič. Kohosi hľadáme. Možno by ste nám vedeli pomôcť.“ Mildirova zdvorilosť často zachraňovala situáciu a Romivoj presne vedel, kedy držať jazyk za zubami.
„Koľkí ste?“
„Len my dvaja,“ ukázal na svojho spoločníka. Mlynár vykukol z dverí a uistil sa.
„Tak poďte,“ pozval ich dnu a roztvoril dvere. Mildir bez váhania vstúpil, jeho druh uviazal kone a sňal svoj mečisko.
„Načo ti je tá opacha? Prišli ste sa zhovárať, alebo si ma prišiel popraviť? Stačí, že tento je ozbrojený. Nechaj to vonku!“ Hostiteľovi sa dvaja cudzí vyzbrojení chlapi v príbytku nepozdávali.
„To určite. A prvý sedliak, čo pôjde okolo ho ukradne a vymení za stádo kráv.“
Mlynár sa pousmial a ďalej neprotestoval.
„Pravda, sedliakom nikdy never. Najradšej by ťa ojebali aj o to posledné.“
Hneď ako obaja vstúpili, do nosov im udrel nepríjemný rybací zápach. Na stole pred nimi bol obrovský kapor, vyvrhnutý, z polovice očistený od šupín. Mlynár sa usadil do kresla a hlasno zívol.
„Vyspávate jarmok?“
„Jarmok? Čo ja mám s jarmokom?“
„Neďaleko odtiaľto sa koná jarmok. A celkom veľkolepý,“ odvetil Mildir a rozhliadal sa po miestnosti. Všimol si ďalšie ryby visiace na údiarenských paliciach.
„Viem, že majú hostinu. Nech sa na nej všetci do jedného zadrhnú.“
„Zmenili ste remeslo?“ spýtal sa tentokrát Romivoj, ktorý si takisto všimol nadmerné množstvo rýb. Nadmerné azda aj na rybára, nieto ešte na mlynára.
„Mám rád ryby,“ hneď si aj z jedného údenáča odlúpil kus mäska. „Dáte si?“ Obaja len pokrčili nosmi a poďakovali. Žalúdok by si už aj pýtal čosi zajesť, ale ryba im teraz nešla na chuť. Mal to na svedomí hlavne ten ostrý zápach. „Tak o čo ide?“
„Včera v noci sa stratilo dievča z dediny. Viete o tom niečo?“
„Nie,“ zaujato oberal mäso z rybacích kostí.
„Vraj ju chytil vodník. Nič ste v noci nepočuli? Nikoho nevideli?“ Mlynár sa pri slove vodník usmial.
„Čo je na tom smiešne?“ Romivojovi sa ten chlap nepozdával.
„Kto iný ako vodník to mohol byť. Za všetko môže vodník, všakže.“ Obaja boli z tejto mlynárovej poznámky mierne vykoľajení. Čosi tu smrdelo a neboli to len ryby.
„Čo o tom vieš? Hovor!“ pri tejto výzve už bola dlaň blízko rukoväte.
„Lebo čo, odtneš mi hlavu?“ mlynár prudko vstal. „Počul som včera v noci výkriky. Už niekoľko dní počuť samé výkriky, lebo sú všetci celé dni ožratí. Ako aj ja.“ Posadil sa naspať do kresla a uhol si čohosi, rovno z fľaše. „Dole na lúkach boli v noci nejakí zasrani. Ozýval sa stade nárek. Ženský, dievčenský. Nepáčilo sa mi to, šiel som sa pozrieť dolu. Videl som však len akýchsi troch faganov. Hádali sa, neviem či sa aj nepobili, a potom sa rozutekali. Omladina čo nevie piť a robí chujoviny.“
„Troch faganov? Určite boli traja?“ postrehol Mildir.
„Áno, hovorím, že boli traja. Traja chlapci. Počítať ešte viem. Tri dni dozadu bol spln, takže mesiac svietil jasne.“
„Romivoj? Nehovoril richtár, že vypočuli dvoch chlapcov, ktorí boli s dievčaťom?“
„Tuším, že hej. Čo myslíš, že vodník zatopil aj toho tretieho?
„Ale prestaňte už s tým vodníkom. Vodník nikoho nezatopil.“
„Dedinčania inak hovoria. Vraj...“
„Dedinčania sú banda prašivá,“ odpľul si. „Opýtajte sa ich radšej, koho zatopili oni. Iste si to veľmi dobre pamätajú. Nepochválili sa?“
„Neviem, o čom rozprávate. Koho utopili? Žije v tejto rieke vôbec nejaký vodník?“ Mildir z toho začínal mať guláš, Romivoj nehovoriac.
„Jasné, že tu žije. A nie je to žiadny poondiaty vodník, ale nyks.“
„Je v tom nejaký...to je jedno. No a kohože to kto zatopil?“
„Na jeseň tomu bude presne desať rokov, čo mi tie svine utopili otca.“
„Aké svine? Ľudia z dediny?“
„Áno, kurva, veď vám to hovorím. Rozhodli sa, že dostanú nyksa. Môj otec sa v ten večer vracal zo susednej dediny. Mysleli si, že je to on.“ Mlynárove oči sa zaleskli. „Asi mal chudák vypité, alebo ja neviem, ako si ho mohli s ním pomýliť. No proste ho stĺkli a utopili. Hlupáci, mysleli si, že môžu utopiť nyksa. Pche. Keď zistili, čo vykonali, prišili to samozrejme jemu. Ako všetko nekalé, čo sa okolo rieky udeje. Mysleli si, že sa to nikto nikdy nedozvie, ale ja viem, že to urobili oni, povedal mi to.“ Znovu si uhol ostrého nápoja a tentokrát ponúkol aj hosťom. Nepohrdli. „Párkrát som za to v dedine narobil rozruch a tak ma nadobro vyštvali. Odvtedy nemeliem, nech skapú od hladu. Vzali mi otca, ale mlyn mi vziať nemôžu. Aj keď, skúsili to...“ Mlynár sa zamyslel, ale nepokračoval.
„Tak už tomu rozumiem, prečo tých ľudí nenávidíte,“ prerušil chvíľu ticha Romivoj. „Povedzte nám viac o tom nyksovi.“
„Čo vám mám rozprávať, aj tak by ste mi neverili...“
„Tak nám povedzte, prečo ste si tým, že vodník dievča neutopil, taký istý,“ skúsil to Mildir.
„Lebo ho poznám. Neurobil by to.“ Všimol si udivené pohľady, ktoré na ňom viseli. „Čo na mňa tak čumíte? Áno, poznám ho. Chodí sem, pomáha mi. Nie je to žiadne monštrum. To oni z neho spravili netvora.“
„Nejedná sa ale iba o tento jeden prípad. Richtár rozprával, že v minulosti bolo takýchto prípadov veľa. Topil zvieratá, ženy, ktoré chodili k rieke prať, dokonca deti.“
„Richtár Orem je z tých všetkých najväčší luhár.“
„Tak čo teda, topili ich oni, aby to potom mohli hodiť na dobráka vodníka? Lebo rozprávate o tom, ako o akomsi sprisahaní proti nemu.“
„Lebo to je sprisahanie. Decko sa v rieke utopí každú chvíľu, lebo sa brodí prúdmi, ktoré nepozná, alebo ešte nevie dobre plávať. Zvieratá to isté. Každú chvíľu sa niekto zatopí. Väčšinou vlastnou vinou!“
„Telá sa vraj nikdy nenašli,“ spomenul si Romivoj na richtárove rozprávanie.
„Telá sa nenašli, to je pravda. Pretože si ich odniesol. Žije z ich duší. Z duší utopencov. Prebýva v ňom aj duša môjho otca. Vďaka tomu...vďaka tomu s ním môžem znovu byť, počuť jeho hlas, zhovárať sa s ním.“
„To nie je možné, zhovárať sa s niekým, kto je desať rokov po smrti,“ neveriacky krútil hlavou majiteľ obojručáku.
„Hovoril som, že mi nebudete veriť. Ale načo by som vám klamal. Navštevuje ma, som jeho jediný priateľ. Veď sa len rozhliadnite, vyzerám snáď ako rybár? V živote som ryby nelovil. Keby nebolo jeho, upijem sa na smrť alebo zgegnem od hladu.“ Sotva dokončil poznámku o upíjaní sa na smrť, už doňho tiekla ďalšia pálenka.
V diaľke sa ozvali akési hlasy. Mlynár vykukol z okna:
„Niekto sem ide! Nedajú mi pokoj. Ostaňte tu!“ schytil sekeru a poberal sa von.
„Kto je to?“
„Ostaňte tu som povedal. Vybavím to a hneď som nazad,“ vyšiel von a tresol dverami.
„Čo si o tomto celom myslíš, Romivoj?“
„Ja ti neviem,“ vyzeral naozaj zmätene. „Toto miesto sa mi nepáči. Nečudoval by som sa keby tu toho vodníka kdesi schováva.“
„Aj mne to napadlo. Každopádne, nikdy som nepočul o vodníkovi ľudomilovi, nech si ho už volajú nyks, topivec, alebo akokoľvek, neverím tomu. Vodník je zakliata bytosť, duša odsúdená na večný život v zavrhnutiahodnej telesnej schránke. Taká duša baží iba po pomste, ťažko v sebe skrýva dobré úmysly.“
„Súhlasím. Mohol očarovať aj mlynára. Možno on pomáha jemu.“
Spred domu sa ozývali silnejúce hlasy. Obaja v dome spozorneli.
„Kde je moja sestra?“ zakričal ktosi. „Tak hovor!“ Zaváňalo to problémom a tak sa rozhodli vyjsť von.
„Určite o tom niečo vieš! Po nociach sa s ním zhováraš, pomáhaš mu. Tak kde je?“ ručalo chlapčisko na mlynára.
„Čo sa tu deje?“ spytoval sa Mildir.
„Nestarajte sa do toho a zalezte. Toto si vybavím sám,“ odbil ich pripitý chlap so sekerou. Príchodzí boli dvaja. Ten, ktorý bľačal, stískal v rukách krátky topor, druhý, stojaci v úzadí, bol neozbrojený.
„Čo ste z neho dostali? Čo vám povedal?“ kričal na dvojicu stojacu pred prahom dverí.
„Čo by som im povedal, pravdu! Neviem nič o tvojej sestre, ani čo sa jej stalo. Ale ak okamžite nevypadnete, viem, čo sa stane vám. Practe sa!“ zahnal sa dlaňou na chlapca.
„Paktuješ s vodníkom. Všetci to o tebe vieme. Určite sa ti bol v noci pochváliť. Tak hovor, kde je moja sestra? Lebo inak!“ mladému nechýbalo odhodlanie. Mlynár ho však schladil poriadnou otcovskou fackou, len tak pleskla. Mladému sa z nosa vyrinul pramienok krvi, oči mu zaliali slzy poníženia. Zahnal sa sekerou. Mlynár mu poľahky ruku zachytil a päsťou, zvierajúcou sekeru, mu zasadil tvrdý úder rovno medzi oči. Chlapca sklátilo okamžite k zemi.
„Prestaňte s tým!“ vykríkol Mildir a obaja sa podujali zasiahnuť.
„Nestarajte sa do toho, kým vám pekne hovorím! Naspäť!“ namieril na nich mlynár sekeru. Mildir pozdvihol ruky v obrannom geste, Romivoj škrípal zubami.
Chlapec sa pozviechal zo zeme a znovu zaútočil.
„Tak a dosť!“ zahromžil Romivoj a tasil mečisko. Druhý chlapec v úzadí zjajkol od strachu. Mlynár znovu poľahky odrazil útok a tentoraz udrel chlapca tupou stranou sekery do spánku. Ovalené telo sa zvalilo do prachu, druhý sa vyplašene rozbehol naspäť k mostu.
„Preč od neho!“ pohrozil Romivoj mlynárovi. Ten cúvol pár krokov dozadu, v lesklých očiach vzplanul hnev, z úst sa valili spenené sliny.
„Hovoril som vám, nestarajte sa do toho! Dajte mi pokoj, všetci, kurva!“ Silná pálenka a páliace slnko mu načisto pomútili rozum. Mlynár sa zahnal na nového súpera. Ten poľahky vykryl jeho úder, no ostal z toho útoku zaskočený.
Mildir už vtedy kľačal pri chlapcovi s rozbitou hlavou. Vyzeralo to, že je len v bezvedomí.
O Romivoja a mlynára sa teraz nestaral, poznal svojho druha a videl ho už bojovať proti iným valibukom. Obzrel sa po utekajúcom výrastkovi, ktorého nohy už dupotali po moste. Rozbehol sa za ním a všimol si paholka, ktorý z druhej strany zízal, čo sa to deje.
„Zastav ho! Cimek, zastav ho!“ Ten poslúchol a prehradil utečencovi cestu doširoka rozpaženými rukami. Mladík spomalil, poznal Cimeka, s jeho silou sa nemohol rovnať. Skočiť do rieky nepripadalo do úvahy, strach z vody a vodnej bytosti v nej bol väčší ako strach z výprasku. Mildir k nemu dobehol:
„Kam si sa rozbehol?“ Chlapec bol vystrašený, neodpovedal. Spred mlyna sa ozvalo rinčanie ocele.
•••
Mlynár stískal zuby, predlaktia mal napučané a žilnaté ako by ich malo každú chvíľu roztrhnúť. Po jednom z nich mu stekala krv z porezaného ramena. Nebola to hlboká rana, Romivoj dával pozor. Nemal v úmysle zmárniť jeho život.
„Prestaň s tým, poslednýkrát ti hovorím!“
„Vypadni odtiaľto a vezmi so sebou toho fagana. Lebo prísahám pri Urde, že ho zahluším, ak ešte nie je po smrti.“ Mlynár sa zaklínal starou bohyňou vody, ktorá nebola v týchto končinách veľmi obľúbená. Romivojovi sa zmienka o nej takisto nepáčila. Mlynár zočil bežiacu postavu na opačom brehu.
„Kto sa to sem zase...dajte mi už všetci pokoj!“ zreval a znovu sa zahnal na Romivoja.
•••
„Čo sa stalo? Čo sa to, kde je môj syn?“ spytoval sa zúfalo Kliman, šurnovský kupec, ktorý si ich najal spolu s richtárom.
„Chlapec leží omráčený na druhej strane, napadol mlynára. Vraveli ste, že nikto okrem nás nevie, čo sa stalo,“ vykročil k nemu Mildir.
„Napadol mlynára? Bohovia, kde je? Rýchlo za ním!“
„Nebojte sa, je s ním Romivoj. Nedopustí, aby mu mlynár ešte viac ublížil.“
„Nedokázal som ho udržať na uzde. Nie je hlupák, videl, že Liara stále nie je doma. Toľko do mňa hučal, až som mu to nakoniec povedal.“
„A ty si kto?“ otočil sa na chlapca, ktorý sa pokúsil utiecť.
„Ja som Radvan,“ odvetil so sklopeným pohľadom. Vedel, že teraz už neunikne.
„To je ten dcérin priateľ za ktorým sme dnes ráno boli. Ten, ktorý nám o všetkom povedal,“ doplnil jeho odpoveď Kliman.
„Ale čo, no výborne! Tvoja pomoc sa zíde. Čo ťa sem privádza? Už ti konečne došlo, že s tvojou milou je zle a že ju treba ísť hľadať?“ doberal si ho Mildir.
„Môj syn bol za ním. Hneď ako zo mňa dostal čo sa stalo, utekal za Radvanom, aby ju šli spolu hľadať. Vravel som mu, že už na tom pracujete vy dvaja, ale nepočúval ma.“
„My si to už tuto s Radvanom vysvetlíme. Vieš kde má vodník brloh?“
„Viem,“ potvrdil po chvíľke.
„Tak nás tam zavedieš. Vy pane, odnesiete vášho syna späť do dediny. Nebolo by rozumné nechávať ho v blízkosti mlynára.“
„Sám ho neodnesiem, pozrite na mňa, som už...“
„Cimek vám s ním ochotne pomôže, všakže chlapče!“ Paholok zajasal nadšením.
•••
„Varoval som ťa. A nie raz!“ povedal Romivoj sediaci na skale vedľa omráčeného chlapca. Mlynár na neho civel nenávistným pohľadom, rukou si stískal krvácajúcu ranu na stehne, tentokrát hlbšiu a vážnejšiu.
„Prídete si sem, pozvem vás do svojho domu, ponúknem pitie, a takto sa mi odvďačíš?“
„Hovoríš to len preto, že ti už konečne z hlavy vyprchal hnev a šialenstvo, ktoré ti zastreli rozum. Bol si nepríčetný. Keby nedostaneš príučku, spravil by si niečo, čo by si neskôr sám ľutoval. Na, obviaž si to a poriadne zatiahni.“ Víťaz odtrhol kus látky z košele ležiaceho chlapca a hodil ho sediacemu mlynárovi. Potom sa vybral do mlyna a po chvíli odtiaľ vyšiel aj s fľašou pálenky. Doprial si z nej výdatný hlt a podišiel k mlynárovi.
„O nič sa nepokúšaj,“ varoval ho, kľakol si k nemu a hlbokú ranu na stehne oblial ohnivou vodou.
„Čo to robíš?!“ zasyčal bolestne. „Mrháš dobrým pitím. Daj to sem!“ Vytrhol mu fľašku z rúk a vylogal zvyšok.
Po ceste už kráčali Mildir aj s utečencom.
„Všetko v poriadku, priateľu?“ spýtal sa Romivoja.
„V najlepšom. A čo ty? Dohonil si toho sopliaka ako vidím. Čo sú zač?“
„Brat nezvestnej dievčiny a jej frajer. Zavedie nás za vodníkom.“
„Ale ba? A brata tu necháme?“
„Prišiel si pre neho otec. Spolu s paholkom ho odvlečú nazad do dediny. My pokračujeme.“
„Nechajte nyksa na pokoji, nikomu neublížil!“ hovoril majiteľ mlynu, ktorý už vyzeral byť upokojený a zmierený so svojou prehrou, no zmienka o vodníkovi ho zase rozčertila.
„To čoskoro zistíme.“
•••
„Tak, počúvame ťa. Čo sa včera večer stalo?“ vyzval Mildir chlapca, hneď ako sa ocitli v bezpečnej vzdialenosti od hromžiaceho mlynára, ktorý ich preklínal starými bohmi.
„Ale veď to viete, povedal som to pánovi Klimanovi aj richtárovi.“
„Ale my to chceme počuť od teba,“ neuspokojila Romivoja jeho odpoveď.
„Šli sme k rieke, spievali sme, rozprávali sa, a v tom na nás vyskočil topivec. Napadol nás, schytil Liaru a ťahal ju do vody.“
„A to ste ju nebránili? Aspoň ty!“
„Bránili, ale bol silnejší. A rýchlejší,“ mladík sklopil hlavu a vyzeralo, že sa rozreve.
„Takže ste s ním bojovali. To od neho máš tú modrinu pod okom?“ Chlapec si chytil pravé líce, akoby bol aj zabudol, že má na ňom fialovú podliatinu.
„Áno, od neho. Bil nás, všetkých.“
„Koľko vás bolo?“ zisťoval ďalej Mildir. Chlapec s odpoveďou chvíľu váhal.
„Traja.“
„Traja aj s dievčaťom?“
„Áno,“ odvetil nesmelo. Obaja pozreli na seba.
„Klameš chlapče. Koľko vás bolo? A hovor pravdu, lebo budeš mať tých modrín viac!“ zrúkol na neho hrozivo vyzerajúci Romivoj s mečom preveseným na chrbte.
„Hovorím pravdu, prisahám!“ Radvanove oči sa zasa leskli a nosom popoťahoval hlien.
„Mám ho tu zmaľovať, alebo čo?“ spýtal sa Mildira, ktorý tiež nemal náladu na to, aby ich fagan ťahal za nos. Aj keď sa po odchode z mlyna zhodli, že na mlynárovu verziu sa nedá príliš spoľahnúť, znel predsa len presvedčivejšie. Chlapec bol ale mladý, vyplašený, možno skutočne nemalo zmysel mu priťažiť zopár fackami.
„Sme tu?“ pýtal sa Mildir.
„Neviem, z tejto strany to vyzerá inak. Asi ešte kúsok ďalej. Mala by tu niekde byť jaskyňa,“ vyhliadal chlapec zo skalného útesu dole do rieky a snažil sa zorientovať.
„Dobre teda, zídeme dolu k vode a nájdeme jaskyňu. Kone necháme tu,“ rozhodlo sa a oba tátoše uviazali o strom. „Pôjdeš s nami!“
„Ja? Ja neviem bojovať, čo tam budem robiť?“ Radvan bol ešte viac vyplašený.
„Nemusíš bojovať. O to sa postaráme my. Chceme ťa mať nablízku, keby sa niečo stalo,“ odvetil mu s kľudom Mildir.
„Ale ja...“
„Žiadne ale. Ideš a hotovo. My ho lapíme, bojovať s ním nebudeš. Pôjdeš ale prvý. Vylákaš ho von!“ predostrel Romivoj prvotný plán, ktorý ho napadol. Zjavne sa pozdával aj jeho spoločníkovi, ktorý naň uznanlivo pokýval hlavou.
„Nenúťte ma k tomu, prosím. Do tej jaskyne neradno vstupovať. Ak do nej vkročím...“
„S nami sa ti nič nestane. Ale iba ak si hovoril pravdu.“
„Ale čo ak...“
„Buď už ticho! Bolí ma z teba hlava. Chceš svoju milú zachrániť?“
„Ale ona je po smrti, už som vám to povedal, videl som ako ju...“
„Videl si ako sa utopila? Videl si jej telo?“ zvyšoval Romivoj hlas. Mildir mu naznačil, aby sa skľudnil, nechceli predsa vodníka vyplašiť. Radvan neodpovedal.
„Nevidel. Dievča môže byť stále nažive. Ideme!“ zavelil Mildir.
•••
Chvíľu potom, ako zišli dolu k rieke a prechádzali pomedzi mohutné balvany, zjavil sa pred nimi vchod do jaskyne. Bol veľký, široký, žiadna puklinka či malá diera v skale. Oboch táto vyhliadka potešila. Romivoj sa v stiesnených priestoroch necítil dobre, Mildir bol rád, že do nej netreba šplhať. Radvan bol bledý ako vápno a nohy sa mu triasli chudákovi tak, že po kameňoch sa radšej pohyboval poštvornožky.
Rozdelili sa. Romivoj vybehol naspäť hore a chystal sa zísť k rieke až za jaskynným otvorom, aby potvora nemala žiadnu šancu ubziknúť. Mildir sa priblížil k okraju skalnej steny a opatrne nahliadol dnu. Jaskyňa bola veľká, dobre osvetlená, malá riava odbáčajúca od hlavného toku do nej vnikala a mizla kdesi v skalných útrobách.
Z druhej strany vchodu už mával jeho druh s vytaseným mečom. Takisto nakukol dnu, zvedavý, čo ich tam čaká. Po vodníkovi ani stopy.
„Hladina je tu nízka, choď po strede riečky. Potrebujeme, aby sa nám ukázal,“ objasňoval mladému narýchlo zhotovený plán. „Neboj sa, aj keby sa na teba vyrútil, nemá ťa tu kde zatopiť. Musel by ťa odvliecť do hlbočiny.“ Slová o vodníkovi, ktorý sa na neho vyrúti, roztriasli Radvanom ešte viac. Po líci mu stiekla slza.
„Nedokážem to, ja...“
„Kľud chlapče. Dostaneme ho. Ver mi. Musí to ale vyzerať, že ideš dievča zachrániť, hlavu hore. Teraz už choď!“ Potľapkal Radvana chlapsky po pleci a ten sa s nešťastným výrazom podujal splniť svoju úlohu. Zhlboka sa nadýchol a vyšiel z úkrytu.
Nemotorne sa brodil neveľkou vodou, siahala mu vyše kolien. Potkýnal sa, špliechal, robil hluk. Presne to ale teraz potrebovali. Zaraz zastal a obzrel sa. Mildir mu ihneď naznačil nech to nerobí a pokračuje. V tom na neho sykol Romivoj. Rukou napovedal, že ide dnu, a ukázal na skalný výklenok, za ktorý sa mieni schovať. Pritakali si.
Romivoj sa po štrku pohyboval potichu, obratne preskakoval veľké kamene a po pár skokoch sa ocitol na novej pozícií. Zamával na svojho pobratima a ukázal na podobné miesto oproti nemu. Mildir sa tam ihneď premiestnil.
Radvan pomaly postupoval. Voda sa začínala prehlbovať, siahala mu už po pás a jeho premkol strach. Čím bol ďalej, denného svetla ubúdalo a uvedomil si, že ani nedovidí na koniec jaskynnej chodby. Jej strop sa stále znižoval. Kým pri vstupe mal dobré štyri siahy, teraz bol nad ním takmer na dosah ruky. Po pravej strane bol malý kamenistý ostrovček. Rozhodol sa naň vyjsť, do hlbšej vody sa už neodvážil. Nešikovne, robiac pritom ešte väčší hluk, vyšiel z vody, kde sa nazdával, že bude v bezpečí.
Pred ním vyplávalo na hladinu niekoľko bublín. Chlapec ostal ako obarený, ani nedýchal. Z vody sa vynorila hlava. Ohyzdná sivastá hlava bez nosa a bez uší, s vypuklými vodnatými žabími očami a širokými ústami. Jednu stranu tváre mala pokrytú tmavozelenými výrastkami, ktoré pripomínal akési maličké škľabky, či kamienky pokryté machom. Spod napučaných rybích pier mu zas vyrastali riedke fúzy pripomínajúce všakovaké vodné rastliny. Chvíľu na seba mlčky hľadeli, chlapcovi šlo z hrude srdce vyskočiť.
V tom sa ozval ten strašný rev. Rozľahol sa priestorom a odrážal sa od studených skalných stien s hrozivou ozvenou. Romivojovi naskočili zimomriavky, Mildirovi skoro vypadol meč z rúk, tak sa strhol. Okamžite vyzreli za zvukom. Radvan sa skotúľal do vody, až v nej nachvíľu celý zmizol. Ihneď sa však vynoril no ostal stáť na mieste, ako prikovaný.
Utekaj, hlupák, pomyslel si Mildir, keď sledoval zmäteného chlapca, ktorý postáva na mieste. Na ostrovček vyliezol vodník a ukázal sa im v plnej svojej ohavnosti. Stál na štyroch, ruky mal dlhočizné, z lakťov a z chrbtice mu vyrastalo čosi ako plutvy. Znovu zareval, odporne, dlho, prenikavo. Ten zvuk bol však o to zvláštnejší a hroznejší, pretože znel, akoby kričalo niekoľko hlasov naraz. Miestami dokonca znel ako pištiace dievča.
Tentokrát už Radvan dostal rozum a začal sa vracať. Padal, potkýnal sa, v očiach mal slzy a nevýslovnú hrôzu. Vodník sa na neho nevrhol, nestiahol ho do vody. Vždy mu dal maličký náskok, kým sa k nemu priblížil, akoby ho chcel iba vyštvať zo svojho príbytku.
Keď bol chlapec v plytčine a konečne mohol utekať, vodník sa rozbehol za ním. To mu už ale cestu skrížil Mildir. Ohavné stvorenie prekvapene zastalo a postavilo sa na nohy. Z druhej strany vyskočil Romivoj a zastal mu únikovú cestu. Vodník zbesilo zajačal a chystal sa ujsť späť do jaskyne. Romivoj sa zahnal mečom, no jeho súper sa hybko uhol, prudko do neho sotil a zdrhal ďalej. Padajúci ešte raz máchol mečom a vodník to schytal do rebier.
„Ááááááá!“ zareval hrozne. Tentokrát ako starý chlap. Pozrel na ranu a hlas sa zmenil na ženský vzlyk. To už bol pri ňom Mildir a aj on ťal mečom, avšak nemohol sa trafiť. Tvor bol rýchly, uhýbal sa šikovne, dokonca zaútočil aj on. Kostnatou rukou s dlhými pazúrmi spojenými blanami. To bola jeho zbraň. Dlhé pazúrý a ostré zubiská, ktoré zlostne ceril na nezvaných hostí.
Mildir cúval stále hlbšie do jaskyne, kam ho vodný démon zaháňal. Romivoj na neho dorážal z druhej strany, no podarilo sa mu obchytiť poriadnu po papuli, až mu pazúr ucho rozrezal. Tvor sa otočil k Mildirovi a chystal sa útočiť na tvár, on však správne predvídal jeho úder a švihol proti nemu mečom. Do vody čľupla vodníkova ruka oddelená v polovici predlaktia. Prekvapene na ňu pozrel, zúfalo zareval, predral sa cez Mildira a rozhodol sa všemožne uniknúť. Ten ho však zdrapil za nohu a nepustil. Vodník ho ťahal za sebou, silu mal obrovskú. Stále do hlbšej a hlbšej vody až v nej napokon obaja zmizli.
„Mildir!“ zrúkol Romivoj a rozbehol sa za nimi. Vodu mal po pás, razom po plecia, skalný strop rovno nad hlavou. Pokračoval však odhodlane ďalej, aj keď ho obostierala tma a okolo nôh sa mu obtieralo čosi studené a klzké. Akoby do neho dobiedzal húf rýb, no nedbal na to. Pred sebou mal skalnú stenu a kdesi spoza nej sa ozvali výkriky. Mildirov aj vodníkov. Meč vrátil do pošvy, bude treba plávať. Hlboký nádych, ponoril sa a snažil sa plávať, no ryby a úhory doňho v hojnom počte narážali a znemožnovali mu poriadne zabrať. Pomohol si skalami po stranách, prekonal úžinu a s úľavou sa vynoril. Ocitol sa v priestrannej jaskynnej sále, do ktorej dopadali z uzučkých štrbín paprsky slnečného svetla. Pár siah od neho sa práve vynorila zápasiaca dvojica. Vodník zúfalo škriekal a plaziac sa štveral na breh, čo najďalej od toho hrozivého bojovníka, ktorý ho pripravil o ruku. Romivoj sa k nim okamžite prebrodil a spoločne zastali vodníkovi cestu. Teraz už nemal kam ujsť, za chrbtom mal stenu, pred ním nabrúsené čepele.
„Nemôže sa dostať späť do vody, za žiadnu cenu!“ zrúkol Mildir. Vodník to však skúsil a Romivojov strašlivý mečisko ťal opäť do živého. S rozťatým bruchom sa sklátil na zem a so vzlykom sa odťahoval od svojho súpera, ktorý sa chystal zasadiť rozhodujúci úder. Vystrel pred seba ruku, ktorá bola ešte celá a meniacim sa hlasom začal prosiť o milosť:
„Nezabíjaj ma! Prosím ťa, nezabíjaj!“ znovu začal vzlykať. Jeho hlas sa premenil na hlas malého dievčatka, hneď na to sa začal dusiť hlbokým stareckým kašlom. Romivoj zaváhal, meč nedopadol. Mildir sa rozhliadol po jaskyni. Až teraz si uvedomil, že po okolí sú rozhádzané kosti. Všade naokolo, aj na brehu na ktorom stáli, aj na tom opačnom. Medzi nimi však zočil čosi horšie a skľučujúcejšie. Telo mladej ženy. Nehybné telo v dotrhaných šatách. Potľapkal Romivoja po pleci, ktorý ešte stále držal meč nad hlavou, pripravený doraziť ho.
„Nezabil som ju, prosím, nezabil. Nebol som to ja. Našiel som ju. Prosím!“
„To ti máme veriť?! Že si ju nezabil? Ani nikoho z tých, ktorých kosti sa tu váľajú? Prečo by sme mali?“ kričal na neho Romivoj.
„Nezabil som! Nezabíjam, prosím vypočujte ma. Nezabíjaj ma!“ prosil ďalej zúfalý vodník tískajúci sa k stene. Romivoj pozrel na svojho druha, akoby čakal iba na povel a urobí to.
„Tak kto ju zabil ak nie ty? A prečo je v tvojej jaskyni jej telo?“ dal mu Mildir poslednú možnosť zachrániť sa.
„Našiel som ju. Dnes ráno. Bola už mŕtva. Len sa na ňu pozrite. Niekto ju uškrtil, znásilnil.“
„A ja viem kto!“ už-už to vyzeralo, že meč dopadne.
„Nie, ja nie! Prosím, verte mi. Odtiahol som ju sem ako každého, kto sa v tejto rieke utopí. Pokiaľ sa utopí, môžem z neho dostať jeho dušu, ktorá potom vo mne prebýva. Z nej to však nešlo, nebola utopená. Presvedčte sa sami. Nezabil som ju!“
Mildir podišiel k najužšiemu miestu, kde sa dalo preskočiť na druhý breh a podišiel k dievčaťu. Bolo to ešte dieťa, kožu mala bielu ako sneh, no na krku bolo jasne vidieť stopy po uškrtení. Presne ako hovoril. Nerobil to rád, no nazrel jej aj do lona, kde takisto našiel stopy po násilí, zmodrané slabiny a začervenané ohanbie.
„Zasran nás oklamal, Romivoj!“
„A prečo by ju nemohol uškrtiť a znásilniť tento tu?“
„Pozri sa mu medzi nohy.“
„Kurva! Postráž ho, idem z toho smrada vytĺcť, čo sa skutočne stalo.“
•••
Ako predpokladal, chlapca už v jaskyni nebolo, no akonáhle vybehol von, zbadal, ako sa brodí vodou, kúsok od protiľahlého brehu. Rozbehol sa za ním. Radvan mal náskok, Romivoja však poháňala zlosť a chlapca neúprosne dobiehal. Ten už nevládal a keď videl, že neunikne, zvalil sa do trávy a začal nariekať.
„Prosím, nie! Ja som to nebol, prosím!“
„Prosíkania som už počul dosť. Začni hovoriť, už aj!“ na dôvažok mu vylepil zo dve zaucho.
•••
„Drž ju!“ skríkol Joran na dvoch kamarátov stojacich za ním. „Mrská sa ako ryba!“
„Prestaň, nechaj ju!“ kričal Radvan so slzami v očiach. Druhý chlapec poslúchol mocnejšieho a staršieho Jorana a chytil dievča za ruky. Ten sa jej snažil zapchať ústa a všemožne do nej vniknúť. Dievčaťu sa podarilo uvoľniť si ruku, uchopila prvý šuter, ktorý jej padol do dlane a udrela násilníka do hlavy. Druhá rana bola silnejšia a Joran sa nachvíľu zvalil vedľa nej.
„Prestaňte s tým!“ hučal Radvan a priskočil k nim. Ovalený fagan sa však postavil a odstrčil ho nazad. Druhýkrát ho rovno udrel päsťou do tváre.
„Hovoril som ti, že ak to nespravíš ty, spravím to ja. No ty na to nemáš, pretože si slaboch, a preto nikdy nebudeš v našej bande. Teraz sa pozeraj a uč sa ako to robia poriadni chlapi.“ Dievča jačalo, metalo sa. Joran jej vylepil niekoľko faciek, čím ju omámil natoľko, že mohol pokračovať v opileckom prznení. Dievča sa bránilo, uškrabla ho do tváre, nevzdávala to.
Násilník ju začal škrtiť, jej ruky ochabovali, zavrela oči. Ten, ktorý mu pomáhal, ju s vypleštenými očami pustil a začal cúvať. Ticho prerušovali len nechutné mľaskavé vzdychy a prirážanie.
„Ha, vidíš? Predsa sa podvolila.“
„Čo si to?!“ skríkol vyplašene Radvan.
•••
„Čo budeme teraz robiť?“ pýtal sa Romivoj stojaci nad ufňukaným Radvanom a hľadiac na umierajúceho vodníka.
„Potrestali sme nesprávneho. Spravili sme chybu. Už sa to nedá odčiniť.“
„Je tu jeden spôsob. Dajte mi chlapca. Ten ma môže zachrániť,“ chrčal ranený z posledných síl a hlas sa mu menil už aj pri vzdychaní. Romivoj schytil Radvana za golier a zodvihol ho.
„Nie, prosím. Nebol som to ja, prisahám. Bol to Joran, to on...“
„Mal si od začiatku hovoriť pravdu!“ kmásal ním Romivoj.
„Vyhrážal sa mi, bil ma.“
„Nechaj ho Romivoj. Ako to myslíš, že chlapec ťa môže zachrániť?“ podišiel Mildir k vodníkovi.
„Som nyks, beriem si iba duše utopencov, ktorých nájdem. Dokážem ich do seba nasať a ony potom vo mne prebývajú, až kým nezomriem. Pokiaľ ale niekoho utopím sám, môže môj duch prestúpiť do jeho tela, zbavím sa starých duší, ktoré ma ťažia stále viac, a konečne budem môcť opustiť tieto vody.“
„Doteraz si ich opustiť nemohol?“
„Nemohol, pretože všetky duše, ktoré v sebe nosím, sú ako balvany, ktoré ma ťahajú ku dnu. Čím s nimi plávam ďalej, tým sú ťažšie. Je to pocit, akoby ste sa priveľmi najedli a skúsili preplávať jazero. Tie duše nechcú opustiť toto miesto. Keď dostanem nové telo, prestúpi do neho iba môj duch, ktorý je beztak odsúdený na večnosť. Ostatné ostanú uväznené v starom tele, ktoré odumrie.“ Počúvať ho rozprávať bol naozaj nepríjemný pocit, z ktorého naskakovala husia koža. Ozývali sa z neho všetky tie zmárnené životy, ktoré si vzala rieka.
„Takže potrebuješ nové telo, prestúpiš do neho a opustíš tieto vody. Oslobodíš sa od starých duší a už ťa tu nikto nikdy viac neuvidí. Dávaš nám svoje slovo?“
„Dávam, nič si neželám viac, ako odísť.“
„Romivoj, mám nápad!“
•••
Kraj sa pomaly ponáral do tmy, v hustom lese sa každým krokom znižovala viditeľnosť, no konečne dorazili na miesto. Kúsok pred nimi plápolal oheň a okolo neho sedeli piati výrastkovia. Najstarší a najvyšší z nich, chlapec s obviazanou hlavou, rozprával akúsi historku a ostatní sa na nej podlízavo uchechtávali.
„Je to on?“ spýtal sa Mildir Radvana. Ten smutne prikývol.
„Si si tým naprosto istý? Lebo ak klameš aj tentokrát, pôjdeš za vodníkom sám, tak ako som ti sľúbil,“ pohrozil mu Romivoj.
„Je to on, prisahám. On ju znásilnil a zabil. Je to on.“ Chlapcovi sa pustili ďalšie slzy, oprel sa o strom a ponoril hlavu medzi kolená. „Už ma, prosím, pustite. Ak ma uvidia a zistia, že som to vyzradil, zabijú aj mňa.“
„Títo už nikomu ubližovať nebudú,“ vyhlásil hrdo Romivoj a vystúpil z húštiny. Mildir ho nasledoval a spoločne vykročili na čistinu, kde posedávala mládežnícka cháska. Tí sa okamžite strhli a jeden sa dal bez slova na útek.
„Kto ste? Ako ste nás našli?“
„Nájsť vás bolo najmenej. Si Joran?“
„Áno, som Joran. Kapitán zbojníckej družiny!“ vyhlásil fagan. Obaja ho zo srdca vysmiali.
„Všetci z tvojej družiny,“ zdôraznil Mildir posmešne to slovo, „môžu odísť domov. Všetci okrem teba!“
„Iste si sa už všetkým pochválil, čo si včera spáchal. Ideš s nami!“
„To určite! Na nich!“ skríkol Joran. Chlapcom sa do toho dvakrát nechcelo, no napokon vytiahli nožíky, jeden dokonca kyjak obitý klincami. Romivoj s Mildirom sa ani neunúvali tasiť. Prvý šiel k zemi chlapec, ktorý zaútočil na Mildira s krátkym nožom. Dostal takú po papuli, že ho odhodilo do papradia. Sopliakovi s kyjakom musel Romivoj zlomiť ruku, taký bol dotieravý. Tretí sa po tom, čo videl, rozhodol vziať nohy na plecia. A tak ostal proti nim stáť iba mládežnícky kapitán.
„Tak, a ostal si bez družiny. Teraz sa ale budeš spovedať z oveľa horšieho zločinu,“ oznámil mu pohŕdavo Romivoj.
„Nikdy!“ Joran zaútočil. Zbrklo, zbytočne, hlúpo.
•••
Pomaly rozlepil oči a začal žmúriť okolo seba. Uvedomil si, že má zviazané ruky a leží na bruchu. Vedľa neho sedel chlap s mečom preveseným cez chrbát.
„Dúfal som, že sa dovtedy preberieš.“
„Pusti ma! Čo po mne chceš?“ metal sa. Mrskal sebou ako ryba.
„Už ide, čoskoro bude po všetkom. Postav sa tomu ako poriadny chlap!“ Joran nechápal, až kým nevidel ako sa zvírila vodná hladina. Kúsok od nich sa začali vyhadzovať ryby, akoby ktosi zakŕmil plným kýblom. V tom sa z vody vynoril nyks. Ryby okolo neho plieskali stále besnejšie a besnejšie.
„Som pripravený!“ povedal asi tromi hlasmi naraz.
„Dúfam, že aj ty!“ prehovoril Romivoj na vydeseného Jorana a postavil ho na nohy. „Posledné želanie?“
„Okamžite ma pusť!“
„Ako si želáš.“ Romivoj pustil povraz, ktorým mal Joran zviazané ruky. Nakoľko sa trhal a snažil sa vyšmyknúť, skydal sa na zem. Rovno do vody. Pokúšal sa vstať, nyks k nemu z posledných síl priplával, zdrapil ho a stiahol do vody. Ryby sebou mrskali, plieskali, skákali.
Na povrch vyplávali posledné bubliny a hladina sa ukľudnila. Až po chvíli vyplávalo telo. Telo starého nyksa, pána týchto vôd, ktorého duch sa prevtelil do novej podoby. Romivoj ho vytiahol na breh.
„Zmeškal som to?“ spytoval sa prichádzajúci Mildir s mŕtvolou úbohého dievčaťa prevesenou cez plece. Romivoj mu pritakal, stále rozčarený z toho, čo sa pred malou chvíľou udialo.
„Nevadí, je dokonané. Miestnych sme zbavili vodníka, lotor dostal čo si zaslúžil.“
„A čo bude so mnou?“ spýtal sa Radvan kľudným hlasom. Bol vyčerpaný, už nemal síl ani nariekať.
„O tom už my nerozhodujeme. Odnesieš dievča otcovi a budeš s tým musieť žiť. Romivoj, ber hlavu, odchádzame!“
„Ako povieš.“ Romivoj vstal a zahnal sa mečom. Akonáhle čepeľ dopadla a oddelila hlavu od tela, zvírila sa nad nimi hlučná zmes kvíliacich a uplakaných hlasov, ktoré sa postupne strácali do prázdna. Duše boli konečne slobodné.
Rondan
Začínajúci autor, vášnivý čitateľ a zberateľ kníh, filmový maniak, stúpenec tvrdej muziky a zarytý fanúšik fantasy a sci-fi vo všetkých jeho podobách.
Diskusia
Goran
Nadmieru sa mi to páčilo, ohromne ma to bavilo!
Bolo to napísané naozaj slušne, ale na forme sa ešte dalo popracovať, za to som strhol nejaký ten bodík. Je tam tiež dosť čechizmov a nesprávne použitých výrazov, vyberám len zopár: obchytiť po papuli - obchytiť je ale oblapiť, takže skôr chytiť, paprsok - správne je lúč, odpáliť sliepku (iba ak dynamitom :)). Pár prehodených slovosledov, to by možno prešlo v básni, ale inak nerozprávame ako majster Yoda. "Na opačnom brehu vynoril sa spoza stromov mlyn." Nie je to nesprávne, ale znie to čudne. Na opačnom brehu sa vynoril spoza stromov mlyn/Na opačnom brehu sa spoza stromov vynoril mlyn/ Spoza stromov sa na opačnom brehu vynoril mlyn - je lepšie. Prípadne "v plnej svojej ohavnosti". Lepšie je: vo svojej plnej ohavnosti.
Potom taká chyba z nepozornosti: jedna postava sa pýta - čo sú zač, druhá odpovedá, že brat a milý (pritom sa im už brat predtým predstavil).
Zo začiatku som mal pocit, že pôjde o ďalšie zaklínačské dobrodružstvo. Skrátka fantasy s tak trochu "chandlerovskou" akciou, hláškami a zápletkou, ktorá sa v závere trochu (úplne) preonačí a všetko sa ukáže v novom svetle. A presne tak sa aj stalo. Je to stále veľmi pútavé, máme to všetci radi, ale mňa osobne to už trochu unavuje... teda, myslel som, že bude. Ale napokon vôbec! Prečítal som to na jeden nádych a do príbehu som sa úplne vžil, čiže Ti ďakujem za peknú poviedku. Naozaj si rád prečítam zas niečo z tohto sveta a z putovania dvoch sympatických hrdinov. Len podotknem, že by bolo fajn každého charakterizovať, spraviť zaujímavou a jedinečnou postavou, tu mi tento tandem splýval do jednej postavy - prišli mi navzájom veľmi podobní (len jeden bol trochu cynickejší a druhý väčší dobrák), ale možno to máš opísané v niektorom z iných príbehov, kde viac vyniknú ich povahy. Ináč veľmi, veľmi fajn.
02.12.2021
Nadmieru sa mi to páčilo, ohromne ma to bavilo!
Bolo to napísané naozaj slušne, ale na forme sa ešte dalo popracovať, za to som strhol nejaký ten bodík. Je tam tiež dosť čechizmov a nesprávne použitých výrazov, vyberám len zopár: obchytiť po papuli - obchytiť je ale oblapiť, takže skôr chytiť, paprsok - správne je lúč, odpáliť sliepku (iba ak dynamitom :)). Pár prehodených slovosledov, to by možno prešlo v básni, ale inak nerozprávame ako majster Yoda. "Na opačnom brehu vynoril sa spoza stromov mlyn." Nie je to nesprávne, ale znie to čudne. Na opačnom brehu sa vynoril spoza stromov mlyn/Na opačnom brehu sa spoza stromov vynoril mlyn/ Spoza stromov sa na opačnom brehu vynoril mlyn - je lepšie. Prípadne "v plnej svojej ohavnosti". Lepšie je: vo svojej plnej ohavnosti.
Potom taká chyba z nepozornosti: jedna postava sa pýta - čo sú zač, druhá odpovedá, že brat a milý (pritom sa im už brat predtým predstavil).
Zo začiatku som mal pocit, že pôjde o ďalšie zaklínačské dobrodružstvo. Skrátka fantasy s tak trochu "chandlerovskou" akciou, hláškami a zápletkou, ktorá sa v závere trochu (úplne) preonačí a všetko sa ukáže v novom svetle. A presne tak sa aj stalo. Je to stále veľmi pútavé, máme to všetci radi, ale mňa osobne to už trochu unavuje... teda, myslel som, že bude. Ale napokon vôbec! Prečítal som to na jeden nádych a do príbehu som sa úplne vžil, čiže Ti ďakujem za peknú poviedku. Naozaj si rád prečítam zas niečo z tohto sveta a z putovania dvoch sympatických hrdinov. Len podotknem, že by bolo fajn každého charakterizovať, spraviť zaujímavou a jedinečnou postavou, tu mi tento tandem splýval do jednej postavy - prišli mi navzájom veľmi podobní (len jeden bol trochu cynickejší a druhý väčší dobrák), ale možno to máš opísané v niektorom z iných príbehov, kde viac vyniknú ich povahy. Ináč veľmi, veľmi fajn.
02.12.2021
8HitBoy
Toto bolo vážne podarené :) pekne napísané a pútavé. Čo sa týka niektorých nesprávnych slov a slovosledov, súhlasím s Goranom, dobre vypichol asi všetky problematické slová, ktoré mi udreli do oka. Teším sa na ďalšie texty, tento rozhodne stál za to :)
02.12.2021
Toto bolo vážne podarené :) pekne napísané a pútavé. Čo sa týka niektorých nesprávnych slov a slovosledov, súhlasím s Goranom, dobre vypichol asi všetky problematické slová, ktoré mi udreli do oka. Teším sa na ďalšie texty, tento rozhodne stál za to :)
02.12.2021
ama_rilla
Ahoj, tiež mi to pripomenulo Zaklínača len rozdeleného do dvoch postáv :) Súhlasím s Goranom, že by bolo fajn trochu od seba odlíšiť postavy, takto sú pomerne ľahko zameniteľné. Takisto sa mi zdalo zvláštne to, prečo nyks zbieral duše, keď ho ťažili a zväzovali s daným miestom? Tomu som neporozumela. Inak to bolo ale pútavé, aj zábavné miestami, niekedy by bolo možno fajn vsunúť medzi dialógy nejaký iný, opisný text, lebo som sa miestami strácala v tom, kto čo hovorí. Ale mne sa takéto príbehy páčia, páčil sa mi aj tento, takže dojem mám z toho veľmi dobrý, aj keď sú tam veci, čo sa dajú vylepšiť :)
02.12.2021
Ahoj, tiež mi to pripomenulo Zaklínača len rozdeleného do dvoch postáv :) Súhlasím s Goranom, že by bolo fajn trochu od seba odlíšiť postavy, takto sú pomerne ľahko zameniteľné. Takisto sa mi zdalo zvláštne to, prečo nyks zbieral duše, keď ho ťažili a zväzovali s daným miestom? Tomu som neporozumela. Inak to bolo ale pútavé, aj zábavné miestami, niekedy by bolo možno fajn vsunúť medzi dialógy nejaký iný, opisný text, lebo som sa miestami strácala v tom, kto čo hovorí. Ale mne sa takéto príbehy páčia, páčil sa mi aj tento, takže dojem mám z toho veľmi dobrý, aj keď sú tam veci, čo sa dajú vylepšiť :)
02.12.2021
Kei
Veľmi pekný príbeh a aj celkom pekne napísaný a veľa mu nechýba aby bol výborný. Súhlasím s tým, čo popísal Goran, aj keď z textu som mala dojem, že tie neobvyklé výrazy sú snahou o akési ozvláštnenie, ako keď sa v historických poviedkach využívajú archaizmy a tomu prispôsobená štylizácia. Ak voľba slov bol naozaj zámer, tak to nevyšlo, pretože kvôli tomu sa text horšie čítal a niektoré prvky splývali.
Za ďalšie mínus by som označila občasný skok do prítomného času, pôsobilo to rušivo a bolo to zbytočné.
A ako píše Ama_rilla, v dialógoch chýbali opisné časti - súhlasím s tým, naozaj by to miestami chcelo nejaký vstup rozprávača, ktorý priblíži čitateľovi miesto.
Ale zároveň by som časť dialógov škrtla, pretože sú zbytočné a jednoduchšie by bolo ich obsah podať rozprávačom. napríklad rozhovor dvojice o Cimburovi - obaja sú rovnako skúsení a vyzerá to že sa aj dost dobre poznajú, tak by nemuseli sa jeden od druhého pýtať, čo je Cimbur zač. Pravdepodobnejšie by ich úsudok o chlapcovi bol rovnaký, takže ten dialóg sa dal nahradiť vstupom rozprávača.
Dlhé opisy v textoch bývajú zlo a spomaľujú, ale rovnako pôsobí aj to, ak je text zostavený z veľkej časti iba z dialógov, ako v tomto prípade. Veľa kecov unaví a čitateľ potom začne myšlienkami odbiehať inde.
03.12.2021
Veľmi pekný príbeh a aj celkom pekne napísaný a veľa mu nechýba aby bol výborný. Súhlasím s tým, čo popísal Goran, aj keď z textu som mala dojem, že tie neobvyklé výrazy sú snahou o akési ozvláštnenie, ako keď sa v historických poviedkach využívajú archaizmy a tomu prispôsobená štylizácia. Ak voľba slov bol naozaj zámer, tak to nevyšlo, pretože kvôli tomu sa text horšie čítal a niektoré prvky splývali.
Za ďalšie mínus by som označila občasný skok do prítomného času, pôsobilo to rušivo a bolo to zbytočné.
A ako píše Ama_rilla, v dialógoch chýbali opisné časti - súhlasím s tým, naozaj by to miestami chcelo nejaký vstup rozprávača, ktorý priblíži čitateľovi miesto.
Ale zároveň by som časť dialógov škrtla, pretože sú zbytočné a jednoduchšie by bolo ich obsah podať rozprávačom. napríklad rozhovor dvojice o Cimburovi - obaja sú rovnako skúsení a vyzerá to že sa aj dost dobre poznajú, tak by nemuseli sa jeden od druhého pýtať, čo je Cimbur zač. Pravdepodobnejšie by ich úsudok o chlapcovi bol rovnaký, takže ten dialóg sa dal nahradiť vstupom rozprávača.
Dlhé opisy v textoch bývajú zlo a spomaľujú, ale rovnako pôsobí aj to, ak je text zostavený z veľkej časti iba z dialógov, ako v tomto prípade. Veľa kecov unaví a čitateľ potom začne myšlienkami odbiehať inde.
03.12.2021
Terry Chrapúňzel
To je súčasť nejakého dlhšieho cyklu poviedok? Lebo ak áno, tak tomu dávam veľké plus za to, že je príbeh je zrozumiteľný aj ako stand alone poviedka a vychutná si ju aj čitateľ, ktorý ostatné kúsky zo série nepozná.
Páči sa mi tiež, že na pohľad ošúchaný zaklínačský motív je tu oživený kriminálnou zápletkou. Hrdinovia sú sympaťáci – nie príliš cnostní, ale so zmyslom pre česť a spravodlivosť. Akurát je naozaj ťažké ich rozoznať.
Mne trochu prekážala aj podobnosť mien Radvan a Romivoj. Zdatnejších čitateľov to určite nerozhodí, ale pre človeka s ľahkou dyslexiou je toto trochu problém. Ja pri takých menách musím občas zastať, potichu si ich vyslabikovať a porozmýšľať, o koho ide, čo ma pri mojom už tak úbohom tempe čítania ešte viac spomaľuje.
Celkový dojem z poviedky je ale vynikajúci. Možno je aj škoda, že to nešlo do nejakej súťaže. Rozsahom by sa to mohlo zmestiť do Ceny Fantázie.
Na záver zoznam zopár drobností, čo kazili inak skvelý dojem:
- čechizmy a subštandardné výrazy:
obor (miesto odbor), akonáhle, paprsky, naprosto , zbrklo, ukľudniť, vymáchať, príchodzí, rozčarený.
- preklepy:
vaším útrapám (komu? čomu? - vašim), znemožnovali (znemožňovali), pazúrý (pazúry), ústráchaným (ustráchaným), údiarenský (asi skôr udiarenský od slova udiareň, ale možno je to naozaj s dĺžňom od slova údiť), opačom (opačnom), kašlom (kašľom).
04.12.2021
To je súčasť nejakého dlhšieho cyklu poviedok? Lebo ak áno, tak tomu dávam veľké plus za to, že je príbeh je zrozumiteľný aj ako stand alone poviedka a vychutná si ju aj čitateľ, ktorý ostatné kúsky zo série nepozná.
Páči sa mi tiež, že na pohľad ošúchaný zaklínačský motív je tu oživený kriminálnou zápletkou. Hrdinovia sú sympaťáci – nie príliš cnostní, ale so zmyslom pre česť a spravodlivosť. Akurát je naozaj ťažké ich rozoznať.
Mne trochu prekážala aj podobnosť mien Radvan a Romivoj. Zdatnejších čitateľov to určite nerozhodí, ale pre človeka s ľahkou dyslexiou je toto trochu problém. Ja pri takých menách musím občas zastať, potichu si ich vyslabikovať a porozmýšľať, o koho ide, čo ma pri mojom už tak úbohom tempe čítania ešte viac spomaľuje.
Celkový dojem z poviedky je ale vynikajúci. Možno je aj škoda, že to nešlo do nejakej súťaže. Rozsahom by sa to mohlo zmestiť do Ceny Fantázie.
Na záver zoznam zopár drobností, čo kazili inak skvelý dojem:
- čechizmy a subštandardné výrazy:
obor (miesto odbor), akonáhle, paprsky, naprosto , zbrklo, ukľudniť, vymáchať, príchodzí, rozčarený.
- preklepy:
vaším útrapám (komu? čomu? - vašim), znemožnovali (znemožňovali), pazúrý (pazúry), ústráchaným (ustráchaným), údiarenský (asi skôr udiarenský od slova udiareň, ale možno je to naozaj s dĺžňom od slova údiť), opačom (opačnom), kašlom (kašľom).
04.12.2021
Rondan
Ďakujem všetkým za hodnotenie a postrehy!!!
Terry Chrapúňzel - áno, táto poviedka je z cyklu poviedok o Romivojovi a Mildirovi, pracujem na ďalších, rovnako tak aj na románe o týchto dvoch hrdinoch. A ako si spomínal tú Cenu fantázie, tak poviedka sa jej zúčastnila v roku 2020, po prvom kole bola na tom bodovo celkom dobre a skončila na 11. mieste, ďalej ju však porota neposunula. A priznám sa, že to bola moja prvá poviedka, ktorú som kedy napísal. Ako každý začínajúci amatér som začal hneď s románom a vrhal som sa na väčšie sústa, no vďaka súťažiam, ktorých sa snažím aktívne zúčastňovať v rámci svojho času a fantázie, som sa s poviedkami viac stotožnil a hodia sa mi aj ako dobrý úvod do neskoršieho písania o týchto dvoch. S tým, že hrdinov je ťažšie rozoznať naprosto súhlasím, poviedku som vystaval príliš neutrálne a o ich pozadí som sa nezmienil. Všetko však hodlám napraviť v nadchádzajúcej/cich poviedkach!
04.12.2021
Ďakujem všetkým za hodnotenie a postrehy!!!
Terry Chrapúňzel - áno, táto poviedka je z cyklu poviedok o Romivojovi a Mildirovi, pracujem na ďalších, rovnako tak aj na románe o týchto dvoch hrdinoch. A ako si spomínal tú Cenu fantázie, tak poviedka sa jej zúčastnila v roku 2020, po prvom kole bola na tom bodovo celkom dobre a skončila na 11. mieste, ďalej ju však porota neposunula. A priznám sa, že to bola moja prvá poviedka, ktorú som kedy napísal. Ako každý začínajúci amatér som začal hneď s románom a vrhal som sa na väčšie sústa, no vďaka súťažiam, ktorých sa snažím aktívne zúčastňovať v rámci svojho času a fantázie, som sa s poviedkami viac stotožnil a hodia sa mi aj ako dobrý úvod do neskoršieho písania o týchto dvoch. S tým, že hrdinov je ťažšie rozoznať naprosto súhlasím, poviedku som vystaval príliš neutrálne a o ich pozadí som sa nezmienil. Všetko však hodlám napraviť v nadchádzajúcej/cich poviedkach!
04.12.2021
Terry Chrapúňzel
Ech, tak to je riadny pech obsadiť 11. priečku a nedostať sa do zborníka. Mne minulý rok dosť prilepšila porotkyňa Plauchová práve s argumentom, že moje hlavné postavy boli osobnostne odlišné. Mať toto podchytené v Utopenom hriechu, ten bodový zisk by bol určite ešte vyšší.
Tak či tak ma Tvoji hrdinovia zaujali a určite si o nich prečítam aj nadchádzajúcu poviedku :)
04.12.2021
Ech, tak to je riadny pech obsadiť 11. priečku a nedostať sa do zborníka. Mne minulý rok dosť prilepšila porotkyňa Plauchová práve s argumentom, že moje hlavné postavy boli osobnostne odlišné. Mať toto podchytené v Utopenom hriechu, ten bodový zisk by bol určite ešte vyšší.
Tak či tak ma Tvoji hrdinovia zaujali a určite si o nich prečítam aj nadchádzajúcu poviedku :)
04.12.2021
Goran
wow, tak hneď prvá poviedka takáto dobrá???!!! Pane, skladám klobúk aj so skalpom pod ním :)
Nechceš sa zapojiť aj do súťaží na tejto stránke?
A samozrejme, aj vo mne máš čitateľa, ktorý sa teší na ďalšie príbehy tejto dvojky!
04.12.2021
wow, tak hneď prvá poviedka takáto dobrá???!!! Pane, skladám klobúk aj so skalpom pod ním :)
Nechceš sa zapojiť aj do súťaží na tejto stránke?
A samozrejme, aj vo mne máš čitateľa, ktorý sa teší na ďalšie príbehy tejto dvojky!
04.12.2021