„Môžeme začať?“ spýtal sa doktor Dušanický, zatiaľ čo pacient oproti nemu sa katatonicky knísal sem a ta. „Že sa vôbec pýtam,“ zamrmlal si popod nos, usporiadal si pred sebou papiere a na malom diktafóne spustil nahrávanie. Počkal, kým sa odvinú prvé pásky, odkašľal si a spustil, „Sedenie číslo 313, vedie ho doktor Dušanický, tento krát bez asistentov. Som tu s pacientom číslo 21-4-18-4523, familiárne prezývaný Bohuslav, ktorý bol prijatý na naše oddelenie v katatonickom stave, z ktorého sa dosiaľ neprebral. Všetky testy, liečby a procedúry sa zatiaľ ukázali ako márne, pacient nereaguje, nanajvýš chrčí keď je priveľmi rozrušený. Pacient je mladý muž, vek medzi 25 až 30 rokov, priemernej postavy bez akejkoľvek známky zranení. Pacient sa na naše oddelenie dostal sám, presnejšie sa 0X.XX.20XX objavil pred našimi dverami, načo bol ihneď prijatý a diagnostikovaný,“ hovoril monotónne doktor, pacient sa len jemne knísal zo strany na stranu, nevidomý pohľad upretý pred seba, na doktorove papiere.

„Dnes by som chcel skúsiť Rorschachov test, možno prinesie nejaké výsledky, hoci o tom profesionálne pochybujem,“ povedal a začal sa prehrabávať v papieroch. Po asi minúte s víťazoslávnym povzdychom vytiahol kôpku piatich či šiestich atramentových malieb na tvrdých doskách.

„Začíname s testom, ukazujem prvý obraz,“ zahlásil do diktafónu a posunul pred pacienta prvú maľbu, zhruba pripomínajúcu netopiera. „Pacient nereaguje, prechádzam na druhý obraz.“ Ten niesol podobizeň akejsi kytice. Bohuslav nereagoval ani na tento obraz, navyše mu z kútiku úst začali vytekať sliny. „Pacient nereaguje ani na druhý obraz, prechádzam na tretí,“ pokračoval unaveno doktor Dušanický. Tretí obraz bol pravdepodobne iba abstraktná machuľa vyliateho tušu, no niečo na ňom zachytilo pacientovu zvedavosť, pretože čosi hlbokým hlasom zaujúkal. „Tretí obraz vyvolal zvukovú odozvu, uvidíme ako na tom budú zvyšné obrazy. Mohli by ste zopakovať to čo ste povedali pred chvíľou?“ spýtal sa doktor, no vyzeralo to že pacientov záujem ochabol tak rýchlo ako prišiel. „Presúvam sa na štvrtý obraz,“ zahlásil doktor a maľbu mu držal priamo pred očami. Pacientom trhlo a zachrípnuto zašepkal, „Mačky... Mačkyyy...,“ na čo sa znova odmlčal. „Aké mačky? Môžete mi to vysvetliť? To čo sa vám stalo súvisí s mačkami?“ doktor rýchlo pálil otázky za sebou a freneticky si všetko zapisoval. Po minúte čakania bez odpovede mu bez slova posunul poslednú maľbu, na ktorej sa vynímala nejasná rozmazaná panva. „Mačky... Mačky vo vreci... Zahoď svoje všetky veci... Poď s nami do hôr... Zbav sa svojich nočných môr...“ hrdelne odriekal pacient. „Stalo sa vám to v horách? Aké nočné mory?“ pýtal sa ďalej doktor, ani nezodvihol zrak. „Pacient reaguje na podnety, dúfam že čoskoro sa dozvieme viac o tom, ako sa dostal do svojho súčasného stavu,“ hovoril, keď v tom niekto schytil diktafón a šmaril ho o stenu. Až vtedy zdvihol zrak a pozrel sa na pacienta, ktorý sa zmenil. Už nesedel nahrbeno a s prázdnym výrazom v očiach, miesto toho mal dravý postoj, sťa vrhnúť sa cez stôl a v očiach mal čosi neľudské. „Povedzte mi doktor, mávate nočné mory?“ spýtal sa a vrhol sa na neho cez stôl. Miestnosťou sa ozývali výkriky hrôzy a niečo, čo pripomínalo mačací škrekot.