„Nie!“ zahriakla kocúra a vzala ho do rúk.

Pohár sa ešte zastavil na kraji stola, akoby spýtavo nazeral na svoj prerušený skon. Postavilo ho na poličku, kam kocúra ešte nevidela vyliezť a sadla si s ním do kresla. Mala pocit, akoby on vychovával ju, nie naopak. Snažila sa ho nejak usmerňovať, ale pomaly si už zvykala na takéto skákanie okolo chlpatého spoločníka. Šlo jej to čoraz lepšie.

Hodiny odbili celú. Ešte si ho pritisla k tvári, potom ho postavila na zem a vzala si kabát. Posledným pohľadom skontrolovala, že je už znovu na stole, pokrútila hlavou a odišla z bytu.

V bare bolo nejak zvláštne prázdno. Nie že by to miesto praskalo vo švíkoch, ale deň, kedy by bola celý čas sama si nepamätala. Aspoň si prepíjanie svojich hláv šetria na zajtra, myslela si. Ale bolo jej to čudné. Poznala priveľa takých, ktorí sa takto nešetria. Prečo dnes?

Do záverečnej neostávalo veľa, ale už mala dosť sedenia v prázdnom podniku. Vyšla spoza pultu s kľúčom v ruke a keď sa za dverami hneď objavila postava, zasmiala sa. Toto zaklínadlo mala použiť už skôr. Schovala si kľúč do vrecka a usmiala sa na starého muža s neforemným vrecom pod pazuchou.

„Dobrý večer,“ povedala a muž kývol hlavou. Prešla k baru a nechala ho usadiť sa. Vrece položil na stôl a pohodlne sa oprel. Sedel trochu bokom, ale hľadel priamo na ňu.

„Dnes tu nikto nebol,“ povedal prekvapivo nahlas. Nepýtal sa, len to povedal.

„Nebol,“ prikývla. Nepáčil sa jej, ale občas to pri zákazníkoch tak chodí. Aspoň sedí ďaleko.

„Ponúknem niečo? Pivo?“ hádala. Niekoho iného by možno strohými vetami vedela odlákať od rozhovoru.

„Šéf ťa podviedol. Ani sa tu dnes neukázal. Mačák, si ho vybral.“

Posledná veta je zazvonila v ušiach. Nie. Nie, nie. Nie. NIE. NIE! NIE! NIE! Celú myseľ jej zaliala panika.

„Prosím,“ povedala ticho.

Vrece na stole sa pohlo. Muž hľadel priamo na ňu.

„Nerobím to rád,“ povedal smutne. Rozviazal vrece a ona hneď spadla na zem. Akoby sa o niečo potkla. Udrela sa o bar. Do očí jej vytryskli slzy bezmocnosti. Pomaly sa postavila. Ešte zachytila, ako vrece znovu zviazal.

„Čo chcete?“

„Počula si o mne?“ spýtal sa. Stále mal ten smútok v hlase. Taký .. taký úprimný.

„Áno.“

„Čo si počula?“

„Koho si Mačák vyberie, ten zomrie.“ Rozplakala sa.

Znovu sa natiahol k vrecu. Po všetkom nábytku sa rozbehli nespočetné škrabance. Vzduch sa naplnil pilinami, záclony sa premenili na zdrapy látok, obrazy sa rozpadali na kusy papiera.

„Ty máš tiež mačku.“

Prikývla. Triesla sa na celom tele.

Začula slabé zamňaučanie. Znovu sa natiahol k vrecu.

Trhlo ňou. Jej šaty sa roztrhli na mnohých miestach. Jej vlasy šklbli naraz do všetkých strán. Na celom tele sa jej objavili štípajúce škrabance.

Je to koniec? Pýtala sa samej seba. Čo sa stane, keď otvorí vrece znovu? Je tu ešte niečo, okrem môjho života?

„Nerobím to rád.“

Prečo ten smútok?

„Tak to nerobt..“

Uzol sa znovu otvoril.

A nič.

V hlave starého muža znel sladký, vysoký hlas.

„Už môžeme odísť. Plán je dokonaný. A aj tak sa nudím. Čo tu strašíš to dievča?“

Vydýchol si. Tentokrát nechce vraždiť. To sa nestáva často.

Postavil sa, nechal na na stola peniaze a odišiel.

Dievča padlo na zem a rozplakalo sa. Plakala dlho. Plakala, ako človek, ktorý už nemal žiť. Plakala, akoby si potrebovala dobre vyskúšať, že to ešte vie, že ešte môže a teda žije.

Zabalila sa do väčších kusov diek, ktoré prežili a vydala sa domov.

Pohár, ktorý dala ráno na policu našla rozbitý na podlahe.