Z hračkárskeho vláčika vykúkala von hlava rušňovodiča. Rušňovodič bol skutočný človek, aj keď oveľa menšieho vzrastu ako bežný smrteľník. O tomto svojom hendikepe nevedel a keby aj vedel, asi by mu to bolo jedno, lebo jeho život sa točil len okolo vlakov a to je záľuba hodná plnej pozornosti osoby, ktorá prepadne tejto kratochvíli. Rušňovodič vlaky nemal ako záľubu, ale bolo to jeho živobytie. Vlak sa riadil podľa cestovného poriadku, ktorý musel byť dodržaný.

O siedmej vyrážal z depa, kde spolu s ním bývali odstavené aj ostatné vláčiky. Rušňovodič obsluhoval najdlhšie vozidlo, ktoré ste mohli v starožitníctve nájsť. Starožitník, vetchý starček, mu postavil dráhu okolo celej prednej miestnosti, aby ohromoval ľudí, ktorí vojdú dnu, ale aj deti, ktoré sa zvykli vytrhnúť od svojich matiek ovešaných nákupnými taškami. Pritískali nosy na výklad, kde obdivovali nielen všakovaké poklady, ktoré sa dali nájsť na povalách zámožnejších rodín, ale aj vlak, ktorý sa tadiaľ pravidelne premával. Z komína mu vychádzal naozajstný dym a aj cez sklo ste mohli počuť jeho hlasné huhú. V slnečné dni sa na ňom lesklo zlaté číslo päť, ktoré kontrastovalo s čiernym lesklým náterom.

„Dobré ráno, Lucy,“ pozdravil sa rušňovodič bábike s plavými vlasmi zmotanými do dvoch vrkočov. Jej oči pomaly zaklipkali a zo skrinky ukrytej v jej chrbte zaznelo nahraté: „Ahoj.“

Vláčik ale nezastavoval a preplietol sa kľukatou dráhou medzi starými vejármi a škatuľkami od zápaliek. Za veľkou zákrutou narazil na kút medveďov. Najväčší z nich mu na pozdrav zodvihol labu. Presne o 7:15 sa rušňovodič pyšne vykláňal z okna, lebo vtedy práve prechádzal cez výklad. Bolo ešte skoro a tak sa na neho nikto neprišiel pozrieť, ale čo ak sa náhodou niekto pozeral z diaľky? Malý človiečik vedel, že ho teraz čaká výstup do kopca, preto sa schoval dovnútra a začal sa sústrediť na najťažší úsek celej cesty. Prechádzal ponad vešiaky, ktoré boli plné kabátov, cylindrov aj pinčov, dámskych klobúkov aj županov zo vzácnych materiálov. Klesať začal až keď sa priblížil k tikajúcej aleji. Boli tam najrôznejšie hodiny, od kukučkových, cez dekoračné stolové, až po vreckové. Starožitník všetky starostlivo naťahoval a kontroloval, či ukazujú správny čas. Bolo 7:25 a rušňovodič sa blížil k cieľovej stanici. Slnko už vchádzalo do obchodu a osvetľovalo rady políc. Keď boli v tme, nevyzerali tak čarovne, ale teraz sa v nich prebúdzal život a akoby čakali na to, kým niekto vstúpi a stratí sa v kúzle ich nájomníkov. Vnútri ste mohli cítiť vôňu starého dreva a ako ste prechádzali jednotlivými kútmi aj rôzne ťažké vône, ktoré sa skrývali v starých flakónoch od parfumov. Rušňovodičov posledný kamarát na pozdravenie bola bábka. Bol to blonďatý modrooký chlapecz dreva. Oblečený mal modrý overal s bielym golierom. Farby na ňom boli veľmi zachovalé, nevedno či od starožitníkovej údržby alebo kvalitou farieb. O starobylosti bábky sa ale nedalo polemizovať. Štýl vyrezávania hrubým dlátom, proporčné nepresnosti (veľmi veľké dlane) a štýl oblečenia prezrádzali, že išlo o veľmi starý kus. Bábka bola usadená v červenom autíčku bez strechy. Vyzerala veľmi švihácky a rušňovodič by na neho možno aj žiarlil, nebyť toho, že obsluhoval funkčné vozidlo a bábka nie. Vďaka tomu bolo všetko v poriadku a vlak kamarátsky zatrúbil. Bábke niekto kúzlom zatiahol za nitku pripevnenú o ruku. Len hračky mali dostatok kúzla na to, aby dokázali ožiť, keď sa im zachcelo. Esencia detskej radosti dokázala rozpohybovať drevené telíčka, ale aj pokazené mechanizmy vláčikov či autíčok.

Bolo 7:30 a zopár nástenných hodín odbilo pol. Vláčik zastavil na pulte pred starožitníkom.

„Á, toto dnes potrebujem. Koláčik a čerstvá káva.“

Nejednalo sa o nijaké kúzlo, aj keď mnohí považovali starého pána za toho najväčšieho kúzelníka akého kedy videli. Každé ráno sa zobudil, pripravil si kávu a niečo sladké a vložil to do nákladného vagóna. Počas rannej očisty potom putovali jeho raňajky cez celý obchod.

Starožitníka v ten deň ale niekto vyrušil. Obvykle mal minútku na načerpanie energie do roboty. Teraz ale vošiel do obchodu istý pán, tesne po otvorení. Zvonček zazvonil, obchod napäto čakal a jeho majiteľ odložil svoj životabudič na neskôr.

„Dobrý deň sa praje!“ nečakal predavač, kým sa ozve neznámy ako prvý.

„Dobrý deň!“ pozdravil sa aj Istý pán, ktorý vyzeral staro, ale hlas prezrádzal vek okolo štyridsiatky. Možno to robila jeho hustá hnedá brada a možno cylinder, ktorý v tej dobe nosil už len málokto.

„Mám na vás prosbu. Stál som obďaleč, kým ste otvorili a všimol som si váš vláčik. Som zberateľ a hľadám presne tento typ do svojej zbierky. Je to neuveriteľné, že je plne funkčný. Môžem sa na neho pozrieť z bližšia? Teda ak je na predaj, viem, že podobné vláčiky majú prilákať nakupujúcich. Samozrejme za neho zaplatím primeranú cenu.

Starožitník si nervózne odkašlal: „Ehm, samozrejme, je na predaj. Určite sa dohodneme. Prilákať zákazníkov sa dá aj inými cennosťami.“

„Vynikajúce,“ rozplýval sa Istý pán nad vlakom, ktorý bol stále na pulte.

Rušňovodič spolu s vláčikom putoval zakrátko do krabice. Jeho osud bol nejasný, ale v tom momente ho to netrápilo. Kovové telíčko sa nechystalo ožiť a ani vlak nemal záujem roztočiť kolesá. Dalo sa teda čakať, že Istý pán sa skôr-či neskôr zastaví s balíkom v obchode.

Istý pán vošiel do starožitníctva a zložil si cylinder z ktorého opadol sneh. Zavesil ho na najbližší vešiak, lebo mal plné ruky. Neunúval sa pozdraviť a pred prekvapeného starožitníka položil krabicu. Ten vedel, čo nájde vo vnútri.

„Je azda nejaký problém, pane?“

„Vy my povedzte? Ako je možné, že nefunguje? Na vlastné oči som videl ako tento istý vlak prešiel celou miestnosťou. Počul som jeho hlasné trúbenie a dym, ktorý vychádzal z komína. Predali ste mi mačku vo vreci! Vedeli ste o tom, že s ním nie je niečo v poriadku!“

„Je mi ľúto, že nefungoval, ale môžem sa na neho pozrieť. Drobná chybička…“

„Žiadna chybička, ošmekli ste ma!“ skočil Istý pán do reči predavačovi.

Ten vytiahol s láskou vlak a položil ho na koľajnice, ktoré boli stále na svojom mieste. Istý pán zatiaľ krútil hlavou a niečo si šomral popod nos. Bolo počuť slová ako nehoráznosť a toto si vypije. O malú chvíľu sa starožitník obrátil s úsmevom na nespokojného zákazníka. Vlak si veselo fujazdil svoju starú trasu.

Istý pán si nevedel vysvetliť ako je možné, že jemu vlak doma nefungoval. Skontroloval a vyskúšal takmer všetko. Bol však veľkým zberateľom vlakov a to mu nedovoľovalo, aby priznal chybu. Vynadal starožitníkovi do šarlatánov a Židov a tým celá vec pre neho skončila. Starý pán mu bez problémov vrátil peniaze.

„Buďte rád, že vás nenahlásim!“ lúčil sa skupáň.

Starožitník si vychutnal rannú kávu a koláčik. Už zabudol, že väčšina dospelých nemá v sebe kúzlo detskej radosti.