Dar
,,Naděje prostě není optimismus. Není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl - bez ohledu, jak to dopadne." (V.H.)
Čierno-čiernou tmou uháňa vesmírny tryskáč. Na svojej osamelej ceste je už celú večnosť. Aspoň tak to pripadá jedinej členke posádky a pilotke zároveň. Naja nedočkavo hľadí pred seba. Čaká na moment, kedy sa v temnote zjaví cieľ jej cesty. Telo aj myseľ sú napäté až na hranu, srdce jej divoko búši, keby mohlo, tak exploduje priamo v hrudi.
'Už len pár minút,' dodáva si odvahu.
*****
Bola to rana. Poriadny úder, ktorý zrazí človeka k zemi. „Vaša žena zomiera." Tri slová, ktoré otriasli svetom Eltera Juna.
*****
Tryskáč sa nezadržateľne blíži k nenápadnej planétke zemitej farby. Atlantída. To meno Naja pozná z dávnych mýtov o stratenej zemi. Proroctvo hovorí, že je tu ukryté čosi veľmi vzácne, čo môže oslobodiť celú civilizáciu. Rovnako ako bájna zem Atlantída, aj tento predmet je zahalený rúškom tajomstva. Ľudia mu prosto hovoria Dar.
Naja sa nadýchne. Posledná kontrola nastavení pristávania: všetky parametre vyzerajú byť v poriadku. Pripúta sa, utiahne si priliehavú kombinézu a zatlačí chrbát do operadla riadiaceho kresla.
'Zvládnem to?' pýta sa sama seba.
'Musíš byť silná. Bola si vyvolená. Toto je cesta, po ktorej máš kráčať,' dodáva si odhodlanie.
Pristávanie trvá len pár chvíľ, tryskáč strmhlav letí k povrchu, keď to už-už vyzerá, že havaruje, vyrovná sa do vodorovnej polohy a pomaly, nečakane hladko pristane.
Naja si s úľavou vydýchne, odpúta sa, s istotou siahne po pripravenej batožine. Zadá príkaz na otvorenie dverí a vyrazí v ústrety svojmu osudu.
*****
Elter Jun sedí pri posteli svojej ženy. Nerozumie tomu, čo sa deje. Lekár mu niečo siahodlho vysvetľoval, no jeho mozog nepoňal vôbec nič. Okrem tých troch slov: „Vaša žena umiera."
*****
Naja beží po kamenistom teréne. Ledva vidí pred seba, všade je tma. Akoby ju obklopovala temnota, siahala na ňu, na jej plecia, nohy, chrbát. Musí utekať rýchlo, inak ju pohltí. Jedinou nápovedou v neznámom teréne je navigačný náramok, ktorý odhodlane ukazuje správny smer.
Snaží sa neobzerať, priveľmi sa bojí. 'Ach, nikdy som nebola odvážna,' preletí jej mysľou.
'Teraz musíš byť. Ide o veľa,' hovorí jej vlastný hlas, no Naja má pocit, že patrí niekomu inému. Niekomu istejšiemu než je ona sama.
Pozrie na navigačný náramok. Je od tryskáča vzdialená vyše kilometra. Vie, čo ju teraz čaká, aspoň si to myslí. Temnota je čoraz intenzívnejšia. Nie je to len obyčajná tma, pretavuje sa do pocitov. Beznádej, zúfalstvo, skľúčenosť. 'Musíš odolávať, nepoddaj sa!' dodáva si v duchu silu.
Spomaľuje, v temnote už ledva vidí pred seba, mohla by pokojne prebehnúť cez okraj priepasti a ani by si to nevšimla. Postupuje z kroka na krok, hrdlo sa jej zviera, na chrbte cíti studený pot. Má pocit, že kráča v prázdnote, v priestore vyplnenom nekonečnou tmou a ničotou.
'To nie je možné, niečo tu predsa musí byť,' napovedá jej rozum.
Tápajúc v tme začuje jeden jediný zvuk. Je to krok inej bytosti. Srdce jej zamrie hrôzou: 'Bohyňa, stoj pri mne,' vzdychne.
*****
„Pán Jun?" vyruší Eltera hlas. Keď sa obzrie zistí, že patrí doktorovi Hoffenovi.
„Pane, potreboval by som s vami hovoriť, bolo by to možné?" opatrne sa spýta doktor Hoffen. Vie si predstaviť, čo sa odohráva v mysli a srdci Eltera Juna. Sám pred pár mesiacmi stratil ženu a bola to rana, na ktorú nikdy nebude môcť zabudnúť.
„Áno," odvetí bezducho Elter, hoci nie je pripravený počúvať.
„Pán Jun, dovoľte, aby som vám v prvom rade prejavil súcit," doktor Hoffen sa snaží získať čas, kým si sformuluje, čo potrebuje povedať. Úvod býva vždy náročný, ľudia sú v ťažkých chvíľach citliví a na mnohé veci reagujú útokom.
„Ja… nerozumiem tomu. Za celý svoj život som nikdy nevidel nikoho ochorieť… Nevedel som... že je to vôbec možné. Myslel som si, že budeme spolu až do staroby… A ona teraz umiera,” Elter Jun sa snaží vyjadriť čo prežíva, no myšlienky sa mu strácajú a pletú.
„Viem, je to nezvyklé. Hm, asi vám to neposkytne veľa útechy, no správy z celého sveta naznačujú, že v posledných mesiacoch sa totožné scenáre odohrávajú veľmi často. Choroba si našla svoju cestu, nepodarilo sa nám ju úplne premôcť, ako sme si dlhé roky mysleli,” vysvetľuje doktor Hoffen.
„Ako je to možné?” spýta sa Elter vnímajúc, že sa mu pomaly vracia racionálny úsudok a potreba porozumieť tomu, čo sa deje.
„Na to veda zatiaľ nemá odpoveď,” musí priznať doktor Hoffen, „no mám hypotézu,” pokračuje záhadne. „Chcete ju počuť?”
Elter by prisahal, že v jeho hlase zachytil náznak nadšenia, ktorý ho rozrušil, ba priam až nasrdil.
„Doktor, moja žena umiera, má pred sebou pár posledných chvíľ. Pomôže jej nejako vaša hypotéza?” pripravený počuť pravdu zahľadí sa na lekára.
„Je tu šanca, že áno. Ale predtým, než vám ju prezradím, musíte dovoliť vašej mysli, aby sa otvorila.”
Elter sa zamračí. Rastie v ňom hnev. Pochybovačne pozrie na lekára. 'Preskočilo mu? Chce ma totálne nasrať?' kladie si v duchu otázky.
Trénované oko doktora Hoffena spozoruje boj v tvári jeho spoločníka. Ech, asi čosi pokašlal. 'Ty hlupák, netvár sa príliš nadšene, hovoríš s mužom, čo prichádza o ženu! Trochu súcitu, ty starý somár,' dohovára si v duchu.
„Pane, možno bude najlepšie, ak vám to rovno ukážem. Prosím, nasledujte ma do mojej pracovne,” ponúkne pozvanie na znak zmierenia.
*****
Naja sa zadúša strachom. Kroky sa približujú monotónnym pomalým tempom. Idú na istotu.
V hlave jej hučí, panika zachvátila telo, už ani nevie, z ktorého smeru prišla a ktorým by sa mala uberať. Prudko dýcha, beží, podkýňa sa o vlastné nohy. Má pocit, že zošalie z hrôzy, ktorá ju obklopuje.
'Bohyňa, pomôž mi, prosím,...'
Kroky sa zrýchlia a v zlomku sekundy ju ktosi sotí na zem.
Otočí sa, nič nevidí, všade navôkol tá prekliata tma!
Tlmený smiech. Niekto sa s ňou zahráva.
Snaží sa otočiť, po štyroch uteká, no odrazu do nej sprudka narazí mohutná postava. Zrazí ju k zemi, sápe sa po nej. Chlpatou dlaňou jej tlačí hlavu do strany, aby ho nemohla zahliadnuť.
Naja nevládze kričať, lapá po dychu, zmieta sa pod ťažkým telom. Tvor priňucháva, fučí, olizuje krk drapľavým jazykom. Váha jeho tela jej drví telo, zápach udiera do nosa. Odrazu ucíti príšernú bolesť v predlaktí, zuby sa zaboria do mäsa a trhajú ho.
„Aaaa!" zaznie neľudský výkrik, bolesť vystrelí Najiným telom.
Tvor sa presúva nižšie, olizuje jej pokožku, akoby mu chutil pot vyvolaný strachom. Naja je lapená v bezmocnosti.
„Aaaaa!” zaznie druhý výkrik bolesti, keď sa zuby zaboria do mäsa na jej boku.
'Zomriem tu,' prebleskne jej hlavou.
Myšlienka na smrť ju vytrhne zo šoku, v stávke je priveľa, nesmie sa vzdať. Využije chvíľu kým sa tvor kŕmi mäsom, voľnou rukou prehľadáva povrch zeme, na ktorej leží.
'Bohyňa, neopustila si ma,' pomyslí si vo chvíli, keď nahmatá ostrý kameň. Neváha, dvíha ho a útočí na hlavu tvora.
Prvá rana - tá ho len zmiatla. Udiera ďalej a rýchlejšie, ešte jedna rana, dve, tri štyri,... tvor sa zvalí na bok a je dokonané.
Celá sa trasie. Nikdy nikoho nezabila. Nikdy ani nepomyslela na to, že bude musieť. Necíti vôbec nič, je otupená.
Snaží sa odplaziť od tvora, čím ďalej od svojej viny.
'Musím sa dostať preč,' prebleskne jej hlavou a bez premýšľania uposlúchne. Pozbiera sa na nohy a automatickým krokom schránky bez duše pohýňa sa vpred. V hlave má úplne prázdno.
Odrazu sa začína vyjasňovať, pomaly rozoznáva kontúry krajiny. Navigácia na náramku ukazuje, že ide správnym smerom.
Vidí pred sebou úzku dolinu tvorenú zovretím dvoch masívov. Vydýchne si.
Prvá časť cesty je za ňou. Ruka aj bok ju príšerne bolia, zanecháva za sebou krvavé stopy.
Keď sa trochu spamätá a otrasie, sadne si a otvorí batoh. Vyberie obväz, obviaže si rany. Od neznesiteľnej bolesti jej vyhŕknu slzy. Z batoha vyloví malú kovovú krabičku, vyberie z nej injekčnú striekačku a pichne si jej obsah do svalu. Zavrie oči. "Aach," povzdychne, ako bolesť začne povoľovať.
Ako zatvára krabičku, vypadne z nej lístoček. Siahne po ňom, otvorí ho a číta:
"Bohyňa si vybrala Teba,
sprav, čo spraviť treba.
V prvej skúške na súboj Ťa vyzve strach,
v temnote si na teba počká vrah.
Druhá skúška, oklame zrak i sluch,
nadýchni sa, aj keď Ti dôjde vzduch.
Tretia skúška zdolá mentálnu silu,
utečieš pred démonom na poslednú chvíľu?
Na konci zočíš svoju tvár,
Ako sa rozhodneš - prijmeš Dar?
'Prvá skúška je za mnou, nesklamala som ťa, Bohyňa.' Dobrý pocit však bleskovo strieda vkrádajúca sa neistota: 'Ako prežijem ďalšie dve?'
*****
Pracovňa doktora Hoffena je iná, než by Elter očakával. Je to malá miestnosť plná prízrakov dávnych dôb, ktoré človek len tak nevidí.
Pod úzkym oknom je umiestnený nemoderný stôl, napodobenina nábytku z dôb minulých. Stolu dominuje holografické zariadenie, pomôcka, vďaka ktorej lekári idú pri tých pár operáciách, čo ešte zvyknú robiť, vždy na istotu.
Elterov zrak ale viac zaujalo niečo iné, obrázok, ktorému sa podľa historických záznamov hovorí fotografia. Je na nej zobrazená žena.
Doktor zbadá Elterov pohľad a rozcítene vezme fotku do rúk. „To je moja žena. Zomrela pred niekoľkými mesiacmi," smutne sa pousmeje.
Elter mlčí. Myslí na svoju ženu. Nemôže sa však ubrániť myšlienke vkrádajúcej sa do mysle.
Žena na fotke je krásna. Jej exotický vzhľad ho magicky priťahuje, nevie odtrhnúť zrak. Nádherné svetlomodré oči, ktoré vám vidia priamo do mysle. To ho upútalo ako prvé. Tvár rámujú vlasy nevšednej sivej farby, padajú jej až k pásu. Len jemné výčnelky na spánkoch pripomínajúce zárodky akýchsi rohov prezrádzajú, že žena doktora Hoffena nebola pozemšťanka.
„Viem, na čo myslíte," pousmeje sa smutne doktor Hoffen. "Stretol som ju, keď som študoval exoplanetárnu medicínu. Bolo to proti lekárskemu kódexu, ten nám zakazuje vzťahy s obyvateľmi primitívnych svetov," na chvíľu sa odmlčí.
„Preto zomrela? Nemala imunitu na choroby ako my?" dovtípi sa Elter.
„Áno, preto. Vedel som to od začiatku, no nemohol som odolať. Hneď keď som ju zbadal, vedel som, že sme si predurčení. Bol to taký zvláštny pocit, kedy viete, že nemôžete konať inak, akoby bolo o vás už dávno rozhodnuté. Hoci som vtedy ešte neveril na existenciu duše, dnes viem, že tie naše boli späté dávno predtým, než sme sa v tomto živote stretli," doktor prstami prechádza po tvári svojej ženy.
„Vravieval som jej Najana-Ena si môj život, môj osud, moja inšpirácia," smutne sa odmlčí. Zdvihne zrak a zahľadí sa do očí Eltera Juna: „Možno to bola posadnutosť.“
*****
„Najana-Ena," zaznie šepot z údolia, kam smerujú Najine kroky. Niekto volá jej meno a ona má pocit, že to sa k nej prihovára samotná záhuba.
„Naja," hlas znie až vábivo. Prepadá ju zlý pocit. Nikoho nevidí, vôkol sú len strmé skalné steny.
„Pod bližšie, už si skoro pri nás," pokračuje podmanivý hlas. Naja sa rozhliada, no nikoho nevidí. Dýcha rýchlo a prudko. Odrazu si spomenie na slová proroctva, ktoré čítala. Preľakne sa uvedomením, že pľúcam čosi bráni, aby sa poriadne nadýchli.
„Najana-Ena sem prišla, aby získala Dar. Myslí si, že dokáže zvládnuť celú cestu, že ju nezlomia skúšky. Je to hlupaňa. Zomrie tu, to je jej osud," prehovorí iný, uštipačný hlas.
„Počula si, Naja? Zomrieš tu. A zomrieš zbytočne," pridá sa vábivý hlas.
Začína sa jej točiť hlava, pľúcam chýba vzduch. Akoby tu odrazu žiaden nebol. Klesá na kolená, nevládze ísť ďalej. Skúša to štvornožky, posunie sa o pár metrov, no potom lapajúc po dychu dopadá na zem.
„Najana-Ena, zbytočne si prišla. Tvoja snaha nemala žiaden zmysel," zasmeje sa uštipačný hlas.
„Pozri, ako lapá po dychu," znie ten vabivý, „rada sa dívam ako duša opúšťa telo."
„Nadýchni sa, Naja,. Je to také ľahké!" posmieva sa uštipačný hlas.
Pocíti na tvári pohladenie neviditeľnej ruky, z ktorého ju zamrazí. Zadúša sa, nevládze sa pohnúť.
'Bohyňa, takto to skončí?'
Na hranici vedomia, tesne pred tým, ako ju nadobro opustí, začuje povedomý hlas:
„Naja, ovládni svoju myseľ! Je to len klam. Dýchaj! Je to len ilúzia, odolaj!"
Lapá po dychu, no nedarí sa jej nadýchnuť. „Spomeň si," začuje šepot, „už si tu bola!'
Krátky, nejasný útržok spomienky prebehne Najinou hlavou, na chvíľu sa prestane krvopotne snažiť nadýchnuť a v tom sa jej to podarí. Bez použitia vôle, úplne ľahko, akoby sa nič nedialo.
Už nepočuť, ani hlasy, Naja sa pomaly zbiera zo zeme. 'Čo to bolo?' čuduje sa. Snaží sa vybaviť si čriepok spomienky, čo ju zachránil; bolo to nejaké zviera či azda človek? Na chvíľu sa jej zazdá, že to bola tvár… tvár muža. Skôr než si ho stihne zapamätať, obraz sa rozplynie.
Stojí opäť na vlastných nohách, pľúcam už nič nebráni dýchať. Zvládla to. 'Ešte jedna skúška,' snaží sa dodať si odvahu.
'Čo bude ale potom?'
*****
„Doktor, mrzí ma strata vašej ženy, no ako to súvisí s tou mojou? Som unavený... povedzte mi na rovinu, môžete ju zachrániť?" napriek rešpektu k doktorovi je Elter netrpezlivý, ide mu momentálne o veľa.
„Skrátim to, pán Jun. Ako som vravel, moja žena bola z primitívnej zeme. Tam mi domorodí ľudia ukázali, ako dokáže psychika pomôcť pri boji s chorobou. Kedysi mali lekári a psychológovia rovnaké poznatky aj na Zemi, vedeli, aký vplyv na pacientov stav má jeho mentálne rozpoloženie. Potom však tieto vedomosti predbehol vedecký pokrok, genetická úprava imunitného systému, a vedomosti o sile psychiky sme nepotrebovali. Ako sám vidíte, vypomstilo sa nám to a choroba si našla svoju cestu."
Elter mlčky vyčkáva, dochádza mu trpezlivosť.
„Skrátka, pán Jun, vaša žena potrebuje nádej," prekvapivo ukončí svoj výklad doktor Hoffen.
„Čože? Nádej ? Čo to má byť? To je nejaký žart?! Myslel som, že máte nejaké riešenie!” rozkričí sa Elter hnevom maskujúcim zúfalstvo.
“Ale áno, mám pre vás aj riešenie,” tajuplne sa usmeje doktor.
*****
Naja napreduje v ústrety svojmu cieľu. Ponáhľa sa, krívajúc sa snaží bežať dopredu. Čokoľvek ju čaká, nemožno sa tomu vyhnúť, osud sa oklamať nedá.
“Aaaaaaagh,” začuje za sebou neľudský rev.
Strhne sa. ´Tretia skúška,´ preletí jej hlavou.
Potláčajúc bolesť uteká. Ukryť sa nemá kde, dolina je priúzka, skalnaté steny strmé.
“Aaaaaaagh,” zaznie rev o čosi bližšie.
Čím sa steny zužujú, tým je beh náročnejší, miestami má pocit, že sa zasekne.
Ledva-ledva sa pretiahne úzkou úžľabinou, no ďalej je cesta nepriechodná, je priúzka.
'Bohyňa, čo mám robiť?' prebleske Naji hlavou a v panike sa obzerá zo strany na stranu.
“Aaaaagh!” znie už celkom blízko.
Pohľad smeruje nahor. Nezostáva nič iné, iba sa pokúsiť vyškrabať hore na skalnatú stenu. Naja sa snaží zachytiť, skaly sú nepevné, rozsýpajú sa pod rukami akoby boli z piesku. 'Prekliate skaly,' zahromží a zúfalo hľadá spôsob, ako sa dostať hore.
'Cesta ale vedie tadiaľto, musí existovať riešenie' snaží sa sústrediť. Rozhliada sa po stene.
'Čo teraz, kadiaľ mám ísť? Pomôž mi, Bohyňa,... '
Odrazu si uvedomí, že nie všetky výčnelky sú rovnaké, niektoré sú tmavšie. Skúsi sa zachytiť na ne a - vďaka Bohyni - tie držia pevne pokope.
Zaujatá lezením si neuvedomuje, že už dlhšie nepočula rev. Odrazu ju čosi prudko šklbne za nohu a Naja stráca vratkú rovnováhu. Dopadá bolestivo na zem.
Slzy jej vyhŕknu do očí, rozplače sa zmarenou námahou. Necíti už ani strach, len zúfalstvo. Rezignácia. Leží na zemi, bolí ju celé telo, ani sa nepokúša postaviť.
Nad ňou sa vznáša akýsi tieň, prízrak, povedala by, že nemá ani telo, no cíti ho. Je jeho korisťou, nemá mu ako utiecť. Prízrak vniká do jej tela, tlačí ju, rozpína sa v jej útrobách. Ťažoba sa rozlieva po celom tele, myseľ sa vnára do temnoty, do priepasti, priamo do pekla.
Úplne paralyzovaná svojou bezmocnosťou leží, slzy už vyschli. Jej duša je unesená, zajatá, znásilnená. Možno by sa aj mohla znovu pohnúť... no nemá na to silu ani vôľu.
'Takto chutí beznádej, ' prebleskne jej hlavou a ani netuší, odkiaľ sa vzala táto myšlienka.
Ťažoba začína byť neúnosná, bolesť sa stupňuje. Nevládze sa brániť. Nespomína ani na Bohyňu, už neprosí o pomoc. Odovzdala sa.
“Najana-Ena, si môj osud, môj život, moja inšpirácia. Možno je to posadnutosť, ale nikdy nebudem môcť milovať žiadnu inú,” muž šepkajúci slová vášne sa zjaví v jej mysli.
“Spomeň si, Naja!” v mysli sa ozýva iný hlas. “Už si tu bola, už si to zvládla, dokážeš to znovu!”
“Aaaaah! Vypadni!!!” vykríkne Naja odhodlaním, ktoré priam prepadlo jej myseľ. Zahliadne, ako z nej čosi vyletí, bleskovo opustí telo.
V hlave má zmätok. Vynárajú sa jej rôzne obrazy, spomienky z iného sveta, záblesky z Atlantídy. Už je na vrchole steny. Alebo nie je? Zase vidí tmu, potom záblesky svetla. Smejúci sa muž. Bohyňa. „...v temnote si na teba počká vrah…” Úryvky proroctva. Bozk na pery. 'Nemôžem dýchať,' prebehne jej mysľou, ale tiež je to len spomienka.
Chytá sa za hlavu. „Čo sa to deje?!” pýta sa nahlas.
„Zdolala si všetky skúšky, Najana-Ena, prístup," prehovorí k nej éterická bytosť.
Váha. Prekvapene pozerá okolo seba. Ako sa sem dostala? Veď len pred chvíľou ležala v agónii a teraz je tu… žeby… žeby sa jej to predsa podarilo?
„Pristúp bližšie, Najana-Ena!” zaznie hlas rázne.
Tentokrát nemá odvahu neuposlúchnuť.
*****
Doktor podíde k holografu na stole a zapne ho. Objaví sa tam obraz akéhosi zariadenia. Svojím vzhľadom pripomína malého mechanického pavúčika.
„Pozrite, pán Jun. Toto je prototyp nanobota, ktorý už pomohol zachrániť dvadsiatich pacientov v podobnom stave, v akom je vaša žena,” pozorne sledujúc Elterovu tvár pokračuje doktor ďalej: „Nanobota implantujeme do mozgu pacienta. Je naprogramovaný, aby prehľadával synaptické spojenia v mozgu a, zjednodušene môžeme povedať, že hľadá v mozgu, v pamäti človeka to, čomu sa kedysi hovorilo nádej. Keď nejaký náznak citu, spomienky, ktorá obsahuje nádej objaví, zosilní toto spojenie a vyplaví sa z mozgu von. Pacientov stav sa zlepší a po pár hodinách sa preberie.”
Elter Jun neveriacky hľadí na doktora. 'Preskočilo mu? To nie je možné, to je nejaká blbosť… no mám inú možnosť? Žeby,... žeby to predsa len bolo možné?' kladie si mnoho otázok a zvažuje možnosti, ktoré mu ostali.
„Možno si myslíte, že som blázon, niekedy si to myslím aj sám. Budem k vám úprimný, sám presne neviem, čo nanobot nachádza v mysliach, no hovorím vám, dvadsať mojich pacientov žije, hoci mali byť mŕtvi,” snaží sa utvrdiť Eltera o správnosti svojho postupu.
„Vidím, že hľadíte na hologram, nuž áno, pomenoval som nanobota po svojej žene. Asi som čudák. Ale poviem vám zvláštnu vec,” tajuplne sa odmlčí, v očiach mu zaiskrí vzrušenie.
„Toto je tretí prototyp. Predošlé dva nefungovali, procedúra nemala žiaden efekt, pacienti zomreli. Potom som zostrojil tento tretí, dal som mu meno mojej ženy a - čuduj sa svete - pacienti sa začali preberať a uzdravovať zo zlých, veľmi ťažkých stavov. Možno som hlupák, možno nerozumiem poriadne tomu, čo sa deje, no zaberá to. Iný liek nemám, toto je moja ponuka, pán Jun. Rozhodnutie je, samozrejme, na vás.”
„Ak nemáte iný liek, ja nemám inú voľbu. Skúsime to,” Elter Jun poznal v živote chvíle, kedy netreba váhať a toto bola jedna z nich.
„Výborne!” úprimne sa zaradoval doktor Hoffen. „Pustíme sa hneď do procedúry a držme si palce!”
Doktor sa ešte raz zahľadel na fotku svojej ženy a na obraz nanobota: „Viete, niekedy si predstavujem, že to je ona, moja Naja, čo tam niekde v tajomnom svete mysle hľadá nádej a pomáha pacientom zotaviť sa,” zasníva sa doktor Hoffen, v hlase trpkosť i dúfanie.
'Je to starý blázon,' pomyslí si Elter, no rozhodnutie nezmení.
*****
Najana-Ena pred sebou videla scénu z pracovne svojho muža. Počula, ako o nej hovoril, ako ponúkol záhadnú liečbu niekomu menom pán Jun. Akoby sa dívala na akýsi film, no pritom to bolo tak skutočné.
„Nerozumiem… čo to má znamenať?” pýta sa zmätene.
„Ach, táto časť je vždy najťažšia,” povzdychne si éterická bytosť a neberie ohľady na city zmätenej Naji: „To si predsa ty, Najana-Ena, to ty hľadáš nádej v mysli chorých ľudí. Bola si tu už dvadsaťkrát, dnes je to dvadsiaty prvý. Toto je tvoj cieľ.”
„Nerozumiem tvojim slovám, mňa na cestu poslala Bohyňa!” nechce uveriť krutej pravde.
„Ak mi neveríš, tak si vybav niečo, čo bolo pred tvojou cestou na Atlantídu, niečo, čo si robila predtým, než si bola v tryskáči,” vyzýva ju bytosť bez štipky súcitu.
Naja mlčí. Zlý pocit prechádza jej telom. 'Čo som robila predtým? Kým som bola?'
„Niekedy sa stane malý zázrak - niečo nevysvetliteľné. Materiálny svet sa prepojí s tým psychickým. To sa stalo aj v tvojom prípade. Nie všetko musí mať racionálne vysvetlenie,” pokračuje bytosť miernejšie.
'Kým som bola, kým som sem prišla? Bola som vôbec niekým?' premýšľa Naja, no odpoveď stále neprichádza.
„Zbytočne sa trápiš, Naja. Si len ozvena, echo duše, ktorou si bola. Máš ale na výber - môžeš pomôcť žene, ktorá umiera. Pomohla si už mnohým. Rovnako máš možnosť všetko ukončiť, musíš byť už unavená. Ak sa rozhodneš, skončí jej život i tvoja prazvláštna existencia, nebudeš musieť viac bojovať. Je to na tebe.”
„Kto si vlastne? Ako to, že sme sa už toľkokrát stretli?” odkladá voľbu ponárajúc sa do znovuobjavených spomienok z predošlého života.
„Som Duša. Vo vnútri, vo svojej hlbokej podstate je každý človek rovnaký,” Naji sa zazdá, akoby sa pousmiala.
„Chcem byť opäť človekom! Tak skoro som umrela, tak málo som toho prežila!” vyriekne svoje prianie. „Či som netrpela dosť, nezvládla som toho dosť?” hlas jej presiakne trpkosťou, srdce sa zovrie bôľom.
„Samozrejme, že áno. Zachránila si mnohých,” uznanlivo prikývne Duša.
Slza sa kotúľa po líci. Prichádzajú tušené slová.
„Nemôžem ti ale dať to, po čom túžiš. Jedného dňa možno tvoj muž zistí, ako ťa priviesť späť. Možnože si jedného dňa niektorý pacient zapamätá spomienku na teba. To je zase tvoja nádej, Najana-Ena, musíš dúfať,” znejú osudové slová Duše.
„Pacientke dochádzajú sily,” povie po odmlke. “Nadišiel čas tvojej voľby. Najana-Ena, chceš sa zbaviť bolesti a odpočinúť si, či bojovať a dúfať?”
Najana-Ena zavrie oči a rozhodne sa.
*****
Po dňoch v bezvedomí pani Junová s otvorením očí pretrhla prazvláštny sen, ktorý opantal jej myseľ. Bola v ňom krásna cudzinka, utekala tmou…
*****
Niekde v diali, v tajomnom svete, prekonáva Najana-Ena skúšky. Tŕži rany, krváca, zúfa si, no ide ďalej za svojím poslaním.
Zakaždým jej srdce zamrie hrôzou pri pohľade na pravdu, zastaví sa dych, slza sa skotúľa a dopadne na zem. Rozhodne sa, zavrie oči a volí si svoj osud.
A zatiaľ sa pomaly do ľudí na Zemi vracia nádej.
ama_rilla
*
Diskusia
Pospíšilová.luca
Krásná povídka prosycená emocemi. Jako by se zrodila z citlivé ženské duše 🙂. Přečetla jsem ji jedním dechem. Vidím v tom takové to poselství: Lidi, přestaňte šílet, ten coronavirus porazíme! Jen tomu musíte věřit. :D Děkuji za příjemný start do nového dne :)
03.01.2022
Krásná povídka prosycená emocemi. Jako by se zrodila z citlivé ženské duše 🙂. Přečetla jsem ji jedním dechem. Vidím v tom takové to poselství: Lidi, přestaňte šílet, ten coronavirus porazíme! Jen tomu musíte věřit. :D Děkuji za příjemný start do nového dne :)
03.01.2022
Veles
Toto by som tipoval že napísala Writer. Bolo to dobré, ale niečo mi tam chýbalo aby sa mi to úplne páčilo, inak asi nemám čo dodať.
03.01.2022
Toto by som tipoval že napísala Writer. Bolo to dobré, ale niečo mi tam chýbalo aby sa mi to úplne páčilo, inak asi nemám čo dodať.
03.01.2022
Veles
Toto by som tipoval že napísala Writer. Bolo to dobré, ale niečo mi tam chýbalo aby sa mi to úplne páčilo, inak asi nemám čo dodať.
03.01.2022
Toto by som tipoval že napísala Writer. Bolo to dobré, ale niečo mi tam chýbalo aby sa mi to úplne páčilo, inak asi nemám čo dodať.
03.01.2022
Lukáš Polák
Súhlasím, že to bolo krásne napísané, aj keď do polky som bol dosť zmätený, kým sa vytasili karty na stôl. Ja som zase čudný, mne moc nerežú krásne konce, kde sa pichá nádej priamo žíl ľudstva, ja mám rád presný opak :D Ale to je už môj problém, každopádne vydarený kúsok, len nie pre mňa.
03.01.2022
Súhlasím, že to bolo krásne napísané, aj keď do polky som bol dosť zmätený, kým sa vytasili karty na stôl. Ja som zase čudný, mne moc nerežú krásne konce, kde sa pichá nádej priamo žíl ľudstva, ja mám rád presný opak :D Ale to je už môj problém, každopádne vydarený kúsok, len nie pre mňa.
03.01.2022
Terry Chrapúňzel
Milé. Len škoda toho proroctva. Zbytočne to vyspoilovalo nielen to, že hrdinku čakajú tri prekážky, ale aj to, akého budú charakteru. Bez neho by to napätie príjemne gradovalo.
03.01.2022
Milé. Len škoda toho proroctva. Zbytočne to vyspoilovalo nielen to, že hrdinku čakajú tri prekážky, ale aj to, akého budú charakteru. Bez neho by to napätie príjemne gradovalo.
03.01.2022
Terry Chrapúňzel
Ešte jedna vec. Nie je to úplne chyba, ale trend v písaní je taký, že v jednej scéne by mala byť len jedna point of view postava.
Avšak tu v scénach s doktorom a Elterom striedavo čítame myšlienky raz doktorovi, raz Elterovi. V krátkej poviedke mi takýto head hopping nepríde ako vážny problém, ale ak by bol takto písaný celý román, bol by to pre čitateľa asi dosť veľký bolehlav. Je vždy príjemnejšie, keď môže človek ukotviť pozornosť na jednu postavu a vnímať dej z jej pohľadu, ako by mal neustále skákať z hlavy do hlavy.
03.01.2022
Ešte jedna vec. Nie je to úplne chyba, ale trend v písaní je taký, že v jednej scéne by mala byť len jedna point of view postava.
Avšak tu v scénach s doktorom a Elterom striedavo čítame myšlienky raz doktorovi, raz Elterovi. V krátkej poviedke mi takýto head hopping nepríde ako vážny problém, ale ak by bol takto písaný celý román, bol by to pre čitateľa asi dosť veľký bolehlav. Je vždy príjemnejšie, keď môže človek ukotviť pozornosť na jednu postavu a vnímať dej z jej pohľadu, ako by mal neustále skákať z hlavy do hlavy.
03.01.2022
WriterInTheDark
Myslím, že tu mám obdivovateľa, ktorý ma tak trochu skopíroval :D Naozaj sa mi to ale páčilo. No myslíte si, že by som po minulom kole, kde som dostala obriu kritiku na básne, skúšala ešte Vašu trpezlivosť? Domnievam sa, že moju poviedku nikto nespozná, pretože som išla zase do niečoho nového :)
Ale späť k tejto. Fakt sa mi miestami zdalo, že čítam samú seba a liezlo mi to na nervy, no potom prišli slová, ktoré by som ja určite nepoužila, dej bol miestami nejasný a tie citoslovcia.... Ten polopatystický koniec vyliateho posolstva mi tiež nešmakoval ale páči sa mi, že konečne je tam spomenutý Boh v ženskom rode :)
03.01.2022
Myslím, že tu mám obdivovateľa, ktorý ma tak trochu skopíroval :D Naozaj sa mi to ale páčilo. No myslíte si, že by som po minulom kole, kde som dostala obriu kritiku na básne, skúšala ešte Vašu trpezlivosť? Domnievam sa, že moju poviedku nikto nespozná, pretože som išla zase do niečoho nového :)
Ale späť k tejto. Fakt sa mi miestami zdalo, že čítam samú seba a liezlo mi to na nervy, no potom prišli slová, ktoré by som ja určite nepoužila, dej bol miestami nejasný a tie citoslovcia.... Ten polopatystický koniec vyliateho posolstva mi tiež nešmakoval ale páči sa mi, že konečne je tam spomenutý Boh v ženskom rode :)
03.01.2022
Zlodejisnov
V tejto poviedke chválim nápad. Ten by bol zaujímavý, ak by bol lepšie spracovaný. Samotné proroctvo bolo veľkým spojlerom a hlavne povedalo úplne všetko, a tak by musela byť hlavná hrdinka blbá, ak by nedokázala rozlúštiť, čo ju čaká. Taktiež, keď prišla pasáž, kde sa jej zahryzol do boku a pochutnával si na jej mäse, tak malo byť reálne po nej, ale nevadí aj v hrách to funguje tak, že keď ti odtrhnú časť tela, tak použiješ obväz a je to vyliečené 😊 No všetko to by som vedel odpustiť, ale na mňa to bolo presladené a veľakrát sa opakovalo to, čo už bolo povedané. Navyše, ak mala byť ona nejakou tou nádejou pre smrteľne chorých, tak by som skôr čakal, že tieto prekážky budú prekonávať práve tí smrteľne chorí a ona má byť ich maják a povzbudzovať ich. Takto vlastne ani nešlo o nádej, ale skôr o to, že si to odmaká za nich zas a znova. No a ako súvisela Atlantída s týmto všetkým, tak to mi už absolútne ušlo.
03.01.2022
V tejto poviedke chválim nápad. Ten by bol zaujímavý, ak by bol lepšie spracovaný. Samotné proroctvo bolo veľkým spojlerom a hlavne povedalo úplne všetko, a tak by musela byť hlavná hrdinka blbá, ak by nedokázala rozlúštiť, čo ju čaká. Taktiež, keď prišla pasáž, kde sa jej zahryzol do boku a pochutnával si na jej mäse, tak malo byť reálne po nej, ale nevadí aj v hrách to funguje tak, že keď ti odtrhnú časť tela, tak použiješ obväz a je to vyliečené 😊 No všetko to by som vedel odpustiť, ale na mňa to bolo presladené a veľakrát sa opakovalo to, čo už bolo povedané. Navyše, ak mala byť ona nejakou tou nádejou pre smrteľne chorých, tak by som skôr čakal, že tieto prekážky budú prekonávať práve tí smrteľne chorí a ona má byť ich maják a povzbudzovať ich. Takto vlastne ani nešlo o nádej, ale skôr o to, že si to odmaká za nich zas a znova. No a ako súvisela Atlantída s týmto všetkým, tak to mi už absolútne ušlo.
03.01.2022
Zlodejisnov
PS: tiež som mal pocit, že táto poviedka patrí Writer. Niečo majú spoločné, ale skôr by som odhadoval, že jej autorom je ama_rilla. Veľký potenciál, no prehnané scény :)
03.01.2022
PS: tiež som mal pocit, že táto poviedka patrí Writer. Niečo majú spoločné, ale skôr by som odhadoval, že jej autorom je ama_rilla. Veľký potenciál, no prehnané scény :)
03.01.2022
Veles
Môže inak byť Zlodeji, ama_rilla bol môj druhý tip. A Writer, hlavne kvôli tým básniam som si myslel že si to ty, že si to nevzdala a snažíš sa ich zlepšiť :D
03.01.2022
Môže inak byť Zlodeji, ama_rilla bol môj druhý tip. A Writer, hlavne kvôli tým básniam som si myslel že si to ty, že si to nevzdala a snažíš sa ich zlepšiť :D
03.01.2022
Goran
Túto poviedku som hodnotil vysoko, lebo je krásne napísaná a jej posolstvo je prekrásne. Ide za rámec rozprávania príbehu, nie je len dobrým remeslom, ale odovzdáva svojmu čitateľovi i niečo viac, oveľa viac. Má úžasný nápad a jej koncepcia - taký science fantasy štýl je naozaj pozoruhodný. Páči sa mi tajuplná, až mýticko-mystická atmosféra a nádherný, nádherne patetický (to mne vôbec nevadí, práve naopak) záver.
Nápadmi a jej pospájaním by sa to hodilo na Amarillu, formou zas na Writera (básnička je o čosi lepšia ako v Básnikovi v temnotách, ale stále to je len taká milá veršovačka, autorke odkazujem: treba poznať poéziu, treba ju čítať, keď ju už chceme písať!!!) ale voľbou témy by som prózu priradil najskôr k Ingrid Zambovej, ktorá tu jeden čas posielala zaujímavé nesúťažné poviedky.
Veci, ktoré by som vytkol - ešte trošku učesať text, je naozaj na úrovni, ale sem tam sa nájdu chyby v gramatike aj štylistike - napríklad "kým som bola, kým som sem prišla" či "váha jeho tela jej drví telo" pôsobí dosť kostrbato. Aj to zranenie je úplne nereálne, také by pravdepodobne nerozchodil ani John Rambo - špeciálna jednotka v počte jedného člena - nieto ešte netrénovaná žena. Zvláštna je aj jej fyzická existencia, hoci sa to celé odohrávalo v nejakej mentálnej mape či astrálnej sfére a zároveň mozgu pacienta... (neošúchaný nápad tak trochu stráca na prekombinovanosti). Potom tá Atlantída... to nekomentujem, lebo tomu absolútne nerozumiem.
Nuž, covid ako taký ma necháva skoro chladným, oproti takej španielskej chrípke je to čajíček, a buďme za to radi! - takže z mojej strany niet nijakých zdieľaných pandemických obávav a prežívaní celej tej situácie. Čo mi však prenáramne vadilo, našťastie na texte sa to podpísalo iba trošku, inak by mu to ublížilo, je tiahnutie názorov i myšlienok k takým tým ezo volovinkám. Dosť to tam ideovo presakuje. A voči takej tej new age ezoterike, čo plní poličky kníhkupectiev mám priam averziu, lebo je to triviálna gýčová paródia skutočne hlbokého duchovna.
Tak či onak, poviedka je to dobrá a ja som ju hodnotil možno i subjektívne trošku viac, lebo z nej presakuje ľudská dobrota, ktorá je podporená krásou slova, a to ja môžem.
03.01.2022
Túto poviedku som hodnotil vysoko, lebo je krásne napísaná a jej posolstvo je prekrásne. Ide za rámec rozprávania príbehu, nie je len dobrým remeslom, ale odovzdáva svojmu čitateľovi i niečo viac, oveľa viac. Má úžasný nápad a jej koncepcia - taký science fantasy štýl je naozaj pozoruhodný. Páči sa mi tajuplná, až mýticko-mystická atmosféra a nádherný, nádherne patetický (to mne vôbec nevadí, práve naopak) záver.
Nápadmi a jej pospájaním by sa to hodilo na Amarillu, formou zas na Writera (básnička je o čosi lepšia ako v Básnikovi v temnotách, ale stále to je len taká milá veršovačka, autorke odkazujem: treba poznať poéziu, treba ju čítať, keď ju už chceme písať!!!) ale voľbou témy by som prózu priradil najskôr k Ingrid Zambovej, ktorá tu jeden čas posielala zaujímavé nesúťažné poviedky.
Veci, ktoré by som vytkol - ešte trošku učesať text, je naozaj na úrovni, ale sem tam sa nájdu chyby v gramatike aj štylistike - napríklad "kým som bola, kým som sem prišla" či "váha jeho tela jej drví telo" pôsobí dosť kostrbato. Aj to zranenie je úplne nereálne, také by pravdepodobne nerozchodil ani John Rambo - špeciálna jednotka v počte jedného člena - nieto ešte netrénovaná žena. Zvláštna je aj jej fyzická existencia, hoci sa to celé odohrávalo v nejakej mentálnej mape či astrálnej sfére a zároveň mozgu pacienta... (neošúchaný nápad tak trochu stráca na prekombinovanosti). Potom tá Atlantída... to nekomentujem, lebo tomu absolútne nerozumiem.
Nuž, covid ako taký ma necháva skoro chladným, oproti takej španielskej chrípke je to čajíček, a buďme za to radi! - takže z mojej strany niet nijakých zdieľaných pandemických obávav a prežívaní celej tej situácie. Čo mi však prenáramne vadilo, našťastie na texte sa to podpísalo iba trošku, inak by mu to ublížilo, je tiahnutie názorov i myšlienok k takým tým ezo volovinkám. Dosť to tam ideovo presakuje. A voči takej tej new age ezoterike, čo plní poličky kníhkupectiev mám priam averziu, lebo je to triviálna gýčová paródia skutočne hlbokého duchovna.
Tak či onak, poviedka je to dobrá a ja som ju hodnotil možno i subjektívne trošku viac, lebo z nej presakuje ľudská dobrota, ktorá je podporená krásou slova, a to ja môžem.
03.01.2022
Kika sci-fi
Tak toto sa dobre čítalo,keby si to tak nepísal/a tak by sme ani nepochopili príbeh poriadne. Mne sa páčila poviedka...
11.01.2022
Tak toto sa dobre čítalo,keby si to tak nepísal/a tak by sme ani nepochopili príbeh poriadne. Mne sa páčila poviedka...
11.01.2022
Aleš Horváth
Celkom fajn, vo viacerých veciach súhlasím s Goranom. Ale nesúhlasím s tým, že autorom je writerka. Moc suché na ňu. Skôr Amarilla by sa hodilo viac.
17.01.2022
Celkom fajn, vo viacerých veciach súhlasím s Goranom. Ale nesúhlasím s tým, že autorom je writerka. Moc suché na ňu. Skôr Amarilla by sa hodilo viac.
17.01.2022