„Je ti teplo dievčatko?“ ozval sa jej za chrbtom mrazivý hlas.

Od strachu až podskočila a rýchlo sa obzrela. Napriek tou, že stála pod pouličnou lampou, však nikoho nevidela.

V Bratislave toho roku prekvapivo mrzlo a dokonca padal jemný sneh, no ani jedno nebolo Marte príjemné. Šľapala už od jednej poobede a v bruchu už riadne škvŕkalo. Lenže, vyzerá to tak, že korona, mráz a blížiace sa sviatky presvedčili jej bežných klientov, aby ostali doma.

Pravda, už nie je najmladšia a ani predtým nepatrila medzi najkrajšie. Lenže ona musí niečo zarobiť, lebo jej Fero, jej pasák, dá čo pre to. A na rozdiel od tých tindrových štetiek si nemohla dovoliť vlastný apartmán. Aj preto sa púšťala na nebezpečné územia kuriev od Slovnaftu.

Ona sa však nebojí, zažila toho už veľa. Nemá strach. Teda, až doteraz.

„Pýtam sa, či ti je zima, dievčatko?“ znova začula podivný, akoby rolničkami sprevádzaný hlas.

To už sa na opätku naplno otočila, v prvej ruke slzák, v ľavej kľúče medzi prstami, pripravená čeliť akémukoľvek hajzlovi, čo sa do nej pustí. Veď už bola raz vydatá a keď zvládla svojho večne prechľastaného chlapa, tak nejakého pouličného somráka sa nebude báť.

Aké bolo však jej prekvapenie, keď namiesto úlisného bezďáka zbadala niečo vyše meter sedemdesiat vysokého bradatého starčeka v červenom.

„To ma poser, Mrázik“ zašepkala si skôr sama pre seba.

„Santa, k vašim službám,“ uklonil sa deduško, pričom sa mu z hlavy zošmykla čapica s brmbolcom a odhalila ružovú plešinku. „Alebo aj Dedo Mráz. Mám rôzne mená.“

„Čo si sa zatúlal z Tesca?“ zasmiala sa Marta, popravila si minisukňu a vyhrnula golier na starej ružovej čínskej páperovej bunde značky abibas.

„Ej dievočka moja, veruže zatúľal, zatúľal.“ Pritakal smutne deduško.

Marta sa na starčeka pohŕdavo pozrela. Akiste dáky bezďák, čo našiel vyhodený vianočný kostým a teraz chodí po žobraní. So žobrákmi ani len šľapky nemajú zľutovanie.

„Pozri dedo, ak chceš žobrať, choď inde. Ja musím, na rozdiel od teba, pracovať.“

V tom momente sa z diaľky vyrútilo auto. Marta vystrčila ruku a auto začalo spomaľovať. Presne vedela ako to tu chodí. Keď konečne došlo až na jej úroveň mala Marta čo robiť, aby skryla sklamanie. Toto nebol žiaden z jej pravidelných zákazníkov. Žiaden bavorák ani Audi, iba stará renaultka. Zrazu na strane spolujazdca kleslo okienko a za ním sa objavil prešedivelý pupkatý chlap s cigaretou v ústach. Teda, žiadne terno, pomyslela si, ale a tak na chvíľku rozopla ružovú bundu a odhalila vetru, snehu a potenciálnemu zákazníkovi bujné prsia. Tučniak sa uslintane usmial a už-už chcel niečo povedať, keď mu vtom do zorného poľa skočil deduško v červenom.

„Martinko Valentovič, ty si mi teda vyrástol v pekný zázrak. A taký milý chlapec si bol!“

Do šoféra akoby zaťalo. „Ty, ty...“ vykoktal zo seba pár slov. Zrazu bleskovo zatiahol okno, duol na plyn a už bol preč.

„Kurvadrát!“ oborila sa na deduška Marta. „Čo to akože malo byť? Prvý zákazník po dlhých hodinách a vy mi ho odplašíte?“

Santa sa len usmial.

„To nebol chlap pre teba Matuška,“ riekol rolničkovým hlasom.

„Je mi jedno či bol alebo nie. Ak dnes večer nedonesiem Ferovi aspoň stovku, tak ma tak zmláti, že si to nevieš predstaviť!“

„A to by si chcela?“

„Čo? Aby ma zmlátil? A čo som masochistka?“

„A čo by si chcela, dievuška?“ nedal sa mužíček.

„Zrazu sa v Marte čosi zlomilo. Možno za to mohla zima a lacná abibaska, ktorá vôbec nehriala. Možno otravný bezďák v mikulášskom kostýme, čo jej práve odplašil jediného dnešného zákazníka. Možno strach zo svojho pasáka, ktorý napriek všetkým sebaklamom pociťovala. A možno to všetko dokopy.

„Vieš čo chcem? Chcem aby ten zmrd Fero niekde skapal na hnusnú chorobu. Nech mu červy zožerú vajcia a nech sa zadusí tými prachmi.“

Deduško sa usmial. Zdalo sa jej, alebo bol zrazu trocha iný?

„A s ním celý tento posraný svet! Nikdy mi nič nedal. Preklínam ho, nech skončí v pekle!“ rozplakala sa od zúfalstva a hnevu.

Nenávidela svoj osud a nenávidela svoju slabosť. To ako sa nevedela vymaniť z kolotoča, v ktorom sa ocitla. Po líci jej začali tiecť slzy, ktoré pomaly začali zamŕzať. Hnev ju však mal vo svojich osídlach.

„Ale stále si mi neodpovedala na otázku,“ pokračoval v prerušenom rozhovore. „Je ti teplo?“

„Kosa mi je, ty somár. Nevidíš?“

„A vieš, kde by ti bolo teplúčko, moja milá, vie kde?“ opýtal sa posledný raz starček.

Marta sa na neho znova pozrela. Už vôbec nevyzeral ako milý malý dôchodca bez domova. Na výšku meral aspoň dva metra, z očí mu sálal oheň a pod červenou čapicou sa črtaly dva výstupky.“

„Kde?“ zašeptala Marta.

„V pekle!“ zasmial sa Satan, konečne v plnej sile a stiahol ju do podzemia. Stačilo len málo – splniť tisíc pokrivených želaní, tisícročná kliatba bola zlomená. Konečne nastolí vládu nad svetom – On, Satan Claus!