Hlboko v lese je... strom. V lese väčšinou býva veľa stromov. Väčšina z nich je obyčajných. Niekedy sa však medzi nimi nájde jeden, ktorý je vyšší ako ostatné, mohutnejší, zelenší. Stromovitejší.

Takéto miesta bývajú skryté pred obyčajnými ľudskými očami. Príliš hlboko, príliš ďaleko. Okolie je príliš divoké a vo vlasoch vám praskajú iskričky mágie. Hlasy, ktoré počujete, nemusia byť len vo vašej hlave a nemusia patriť ani mŕtvym.

Tak teda je tu strom. A pod tým stromom je... dievča.

Sú tu aj stopy v inak neporušenom snehu, jeden, dva páre, väčšie ako dievčatine. Veď ona ani nevyzerá, že by sem prišla po vlastných. Nie je pri vedomí. Leží pohodená medzi koreňmi, prostovlasá, v bielych spodných šatách a bordovom plášti ako kvapka krvi na snehu. Ani jedno nevyzerá byť dostatočne teplé na toto počasie.

Neďaleko nej, tesne mimo dosahu, leží dýka.

A to je všetko.

Stmieva sa. Ešte nie je večer, ale takto hlboko medzi stromami prichádza noc skôr a odchádza neskôr.

A s ňou i nočné tvory...

Dievča sa začne preberať, trasie sa a žmúri do slabnúceho svetla. Ešte nie úplne prebratá si uvedomí, že nie je tam, kde zaspávala. Vyľakaná sa pritisne ku kmeňu stromu. Zdá sa, že kôra hreje, no to sa skôr len ostrý vietor láme na kmeni a obchádza ju. Pritiahne si plášť bližšie k sebe, sotva to pomôže. Je však už dokonale prebratá a bdelé oči sledujú okolie.

Pomedzi chráštie preblesknú žlté oči, čierny ňufák. Kroky na snehu nepočuť.

Dievča zbadá odlesk svetla na kove. Pohne sa tým smerom presne vo chvíli, keď vlk preskočí nízke kríky a žlté oči uprie do jej. Obaja znehybnejú.

Potom sa jej vlk prihovorí: „Je ti teplo, dievčinka?“

Dievča, veľmi múdro, neodpovedá. Neradno sa zahrávať so zubatou čeľusťou s ľudským hlasom. Len sa zamračí a nepatrne zmení polohu, akoby sa krčila. Rukou sa podoprie o koreň a zrazu jej je o trošku teplejšie. A tentoraz sa jej to určite nezdá. Drevo pod prstami je teplé a cítiť v ňom život. Zavrie oči, aby sa mohla lepšie sústrediť. Pomaly začne teplo z koreňa vťahovať do seba. To pomôže viac ako tenký plášť.

Vlka to povzbudí a pohne sa, blíži sa širokým oblúkom. Keď sa jej dostane na okraj zorného poľa, obehne strom a zase je o niečo bližšie. Dievča využije okamih, keď je vlk za kmeňom a priblíži sa k dýke.

„Je ti teplo, dievčinka?“ spýta sa znova, trochu škrípavým hlasom. Zdá sa, že zubatá papuľa sa škerí v úsmeve. Dievča si pomalým pohybom zhrnie vlasy dozadu a zastrčí si ich pod límec plášťa.

Začne ďalší kruh. Dnes večer má chuť hrať sa.

„Je ti teplo...?“ začne, ale tentoraz otázku nedokončí. Dievča je ďalej, než čakal, zamrznutá uprostred kroku. Vlk zavrčí a skočí, dievča sa vrhne do ľadového snehu, skrehnuté prsty omotá okolo rukoväte dýky.

Ostré pazúre jej škabnú po koži, na bielej látke vyrazia krvavé kvety. Ale len čo ju prevalí na chrbát. Odskočí a z dvoch krokov ju pozoruje. Nie je si istý, či sa jej dýku podarilo chytiť.

Podarilo, pravdaže podarilo. Zdvihne sa do podrepu, oči sa jej lesknú a zuby má vycerené. Pred tvárou sa jej zráža dych, pod bosými nohami sa topí sneh a máča lem šiat.

Vlk zaváha a skočí o moment neskôr, ako mal. Dievča sa vrhne k nemu, držiac sa pri zemi, aby sa dostala pod neho. Bodne dohora.

Zviera zaskučí a odskočí. Krváca z boku, ale nezdá, že by ho to zastavilo. Znova skočí. Dievča sa uhne, dýka sa mihne popri boku. Ďalší zásah.

Pomalý boj pokračuj. Obchádzajú sa v širokých kruhoch lemovaných krvou. Po chvíli už sťažka dýchajú obaja, zima sa im dostáva pod kožu, prsty a laby krehnú. Dievča jediným prudkým pohybom odhodí plášť ku kmeňu stromu. Je už úplne zbytočný, sťažknutý snehom ju obmedzuje v pohybe. Už to nemôže dlho trvať. Jeden z nich musí urobiť chybu.

Keď sa ocitne chrbtom k stromu, odrazí sa do behu, ale noha jej skĺzne na kameňoch, ktoré sú ukryté pod snehom.

Jeden z nich musí urobiť chybu...

Vlk skočí s rozďavenou papuľou, no ňufákom narazí do snehu. Dievča je zrazu inde, ako malo byť. Stojí nad ním. V jedinom desivom okamihu ju vidí kútikom oka nad sebou, z kričiacich úst nevychádza žiadny zvuk, v klesajúcej ruke sa leskne dýka.

Lebka hlasno pukne, keď kov narazí na kosť. Mohutné telo tupo dopadne na zem a zrazu je ticho.

Dievča stojí nad ním, vlasy strapaté, celá sa trasie, no v očiach má šialený lesk človeka, ktorý práve tesne unikol smrti.

Obzrie sa okolo seba, noc už padla na celý svet. Teplo zo stromu vyprchalo. Necíti okolo seba už nič nepriateľské, no aj tak tu nemôže stráviť noc. Na takýchto miestach sa neradno zdržiavať.

Vo vzduchu visí očakávanie. Na takýchto miestach sa vždy udeje niečo dôležité. Alebo lepšie - niečo dôležité sa musí udiať na takomto mieste.

Čupne si k mŕtvemu vlkovi a zabodne mu dýku do brucha. Kožuch zahreje lepšie ako ľanové šaty.

Uprostred práce však náhle prestane. Niečo sa zmenilo. Šuchot za hranicou čistinky, ktorý doteraz nevnímala, utíchol. Šuchot, aký vydávajú ľudia, keď sa snažia nehýbať. Prižmúri oči, dýku stisne v dlani, pripravená na skok.

Spoza kríkov sa vynorí niekoľko postáv. Ostanú stáť v polkruhu, len jeden z nich pristúpi až k nej. Cez ruku má prehodený ťažký plášť a na opasku zavesený pár topánok.

„Výborná práca, Ivona. Kráľovnú poteší, že si pripravená zaujať miesto medzi kráľovskými lovcami.“

Podá jej ruku, aby jej pomohol na nohy, ignorujúc krv i blýskajúce oči. Potom jej cez plecia prehodí plášť. Kŕčovito zovreté prsty povolia, ale dýku nepustí. Len prikývne.