Záhrada modrého muža
Redaktor Herold Brodný odchádza na východ Slovenska spraviť článok o jedinečnom mieste. Nesie meno Obora a všetko je tam krásne - obrovské stromy, nezvyčajne rozkvitnuté kvety či jazierka plné rýb. Aké je však tajomstvo tohto miesta? A kto je tajomný modrý muž, ktorého začne spomínať pán správca?
„V mene otca i syna a ducha svätého. Amen.“
Slová, ktoré uzatvárali každý deň Herolda Brodného a nebolo tomu inak ani večer pred veľkou reportážou. Na túto šancu čakal už od nástupu do redakčného tímu Viliama Pichľavého v budove Denníka X. Pripadal si nevyužitý a zahrabaný v problémoch, o ktoré svet nemá záujem. Reportáže o stratenej mačke, upchatej kanalizácii či o zvláštnosti zväčšenia jazera vo vedľajšej dedine Kriaky ho len zdržiavali pred tým, na čo ho jeho pán stvoril. Prosil každý deň Boha o pomoc, aby osvietil šéfredaktora. Nakoniec boli modlitby vypočuté.
Šéfredaktor ho poveril úlohou, ktorá sa nedala inak popísať len ako dar z nebies. Na druhej strane republiky, blízko dedinky Betliar, sa nachádza výnimočná Obora. Podľa slov konkurencie Denníka X ide o neobyčajnú rezerváciu, kde sú stromy mimoriadne vysoké a plné plodov, v jazere žijú ryby zázračných rozmerov, voda je až kryštálovo čistá a rastliny sa pýšia nadrozmernými kvetmi všetkých farieb sveta. Konkurenčným redakciám sa však nepodarilo získať viac ako pár fotiek, no jeho šéfovi, zrejme samotným zázrakom, sa podarilo v tej pozemskej kráse vybaviť predlžený víkend a rozhovor so správcom. Bolo mu niekoľkokrát zopakované, aby si rozhovor bral zodpovedne a vyzistil ako sa im podarilo vytvoriť takú úžasnú záhradu a nenechal sa odbiť miestnou historkou. Má ísť po jasných, a technických faktoch, ktoré sa dajú následne overiť. Avšak v Heroldovej hlave sa zakotvila otázka, ktorá ide vzdorom voči jeho pokynom – „Je to dielo nášho Pána?“
„Verila by si tomu, raj na zemi a ku tomu u nás na Slovensku?“ ziapal ráno do telefónu, tesne pred odchodom na východ Slovenska, „a ja tam idem, to nemôže byť náhoda!“
„Heroldko, som pyšná na teba. V nedeľu to aj spomeniem pánovi farárovi, len si mi stále nepovedal, kde to ideš?“ spýtala sa hrdo Anna Brodná.
„Naozaj? Ako to, že som ti už predtým nepovedal? Volá sa to prosto Obora a keď správne kukám,“ s prstom vrazeným do mapy a jedným okom zažmúreným hľadal Herold dedinu Betliar, „malo by sa to nachádzať medzi dedinou Betliar. Aha, tu je!“ vykríkol, „a susednou dedinou Gemerská Poloma, už mám aj tú.“ Vybral prst z mapy a prehodil si mobil do druhej ruky.
„O tých dedinách, som veru, nikdy nič nepočula. Vytiahnem starú mapu po Jozefovi, nech mu je zem ľahká,“ v rýchlosti sa prežehnala, „a pozriem sa na to. Hlavne sa, drahý môj Heroldko, opatruj a dávaj si na seba pozor,“ dodala ustarostene jeho mama.
„Nemusíš sa báť, mami. Čo by sa mi len mohlo stať na takom svätom mieste?“ krútil pritom neveriacky hlavou.
„Nie všetko čo sväto vyzerá je naozaj posvätené Pánom Bohom. To si pamätaj, syn môj,“ povedala vážnym tónom pani Brodná.
„Dobre mami, už musím naozaj končiť. Čaká ma dlhá cesta. Ozvem sa ti, keď sa vrátim, dobre?“
„Budem sa tešiť. Ahoj.“
Herold sa s mamou rozlúčil rovnakým pozdravom a už teraz vedel, že celú cestu nebude myslieť na nič iné len na to aký krásny môže byť samotný raj na zemi.
Na miesto stretnutia, pred bránu Obory, došiel v dohodnutý čas, no čo sa zjavilo pred ním, to ho vyviedlo z dobrej nálady. Žiadne kovové vráta so sochami anjelov ani schody s kamennými stĺpmi (takto si predstavoval vstup do neba). Pred ním sa objavila ozrutná drevená stavba. Bol to vlastne nekonečný rad drevených kolov zapichnutých tesne vedľa seba a dosahujúci výšku dobré štyri metre. Priamo pred ním, oproti ceste, bola široká, rovnako kolami vytvorená brána, cez ktorú by prešli aj dva tanky vedľa seba. Na jej vrchu boli bezpečnostné kamery, ktoré sa neustále hýbali sprava-doľava. Pred drevenou bránou nebol žiadny nápis ako čakal, iba oznámenie - „Súkromný pozemok, cudzím osobám vstup zakázaný!“
Vystúpil z auta a vybral sa k bráne. Bol zvedavý, či už náhodou neuvidí krásy božieho diela pomedzi koly. Nemožné. Medzere neexistovali a dokonca neprepúšťali ani svetlo. „Zvláštne,“ pomyslel si.
„Herold Brodný, redaktor z Denníka X?“ ozval sa neznámy hlas z kovovej krabice, ktorá bola namontovaná uprostred drevenej brány. Tú si vďaka šoku z ozrutnej (neľudskej) stavby nevšimol a tak ho hlas vyviedol z miery.
„Áno, áno, som to ja,“ povedal sekaným a vystrašeným hlasom.
„Prosím, odstúpte k svojmu autu,“ povedal hlas z krabice robotickým tónom. Ako keby to nevravel ani človek.
Keď sa Herold priblížil na pár centimetrov k autu, ozrutná brána sa začala otvárať a on uvidel samotný zázrak. Prvý okamih stretnutia s Oborou sa nedá ani popísať slovami. Bolo to niečo presahujúce slová krása či nádhera a dokonca aj slovo veľkolepé sa pri tomto pohľade zdalo príliš slabé. Božské – to bolo to správne slovo, ktoré Heroldovi definovalo zoznámenie sa s rajom na zemi zvaným Obora.
Prudká zelená farba sa začínala predierať cez zväčšujúcu štrbinu v bráne. Herold podobný odtieň zelenej nikdy nevidel, bol žiarivý a nepochopiteľne hmotný, ako keby bola samotná farba živá a svojim šarmom vítala návštevu. Popri zelenej sa po bokoch brány začínali odkrývať neopísateľne obrovské rastliny toľkých farieb, až to jeho pozornosť nestíhala spracovávať. Monumentálne žlté narcisy, ktoré výškou pripomínali stromy a kvetmi pouličné lampy. Hrdé slnečnice s hlavami natiahnutými k slnku bez náznaku ovísania či vlčie maky s tak prudko červenou farbou až sa zdalo, že sú namočené v hustej krvi.
Keď sa brána otvorila dokorán, popri všetkej farebnej nádhere, Herold uvidel v pozadí nekonečné stromy s korunami siahajúcimi do takých výšin až sa stali väzňami oblakov. Už si nemyslel, že má pred sebou skutočnú rajskú záhradu, ale bol o tom stopercentne presvedčený. Z auta si vybral potrebné veci – diktafón, zápisník, foťák, batoh s vecami a vybral sa naprieč prírodnému zázraku.
Počas prvých krokov po tej najjemnejšej tráve, aké jeho nohy kedy zažili, sa jeho nos začínal stávať otrokom neznámej, no krásnej a intenzívnej vône. Pripomínala lúku na jar či čerstvo rozkvitnutý sad, mala omamnú moc a energiu z tajomného zdroja. Okamžite sa stal jej služobníkom a po Obore kráčal ako omráčený. Z moci rezervácie ho vytrhla čudne pohybujúca sa postava na konci cesty. Akýsi malý a tlstý ujko na neho kýval s veľkou palicou so zahnutým koncom.
„Vítam vás, vzácny hosť,“ privítal ho zhrbený a okrúhly chlapík s dlhou šedivou bradou, „moje meno je Kristián a som tu správcom. Vy budete ten dlho očakávaný zvedavec z Denníka X, mám pravdu?“ z poza brady sa vynoril milý úsmev.
„Ďakujem za privítanie, máte pravdu, volám sa Herold Brodný a prišiel som tu s vami urobiť rozhovor,“ na znak privítania podal Herold ruku správcovi.
Kristián si napriahnutú ruku ani nevšimol. „Pekne pomaly, hosť môj, na klábosenie ešte budeme mať dosť času, poďte za mnou,“ správca Kristián zamával rukou, obrátil sa chrbtom a vybral sa k drevenej chalupe, ktorá ležala pri neobvykle živom jazere.
Herold stiahol ruku a vybral sa za svojim sprievodcom. Čím boli bližšie k chatke, tým viac ho aura jazera pohlcovala. Hladina bola ako v pohybe, neustále sa hmýrila a ryby rôznych farieb vyskakovali z útrob jazera do dvojmetrových výšok ako o závod. Herold nikdy nič podobné nezažil.
„Ách, to je ale nádhera,“ precítene vydal zo seba, „to vždy sú tie ryby také akčné? Nikdy som nič podobné nezažil. Ako keby boli z cirkusu!“
„Máte pravdu, naša záhrada je plná krás, ktoré okolitý svet nikdy nevzhliadol. Sám budete svedkom rôznych prírodných zázrakov až vám oči budú vyskakovať z dier, to sa kľudne stavím,“ dopovedal Kristián a šibalským pohľadom sa obzrel za seba.
Heroldovi prišiel jeho pohľad v niečom zvláštny. Neveril mu. Ako keby mal pán správca niečo za lubom. Opätovný pohľad na divoké jazero mu prevetral myšlienky. Znova bol očarený krásou miesta. Všimol si, že okolo jazera nerástli žiadne stromy – bolo ako naservírované pre oblohu, pre nebo, aby ho aj samotný Pán Boh mohol z výšky obdivovať. V noci to musí byť hotová nádhera, pomyslel si Herold a rovno si v hlave rezervoval nočnú prechádzku okolo jazera.
„Predstavujem vám dnešné útočište, tam vzadu budete mať izbu,“ spustil Kristián, keď vošli do útulnej chalupy a pomocou svojej palice začal predstavovať vnútro. „Tu naľavo je moja kancelária, kde ma môžete pokojne vyspovedať, napravo je toaleta s kúpeľňou a úplne vzadu je kuchynka. Myslím, že vám dnešnú noc nebude nič chýbať.“
„Ďakujem veľmi pekne, nieže tu máte všetko tak krásne, ale viete sa postarať o svoju návštevu ako vzorný kresťan,“ povedal milým tónom Herold a začal si obzerať ubytovanie.
„Náboženské zameranie ste netipli správne, ale o tom vám viac poviem v našom rozhovore. Stavím sa, že dôjde aj na to reč. Kedy máte v pláne ma vyspovedať, pán redaktor?“ spýtal sa správca Kristián a opätovne vyčaril úsmev z popod hustej brady.
„Kľudne aj hneď,“ euforicky odpovedal Herold.
„Výborne, tak si kľudne odložte veci a ja vás počkám v kancelárii, hneď naľavo od vašej izby,“ ukázal palicou smerom k dreveným dverám, kde bola vyrytá modrá postava s rozpaženými rukami.
Herold doslova nahádzal všetko na posteľ, vzal si len potrebné veci pre rozhovor – diktafón, zápisník, pero a vybral sa za budúcou obeťou jeho otázok.
Diktafón položil pár centimetrov od dlhej brady pána správcu, stlačil gombík, pred seba položil zápisník, vzal pero do ruky a začal, „V prvom rade vám ďakujem za príležitosť byť svedkom všetkých krás Obory a ešte viac ďakujem, v menej celej našej redakcie, za príležitosť spraviť reportáž z tohto raja na zemi. Navrhujem ísť úplne od začiatku. Ako vlastne vznikla Obora?“ opýtal sa Herold a oči zaboril do malých dvoch lesklých guličiek, ktoré žiarili z vnútra zarastenej tváre pána Kristiána.
„Pýtate sa ma na Oboru a jej vznik, no musím vám rovno povedať pravdu. Pre svet je to síce Obora, ale to nie je jej skutočné meno. Toto výnimočné miesto sa volá Záhrada modrého muža a keď sa ma pýtate na vznik, tak odpoveď číha práve za týmto názvom. Vytvoril ju samotný modrý muž, on je jej pánom, darcom a stvoriteľom…“
„Prepáčte,“ prerušil ho Herold, „Zaujíma ma, kto alebo čo je modrý muž? Takým menom oslovujete nášho Pána Boha? To je rúhanie!“ nasrdil sa.
„Pokoj, drahý môj hosť, musíme si niečo ujasniť. Nemám vieru k vášmu bohu ani k žiadnemu inému. Ja nie som človek, ktorý verí, ale ktorý slúži. Práve modrý muž je markíz záhrady a ja som jeho dlžníkom za všetko, čo tu vytvoril. Niet krajšieho a životaplného miesta na zemi. Tu život prekypuje vo svojej jedinečnej kráse, to mi môžete veriť a keď mi dáte tú možnosť a neprerušíte ma, tak vám aj porozprávam ako to celé vzniklo,“ dopovedal Kristián a upriamil pohľad na Herolda.
„Už len jedna vec, ktorá mi nie je zrejmá a môžeme sa vrátiť k pôvodnej otázke. Vy tvrdíte, že za toto všetko môže akýsi modrý muž?“
„Áno, je to tak,“ povedal správca sebavedome.
„Môžem ho niekde v záhrade aj stretnúť?“ opýtal sa zvedavým, no určitým spôsobom ironickým, tónom Herold.
„Modrý muž prichádza, keď na záhradu padne noc a všetko stíchne. Vtedy má pokoj a obzerá si svoje dielo. Keď sa dnes vydáte na prechádzku, určite ho zbadáte, je totižto neprehliadnuteľný, to vám ručím,“ povedal Kristián a zaboril chrbát do opierky na stoličke.
„Dobre teda, povedzme, že vám to verím s tým modrým mužom, porozprávajte mi príbeh vzniku Záhrady modrého muža,“ povedal kľudným hlasom Herold. V hlave mu však tiekli odlišné myšlienky. Bol síce presvedčený, že sa nachádza na svätom mieste, no zároveň si bol istý, že za tým nie je žiadny modrý, ani iný muž, ale samotný Pán Boh. Zároveň si spomenul na slová šéfredaktora, aby zo správcu dostal jasné a presné fakty, nie báchorky, ktoré očakával, že prídu každú chvíľu. Musel byť trpezlivý, nechať pána správcu vyrozprávať nezmysly, pokúsiť sa nájsť v jeho slovách niečo, čo sa dá použiť do článku, zamerať sa na to a vyžmýkať z toho čo najviac. Bola to náročná úloha, no Herold veril, že ju zvládne.
„Príbeh začína hlboko v minulosti, na mieste, kde príroda plakala a bola postavená pred priepasťou zániku. Na tomto mieste žili, použijem váš slovník, Adam a Eva, len mali iné mená a neboli na tom mieste jediní ľudia. Tesne pred zánikom prichádza z veľkej vody modrý muž, žiarivejší ako samotné slnko a vyšší ako najväčší strom. Povedal im, že vie ako sa dá vzkriesiť príroda a zároveň ako vytvoriť puto medzi ňou a ľudstvom. Obeta – bolo to slovo. To sa aj stalo, každý obyvateľ tohto zdevastovaného miesta obetoval jedno rebro, ktoré zakopal ku koreňom stromov. Za krátky čas sa miesto opäť prebudilo k životu, ba čo viac, uprostred záhrady vyrástla tá najkrajšia jabloň, akú tento svet videl,“ dohovoril pán správca.
Herold opäť pocítil v sebe hnev. „Toľké zneuctenie biblie,“ pomyslel si. Svätú knihu síce nikdy nečítal, ale od pána farára vedel čo sa tam píše. Zlosť potlačil v sebe a spýtal sa pána správcu prvú vec, čo ho napadla, „chcete tvrdiť, že tu žijete dvetisíc rokov?“
„To nie, je to len pár rokov dozadu, pamätám si to, býval som vtedy ešte len malým chlapcom,“ dopovedal a rukou naznačil približnú výšku od zeme.
Herold si ho premeral a zapísal si rok tisíc deväťsto šesťdesiat do zápisníku a pokračoval, „vaše prírodné zázraky sú fakt jedinečné, no zrejme sami od seba takto nevyrástli. Aké hnojivo používate? Alebo spýtam sa inak. Aké je vaše tajomstvo pestovania?“ Herold sa pokúsil vymámiť ďalšiu relevantnú informáciu do článku.
„To som vám už predsa povedal, každý niečo musel obetovať pre krásu tohto miesta,“ správca Kristián si začal rozopínať košeľu. Herold čakal v napätí, nevydal ani hlások. Keď sa odopol posledný gombík, košeľa sa otvorila a odhalila obrovskú jazvu na chlpatej hrudi.
Heroldovi došli slová, chcel zo seba niečo na rýchlo vydať, no z úst mu šli len neidentifikovateľné citoslovcia. V tom sa ozvalo zvláštne ťukanie. Alarm na správcových hodinkách.
„Prepáčte mi, už musím ísť. Povinnosti volajú. Ak vám to teda neprekáža v rozhovore budeme pokračovať zajtra ráno. Blíži sa noc a záhrada je v tme ešte krajšia,“ fúzatá opona opäť odhalila čudesný úsmev.
Herold ostal v šoku, so správcom sa ani nerozlúčil. Pobalil si veci a vrátil sa do svojej izby. Usúdil, že na fotenie je už pozde, no ráno si privstane a nafotí zábery do článku. Pozrel sa von oknom. Slnko sa lúčilo s krajinou a svoje bozky na uvítanie rozdával Mesiac. Pán správca mal pravdu. Záhrada modrého muža sa s nastupujúcou tmou stávala ešte krajšou. Všetko pomaly utíchalo a keď sa Herold dostal k bujarému jazierku zavládlo absolútne ticho a vodná hladina sa utíšila. Mesiac to však nenechal len tak a daroval ospalej vode prenikavý odraz, s takou silou, že osvetlil okolie ako reflektor. Bola síce noc, no tma nedominovala, Mesiac osvetľoval božskú záhradu ako keby to dostal rozkazom od samotného Pána Boha.
Nemý svet napadol podivný zvuk, ako keby ožila samotná hlina a začala sa brodiť na svet. Šuchotanie prichádzalo z poza jazera, Herold sa s jemným pocitom strachu vydal naprieč zvukovému tajomstvu. Tóny pohybujúcej sa hliny každým krokom naberali na intenzite a pred Heroldovým pohľadom sa začínala odkrývať čerstvo vykopaná jama. Práve v nej sa niečo hmýrilo, ako keby to bojovalo o život a chcelo sa dostať na povrch. Herold urobil ešte jeden krok a zastal. Jeho telo sa dostalo do mrazivého kŕča a každý sval v jeho tele bil na poplach. Uprostred jamy, medzi ozrutnými koreňmi stromov sa hmýrili postavy. Neboli to však ľudia, akých bežne stretávame na ulici, boli to len telá bez šiat posiate reznými ranami a obalené v čiernej mase krvi. Desiatky hnijúcich postáv sa plazili po sebe, jeden cez druhého, až vytvárali jednu obrovskú živú masu hnijúcich tiel. Pripomínali klbko hadov, ktoré sa do seba neustále zamotávalo v nekonečnej špirále. Tí na vrchole sa predierali strmým svahom smerom hore. Na svet, ku Heroldovi. Vtedy kŕč poľavil a Herold začal odstupovať od desivej jamy plnej žijúceho hnojiva. Postupne cúval. Krôčik po krôčiku. Až jeho nohy narazili na mäkkú vrstvu pôdy. V tom šoku si neuvedomil, že jazero bolo len pár krokov za ním a on sa ocitol na brehu. Nohy sa následne dostali do šmyku a Heroldove telo sa celé prevrhlo do jazera.
Herold dopadol na mäkké dno. Dotyk s dnom jazera a samotný chlad vody ho prebral zo šoku. Impulzívne otvoril oči. Bol síce na úplnom dne jazera, no neboli tam žiadne riasy, kamienky alebo piesok. Ležal na hnijúcej hrudi rozpadnutého tela bez hlavy a nôh. Okamžite sa pokúsil od nej odlepiť a začal plávať smerom nahor. Rukami hádzal ako zmyslov zbavený. Stúpal vyššie a vyššie. Keď už mal pocit, že je od dna bezpečne vzdialený, pozrel sa pod seba. Hrozivé, neľudské a kruté. Dno jazera bolo pokryté nekonečnou vrstvou tiel v značne pokročilom stupni rozkladu. Pokožka po celom tele sa dostala pod frontálny útok ihiel a žalúdok sa začal zberať hore krkom. V sekunde sa pohol.
Jazero nebolo našťastie hlboké a tak sa na breh dostal behom chvíľky. Rukami sa zaboril do hliny a začal sa priťahovať. Pôda bola mäkká, jeho ruky sa zabárali až po lakeť, to ho však neodradzovalo a chuť zachrániť sa bola nesmierna. Nakoniec sa dostal celý vonku a prevrátil sa na bok. V tom jeho zrak dostal okamžitý šok. Z diaľky, od miesta, kde rástli ozrutné stromy, prichádzala nadprirodzená modrá žiara. Ako keby samotné slnko na seba zobralo modrý kabát a prišlo vypáliť zrak ľudstvu. Svetelný nápor však pomaly povoľoval a Herold v tej modrej žiare začínal vidieť postavu. Postavu modrého muža. Bol síce v diaľke, no bol si istý, že výškou prekonáva blízku chatu. Modrý muž odrazu zastal a rozpažil ruky. V rovnakom okamihu sa ako keby celá záhrada prebudila k životu. Z každého rohu sa vynárali mŕtvolné hlasy žiadajúce si pokrm. Pískali, syčali a vrieskali. Nebolo jediné miesto, ktoré by ostalo potichu. Hladina jazera sa začala búriť. Miesto farebných rýb sa na hladine začínali zjavovať mokvavé a rozkladom zdevastované ruky. Najprv ich bolo len pár, no po chvíli ich bola plná hladina. Po rukách sa začínali vynárať obrysy hláv, ktoré kedysi mali aj tváre. Nemali oči, nos či ústa. Boli to len prázdne schránky pripomínajúce figuríny. Vydávali síce rôzne zvuky, no nemali kde uniknúť. Oni sa prihovárali. Vzdávali hold svojmu pánovi. Stali sa samotnou potravou jazera a ich existencia patrila rastlinám a rybám žijúcim v tomto mokrom kráľovstve.
Heroldove telo napadnuté hrôzou ostávalo bez pohybu ležať. Jeho srdce bilo takou silou, že mal pocit, že mu prerazí hrudník a jeho vlastný dych ho dusil. Vedľa započul kroky. Nebolo to žiadne plazenie ľudského hnojiva, ale kroky živej postavy. Prevalil sa na bok, pozrel sa na prichádzajúcu sa postavu a vtedy ho zasiahol posledný šíp nádeje. Bol to správca Kristián.
„Chcel si vedieť naše tajomstvo,“ ozval sa nad Heroldom s lopatou v ruke, „staneš sa ním aj ty,“ dopovedal a lopatu mu zarezal do krku. Bezvládne telo odtiahol ku jame plazivých tiel a hodil ho do náruče živej smrti. Lopatu zaboril do kopy hliny, ktorá tam už bola pripravená a povzdychol si, „tohtoročná úroda bude najlepšia za posledných pár storočí.“ Utrel si spotené čelo a pokračoval v práci.
Lukáš Polák
Fanúšik hororu, či už po knižnej, filmovej alebo hudobnej stránke.
Diskusia
Zlodejisnov
Tak toto bude Lukáš Polak a niečo ako trailer ku knihe Kriaky. Celkovo hodnotím vysoko. Zatiaľ pre mňa to najlepšie, čo bolo v tomto kole. Trochu mi ale vadí, že tvoje posledné poviedky sú dosť na jedno kopyto. Záhada, ktorú niekto ide preskúmať a stane sa obeťou príšery. No toto sa mi páčilo najviac z tvojich poviedok, ak to teda je Lukáš a nie nejaký hajzlik, čo kamufluje poviedku aby vyzerala ako Lukášova :D
07.01.2022
Tak toto bude Lukáš Polak a niečo ako trailer ku knihe Kriaky. Celkovo hodnotím vysoko. Zatiaľ pre mňa to najlepšie, čo bolo v tomto kole. Trochu mi ale vadí, že tvoje posledné poviedky sú dosť na jedno kopyto. Záhada, ktorú niekto ide preskúmať a stane sa obeťou príšery. No toto sa mi páčilo najviac z tvojich poviedok, ak to teda je Lukáš a nie nejaký hajzlik, čo kamufluje poviedku aby vyzerala ako Lukášova :D
07.01.2022
WriterInTheDark
Tiež mi napadol Lukáš, keď som v texte čítala Kriaky, ale úprimne, dúfam, že sa mýlim, pretože tam bolo veľa chýb, čechyzmov, chýbajúcich čiarok a celý nadnesený dojem, ktorý sa autor snažil vytvoriť, mi každú chvíľu prekazil ešte nehodiaci sa výraz a opakujúce sa slová. Zopár preklepov, "ku tomu", zvláštne mi prišlo aj slovné spojenie "prudká zelená, prudká červená", zle napísaný rok 1960 mal byť: "Tisícdeväťsto šesťdesiat."
A koľko bolo vlastne hlavnému hrdinovi? Miestami sa správal ako dieťa, i keď vieme, že je zamestnaný.
Musím však pochváliť zopár výrazov, napríklad: "otrok vône, fúzatá opona." To sa mi páčilo.
Dej však pekne plynie, napätie graduje, záver celkom dobrý, i keď neprekvapil.
Dúfam, že sa autor na mňa za úprimnosť nenahnevá.
07.01.2022
Tiež mi napadol Lukáš, keď som v texte čítala Kriaky, ale úprimne, dúfam, že sa mýlim, pretože tam bolo veľa chýb, čechyzmov, chýbajúcich čiarok a celý nadnesený dojem, ktorý sa autor snažil vytvoriť, mi každú chvíľu prekazil ešte nehodiaci sa výraz a opakujúce sa slová. Zopár preklepov, "ku tomu", zvláštne mi prišlo aj slovné spojenie "prudká zelená, prudká červená", zle napísaný rok 1960 mal byť: "Tisícdeväťsto šesťdesiat."
A koľko bolo vlastne hlavnému hrdinovi? Miestami sa správal ako dieťa, i keď vieme, že je zamestnaný.
Musím však pochváliť zopár výrazov, napríklad: "otrok vône, fúzatá opona." To sa mi páčilo.
Dej však pekne plynie, napätie graduje, záver celkom dobrý, i keď neprekvapil.
Dúfam, že sa autor na mňa za úprimnosť nenahnevá.
07.01.2022
Veles
Podľa mňa je to jednoznačne Lukáš. K poviedke, celkom sa mi páčila, zopár gramatických chýb som si všimol aj ja. Príbeh bol celkom okej, lepší ako v jeho predchádzajúcej poviedke (ak to je teda Lukáš). Mne to trošku pripomenulo Color Out Of Space, ale to myslím ako pochvalu. Vždy mám rád keď si autori budujú svoje vlastné autorské vesmíry, najlepšie nenápadne a len s odkazmi, dúfam že do sveta Kriakov ešte zavítame.
07.01.2022
Podľa mňa je to jednoznačne Lukáš. K poviedke, celkom sa mi páčila, zopár gramatických chýb som si všimol aj ja. Príbeh bol celkom okej, lepší ako v jeho predchádzajúcej poviedke (ak to je teda Lukáš). Mne to trošku pripomenulo Color Out Of Space, ale to myslím ako pochvalu. Vždy mám rád keď si autori budujú svoje vlastné autorské vesmíry, najlepšie nenápadne a len s odkazmi, dúfam že do sveta Kriakov ešte zavítame.
07.01.2022
Goran
Ahoj, Lukáš! :D prišiel si do tohto kola v dobrej forme, a aj keď musím súhlasiť s pripomienkami vyššie - technické nedostatky, ktoré zbytočne zrážajú dojem z čítania, tak to bolo naozaj dobre napísané, niektoré metafory boli veľmi pekné a malo to skvelú atmosféru. Kontrast medzi nádherou prírody a jej diabolskou podstatou je skvelý. Páči sa mi aj to, čo si často romantici môjho typu neuvedomujú, keď sa nadchýnajú nad vznešenou krásou prírody - príroda je aj veľmi drsná a krutá a nemá len božskú povahu, ale aj démonickú.
Napriek tomu pár vecí vytknem: Modrý muž mohol byť trošku osvetlený, aspoň mohlo byť čosi naznačené v tej legende: bolo to nejaké pohanské božstvo, alebo prípadne zosobnenie pohlcujúcej a zároveň plodivej sily prírody? Potom, aj keď často používaš nadsádzku či vyložene humor vo svojich poviedkach, tu bol prítomný iba na začiatku a potom už vôbec, pôsobilo to nekonzistentne, buďto si ho mal udržať po celý čas alebo nedávať ho do príbehu vôbec. Okrem toho, ak spadnete do vody, nejdete hneď ako kameň až na úplné dno... pre správcu to nebol rozumný ťah, lebo novinára by určite išli hľadať a narušilo by mu to nerušený pokoj záhrady... Tiež musím podotknúť, že hoci máš svoj štýl a rozvíjaš ho správnym smerom, čitateľovi naozaj môže prísť voľba tvojich námetov veľmi monotematická. Ale to je dvojsečné, niekto by si chcel určite prečítať od Teba aj už dačo iné, odlišné, no na druhej strane ten, kto to má rád, dostane presne to, čo chce.
07.01.2022
Ahoj, Lukáš! :D prišiel si do tohto kola v dobrej forme, a aj keď musím súhlasiť s pripomienkami vyššie - technické nedostatky, ktoré zbytočne zrážajú dojem z čítania, tak to bolo naozaj dobre napísané, niektoré metafory boli veľmi pekné a malo to skvelú atmosféru. Kontrast medzi nádherou prírody a jej diabolskou podstatou je skvelý. Páči sa mi aj to, čo si často romantici môjho typu neuvedomujú, keď sa nadchýnajú nad vznešenou krásou prírody - príroda je aj veľmi drsná a krutá a nemá len božskú povahu, ale aj démonickú.
Napriek tomu pár vecí vytknem: Modrý muž mohol byť trošku osvetlený, aspoň mohlo byť čosi naznačené v tej legende: bolo to nejaké pohanské božstvo, alebo prípadne zosobnenie pohlcujúcej a zároveň plodivej sily prírody? Potom, aj keď často používaš nadsádzku či vyložene humor vo svojich poviedkach, tu bol prítomný iba na začiatku a potom už vôbec, pôsobilo to nekonzistentne, buďto si ho mal udržať po celý čas alebo nedávať ho do príbehu vôbec. Okrem toho, ak spadnete do vody, nejdete hneď ako kameň až na úplné dno... pre správcu to nebol rozumný ťah, lebo novinára by určite išli hľadať a narušilo by mu to nerušený pokoj záhrady... Tiež musím podotknúť, že hoci máš svoj štýl a rozvíjaš ho správnym smerom, čitateľovi naozaj môže prísť voľba tvojich námetov veľmi monotematická. Ale to je dvojsečné, niekto by si chcel určite prečítať od Teba aj už dačo iné, odlišné, no na druhej strane ten, kto to má rád, dostane presne to, čo chce.
07.01.2022
ama_rilla
Táto poviedka sa mi páčila, no mrzí ma, že bola taká krátka. Prakticky hneď sme sa dostali na záver, kde Herold skončil ako hnojivo :D Nuž, podľa môjho názoru by poviedke prospelo, keby sa trošku dlhšie budovala atmosféra. O záhrade sme v úvode počuli, aká je nádherná, hlavný aktér ju považoval za božie dielo, no v príbehu je pomerne málo vykreslená. Takisto by som rada vedela, kto alebo čo bol modrý muž. Má nejaký špeciálny význam jeho farba? :D Dialóg medzi Heraldom a Kristiánom mi pripadal trochu neuveriteľný... Respektíve reakcie Heralda mi prídu ťažko uveriteľné... Napríklad ja som to pochopila tak (ale možno nesprávne), že Herold sa ho po tej pasáži o vzniku záhrady pýtal, či tu už žije dvetisíc rokov (čo je teda tiež celkom úsmevné, ale predpokladám, že to korešponduje s jeho náboženským presvedčením) a Kristián odpovedá, že nie, bolo to len pred pár rokmi. Čiže akoby mu hovoril, že len pred pár rokmi sa udialo "stvorenie" záhrady, pričom na začiatku tej pasáže hovorí o dávnej minulosti... To mu neprišlo rozporuplné? Ale musím úplne škodoradostne priznať, že som Heroldovi priala jeho koniec :D Táto postava mi evokuje človeka, ktorý má svoje náboženské presvedčenie, považuje ho za lepšie než náboženské presvedčenie niekoho iného a príde si potvrdzovať svoju pravdu na úplne cudzie miesto, pričom ani neberie do úvahy to, že by to "domáci" mohli mať inak a mohli mať nejaký vlastný mýtus, ktorí je pre nich dôležitý. Nuž, tak na to potom aj doplatil :D
07.01.2022
Táto poviedka sa mi páčila, no mrzí ma, že bola taká krátka. Prakticky hneď sme sa dostali na záver, kde Herold skončil ako hnojivo :D Nuž, podľa môjho názoru by poviedke prospelo, keby sa trošku dlhšie budovala atmosféra. O záhrade sme v úvode počuli, aká je nádherná, hlavný aktér ju považoval za božie dielo, no v príbehu je pomerne málo vykreslená. Takisto by som rada vedela, kto alebo čo bol modrý muž. Má nejaký špeciálny význam jeho farba? :D Dialóg medzi Heraldom a Kristiánom mi pripadal trochu neuveriteľný... Respektíve reakcie Heralda mi prídu ťažko uveriteľné... Napríklad ja som to pochopila tak (ale možno nesprávne), že Herold sa ho po tej pasáži o vzniku záhrady pýtal, či tu už žije dvetisíc rokov (čo je teda tiež celkom úsmevné, ale predpokladám, že to korešponduje s jeho náboženským presvedčením) a Kristián odpovedá, že nie, bolo to len pred pár rokmi. Čiže akoby mu hovoril, že len pred pár rokmi sa udialo "stvorenie" záhrady, pričom na začiatku tej pasáže hovorí o dávnej minulosti... To mu neprišlo rozporuplné? Ale musím úplne škodoradostne priznať, že som Heroldovi priala jeho koniec :D Táto postava mi evokuje človeka, ktorý má svoje náboženské presvedčenie, považuje ho za lepšie než náboženské presvedčenie niekoho iného a príde si potvrdzovať svoju pravdu na úplne cudzie miesto, pričom ani neberie do úvahy to, že by to "domáci" mohli mať inak a mohli mať nejaký vlastný mýtus, ktorí je pre nich dôležitý. Nuž, tak na to potom aj doplatil :D
07.01.2022
Terry Chrapúňzel
Sú tam nejaké chybné slová, konkrétne:
„voda je kryštálovo čistá“ - Slovo „kryštál“ znamená fyzikálne a chemicky rovnorodé pevné teleso s pravidelnou štruktúrou atómov, molekúl a iónov. „Krištáľ“ je bezfarebné sklo s vysokým indexom lomu. Voda teda nie je kryštálovo ale krištáľovo čistá.
„predlžený víkend“ – to znie ako odvodené od slova dlh. Víkend je predĺžený.
„kolami vytvorená brána“ – „kolami“ je inštrumentál od slov kola (Coca cola), alebo kolo. Inštrumentál od slova kôl je „kolmi“.
„ktoré okolitý svet nikdy nevzhliadol“ – slovo „vzhliadnuť“ znamená pozrieť hore, zdvihnúť zrak. Pasuje sem skôr slovo „zahliadnuť“ alebo zastarané slovo „zhliadnuť“, obe znamenajú zazrieť, zbadať.
Tiež mi trochu prekážalo, že v texte sa často opakuje slovo bol, a občas aj iné slová - napríklad:
"PRED NÍM sa objavila ozrutná drevená stavba. BOL to vlastne nekonečný rad drevených kolov zapichnutých tesne vedľa seba a dosahujúci výšku dobré štyri metre. Priamo PRED NÍM, oproti ceste, BOLA široká, rovnako kolami vytvorená brána, cez KTORÚ by prešli aj dva tanky vedľa seba. Na jej vrchu BOLI bezpečnostné kamery, KTORÉ sa neustále hýbali sprava-doľava. Pred drevenou bránou NEBOL žiadny nápis ako čakal, iba oznámenie - „Súkromný pozemok, cudzím osobám vstup zakázaný!“"
To sa dá prepísať na:
"Pred ním sa objavila ozrutná drevená stavba pozostávajúca z nekonečného radu drevených kolov zapichnutých tesne vedľa seba a dosahujúcich výšku dobré štyri metre. Cesta BOLA prehradená širokou kolovou bránou, cez KTORÚ by prešli aj dva tanky vedľa seba. Na jej vrchu striehli bezpečnostné kamery, neustále kmitajúce sprava-doľava. Pred drevenou bránou viselo miesto nápisu oznámenie: „Súkromný pozemok, cudzím osobám vstup zakázaný!“"
08.01.2022
Sú tam nejaké chybné slová, konkrétne:
„voda je kryštálovo čistá“ - Slovo „kryštál“ znamená fyzikálne a chemicky rovnorodé pevné teleso s pravidelnou štruktúrou atómov, molekúl a iónov. „Krištáľ“ je bezfarebné sklo s vysokým indexom lomu. Voda teda nie je kryštálovo ale krištáľovo čistá.
„predlžený víkend“ – to znie ako odvodené od slova dlh. Víkend je predĺžený.
„kolami vytvorená brána“ – „kolami“ je inštrumentál od slov kola (Coca cola), alebo kolo. Inštrumentál od slova kôl je „kolmi“.
„ktoré okolitý svet nikdy nevzhliadol“ – slovo „vzhliadnuť“ znamená pozrieť hore, zdvihnúť zrak. Pasuje sem skôr slovo „zahliadnuť“ alebo zastarané slovo „zhliadnuť“, obe znamenajú zazrieť, zbadať.
Tiež mi trochu prekážalo, že v texte sa často opakuje slovo bol, a občas aj iné slová - napríklad:
"PRED NÍM sa objavila ozrutná drevená stavba. BOL to vlastne nekonečný rad drevených kolov zapichnutých tesne vedľa seba a dosahujúci výšku dobré štyri metre. Priamo PRED NÍM, oproti ceste, BOLA široká, rovnako kolami vytvorená brána, cez KTORÚ by prešli aj dva tanky vedľa seba. Na jej vrchu BOLI bezpečnostné kamery, KTORÉ sa neustále hýbali sprava-doľava. Pred drevenou bránou NEBOL žiadny nápis ako čakal, iba oznámenie - „Súkromný pozemok, cudzím osobám vstup zakázaný!“"
To sa dá prepísať na:
"Pred ním sa objavila ozrutná drevená stavba pozostávajúca z nekonečného radu drevených kolov zapichnutých tesne vedľa seba a dosahujúcich výšku dobré štyri metre. Cesta BOLA prehradená širokou kolovou bránou, cez KTORÚ by prešli aj dva tanky vedľa seba. Na jej vrchu striehli bezpečnostné kamery, neustále kmitajúce sprava-doľava. Pred drevenou bránou viselo miesto nápisu oznámenie: „Súkromný pozemok, cudzím osobám vstup zakázaný!“"
08.01.2022
Aleš Horváth
pointa celkom predvídateľná. Človek sa tým ani nevystraší, keď sa idylická atmosféra zvrhne na tú hororovu.
Autor sice napodobňuje Špagetiaka ale verím, že Lukáš by to zvládol lepšie urobiť.
10.01.2022
pointa celkom predvídateľná. Človek sa tým ani nevystraší, keď sa idylická atmosféra zvrhne na tú hororovu.
Autor sice napodobňuje Špagetiaka ale verím, že Lukáš by to zvládol lepšie urobiť.
10.01.2022
Anitram
Nie že by som poviedku hodnotila nejak zle, ale nepáčilo sa mi to. Bolo to akési krátke, boli tam chyby, ktoré mi vadili, spôsob akým bol príbeh napísaný...
18.01.2022
Nie že by som poviedku hodnotila nejak zle, ale nepáčilo sa mi to. Bolo to akési krátke, boli tam chyby, ktoré mi vadili, spôsob akým bol príbeh napísaný...
18.01.2022