Skupina jazdcov zastavila na okraji bojového poľa. Kone potichu fŕkali a hrabali kopytami v machovej pôde. Jazdci kládli ruky na hlavice mečov, aby kov nenarážal na kov. Vrzgot kožených rukavíc tuho zvierajúcich oprate sa strácal v šumení lístia nad ich hlavami.

Nebolo však už treba skrývať sa; boj bol takmer na konci. Pole pred nimi bolo posiate mŕtvymi, hýbali sa iba prilietavajúce vrany a potrhané zástavy. Uprostred bojiska, dosť ďaleko od nich, aby počuli len tlmený hluk, sa posledná skupinka rytierov pokúšala dostať na vyvýšeninu, na ktorej stále pevne rozkročená jediná postava v čiernom plášti. Na diaľku sa nedalo príliš dobre rozoznať, čo robí. V jednej ruke zvierala kopiju, druhú mala zdvihnutú k nebu.

Vo vetre bol počuť zlý hlas, spevavé zaklínanie.

Na jednom zo štítov útočiacich sa odrazil lúč slnka a odhalil skupinke vpod stromami znak zlatého medveďa. Už vedeli, za koho majú bojovať.

Keď postava na vyvýšenine prebodla krk jednému z rytierov, skupinka sa s divokým výkrikom vyrútila spoza stromov, tasiac meče, len čo sa dostali na otvorené priestranstvo.

Len jeden zaostal, čarodejník Walcot, ktorý sa nikdy nehrnul do boja a ani teraz sa mu nechcelo nepremyslene rozbehnúť voči neznámemu protivníkovi. Preto si ako prvý všimol mračná, fialové a žltkasté ako podliatiny, ktoré sa zbierali nad poľom, krútiac sa v špirále nad zaklínačovou rukou. Videl, ako sa v napuchnutých oblakoch zbierajú elektrické výboje a preblikávajú v priestore pod nimi.

Svet potemnel a do tváre sa mu oprel vietor. Popchol koňa a kričal na spolubojovníkov, ale hluk búrky ho prehlušil, nepočul ani sám seba.

Rytieri rútiaci sa dopredu spomalili až tesne pod vyvýšeninou. Postava na nej už zdolala skoro všetkých. Pri nohách sa jej válali kopy a kopy tiel v poškriabaných brneniach a pokrivených prilbách. Vyvýšenina bola nakopená z tiel padnutých bojovníkov.

Temný hlas zaklínača sa niesol na hluku búrky. Nedali sa rozoznať slová, ale ich zlo búšilo do očí a do uší horšie ako vietor.

Jazdci zastali za chrbtami posledných rytierov. Jeden z nich niečo zakričal, búrka ho prehlušila, ale rytieri pred nimi sa obrátili a stiahli sa medzi ich kone.

Zaklínač sa narovnal, vietor mu šibal plášťom okolo nôh, zošklbol mu potrhanú kapucňu z hlavy a odhalil smrteľný úškľabok. Tvár vyzerala skôr ako lebka, nedalo sa rozoznať, či mužská, či ženská, oči ako dve hlbočizné studne a zuby ostré a lesklé ako drahokamy. Hlas na pozadí búrky stíchol. Ústa sa usmiali.

Rytieri vyprovokovaní jeho pokojom zdvihli meče k oblohe, pripravení z výšky koňov zraziť čarodeja z kopy mŕtvol.

Čarodej zaťal vztýčenú päsť a blesky, nazberané v oblakoch, v oslepujúcom fialovom záblesku narazili do zeme okolo.

Walcotov kôň sa vzopäl na zadné, keď ho oslepilo náhle svetlo a výboj mágie, a zhodil jazdca na zem.

Nebolo dobre vidieť, čo sa stalo, ale keď svetlo pominulo a zrak sa začal prispôsobovať, Walcot videl, že žiadny z rytierov ani ich koní už nestojí. Iba vysoká postava nad nimi, ktorej smiech sa ozýval v povetrí.

Bez rozmyslu sa rozbehol dopredu, i keď vedel, že už nič nezmôže. Nevšímajúc si zaklínača hodil sa na kolená k prvému známemu telu, podľa znaku na hrudi to bola Rowena. Nehýbala sa. Nikto sa nehýbal.

Keď sa chcel dotknúť jej brnenia, spálil si ruku na rozpálenom kove. Keď jej nazrel do prilby, zazrel tam len tmu, spálenú tvár a do nosa mu udrel smrad spálených vlasov. Meč, ktorý držala, pukal ako pomaly chladol, pripečený k jej rukavici. Na kove boli kľukaté jazvy, ako sa po ňom blesk zviezol do Roweninho tela.

Nemusel sa priblížiť z nikomu okolo, aby si bol istý, že ich stihol rovnaký osud.

Potom sa pomedzi pukot vychladajúceho kovu a odchádzajúcej búrky ozvali kroky, ktoré naschvál lámali kosti tiel pod sebou.

Walcot sa zdesene obrátil, v hrôze úplne vydaný napospas nepriateľovi.

Nepriateľom.

Za čarodejníkom za začali dvíhať telá mŕtvych, oživené bleskami.

Čarodejník sa bez náhlenia zastavil pred Walcotom a položil mu kopiju pod bradu. Walcot prehltol a cítil, ako sa mu ostrá špička otiera o krk. Veľmi jasne si uvedomoval, ako sem nepatrí. Zaklínač vyceril zuby v úsmeve, potom preniesol pohľad niekam ponad jeho plece. Úsmev sa ešte rozšíril.

Walcot kútikom oka videl, ako sa vedľa neho zo zeme zdvíha masa tieňa. Kusy kovu škrípali, ako ich veľká sila nútila ohnúť sa a zapadnúť na miesta, kam patrili.

Rowena, uvedomil si so zdesením, tam predsa ležala Rowena.

Nemal odvahu pohnúť sa, otočiť hlavu, aby si to overil.

Bol koniec. Ak čarodej vyvolal mŕtvych a podrobil si aj jeho spoločníkov, už nemá šancu.

Zatvoril oči a dúfal, že to bude rýchle.

Zacítil závan vetra, keď mu okolo ucha presvišťala čepeľ meča a podarilo sa mu nestrhnúť sa, za čo bol naňho zostávajúci kúsok jeho odvahy hrdý.

Meč však nenarazil na jeho mäkký krk. Narazil na kov, na kopiju zaklínača a odhodil ju preč.

Walcot otvoril oči a videl veľký tieň Rowaninho tela ako rozkročmo stojí pred ním.

Prilba s mŕtvou lebkou vnútri sa otočila k nemu. „Nedám ťa, Walcot,“ zaškrípal hlas cez spálené hlasivky. „Vymysli zatiaľ jedno z tých tvojich šikovných zaklínadiel, nech sa odtiaľto dostaneme aspoň my dvaja, ak sa ostatní nepreberú.“