„Tak sme to stihli,“ neúspešne som lapal dych. Nervózne sme podupkávali na mieste, stekala z nás voda a dúfali sme, že nám nepremokli aj všetky bankovky. To, čo začalo pôvodne ako nenápadné mrholenie, sa v priebehu ani nie tridsiatich minút zmenilo na plnohodnotnú búrku, ktorá ukončila našu plánovanú turistiku oveľa skôr, než sme pôvodne plánovali. Našťastie sme čoskoro po prvom zablýskaní sa narazili na nenápadnú drevenú chatku s nápisom „UBYTOVANIE“. Bola to skutočná pastva pre naše oči. Vodu sme mali natečenú už aj v topánkach a priznám sa, mal som pocit, že mám celé mokré aj spodné prádlo. Preto sme veru dvakrát nerozmýšľali a vbehli dnu nehľadiac na to, že ubytovanie priamo v národnom parku bude drahé ako sviňa.

„Dobrý deň,“ pozdravila nás prívetivo vyzerajúca recepčná. Bola to staršia pani, taká typická dedinská babička v zástere.

„Dobrý, dobrý,“ nervózne pozdravila moja snúbenica Emily. Keď vytiahla z vnútorného vrecka bundy rolku nepoškodených bankoviek, vymenili sme si víťazoslávne pohľady.

„To je ale počasie, že?“ nadhodila recepčná.

„Veru, tá búrka nás poriadne zaskočila. Chceli by sme si tu prenajať izbu, aby sme sa mohli ukryť pred tou pohromou.“

Babička si nasadila okuliare, naslinila prst a začala listovať v pokrčenom zošite. Čože? Snáď len nemajú plno. Na prvý pohľad vyzerala byť chatka úplne prázdna.

„No, máte šťastie,“ zasmiala sa. „Zhodou okolností je voľná naša najkrajšia izba pre páry. Je síce malinká, ale má svoje čaro. Krásne z nej vždy vidno západ Slnka.“

Nemal som to srdce babičke oznámiť, že izbu potrebujeme len na prečkanie búrky a skutočne nás nezaujíma ako pekná je.

„Koľko stojí?“ opýtala sa Emily.

„Bežne je to stovka na noc, ale dnes mám dobrú náladu, za sedemdesiat dolárov je vaša,“ usmiala sa recepčná.

Opäť sme si vymenili pohľad, avšak tentokrát z neho rozhodne nebolo cítiť spokojnosť. Napokon som kývol na Emily bradou a naznačil jej, nech to zaplatí.

„Stačí nám na jednu noc, zajtra ráno sa musíme vrátiť,“ povedal som. Izbu sme mali zaplatenú aj v luxusnom hoteli asi pätnásť kilometrov odtiaľto a nemienil som platiť dve drahé izby súčasne dlhšie, než je to nevyhnutné.

„To je v poriadku,“ kývla na nás recepčná a podala mi kľúč. „Hore týmito schodmi, až na druhé poschodie. Posledná izba vpravo.“

Poďakovali sme jej a vybrali sa do nášho prechodného útočiska. Ako prvé potrebujeme horúcu sprchu a potom by sme sa mohli na recepcií opýtať, či by nám neurobili teplý čaj.

Vošli sme do izby a zabuchli za sebou dvere. Recepčná naozaj nepreháňala a izba bola prekrásna. Takmer všetko v nej bolo drevené a zariadené v tradičnom dedinskom štýle. Na prvý pohľad nás však oboch zaujal najmä veľký obraz dvoch bozkávajúcich sa ľudí na stene.

„Hah, celkom pekný, no nie?“ zasmial som sa a Emily so širokým úsmevom prikývla. Zobula si turistické topánky a rozopla bundu. Až sem som počul, ako jej drkocú zuby.

„Jemin, zlatko, tebe je strašná zima, že?“ Emily len prikývla.

„Vieš čo, utekaj do sprchy, ja zbehnem dole spýtať sa na tie čaje a prídem za tebou,“ usmial som sa.

„Tak dobre,“ povedala Emily a s jemným chichotom mi venovala sladký bozk. „No utekaj,“ zašepkala. Prikývol som a poklusom som zbehol opäť na recepciu. Staručká pani sedela so zavretými očami a okolo nôh sa jej obšmietala mačka.

„Dobrý ešte raz, nerád ruším, ale sme naozaj premrznutí, nemohli by sme si dať nejaký teplý nápoj ešte pred večerou, prosím?“

Pani sa zahmýrila a horlivo pokývkala hlavou. „Počkajte mladý muž, hneď ho dám variť. Môže byť ovocný?“

„Ovocný bude skvelý!“

„Dobre! Vybrala som pomarančový. Za päť minút vám ho donesiem,“ povedala.

Uf, no... o päť minút som sa chcel venovať iným pomarančom, priznám sa.

„Mohli by ste ich len nechať pred dverami, prosím? My si ich potom vezmeme dnu.“

Pani sa zatvárila prekvapene, ale súhlasila. Usmiali sme sa na seba a ja som, berúc schody po troch, vybehol opäť do našej izbietky.

To, čo som uvidel, mi vyrazilo dych. V tom najlepšom slova zmysle, pravdupovediac.

Hoci z kúpeľne bolo počuť zvuky pustenej vody v sprche, Emily ma čakala ležiac na manželskej posteli. Mala na sebe len čipkované ponožky, ležala na boku a nohy mala nonšalantne preložené jednu cez druhú.

Naprázdno som preglgol.

„Ahoj, krásavec,“ zachichotala sa moja snúbenica a odhalila dva rady žiarivo bielych zubov.

Bez slova som zo seba skopol topánky, neprerušujúc očný kontakt som si vyzliekol nohavice a strhol košeľu. Ledabolo som stiahol aj trenírky a troma rýchlymi krokmi som bol pri svojej žene.

Tá na mňa doslova vyskočila. Pritlačila svoje pery na moje a jazyky nám vytvorili gordický uzol. Nohami sa omotala okolo môjho trupu a keď som pocítil jej silu, opäť som si zaspomínal na mladícky sen, že aké by to asi bolo pozorovať ju, ako tými stehnami drví červené melóny.

Bože, čo sa jej to porobilo? Takto náruživá nebola už pekných pár týždňov! Samozrejme som sa ale nesťažoval.

Keď som po chvíli maznania sa chcel pristúpiť k hlavnému bodu programu, začul som z kúpeľne akýsi tupý úder a tiché zanadávanie.

„K-kto je tam?“ zavolal som tichým hlasom, ktorý mi asi dvakrát preskočil ako pubertiakovi.

„Už si tu? Kde toľko trčíš? Už som skoro umytá, ty hlupáčik,“ ozval sa z kúpeľne Emilin hlas.

Naprázdno som preglgol a opäť sa pozrel na svoju nahú snúbenicu, ktorá okolo mňa nadržane otáčala svoje mocné nohy.

Teda, zrejme na to, čo ešte pred chvíľkou bolo mojou snúbenicou. Zdesene som vykríkol, keď som uvidel, že tesne pri tvári mám široké ústa plné desiatok ihličkových zubov. Falošná Emily na mňa upierala oči podobné hadím a z tlamy jej vytekali žltkasté, poriadne zapáchajúce sliny.

„Kristova noha,“ skríkol som.

Ohava zrejme síce porozmýšľala, či jej stojí za to zabiť a zožrať ma, ale po asi sekunde a pol len cvakla zubami naprázdno, pustila ma a skočila na zem. Vycupitala na stenu, chvostom rozbila okno a vyliezla von do toho nečasu.

Nezmohol som sa na slovo.

„Váš čaj je tu,“ povedala recepčná. Počul som, ako čosi sťažka položila na zem a potom šuchtavo odišla. Oblieval ma studený pot. Bez slova som vstal a otvoril dvere na kúpeľni.

Emily stála v sprche a zrovna si drhla vlasy. Usmiala sa na mňa a kývla mi bradou, aby som sa pridal. Rozhodnutý zobrať si tajomstvo o tejto pračudesnej polovičatej nevere so sebou do hrobu, som sa nenechal dvakrát núkať.