Ozval sa ohlušujúci zvuk pripomínajúci klaxón či sirénu. Jean Claude Van Damme sa strhol zo spánku. Do očí mu udrelo ostré biele svetlo a v hlave pocítil tupú bolesť. A prázdno. Temná tma, spomienkové vákuum, okno . . . Posledná spomienka sa upínala na obrovskú striebristú lesklú plochu. Po chvíli potrebnej na privyknutie si na ostré prudké svetlo si Jean začal uvedomovať, kde vlastne je a čo sa s ním deje. Miestnosť bola priestranná, pôdorys v tvare štvorca so stranou zhruba 6 alebo 7 metrov. Ako si Jean všimol, bol úplne nahý, celé telo mal dokonale vyholené a naolejované a na pravej ruke mal vytetovaný nápis "Majetok Human Museum and Circus Inc. NY". Po pozornejšej prehliadke svojho tela našiel ešte ďalšie dve pozoruhodné veci. Prvou z nich bol ďalší vytetovaný nápis, tentokrát skrytý na chodidle ľavej nohy. Nápis bol vytetovaný malými písmenami a číslicami a vyzeral takto "87-55-01, dátum výroby: 27.1.2058, model: Kevin". Druhá zvláštnosť sa nachádzala na chrbte tesne pod krkom a bola to maličká kovová šošovička, niečo ako kovový cvok alebo gombička. Keď skončil obhliadku svojho tela, obzrel si miestnosť, v ktorej sa ocitol. Prvá zvláštnosť bola, že všetky steny boli z priehľadného plexiskla. Keďže však v jeho miestnosti bolo ostré svetlo a v okolí cely nepreniknuteľná tma, nemohol identifikovať, kde presne sa nachádza, či ho niekto nepozoruje a podobne. Vybavenie bolo viac než len skromné: biela deka, na ktorej ležal, nerezová miska s vodou a trošku väčšia nerezová miska s bielymi granulami a v jednom rohu ešte akýsi lievik pripevnený k dlážke - zrejme mal slúžiť ako záchod. Jean veľmi neváhal a ihneď sa ho rozhodol vyskúšať - nápor v močovom mechúre bol skoro neznesiteľný, až teraz si ho však uvedomil. Podišiel k lieviku, ľavú ruku si oprel vbok a pravou uchopil svoj vývodný kanál močovej sústavy. Takmer sa do nízkeho lievika netrafil, bolo vskutku ťažké udržať prudký tok moču nasmerovaný do neveľkého otvoru plastového lievika. Keď bol v tom najlepšom, stala sa prapodivná vec - za stenami jeho cely sa prudko rozsvietili svetlá. Na plexisklách dookolo celej miestnosti boli nalepené davy ľudí. Boli to však akýsi zvláštni ľudia. Bledý, skoro bez pigmentu, nižší a oblečený do čudných bielych skafandrov a hlavne - nebolo jasné, či to boli muži, alebo ženy alebo oboje. Každopádne ich tam bolo pekných pár stovák, tlačili sa na plexisklo a civeli na Jeana, ako vykonáva malú potrebu. Čo mal chudák robiť? Domočil, ledabolo si odklepal bimbasa, takže ani nedával pozor, či sa trafí do lievika alebo nie a pár kvapôčok moču prsklo na dlážku. Zaregistroval, že pár ľudí, ktorí boli zhromaždení okolo rohu, kde bol lievik a teda mohli pozorovať ako Jean močí bližšie a pozornejšie ako ostatní, sa zasmialo. Jeana to vyviedlo z mieri a rýchlo odbehol do stredu miestnosti, vzal bielu plachtu a omotal si ju okolo bedier. Ľudia za sklom vyzerali prekvapene a uznanlivo pokyvovali. Po chvíli sa k plexisklu pomedzi ľudí pretlačil vysoký človek v modrom skafandri, otočil sa chrbtom k miestnosti a začal čosi ukazovať a gestikulovať. Všetci ľudia sa zrakmi upriamili na neho. Akoby ho pozorne počúvali. Človek v modrom skafandri chvíľu gestikuloval a potom sa otočil. Jean mu teraz videl pozorne do tváre a zdalo sa že vidí . . . úsmev? Ostatní sa pozorne a v očakávaní nalepili na plexisklo. "Čo sa bude diať?" povedal nahlas Jean. Ledva to dopovedal, na strope sa s rachotom otvoril akýsi poklop. Chvíľu na Jeana len zívala čierna prázdnota nad jeho hlavou, potom však s veľkou rýchlosťou z diery v strope do miestnosti spadol podivný tvor. Vyzeral ako . . . "Vyzerá ako ja" začudovane si uvedomil Jean. A naozaj. Tvor sa pozviechal, postavil sa na nohy a trochu sekane a neprirodzene sa otočil čelom k Jeanovi. Jean 2 mal na pravom ramene to isté tetovanie ako pvodný Jean. "Musím sa mu pozrieť na nohu" pomyslel si Jean a pristúpil k svojmu dvojníkovi. Ten len stál a hľadel na neho. Jean sa sklonil a zodvihol Jeanovi 2 ľavú nohu, vykrútil ju naopak a pozrel sa na chodidlo. Periférnym zrakom si všimol, že dav za sklom sa začal smiať. Tetovanie na chodidle jeho dvojníka bolo však úplne iné. Pred číslom, ktoré sa líšilo posledným dvojčíslim, bolo napísané "Duplicate" a tiež dátum výroby bol neskorší. Jean položil nohu svojho dvojníka na dlážku a vystrel sa. Hľadeli si do očí úplne zblízka. Vtom urobil Jeanov dvojník veľmi, veľmi čudnú vec. Prudko zodvihol ruky a chytil Jeana okolo krku, naklonil sa k nemu a . . . začal ho bozkávať. Jean sa snažil vymaniť z objatia svojho duplikanta, ale bolo príliš silné. Ľudia za sklom sa smiali. Jean sa rozhodol konať. Prudko vystrelil kolenom a kopol svoju repliku do rozkroku. Jean 2 sa skrútil a padol na dlážku. Dav za sklom vyzeral prekvapene. Vtom dostal Jean diabolský nápad. Prudko začal kopať do ležiaceho Jeana 2. Kopal ho do brucha, do hlavy, všade. Silno, rýchlo a veľa. Po chvíli sa na tele dvojníka objavila krv. To Jeana trochu prekvapilo, no kopal ďalej. A stalo sa to, v čo tajne dúfal. Poklop na strope sa otvoril. Skôr ako sa stihlo čokoľvek stať, Jean Claude Van Damme vyskočil a pretiahol sa otvorom do tmy.

V kaviarni Santo Pedro sedelo pár návštevníkov. Posrkávali kávu, čaj, víno alebo sa len tak rozprávali. Za jedným stolom sedeli dvaja ľudia. Jeden mal na hlave klobúk. Druhý mal akúsi divnú trubičku, ktorá viedla z jeho nosných dierok do kufríka, ktorý mal odložený pod stoličkou. Ten s klobúkom sa nahol a pozorne hľadiac tomu s trubičkou do očí povedal

"Ty kurva jedna, to si mi nemala robiť!"

Ten s trubičkou si ruku položil na hruď, "Tak ja som podľa teba kurva? Ty stále venčíš iba psa. Ráno, naobed aj večer, niekedy sa v noci zobudíš, vezmeš psa a vrátiš sa o tri dni, celý od blata. Všetok svoj čas tráviš so psom. Tolerovala som to, ale keď si ačal spávať v jeho pelechu a mňa si nechával samú v našej posteli, povedala som si, že s našim manželstvom je koniec!"

"Koniec? Ty nemáš právo rozhodovať o tom, kedy je koniec!" oboril sa na toho s trubičkou ten s klobúkom.

"Ale mám. Ty si si začal s naším psom, ja som si tiež našla milenca!"

"Ja som si s našim psom nezačal. Vadí ti, že mám koníček. Prečo si niečo nenájdeš aj ty? Čo? Prečo nemaľuješ vázičky ako kedysi?"

Ten s trubičkou si skrížil ruky na prsiach a zarazene odvrátil zrak.

"Super, teraz budeš hrať urazenú, čo?" vyčítavo povedal ten s klobúkom.

"Zbalím si veci a odídem k matke. Svoju úlohu si v mojom živote skončil. Zničil si naše manželstvo. Si babrák a nezodpovedná nula. Nedovolím, aby si mi zničil celý život. Pokojne môžeš šukať toho prašivého psa, ale ja odchádzam."

Po týchto slovách sa ten s klobúkom neovládol, nahol sa ponad slov a vytrhol tomu s trubičkou jeho trubičky z nosných dierok. Ten s trubičkou - momentálne už bez trubičky, sa začal dusiť, očerveneli mu oči, celé telo sa mu začalo chvieť a keď sa zdalo, že sa mu už už rozletí hlava, rozletela sa mu hlava. V tom istom okamihu však do kaviarne Santo Pedro odkiaľsi vbehol nejaký čudný naháč. Bol úplne holohlavý a na prirodzení si držal iba akúsi bielu plachtu. Prebehol cez kaviareň a vybehol na ulicu.

Lord Hentington ležal vo svojej obrovskej posteli. Po jeho ľavom boku ležala mladá nahá Japonka menom Lilly. Po jeho pravom boku ležala mladá nahá Japonka menom Kiera. Obidve mali na pravom ramene drobné tetovanie. Lord Hentington sa kochal krásnymi telami, keď zazvonil telefón pri posteli. Nahol sa ponad Lilly a zodvihol slúchadlo.

Na druhom konci sa ozval hlas Louisa Gema, výkonného riaditeľa Spoločnosti Lorda Hentingtona. Louis znel veľmi znepokojene.

"Lord Hentington, máme veľký problém . . ."

Pod mestom New York sa tiahne rozľahlá sieť kanálov. Málokto vie, že sieť kanálov pod mestom New York je domovom kolónie obrovských zmutovaných korytnačiek. Tieto korytnačky sú nesmierne agresívne, živia sa krysami, občas vyliezajú na povrch, hlavne v noci, a usporadúvajú hromadné lovy na prostitútky, bezdomovcov či opilcov. Ale tentoraz im večera padla rovno pod nos. Akýsi čudný naháč v bielej plachte skočil do kanálu zrejme, aby sa ukryl.

Len čo Jean Claude Van Damme dopadol na dno kanála, vedel, že nemá veľa času a musí utiecť. Pozbieral sa na nohy a obzrel sa okolo seba. To, čo videl, ho viac než len zarazilo. Bol obklopený asi tuctom obrovských korytnačiek, ktoré sa k nemu pomaly blížili z tmy.

"Ahoj . . ." povedal veselo Jean.

Korytnačky sa celou silou vrhli na Jeana a roztrhali jeho telo.

V tom istom okamihu sa kdesi v ďalekých končinách vesmíru na planéte OBERON narodil najväčší kozmický hrdina. Volal sa Goro Pelos.