„Do šľaka! Kerý debil vymyslel tie nočné? Obesiť ho za gule do prievanu!“

Zmrákalo sa a ja som sa len s ťažkosťou prebúdzal. Pred nočnou som si totiž zvykol zdriemnuť tak na dve tri hodinky, aby som vydržal pracovať v rezkom pohybe celých dvanásť hodín.

Hlava mi dunela ako po dvoch litroch červeného vína. V živote som nevypil také množstvo, ale tá bolesť bola neznesiteľná. Na spánky mi tlačila žeravá obruč a ja som vstával z postele ani storočný dôchodca. Nenamazané kĺby sa len ťažko rozhýbavali a pohyb po byte pripomínal skôr orientačnú chôdzu.

Moje prvé kroky smerovali k poličke, kde bol prichystaný môj takmer denný doping v podobe Brufenu. Následne som sa došmátral ku kuchynskému dresu a napustil som si vodu do pár dní neumývanej šálky. Čo v nej všetko bolo, by mi určite cupitalo hlavou, keby dokázala rozmýšľať. Na dne som s námahou rozpoznal tmavú, už dávno zaschnutú škvrnu z kávy, ktorá podľa bubliniek začínala kvasiť.

„Ja to drbem! Zuby alebo gebula? No môžem to...“ z úst mi začínali prenikať aj vulgárne slová, veď žil som sám, nemalo to komu vadiť.

Z izby sa ozval nástojčivý zvuk môjho druhého budíka z troch. Moja zhrdzavená kostra sa po pohári vody pomaly prebúdzala k životu, ale bude určite až do polnoci trvať, než sa dám dokopy.

Cestou som vyzrel von. Sychravý deň, vietor fúkal, dážď po kvapkách ozvučoval okno a spopod parapety prenikal chlad. Nič výnimočné na jeseň, ale už bol január a stále sa počasie tvárilo ako nevybúrený apríl.

„Čo by som len za to dal, zostať v teplej posteli, zababušiť sa, a spinkať jak bábo...“ polohlasne som si mrmlal popod nos než som nahmatal mobil položený na elektronickom klavíri.

Akonáhle som vypol mobil, mihol sa mi pred očami obraz Frankensteina, či vlastne obraz šialeného vedca, ktorý počas blýskania sa dramaticky hral na orgáne.

„A my budeme čarovať, až do samého rána,“ falošne ako kocúr s privretým chvostom medzi pántami som si zanôtil a dodal hrubým spôsobom ako mi šibe.

Klavír som si zapol. Podobne ako záporák v ružovom panterovi som prstami zaryl do všetkých možných kláves šialením spôsobom hovoriac všelijaké zaklínadla spojené s prosbami o možnosť meniť počasie.

„Apelujem a pľujem na počasie! Buď mojím sluhom, a slúž mi podľa mojej mysle! A pľu… “

So silným vzrušením som si nevšimol nedopitý pohár, ktorý sa po mojich ráznych hnutiach prevrhol a spôsobil skrat. Nie, nevyzeral som ako Marv zo Sám doma, nebolo vidieť lebku ani vlasy v podobe tenkých antén smerujúcich na každú svetovú stranu.

Ale čosi sa zmenilo. Neviem čo, len tušil som v hĺbke svojho najvnútornejšieho ja, že je niečo iné. Každý dotyk klávesov sprevádzala zmena počasia. Najprv svietilo slniečko, potom zrazu snežilo, následne sa zamračilo, potom pršal teplý letný dážď.

Nato som prestal cítiť dotyky a začal som sa vznášať. V byte pod sebou som uvidel svoje nehybné telo. Och, ako rád by som si do neho kopol, celý život som po takomto čosi túžil a nakoniec… ech, to by som nebol ja, keby sa čosi nedodrbalo ako zakaždým.

Vzniesol som sa ponad bytovku, ponad kopec, či ponad mesto. Pod sebou som uvidel rodnú zem a môj duch smeroval k veľkému svetlu. Zrazu sa v tom svetle objavila ruka, schmatla ma a pritiahla k sebe. Objavila sa predo mnou tvár obra v žiariacej aure.

„Ja som Aplu, boh počasia. Za to, že si mi narušil moju prácu, budeš za trest zametať môj palác! A pluť na zem, tak ako si si to prial,“ nadprirodzený hlas prenikal skrz dušu ako slnko slnko cez vzduch.