#include<iostream>

----

Keď som zastal pred bielou budovou s logom scifi.sk PNP, dostal som neodolateľné nutkanie exnúť ďalšiu šálku kávy. Nanešťastie pre mňa som ju nechal v inom svete, čo samozrejme potešilo moju schránku. Bude aspoň zachovalejšia. S ťažkým povzdychom som vošiel dovnútra.

Neviem, čoho som sa vlastne obával, už som to videl snáď milión krát. Hala bola plná dataterminálov s klávesnicami, každý mal datatablet a stilus na poznámky bokom. Oddeľovali ich plastové, priesvitné steny. Niekedy tu býva pomenej bytostí, inokedy si zas ledva nájdete miesto. Stále ma však neopúšťal pocit, že IOI by si mala zobrať príklad. Bytosti sa pridávali k sixerom väčšinou kvôli dlhom. Väčšina bytostí tu prišla dobrovoľne, či už na vzdor vlastnej prokrastinacií alebo ako útek z fádnosti inej reality. Alebo oboje. To bolo čaro prozoptikonu. Ak ste sa príliš nepoddali šepotu lenivosti a do hodiny odovzdali pyramíde dielo vašej unikátnej Hviezdy tvorivosti, Kontrola bola zachovaná. V opačnom prípade vám hrozil pád do Priepasti.

Romantické však? prebleslo mi hlavou. Vzápätí som ňou rázne odmietavo zatriasol a posadil sa za dataterminál. Práve vtedy sa spustil nad našimi hlavami hologram blonďavej Sailor Moon v čiernej bunde, s modrými očami, plnými perami a srdiečkom okolo krku: „Pevne verím, že sa vám témy budú páčiť a že vo vašich mysliach prebudia kopy zaujímavých príbehov, o ktoré sa budete chcieť s nami podeliť. Nech sa páči: témami sú Sychravý deň a klavír. Veľa šťastia!“

Keď prezentácia odznela, tí šialenejší začali hneď písať. Väčšina sedela a premýšľala. Niektorí si pre inšpiráciu pozerali viac či menej práci priateľské videá, iní tak ako ja, sedeli za dataterminálom a premýšľali. Aj mne sa v mojom myšlienkovom paláci rozpohyboval pavúk myslomapy:

Klavír - Hudobný nástroj - Umenie - Útek zo sychravého dňa - génius - melanchólia - systém či chaos? - idea nezrozumiteľná koláž - musíme všetkému rozumieť? - Nie. - Sychravý deň pre vedu, ale dúha pre klavír? Pero ako klavír? Smrť pera - Zrod klavírnice?

Pavúk rástol a rástol ako sa okolo mňa čoraz viac a viac rozozvučal jemný tanec prstov, ktorý sprevádza praktický proces vytvárania obrazov, svetov, bytostí, emócií a poetiky. Tanec nových automatických bábik nie v atramente písacieho stroja devätnásteho, ale v počítačovom obraze dvadsiateho prvého storočia.

Ale nie všetci tancovali. Asi tri dataterminály odo mňa stál istý chlapík s tmavými vlasmi, v tmavočervenom obleku vybíjanom cvokmi a čiernou košeľou. Keď som k nemu pristúpil zistil som, že má pred sebou hologram 2D šachovnice a jednu z pozícií sicílskej. Prekvapilo ma to, nuž som sa ho šeptom spýtal:

„Nepíšete?“

„Nie, radšej chodím do kina.“

„Do kina?“

Pousmial sa: „Kedysi sme sedeli v jaskyniach pri tieňohrách z ktorých sa pár podivínov snažilo dostať, aby uvideli to, čo je statické, stále, teda skutočné. Následne sme trávili nejaký čas v tmavých miestnostiach kín, premietajúc pohyblivé obrazy než sme tieto unifikovali do displeja. A teraz sme tu. Pohybujúci sa technologický obraz sám vytvoril priestor. Obrazy už netvorí oheň ale digitálne svetlo jednotiek a núl.

Vítajme v novej jaskyni!“

Musel som sa zasmiať: „No dobre pán vševed. Ale nechcete svoje dielo prezentovať ostatným? Nechcete vyhrať?“

Tentokrát sa zasmial on: „Tento závod sa nedá vyhrať, ak nepoznáte Oxford Companion for Creative Writing z roku dvetisíc trinásť, Poeho How I wrote The Raven, Utrpenie mladého poeta, Žilkov Poetický slovník či presné znenie druhého odseku strany šesťdesiatdeväť Kingovej knihy O písaní. A iné remeselnícke knihy, ktoré som sa už neobťažoval čítať. Samozrejme, talent je lacná soľ a Fortuna praje atramentovým muliciam skôr, než atramentovým Da Vinciom. A predsa, Schopenhauer, Goethe a iný nemali myšlienku génia ako titána, ktorú dokáže nazerať Krásnu Pravdu nadarmo. Pracujem na inovácií tejto myšlienky tak, aby bola Svetlom na pochopenie našich panideatických informačných sietí. Pozorovanie tejto takzvanej kreativity redukovanej na úl včiel znášajúcich med je v niečom upokojujúce.“

Už ma začínal nudiť. Akurát som sa chcel ospravedlniť, keď zaznel hlas nie nepodobný UI filmu Ona: „Desať minút do konca!“

V sekunde som sa otočil a trielil k svojmu dataterminálu. V duchu som si nadával, že som všetko čas premárnil s tým bláznom vlastne pre nič. Teraz budem šťastný keď stihnem tri odseky.

„A nezabudni myslieť na to, čo si má z toho čitateľ odniesť!“ skríkol za mnou zjavne pobavene ten idiot.

Panicky som sa posadil za dataterminál a chcel som začať písať, keď som si všimol, že predo mnou je text, jeden a pol strany. Príbeh o chlapcovi ktorý veľmi chcel byť klaviristom, ale akokoľvek sa snažil, klavír nie a nie prezradiť svoje tajomstvá. Nuž svoj pohľad obrátil radšej na čierne krídlo tohto nástroja a túto temnotu pretvoril do písmen. Chcel ju zo seba dostať, ale akokoľvek sa snažil, sychravosť a melanchólia ho neopúšťala. Jeho život skončil v delíriu alkoholového oceánu istej Brit... Teda Bratislavskej uličky.

Skontroloval som gramatické chyby v rámci svojej kompetencie a poslal som ho pred súd Zraku všetkých. Viac menej som tušil výsledok. Bolo mi hrozne, jedna časť mňa toho dementa chcela zaškrtiť, druhá si ho chcela doberať. Takých Bukowských bolo.

Keď som však zdvihol pohľad od dataterminálu, nebol na svojom mieste. Poobzeral som sa. Zmizol. Možno odišiel.

Nuž, výsledky počkajú pomyslel som si a obrátil sa k východu. Vybehol som von z budovy.

Nebolo tam nič, len tma. Kričiac som padal do ničoty bez gravitácie.

----

HlavnýHrdina.FileX error 10X

Delete .FileX

Process completed

End.