Mesto vdychovalo ponuré farby nevypočítateľného rána z plného hrdla. Mastariovia vytiahli do ulíc, aby predávali či vymieňali tovar. Nikto nevedel, čo sa môže stať, čo sa skutočne stane, alebo nestane. Slušní ľudia už dávno vymenili život v mestách za život na vidieku. Žili tam skutočným životom, jedli skutočné jedlo, rodili skutočné deti. Via držala svojho malého Marca za ruku. Robot triedy 27 A dostal aspoň skutočné meno, keď už nebol skutočným dieťaťom. Pre ňu však bol všetkým. Našli ho s manželom na skládke. Via bola jednou zo žien, ktoré neboli predurčené k rodičovstvu. Vzduch, ktorý bol otrávený už desiatky generácií pred jej narodením, otrávil i jej telo a zbavil ju možnosti stať sa matkou. Jej manžel býval jedným z najlepších technikov v meste. Práve vďaka tomu dokázal malého robota triedy 27 A opraviť a vdýchnuť mu späť život. Skutočne bol ako malý chlapec, ktorý sa dychtivo zaujímal o všetko, čo sa vôkol neho dialo. Via a jej manžel sa stali jeho rodičmi. Ochraňovali ho na každom kroku, snažili sa uspokojiť jeho smäd po vedomostiach a aj keď nebol schopný citu, často ho objímali a tešili peknými slovami, akoby bol ich synom.

Via vyrazila do mesta, aby v dokoch nakúpila jedlo. Jej manžel bol mnoho dní prikovaný k lôžku, nedokázal sa sám ani nejesť. Nebolo to pre manželský pár žiadnym prekvapením, vedeli, že ich v otrávenom meste čaká smrť, ale nechceli na vidieku zaberať miesto skutočným rodinám. Marca zaujali grafity na domoch a Via mu s radosťou vysvetlila, čo znázorňujú jednotlivé obrázky. Často si robila starosti s tým, čo bude s chlapcom po ich smrti. Nechcelo sa jej nechávať na svete robota, ktorý je na mentálnej úrovni trojročného chlapca. Určite si v meste sám neporadí. Obchodníci ho pri prvom prešľape rozmontujú na súčiastky. Keď platila za nevzhľadne vyzerajúcu rybu, ktorá na ňu upierala mŕtve oči, pritisla si chlapca bližšie k sebe. Často premýšľala nad tým, či by ho nebolo lepšie vypnúť, zničiť jeho čip, nenechávať ho napospas svetu bez rodičov.

Po okolí sa rozoznel nepríjemný zvuk sirény. Via schmatla Marca za ruku a bežala s ním preč z malého námestia. Priam vletela do malých úzkych uličiek , cez ktoré sa veľkými autami nedalo predrať a práve preto tam hľadala skrýš pred skupinou anarchistických vykorisťovateľov. Drobný robot nezvládal bežať tak rýchlo ako ona. Nanešťastie si ich jeden z vykorisťovateľov všimol a vydal sa za nimi. Robot, či súčiastky z neho, sú vyhľadávanými predmetmi obchodovania, lupič sa ich bez boja nevzdá. Via má len dve možnosti. Buď nechá robota napospas krutému osudu, alebo s ním zostane a bude s lupičom bojovať. Ak sa rozhodne pre boj, s najväčšou pravdepodobnosťou tu teraz zomrie, jej manžel bez nej tiež neprežije a robota aj tak nakoniec získa lupič.

Dážď jej dopadá na vlasy, rozteká sa po pokožke hlavy, hľadá si cestičky, ktorými sa vydáva po jemných líniách jej nežnej tváre, kde sa mieša so slzami. Via tam mlčky stojí a premýšľa. Niekoľkokrát sa obzrie za rameno. Vidí, ako sa za ňou hadí úzka ulička, ktorou by mohla uniknúť, aby zachránila seba a manžela. Znovu pohladí Marca po hlave. Vytiahne z puzdra dýku a vykročí vpred...