„Dnes vás neprijme,“ vyslovil strážca úctivo a jednoznačne.

„Ale my sme za ňou prišli z veľkej diaľky,“ namietali jedni.

„A my čakáme už tretí deň,“ sťažovali sa druhí.

„Moje deti dnes vôbec necvičili,“ krútil hlavou ďalší a ukazoval na svoje potomstvo s trochu unavenými, trochu nechápavými a pred otcom aj trocha previnilými pohľadmi, keďže to, čo povedal, bola pravda a ich vycvičené prsty si dnes na ich veľkú a tajnú radosť užívali oddych od každodennej drezúry.

„Ak nepríde ona sama, tak nám aspoň vy konečne vysvetlite, prečo zastavila prameň?“

„Áno, ako majú naše deti čerpať hudobné nadanie, keď sa dnes múza Euterpé necíti dobre, nepríde ich pobozkať a dať sa im napiť z jej zázračného prameňa?“

Strážca si v duchu vzdychol, hoci navonok zachovával kamennú tvár. Zástup rodičov a učiteľov v najlepších šatách, aké v ich svete jestvovali, pôsobil trochu komicky v nepestovanom prírodnom prostredí, v divokej rajskej záhrade, kde múza prebývala a kde sa im do vlhkej pôdy spevnenej len koreňmi stromov zabárali opätky ručne majstrovaných črievic. Mal s nimi však božskú trpezlivosť.

„Drahí priatelia. Pravdou je, že ju vaše návštevy vyčerpali,“ prehovoril k nim.

„Vyčerpali? Ako to myslíte? To hádam nie, to by sme len veľmi neradi, och to azda... to nie...“ ozývalo sa zo zhluku zvedavých tvárí.

„Vyčerpali? Ako to myslíte? Je vyčerpaná v zmysle unavená, alebo naozaj vyčerpaná – že už nemá pre naše deti nadanie a nové inšpirácie na tvorivú hru na trúbku, flautu, husle?“

„Moja dcéra hrá na harfu, to sa tiež počíta?“

„Pani, prosím vás,“ obzrel sa po dotyčnej vedľa stojaci muž, no ovládol sa, „je naozaj dobré, že tu s dcérkou stojíte. Následne by ste mohli navštíviť aj bohyňu Aténu?“

„Aténu? Tomu nerozumiem... Prečo?“

„Presne preto,“ uškrnul sa a mávol rukou.

„Priatelia, múza Euterpé stále túži byť tu pre vás, rozdávať vašim deťom talent a lásku k hudbe. Ale iste pochopíte, že aj ona si potrebuje na pár dní oddýchnuť. Verím, že o deň, dva, vám už bude plne k dispozícii.“

„A nemôžete nám aspoň dať z toho prameňa?“

„Nie, pane, to môže len ona.“ To, že ho prezieravo pred vami radšej zahatala, aby ste z neho presne takto svojvoľne nekradli, vám podrobne líčiť nebudem – pomyslel si sám pre seba. Teraz si určite hore pri prameni užíva pokojné kúpele, aby sama načerpala hudobné tvorivé sily.

„Takže nám hovoríte, že sa máme otočiť a ísť domov?“

„Pre dnešok to bude iste najrozumnejšie, pani,“ úctivo sa uklonil strážca.

„Och, drobček, ty máš ale šikovné pršteky, takto dobre mi šiju dávno nikto nepomasíroval.“

„Ja som vás chcel štekliť, páčilo sa mi ako sa smejete. A plečo sa tá voda, čo v nej ležíte tak falebne ligoce? Je zázlačná?“

„Hm, veruže áno. Je zázračná. Preto sa v nej kúpem.“

„Tá je klásna,“ naklonil sa chlapec nad hladinu.

„Prezraď mi, chlapče, koľko máš rokov?“

„Štyli.“

„A ako to, že nestojíš dole v rade s ostatnými? Ty nedychtíš po hudobnom umení?“

„V lade je slašná nuda. Tu je to lepšie. Veď počúvajte. Tá voda spieva!“

„Nespieva...“ venovala chlapčekovi neistý pohľad a pramienok vypnutých vlasov jej pritom skĺzol na rameno.

„Spieva, počúvajte...“ sklonil ucho k vode a ona ho napodobnila. Vtom jej šplechol do tváre vody. Takmer pôvabne zapišťala.

„Aha, spieva!“ zasmial sa tak čisto, ako len malé dieťa môže.

Schmatla ho za ruku a stiahla k sebe do malého jazierka.

„Dnes obdarúvam len teba,“ zašepkala, kým sa vynoril. Prskal a smial sa zároveň.

„Bež za otcom, nech sa o teba nebojí,“ pobozkala ho na čelo, „a na tom klavíri poctivo cvič, Wolfgang.“