Na sever
Two guys one snow. Alebo o chlapíkoch hľadajúcich spásu v krajine smrti.
„Ako dlho sa ešte chceš rozčuľovať?“ zavolal Magnis na Ardiela, kráčajúceho pár krokov pred ním. Odpovedal mu len ľadový víchor. Nebola to odpoveď ktorej by sa potešil. Obaja mlčky kráčali ďalej. Šli tak už niekoľko hodín. Cestou zatiaľ nenarazili na nič, čo by aspoň pripomínalo ľudské obydlia. Zato ale videli veľa snehu.
„Takto nemôžeme kráčať donekonečna, nevieme kam ideme. Mali by sme sa vrátiť.“ Magnis dúfal, že ho priateľ prestane konečne ignorovať. Bol však pripravený získať si jeho pozornosť aj nakopnutím do zadku, ak by to bolo nutné.
„Ako sa chceš vrátiť? Preliezli sme toľko kopcov, že neviem, či ideme rovno, alebo sa točíme v kruhu. Všetko tu vyzerá rovnako. Kopce a sneh, kopce a sneh. Jediné čo sa nemení je tá poondiata zima, od ktorej mi idú gule odpadnúť,“ vybuchol znenazdajky Ardiel, zastal na mieste a rozhliadol sa.
Magnis sa potešil. Aspoň nemusí už tak vytočeného spoločníka nikam kopať.
„Mrzí ma to kamarát,“ Magnisovi to bolo skutočne ľúto, neveril však v dôveryhodnú expresívnosť vlastnej tváre a preto sa rozhodol svoj výraz trochu zdramatizovať.
Ardiel toto gesto hneď prekukol, ale rozhodol sa nereagovať. Chuť vraziť mohutnému spoločníkovi nôž do oka bola rovnako veľká, ako túžba po usadení sa pri ohníčku s pálenkou v ruke. „Ideme rovno, až kým niečo nenájdeme, alebo nezamrzneme. Neotravuj s hlúposťami, nevedeli by sme sa vrátiť ani keby sme chceli. Teraz choď vyšliapavať cestu v snehu ty.“ Ardiel ukázal prstom niekam do večnej bieloby a stál tak, kým sa Magnis nepohol. Magnis ho však chytil za rameno, až to spoločníka zabolelo.
„Počúvaj maličký, nie som síce odtiaľto, ale u nás doma je to podobné. Viem sa orientovať aj v takomto prostredí, bolo by však dobré vedieť, kam ideme. My vieme len to, odkiaľ sme prišli a tam trafiť viem. Ak tu chceš blúdiť, najskôr tu nájdeme našu smrť.“
Pustil menšieho chlapa, ten sa poustrojil a odpovedal mu: „Nechcel som, aby nás niekto prenasledoval a nechcem, aby o nás vôbec vedeli,“ povedal Ardiel.
„A kto by nás tu mal prenasledovať?“ opýtal sa severan.
„Banditi, Červená cirkev, démoni. Ktokoľvek. Nevieme ešte, či sme tu v bezpečí. Nechcem byť donútený bojovať.“
„Ani poriadne nevieme kde sme, akoby nás tu mohla hľadať cirkev, alebo bubáci?“
„Nikdy nevieš. Radšej chcem byť opatrný.“
„Aspoň som sa mohol opýtať na cestu. Neboli by sme sa tu zatúlali.“
„Keď nikto nevie kam ideme, nemôže nás ani sledovať.“
„Ale ani my nevieme kam ideme. Čo ak teraz kráčame len hlbšie do ľadovej pustiny?“
„Iste nie. Mám z toho smeru dobrý pocit,“ zaklamal Ardiel, „určite na niečo narazíme.“
„Aj ja mám nejaký pocit, nie však dobrý,“ Magnis už cedil slová medzi zuby. Ardiel zastal a žmúril do tmy.
Chytil Magnisa za bradu a poťahal ho za ňu: „Vidíš to čo ja?“
Magnis sa po ňom rozmachol rukou, ale Ardiel stihol odbehnúť trochu ďalej bez toho, aby si všimol čomu unikol. Severan sa tiež zahľadel smerom, ktorý mu spoločník ukázal.
„Ak vidíš svetielka, tak potom vidím to čo ty,“ odpovedal mu Magnis už veselšie. Strach zo smrti ich opustil. Aspoň na krátku chvíľu. Vystriedalo ho nadšenie z vidiny tepla a jedla. Aj keď boli po celodennom plahočení sa v snehu značne unavení, takmer sa za svetlami rozbehli. Ardiel v tom chvate dokonca spadol a zgúľal sa dole kopcom celý obalený snehom.
Nedbali na bezpečnosť. Vedeli, že žiadnu ďalšiu usadlosť len tak nenájdu a boli na pokraji síl. Dohodli sa, že zaklopú na dvere malému domčeku, stojacemu trochu bokom od zvyšku dediny. Podľa Ardiela dedinka mala zhruba tridsať domov. Možno aj viac. Všetky mu pripadali ako snehové kopčeky, tak sa na rátanie vykašlal a číslo si vymyslel.
Zaklopali zvolenému domčeku na dvere ale nič sa nedialo. Vošli do vnútra, kde nikoho nebolo. Horel v ňom síce oheň, ale pôsobil opustený. Akoby niekto v chvate pobral čo mohol a zutekal.
„Magnis, myslíš že nás zbadali a utiekli k susedom zburcovať dedinu?“
„Počul si nejaký krik, zvon alebo iný hurhaj?“ odpovedal severan. Oheň ich oboch príjemne zohrial a tak pocítili iné, zanedbané potreby. Našli nejaké jedlo, ktoré majiteľ domu nevládal odniesť, kamkoľvek sa pobral. Boli to prevažne sušené ryby a koreňová zelenina. Hladným cestujúcim to však muselo stačiť.
„Dúfam, že sa z toho nepoondím,“ prehodil Ardiel.
„Prečo by si mal?“ nadvihol Magnis jedno obočie.
„Mal som už v ústach suchšie ženské partie než bola tá ryba. Aj vôňa vyvolala spomienky. Zelenia chutila čudne. A kde vlastne v tomto snehu pestujú zeleninu?“
„To čo si jedol ty bolo asi baranie lajno. Hltal si to ako vlk, bolo mi ľúto ťa vyrušovať,“ doberal si ho Magnis. Potom dodal: „Na severe sú aj teplé obdobia, kedy sa dá pestovať. Potom z toho ľudia na zimu žijú vieš. Vy južania máte všetko hneď, preto nemyslíte na budúcnosť. Môj ľud a naši tunajší bratranci jednoducho žijú ako sa dá.“
„Aký bratranci? Ty si z pevniny, toto je voľajaký ostrov.“
„Moji ľudia sa plavia do rôznych končín a usídľujú sa tam. Odhadom môžeme byť od mojej domoviny tak dve, alebo tri stovky kilometrov. Teoreticky sme na území impéria, ale ľud čo tu žije je severský.“
„Dobre, nudíš ma s tým zemepisom. Vedia našu reč ako ty? Ak niekoho stretneme budeš mu vedieť povedať viac, ako bú a mú?“
„Neviem. Ale mohli by sme sa porozhliadnuť po ďalších domoch, či tu niekoho predsa len nenájdeme. Možno len niečo oslavujú. Radšej sa im ukážme sami, akoby nás mali nachytať pri vyjedaní zásob.
Spoločníci sa vybrali hľadať niekoho živého od domu k domu. Všade to vyzeralo podobne. Prázdno, len s horiacim ohňom alebo sviecami. Nakoniec sa dostali k veľkej budove, so strechou, čo pripomínala obrátenú loď. Už ani nečakali, že niekoho nájdu. Dvere im však otvoril muž podobný Magnisovi. Obaja boli hromotĺci odetí v kožušinách, lenže tento chlapík mal bradu sivú na rozdiel od Magnisovej čiernej.
„Co tu chcece?“ opýtal sa dunivým hlasom.
Magni urobil krok vpred, oprel sa o mohutnú sekeru a pozdvihol ruku cudzincovi na pozdrav.
„Serus chlope. Čuj tu, sme še straciľi a sme hľedali dakeho, co by nam pomohol. Ale tu nikeho len tebe. Ta dze su šicke?“
Severan cukol kútikom úst a pootvoril dvere návštevníkom.
„Ta podzce dnuka, keď už sce tu. Ale v chujovy čas idzece.“ Mávol im nech vojdú.
Ardiel nerozumel ani slovo, no pootvorenie dverí a gesto, „vojdi“ by pochopil v každom jazyku. To sa naučil od žien v rôznych krajinách sveta. Rovnako ako, že krik je zlý, ale mlčanie ešte horšie.
„Čo povedal?“ vypytoval sa Ardiel zvedavo.
„Pozval nás do vnútra,“ odpovedal Magnis.
„Vážne? A ja som si myslel, že nás ponúka zlatom a perlami,“ odvrkol Ardiel.
„Nič viac? Opýtaj sa ho kde sú všetci. Prečo je tu sám. Hádam ich nepovraždil. A nebude pokračovať nami.“
„Nikoho som dnes ešte nezabil maličký. A hovorím tvojim jazykom tak váž slová,“ prehovoril severan, zložil si helmu s rohami a sadol na najbližší stôl.
„Ja som Urf Udatný. Ostal som tu sám, aby som zažal všetky svetlá. Chystá sa na našu dedinu útok. Preto ju všetci opustili. Tie svetlá majú zmiasť nepriateľa. Napadne prázdne domy, zatiaľ čo sa všetci utiahnu do bezpečia a vďaka víchrici po nich neostanú ani stopy.“
„No do diery v čurákovi. To sme si veľmi nepomohli Magnis. Musíme rýchlo vypadnúť,“ Ardiel si pohotovo obliekal čierny kabát, ktorý si pred chvíľou zložil.
Magnis pozrel na Urfa a opýtal sa len: „Kedy?“
„Možno každú chvíľu. Obri zvyčajne útočia v noci. Dediny ktoré zničili padli vždy cez noc. O susedoch za kopcom sme nepočuli už pár dní, tak sme sa rozhodli rýchlo konať.“ Magnis smutne prikývol. Počul o útokoch obrov. Nebolo to nič pekné. Koho nezabili, odvliekli ako otrokov, alebo na jedlo.
„My sme sa plavili na sever. Naša loď však bola poškodená a kapitán sa odmietol plaviť ďalej. Vravel, že na druhej strane ostrova je tiež prístav. Ale tu maličký sa bál opýtať kohokoľvek na cestu.“
„Nie som maličký. To ty si zbytočne o hlavu vyšší od každého riadneho človeka. Medzi svojimi som statne urastený,“ bránil sa Ardiel.
„Asi ako veľká líška medzi vlkmi,“ odpovedal mu Magnis. „Videl som veľa národov kamarát a tak, ako ja som o hlavu vyšší od väčšiny, ty si zas nižší.“
Ardiel si v tom okamihu prehodil cez hlavu kapucňu a tváril sa, že nič nepočul. Bol pripravený okamžite odísť. „Tak ideme?“
Magnis naňho zvedavo pozrel: „A kam by si teraz šiel?“
„No predsa preč odtiaľto. Nenecháme sa tu predsa zabiť.“
„Tebe nič nehrozí kým máš svoje meče. Si predsa neporaziteľný, akonáhle uchopíš čepeľ.“
Urf sa tomu zasmial. „Toten malý dilino še zna bic? Neverim ani bohovi. Kuknem na neho ta mi do šmichu. Pľuvnem na neho ta spadne. I tak, net šace ujsc teraz. Možece zamarznuc, abo umrec v boju. Ta mu to vyšvetľi.“
„Čo zas?“ vyzvedal Ardiel.
„Urf vraví, že niet úniku. Musíme tu ostať. Ak nechceš ísť von a radšej zamrznúť.“
„Tak to je pekne na hovno. Som zvedavý, či ma tu nájdu vieš kto, keď sa začne boj. To by sme mali o problém viac.“
„Co zaš splita?“ chcel vedieť Urf.
„Cestujeme na sever za našimi bohmi Urf. Tam dole majú len jedného, ktorý ich chráni pred takými potvorami, ktoré volajú démoni. Tento tu urobil s jedným démonom obchod. Vymenil dušu za to, aby bol neporaziteľný, kým má v ruke čepeľ. Odvtedy ho prenasledujú a keď využíva svoj dar, hneď vedia kde je a chcú si vybrať platbu. Sľúbil som mu, že ho vezmem do nášho kraja, kde démoni nie sú.“
„Aha. No tak sa k bohom možno dostanete rýchlejšie ako ste čakali,“ utrúsil Urf.
„Ha, ha. Veľmi vtipné. Inak nedá sa tu niekam schovať? Podzemná skrýša, či niečo také?“ zapojil sa opäť Ardiel.
Urf mu pokojne odpovedal: „Nie, nič také. Môžeš sa schovať do skrine. Ale nepomôže ti to, lebo domy vypaľujú. Takže budeš ešte chrumkavejší, ako si teraz.“
Muži sa strhli, keď zrazu neďaleko zaznel dunivý rev.
„Tak už sú tu. Rád som ťa spoznal Magnis. Ardiel, schovaj sa, alebo zomri ako muž. Rob čo chceš, sú to tvoje posledné chvíle,“ prehovoril Urf pochmúrne a nasadil si helmu.
Magnis prikývol a tľapol Urfa po ramene.
Urf a Magnis stáli uprostred veľkej sály, sekery zvierali pevne v rukách. Ardiel pobehoval sem a tam, hľadajúc miesto, ktorým by mohol ujsť. Malým okienkom vyzrel do tmy, kde zbadal väčšinu dediny v troskách a plameňoch. . Obrov si predstavoval strašidelnejšie. Boli to len ľudia dvakrát väčší ako on. Od severanov mohli byť tak o meter vyšší. Nerozumel tomu, prečo sa ich tak báli. Musel však uznať, že ich bolo celkom dosť. Na každý domček tak traja. Napadlo ho, že tie domy mal skutočne spočítať a vedel by, koľko je tam von útočníkov. Sám sebe ale vymyslené čísla hovoriť nepotreboval.
Dvere veľkej haly zapraskali a vtom sa do vnútra vrhli hneď traja obri. Ardiel sa rozmyslel. Takto blízko nahnali strach aj jemu. Teda nie strach, on sa nebál. Značne ho znervóznili z taktického hľadiska. Nemalo to nič spoločné s tým, že boli škaredí, neforemní a otrasne smrdeli. Urf s Magnisom sa hneď vrhli do boja, akoby sa snažili jeden na druhého zapôsobiť. Ardiel sa držal stranou.
Bolo vidno, že Urf je skúsený bojovník. Sám zabil dvoch obrov. Mali ohromnú silu, no neboli až tak obratní. Aj Magnis jedného skolil. Kývli na seba s Urfom na znak uznania, kým Ardiel to celé sledoval z bezpečia a div nevyprskol.
„Ešte sa aj pobozkajte!“ kričal na nich. Nebolo ho však počuť, cez príval ryčiacich obrov. Behom chvíľky ich vo vnútri bolo zhruba tucet. Zas sa to nikomu nechcelo počítať.
Severania mali čo robiť, aby sa udržali. Veľká prevaha si však vyberala svoju daň. Boli obkľúčení a potrebovali pomoc. Ardiel rozmýšľal, či sa dokáže prešmyknúť rozbitým vchodom, bez toho, aby ho nejaký obor uchmatol.
Ale aj jeho si už všimli. Piati obri sa rozbehli priamo k nemu. Ardiel stál chrbtom pritlačený k stene a aktívne sa potil. Vôbec nebol nadšený vývinom situácie. Keď boli obri takmer pri ňom, povedal si: „No tak dobre kurva!“
Vtedy sa začalo peklo. Akonáhle vzal do rúk meče, zmenil sa na smrtiace tornádo a prešiel obrami v miestnosti, ako moč krátkym vtákom. Ani sa len nezadýchal. Telá na zemi začali tvoriť hromady. O protivníkov však nebola núdza a severanov si už takmer nevšímali. Boj sa sústredil na Ardiela. Sám bojoval s dvadsiatimi obrami. Bolo tam málo miesta na boj. Obkľučovali ho z každej strany. Nemal sa kam pohnúť. Rozdával rany ako lacná deva choroby.
Nedostatok miesta však nakoniec spôsobil, že zakopol. Spadol a jeden z mečov mu vypadol z ruky. Značne ho to oslabilo. Držal sa len tak tak, ale držal sa.
Predtým vypuklo peklo? Nie, vlastne k tomu prišlo až v nasledujúcom momente. V miestnosti sa rozhoreli modré plamene a zjavili sa v nich temné diery. Z týchto dier začali vyskakovať, vyletovať a vyplazovať sa obludy, vedľa ktorých by si Ardiel dal radšej povedať od hociktorého obra.
Všetkých to zaskočilo. Magnus s Ardielom sa spamätali ako prví. Magnis chytil Urfa za brnenie a ťahal ho preč. V miestnosti teraz bojovali obri proti démonom. Muži sa snažili v tom hurhaji dostať čím skôr von. Do budovy sa hrnuli ďalší obri, tak sa Urf s Magnisom rozhodli vysekať cestu von drevenou stenou. Nikto im nevenoval pozornosť. Boj bol zúrivý a krutý.
Keď sa dostali von, dali sa do behu. Urf skríkol: „Tadeto. Neďaleko je bezpečné miesto, kde sa môžeme schovať.“ Chlapi ho nasledovali. Zdalo sa mu, že Adriel niečo kričí, no nevenoval mu pozornosť. Niečo ako: „okooot klam...skýý!“
Po chvíľke sa obzreli. Všade boli modré plamene, horel ešte aj sneh. Obri sa dávali na ústup a po dedine sa teraz hemžilo nespočetne démonov.
„Tu si,“ ozval sa dunivý hlas a niečo ťažké dopadlo medzi trojicu mužov.
„Tak si neodolal môjmu daru. Konečne som ťa našiel. Aj keď tentoraz si mi utiekol dosť ďaleko. Myslel si si, že ťa tu nenájdem? Mýlil si sa maličký,“ posmievala sa bytosť veľká ako dom. Tohoto arcidémona Ardiel túžil vidieť zo všetkého najmenej.
„Zdravím Brazdigor, ako idú kšefty? Tiež si si zaskočil na takú malú sánkovačku? Iste máš veľa práce a nerád by som ťa zdržiaval. Ak dovolíš, ja už pôjdem.“
Démon sa uškrnul: „Pôjdeš, ale so mnou. Tvoja duša je moja. Len sa musím zbaviť toho otravného tela čo ju drží.“
„Ale veď to je moja najlepšia časť. Rád by som ti s tou dušou vyhovel. Vieš, mám rád svoje telo živé a zdravé. Jeden z nás bude asi sklamaný,“ Ardiel pozdvihol meč a kývol severanom nech sa ráčia pridať.
Všetci traja sa do démona pustili odrazu. Arcidémon mal štyri nohy a obrovský chvost. V oboch šupinatých rukách držal horiaci meč. Severania v tomto boji veľa nezmohli. Akurát ho rozptyľovali. Ardiel však okolo neho tancoval s jedným mečom, ako veverička nad žeravou pahrebou. Dorezal ho sťa mládenec vlastnú bradu pri prvom holení.
Démon zúril. Boj však nikam nepokročil. Malé ranky od Ardiela mu nespôsobili vážnu ujmu, sám však nedokázal zasadiť žiaden úder. Zaryčal a v tom momente sa mu jeho zvieratká rozbehli na pomoc. Všetci vedeli, že s touto prevahou už asi traja hrdinovia nepôjdu na starobný odpočinok.
Magni a Urf sa začali modliť. Cítili koniec a chceli vstúpiť do ríše bohov ako bojovníci. Démon sa len posmieval: „Dnes si pochutím na vašich ustrašených dušiach. A moje dietky na vašom mäsku. Je jedno ako silno sa budete modliť.“
„Zavri papuľu, páchne ti z nej ako pinda mojej bývalej. Len húb máš na nej menej,“ zakričal rozzúrený Ardiel na Brazdigora. Démon sa neprestával vyškierať. Práve naopak, zvrátil hlavu vzad a rozrehotal sa ešte hlasnejšie, keď ich jeho príšery dohonili a zaútočili na Magnisa. Urf sa pripravoval na útok dvoch okrídlencov.
Smiech však náhle ustal. Arcidémon sa prekvapene porozhliadol a zapotácal sa. Z podnebia mu trčal Ardielov meč.
„Tu máš ty prerastené prasa. Nažer sa ocele a padaj do pekiel odkiaľ si prišiel.“
Ardiel si div pľúca nevykričal, pričom spomenul nejedno slovo, pri ktorých sa deťom zakrývajú uši, ktoré aj tak pochytia a použijú na nevhodnom mieste v spoločnosti.
Barzdigor sa rozplynul v dyme a s ním všetky ostatné netvory aj modré plamene.
Dedina bola v troskách a niekde bolo vidieť obyčajné, červené ohne. Po obroch nebolo ani chýru ani slychu.
Magnis podal Urfovi ruku, aby mu pomohol zo zeme. „Vidíš, toto ja mám na krku pravidelne.“ Starší severan len krútil hlavou: „To máte vážne mocných nepriateľov. A ty maličký si skutočný bojovník. Ani za všetky poklady sveta by som neuveril, že taká trasorítka toto dokáže. Nevadí, že nemáš už žiaden meč?“
Ardielovi okamžite došlo, že je bezbranný. Zmocnila sa ho panika a nevedel kam skôr skočiť.
„Kde tu nájdeme nejakú dobrú čepeľ? Musím niečo vyhrabať hoc aj z ruiny niektorého príbytku. Nečakajte tu ako sliepky na kohúta, pomôžte mi nájsť nejakú zbraň.“
Urf spod kabáta vytiahol dlhú dýku. Pomaly ju podal Ardielovi. Jemu bola ako krátky meč.
„Toto je dar za záchranu môjho života. Upokoj sa. Myslím, že už nám nič nehrozí,“ povedal Ardielovi a potľapkal ho po chrbte.
„Kde je ten bezpečný úkryt kam si nás viedol?“ vyzvedal Magnis.
Zalialo ich nové svetlo a znova niečo zadunelo, akoby do zeme narazil mesiac.
„Je po boji? Nikoho ste mi nenechali smrteľníci. To je od vás veľmi sebecké, takto kradnúť bohom zábavu,“ prehovorila osoba zaliata žiarivým svetlom.
Urf a Magnis pokľakli: „Trohin. Pane klaniame sa ti. Prosím odpusť nám.“
„Ty si nejaký ich boh?“ bol zvedavý Ardiel. „Perfektne si si to načasoval. Keby si prišiel o trošku skôr, niečo by sa ti stalo?“
„Mám pocit, že ten malý červ je ku mne drzý!“ prehovoril nenútene.
„Pane ty ho neznaš, to dilino z juhu. On nerozumi co a jak tuna. Ale zajebal teho jaštera či co to bulo. Še nehnivaj. Iankši, my ce hľedali, abo dakoho. Bo tote potvorky za nami behaju dze idzeme. Nemohol by ši nas dajak ochranic, abo co?“ prehovoril Magnis k Trohinovi.
„Pokojne vrav akým chceš jazykom, ja rozumiem každému a každý rozumie mne. Démonov sme v našich ríšach ešte nemali. Porušili staré zmluvy. Páči sa mi to, aspoň máme dôvod vyhlásiť im vojnu. Už dlho som sa nepustil do boja so skutočným protivníkom. Jedinú ochranu čo vám viem poskytnúť, je po mojom boku. Slúžte mi a ja vás budem chrániť.“
„Ja nikomu sluhu robiť nebudem,“ prehlásil Ardiel.
„Nebuď hlupák. Budeš mať boha ako patróna. To je lepšie ako každých pár kilometrov unikať smrti lebo si sa chopil príborového noža,“ dohováral mu Magnis.
„Možno to zvážime,“ zašomral Ardiel a prehodil si kapucňu, „ak nás odtiaľto dostaneš.“
„Neďaleko, smerom na západ je jaskyňa. Je posvätná. Dám vám talizman ku ktorému sa v nej pomodlíte. To vás prenesie do chrámu bohov na Orviku. Tam vás vyslyším.“ Zablyslo sa a boha nebolo.
„Urf, zober nás het z totej kosy bo mi ric umarzne,“ požiadal Magnis pobratíma.
„Ta už podzme, bo i ja mam dojsc. By som daco žid i kus pospal. Mam už dojsc šickeho.“ Vybral sa smerom k sľubovanému bezpečiu.
„Prestanete konečne s tým blbým jazykom? Som jediný kto tomu nerozumie. Rozprávajte tak, aby som vám rozumel. Lebo si vymyslím vlastný jazyk a budem rozprávať len ním.“
Nikto si ho však nevšímal a severania v tichosti brázdili zasneženú zem.
Grimbur
Bookworm.
Diskusia
Unknown
Postrádam napätie. K takýmto scénam by sa mi hodila viac snaha vytvoriť dusnú bojovú atmosféru, ako vykecávanie sa postáv o ničom, vrátane démonov.
„Dnes si pochutím na vašich ustrašených dušiach." - ocenil by som, keby to urobil skôr spisovateľ s čitateľom.
13.03.2022
Postrádam napätie. K takýmto scénam by sa mi hodila viac snaha vytvoriť dusnú bojovú atmosféru, ako vykecávanie sa postáv o ničom, vrátane démonov.
„Dnes si pochutím na vašich ustrašených dušiach." - ocenil by som, keby to urobil skôr spisovateľ s čitateľom.
13.03.2022
Veles
Nehovorím že to bolo zlé, ale podľa mňa je Bosorečka lepšia. Príbeh bol celkom dobrý, kvalita prirovnaní a urážok dosť kolísala, boli tam aj chyby a preklepy. Ale nápad s východniarčinou sa mi páčil.
13.03.2022
Nehovorím že to bolo zlé, ale podľa mňa je Bosorečka lepšia. Príbeh bol celkom dobrý, kvalita prirovnaní a urážok dosť kolísala, boli tam aj chyby a preklepy. Ale nápad s východniarčinou sa mi páčil.
13.03.2022
Goran
Viem, že niekomu sa to bude páčiť, je cieľová skupina, ktorá presne tento typ textov vyhľadáva, viem, Grimbur, že takéto druhy príbehov rád píšeš a iste aj rád čítaš, ja to beriem tak nejako športovo: ženy majú historické romance, muži zas takýto štýl fantasy, nenahnevaj sa, ale vnímam to ako dokonalý, učebnicový príklad braku. Myslím, že trošku tej studenej sprchy zvládneš, lebo je očividné, že písať vieš a celkom dobre (viď. Tvoje dve minulé poviedky). Použijem asi takéto podobenstvo s maliarom - predstav si pomerne schopného portrétistu a krajinkára, ktorý však z neznámych príčin, zrejme jeho osobné "guilty pleasure" ;) sa vyžíva v maľovaní gýčových západov slnka. A tak Ty si šikovný autor psychologizujúcej fantasy, ktorý sa ale priam rochní v úpadkových (ne)vtipných rubačkách :) Som hnusník, ja viem, iste si fanúšikov nájdeš, ale keby som povedal čokoľvek inak a miernejšie, bol by som podlý luhár sám pred sebou :) Držím však palce do budúcna, lebo písať vieš a naviac sa ešte zlepšuješ.
13.03.2022
Viem, že niekomu sa to bude páčiť, je cieľová skupina, ktorá presne tento typ textov vyhľadáva, viem, Grimbur, že takéto druhy príbehov rád píšeš a iste aj rád čítaš, ja to beriem tak nejako športovo: ženy majú historické romance, muži zas takýto štýl fantasy, nenahnevaj sa, ale vnímam to ako dokonalý, učebnicový príklad braku. Myslím, že trošku tej studenej sprchy zvládneš, lebo je očividné, že písať vieš a celkom dobre (viď. Tvoje dve minulé poviedky). Použijem asi takéto podobenstvo s maliarom - predstav si pomerne schopného portrétistu a krajinkára, ktorý však z neznámych príčin, zrejme jeho osobné "guilty pleasure" ;) sa vyžíva v maľovaní gýčových západov slnka. A tak Ty si šikovný autor psychologizujúcej fantasy, ktorý sa ale priam rochní v úpadkových (ne)vtipných rubačkách :) Som hnusník, ja viem, iste si fanúšikov nájdeš, ale keby som povedal čokoľvek inak a miernejšie, bol by som podlý luhár sám pred sebou :) Držím však palce do budúcna, lebo písať vieš a naviac sa ešte zlepšuješ.
13.03.2022
ama_rilla
Tiež sa mi viac páčila tvoja predošlá poviedka. Celkom nerozumiem, prečo si zvolil východniarsky nárečie, aj keď to bolo miestami vtipné. Páčil sa mi úvod, aj atmosféra v opustenej dedinke zapadnutej snehom, ale potom to nejako vysumelo do prázdna.
13.03.2022
Tiež sa mi viac páčila tvoja predošlá poviedka. Celkom nerozumiem, prečo si zvolil východniarsky nárečie, aj keď to bolo miestami vtipné. Páčil sa mi úvod, aj atmosféra v opustenej dedinke zapadnutej snehom, ale potom to nejako vysumelo do prázdna.
13.03.2022
Aleš Horváth
Mne sa táto páčila viac ako bosorečka, ale netvrdím ze to je dobre, len lepšia.
Na jednej strane zábava, aj vďaka vychodniarčine, na druhej strane som postrádal väčšie napätie, eventuálne lepšiu atmosféru. Pripadalo mi to, že sa nevieš rozhodnúť medzi humornou fantasy a severskou fantasy a primiešal si do toho tasmánskeho čertíka spoliehajúc sa na to, že každého už niečo osloví ale tadiaľ cesta nevedie.
Mená si si požičal z pc/mobil hier?
Otázka na Gorana: V poezii je "sťa" staromodne Je dovolené ho použiť v próze? viem že opakovať "ako" sa nedá stále, ale ani "ani" nie je dovolené. Jako je čechizmus. Obmediť prirovnania či nejako inak povedať "ako"?
13.03.2022
Mne sa táto páčila viac ako bosorečka, ale netvrdím ze to je dobre, len lepšia.
Na jednej strane zábava, aj vďaka vychodniarčine, na druhej strane som postrádal väčšie napätie, eventuálne lepšiu atmosféru. Pripadalo mi to, že sa nevieš rozhodnúť medzi humornou fantasy a severskou fantasy a primiešal si do toho tasmánskeho čertíka spoliehajúc sa na to, že každého už niečo osloví ale tadiaľ cesta nevedie.
Mená si si požičal z pc/mobil hier?
Otázka na Gorana: V poezii je "sťa" staromodne Je dovolené ho použiť v próze? viem že opakovať "ako" sa nedá stále, ale ani "ani" nie je dovolené. Jako je čechizmus. Obmediť prirovnania či nejako inak povedať "ako"?
13.03.2022
Marco Ottra
Aj mne sa to páčilo viac ako Bosorečka, pretože som fanúšik žánra a sword&sorcery je ako pizza, aj zlé sword&sorcery zhltnem a niečo dobré si na ňom určite nájdem. Páčil sa mi nápad, no mrzí ma, že si ho nedotiahol. Chýbalo viac napätia, temnoty, boja. Vadila mi aj prvoplánovosť príbehu, no taktiež to, že si sa očividne nerozhodol, ako to poňať, či vtipne alebo temne (ako spomenul Aleš), čiže veľa úsekov mi tam jednoducho nesedelo. Určite by som ocenil, keby si trochu rozvinul bojové scény, vyslovene mi to chýbalo.
Štylisticky by som si dal pozor na používanie toho istého slova často po sebe, mne napríklad to dosť reže uši (alebo skôr oči).
Východniarčina bola podľa mňa super nápad (neviem, či si sa inšpiroval Sapkowskim, tam v českom preklade trpaslíci hovoril akousi moravštinou) a pobavila.
13.03.2022
Aj mne sa to páčilo viac ako Bosorečka, pretože som fanúšik žánra a sword&sorcery je ako pizza, aj zlé sword&sorcery zhltnem a niečo dobré si na ňom určite nájdem. Páčil sa mi nápad, no mrzí ma, že si ho nedotiahol. Chýbalo viac napätia, temnoty, boja. Vadila mi aj prvoplánovosť príbehu, no taktiež to, že si sa očividne nerozhodol, ako to poňať, či vtipne alebo temne (ako spomenul Aleš), čiže veľa úsekov mi tam jednoducho nesedelo. Určite by som ocenil, keby si trochu rozvinul bojové scény, vyslovene mi to chýbalo.
Štylisticky by som si dal pozor na používanie toho istého slova často po sebe, mne napríklad to dosť reže uši (alebo skôr oči).
Východniarčina bola podľa mňa super nápad (neviem, či si sa inšpiroval Sapkowskim, tam v českom preklade trpaslíci hovoril akousi moravštinou) a pobavila.
13.03.2022
Goran
Marco, aj ja mám rád meč a mágiu, ale nie každý je Howard, Leiber, Kuttner, Wagner... a veru málokto si môže dovoliť to, čo oni, aby to bolo čitateľné... tí páni mali sakra rozprávačský talent a neuveriteľný zmysel pre vykreslenie atmosféry a popis akcie.
Aleš, takto - to je večný problém, ako sa dá nahradiť akoby, ako keby, ani čoby, ani keby, sťa, sťaby a jasné, posledne menované je možné použiť aj v próze, ale keďže sa dnes tak už nerozpráva, ja osobne by som to využíval len občas a v štýle/žánri, ktorý sa k tomu hodí. Niečo historické, niečo z ľudového prostredia, povesť, prípadne nejaká poetická próza... neviem si predstaviť, že by niekto bachol "sťa" do gangsterky :)
14.03.2022
Marco, aj ja mám rád meč a mágiu, ale nie každý je Howard, Leiber, Kuttner, Wagner... a veru málokto si môže dovoliť to, čo oni, aby to bolo čitateľné... tí páni mali sakra rozprávačský talent a neuveriteľný zmysel pre vykreslenie atmosféry a popis akcie.
Aleš, takto - to je večný problém, ako sa dá nahradiť akoby, ako keby, ani čoby, ani keby, sťa, sťaby a jasné, posledne menované je možné použiť aj v próze, ale keďže sa dnes tak už nerozpráva, ja osobne by som to využíval len občas a v štýle/žánri, ktorý sa k tomu hodí. Niečo historické, niečo z ľudového prostredia, povesť, prípadne nejaká poetická próza... neviem si predstaviť, že by niekto bachol "sťa" do gangsterky :)
14.03.2022
Goran
:D v pohodičke, ja si vždy všetko rád prečítam, takže sa teším na každý ďalší príspevok. Som asi jeden z mála, ktorý tu číta každú poviedku, aj nesúťažnú.
14.03.2022
:D v pohodičke, ja si vždy všetko rád prečítam, takže sa teším na každý ďalší príspevok. Som asi jeden z mála, ktorý tu číta každú poviedku, aj nesúťažnú.
14.03.2022
Marco Ottra
Medzi nesúťažnými tam už mám zaradený jeden taký zábavný úlet, tak som zvedavý, kedy ho zavesia online a potom aj na komentáre. :)
14.03.2022
Medzi nesúťažnými tam už mám zaradený jeden taký zábavný úlet, tak som zvedavý, kedy ho zavesia online a potom aj na komentáre. :)
14.03.2022
Veles
Tiež som sa na to pozeral Marco :D A nebolo mi všetko jedno keď som čítal tú poviedku, som čakal, či na mňa niečo "nevyskočí" :D
14.03.2022
Tiež som sa na to pozeral Marco :D A nebolo mi všetko jedno keď som čítal tú poviedku, som čakal, či na mňa niečo "nevyskočí" :D
14.03.2022
Terry Chrapúňzel
Mne sa tento štýl poviedok páči, hlavne ak sú dobre napísané a dej odsýpa. Táto poviedka je ale trochu kostrbatá a často sa v nej opakujú slová (napríklad bol, začal, boj). A občas je tam na malom priestore veľa prirovnaní pri sebe:
Vtedy sa ZAČALO peklo. Akonáhle vzal do rúk meče, zmenil sa na smrtiace tornádo a prešiel obrami v miestnosti, AKO moč krátkym vtákom. Ani sa len nezadýchal. Telá na zemi ZAČALI tvoriť hromady. O protivníkov však NEBOLA núdza a severanov si už takmer nevšímali. BOJ sa sústredil na Ardiela. Sám BOJOVAL s dvadsiatimi obrami. BOLO tam málo miesta na BOJ. Obkľučovali ho z každej strany. Nemal sa kam pohnúť. Rozdával rany AKO lacná deva choroby.
Nedostatok miesta však nakoniec spôsobil, že zakopol. SPADOL a jeden z mečov mu VYPADOL z ruky. Značne ho to oslabilo. DRŽAL sa len tak tak, ale DRŽAL sa.
To by sa dalo upraviť trebárs takto:
Rozpútalo sa peklo. Len čo vzal do rúk meče, zmenil sa na smrtiace tornádo. Prešiel obrami, AKO moč krátkym vtákom, ani sa pri tom nezadýchal. Na zemi sa kopili hromady tiel, no i tak o protivníkov NEBOLA núdza. Útočiaci obri si severanov úplne prestali všímať a sa sústredili na Ardiela. Dvadsaťnásobná presila ho obkľúčila z každej strany, až sa nemal sa kam pohnúť.
V trma-vrme zakopol, SPADOL a jeden z mečov mu vyšmykol z ruky. Značne ho to oslabilo, ale aj tak sa držal.
14.03.2022
Mne sa tento štýl poviedok páči, hlavne ak sú dobre napísané a dej odsýpa. Táto poviedka je ale trochu kostrbatá a často sa v nej opakujú slová (napríklad bol, začal, boj). A občas je tam na malom priestore veľa prirovnaní pri sebe:
Vtedy sa ZAČALO peklo. Akonáhle vzal do rúk meče, zmenil sa na smrtiace tornádo a prešiel obrami v miestnosti, AKO moč krátkym vtákom. Ani sa len nezadýchal. Telá na zemi ZAČALI tvoriť hromady. O protivníkov však NEBOLA núdza a severanov si už takmer nevšímali. BOJ sa sústredil na Ardiela. Sám BOJOVAL s dvadsiatimi obrami. BOLO tam málo miesta na BOJ. Obkľučovali ho z každej strany. Nemal sa kam pohnúť. Rozdával rany AKO lacná deva choroby.
Nedostatok miesta však nakoniec spôsobil, že zakopol. SPADOL a jeden z mečov mu VYPADOL z ruky. Značne ho to oslabilo. DRŽAL sa len tak tak, ale DRŽAL sa.
To by sa dalo upraviť trebárs takto:
Rozpútalo sa peklo. Len čo vzal do rúk meče, zmenil sa na smrtiace tornádo. Prešiel obrami, AKO moč krátkym vtákom, ani sa pri tom nezadýchal. Na zemi sa kopili hromady tiel, no i tak o protivníkov NEBOLA núdza. Útočiaci obri si severanov úplne prestali všímať a sa sústredili na Ardiela. Dvadsaťnásobná presila ho obkľúčila z každej strany, až sa nemal sa kam pohnúť.
V trma-vrme zakopol, SPADOL a jeden z mečov mu vyšmykol z ruky. Značne ho to oslabilo, ale aj tak sa držal.
14.03.2022
Terry Chrapúňzel
A niektoré veci na mňa pôsobili rušivo - napríklad, keď sa v dialógu spomenú kilomentre (do sword and sorcery by sa hodili skôr míle), alebo keď v uvádzacej vete jednej repliky miesto mena postavy odrazu použiješ slovo severan. Možno by v predošlej replike mal Magnis povedať miesto: "u nás doma je to podobné" radšej "u nás na severe je to podobné".
Tiež je tam občas zbytočná slovná vata. Napríklad namiesto "Zaklopali zvolenému domčeku na dvere" stačí napísať "Zaklopali na dvere" alebo namiesto "toto je voľajaký ostrov" stačí "toto je ostrov".
Vo vete "Aký bratranci" je hrúbka.
Namiesto "napadlo ho" má byť "napadlo mu".
Namiesto "koľko je tam von útočníkov" má byť "koľko je tam vonku útočníkov".
14.03.2022
A niektoré veci na mňa pôsobili rušivo - napríklad, keď sa v dialógu spomenú kilomentre (do sword and sorcery by sa hodili skôr míle), alebo keď v uvádzacej vete jednej repliky miesto mena postavy odrazu použiješ slovo severan. Možno by v predošlej replike mal Magnis povedať miesto: "u nás doma je to podobné" radšej "u nás na severe je to podobné".
Tiež je tam občas zbytočná slovná vata. Napríklad namiesto "Zaklopali zvolenému domčeku na dvere" stačí napísať "Zaklopali na dvere" alebo namiesto "toto je voľajaký ostrov" stačí "toto je ostrov".
Vo vete "Aký bratranci" je hrúbka.
Namiesto "napadlo ho" má byť "napadlo mu".
Namiesto "koľko je tam von útočníkov" má byť "koľko je tam vonku útočníkov".
14.03.2022
Terry Chrapúňzel
Páči sa mi nadávka "Do diery v čurákovi!" a tiež slovné spojenie "aktívne sa potil" :D
14.03.2022
Páči sa mi nadávka "Do diery v čurákovi!" a tiež slovné spojenie "aktívne sa potil" :D
14.03.2022
Grimbur
Kluci a kľučky, ďakujem pekne za všetky rady a vychytávky. Celé si to skopírujem a vytlačím ako motiváciu nerobiť podobné chyby. Teraz som v strede niečoho dobrého. You''re the best arooound....
16.03.2022
Kluci a kľučky, ďakujem pekne za všetky rady a vychytávky. Celé si to skopírujem a vytlačím ako motiváciu nerobiť podobné chyby. Teraz som v strede niečoho dobrého. You''re the best arooound....
16.03.2022
B.T. Niromwell
Nebola to odpoveď ktorej by sa potešil. – pred ktorý vždy, vždy, vždy, vždy ide čiarka
Mrzí ma to (čiarka) kamarát – oslovenia sa vždy vydeľujú čiarkami
Aký bratranci – v množnom čísle mužskom rode nominatív mäkké í Akí bratranci
Brazdigor je super meno 😊
Ak oboli tu istotne nádherné momenty. Jazyk Severanov, prirovnania. I postavy si dobre rozpracoval. Podobne ako Velesove Kobky mi pride, akoby ste išli napísať štylistické cvičenie na tému boj, príbeh začne od stredu a vlastne sa neskončí. Ale toto sa mi páčilo o dosť viacej, tu sme videli aj vybudované a rozlíšené charaktery, v dobrom tempe dávkované informácie. Keby to bol stred nejakého románu, bola by som šťastná.
25.04.2022
Nebola to odpoveď ktorej by sa potešil. – pred ktorý vždy, vždy, vždy, vždy ide čiarka
Mrzí ma to (čiarka) kamarát – oslovenia sa vždy vydeľujú čiarkami
Aký bratranci – v množnom čísle mužskom rode nominatív mäkké í Akí bratranci
Brazdigor je super meno 😊
Ak oboli tu istotne nádherné momenty. Jazyk Severanov, prirovnania. I postavy si dobre rozpracoval. Podobne ako Velesove Kobky mi pride, akoby ste išli napísať štylistické cvičenie na tému boj, príbeh začne od stredu a vlastne sa neskončí. Ale toto sa mi páčilo o dosť viacej, tu sme videli aj vybudované a rozlíšené charaktery, v dobrom tempe dávkované informácie. Keby to bol stred nejakého románu, bola by som šťastná.
25.04.2022