„Mami, už ide vláčik!“ rozradostene kričal malý Stanko, a ťahal mamičku za rukáv, aby sa obzrela a tešila sa spolu s ním. No tá ho len nervózne pohladila po hlave, a otočila sa späť ku šomrajúcej skupine ľudí, ktorá stála na nástupišti.

„Krásny je ten vlak, však synak? Ako pekne svieti, hučí, to sa ti páči, však?“ spýtal sa jeden z okolo stojacich. Snažil sa to povedať sarkasticky, no keď videl číru detskú radosť v chlapcových očiach, premohli ho emócie. Nečakal ani na odpoveď, a hneď sa otočil, skrývajúc pred chlapcom slzy.

„Mami, čo je tomu ujovi?“ spýtal sa nechápavo Stanko.

„Vieš...“ snažila sa niečo vymyslieť si, „on sa len nevie dočkať kedy sa povozí na tom vláčiku. My sme v detstve nemali takéto pekné vlaky.

„Vláčikom do budúcnosti!“ vykríkol Stanko slogan, ktorý bol na každom jednom plagáte v jeho škôlke. Všetky vyobrazovali vytešené deti, hrnúce sa do vláčiku, aby sa povozili. Nad nimi, v nebesách boli rušňovodiči. Múdri starci sa na nich láskavo usmievali, a naťahovali ku nim ruky. Stanko bol ešte príliš malý, aby rozoznal, že iskra v ich očiach bola akási temná, a aj ich ruky boli akési príliš kostnaté. „Miška vybrali minulý týždeň, myslíš že sa s ním stretneme mami?“

„Určite ho niekde uvidíme,“ odpovedala matka, a z posledných síl sa snažila zadržať slzy.“

„No ešte sa tu rozrev, nech nás tam natlačia ako prasce!“ ozvalo sa jej spoza chrbta. Hlas patril neupravenému mužovi, ktorý fajčil jednu cigaretu od druhej.

„Nekaz mu ilúzie,“ povedal muž vedľa neho, a položil mu ruku na plece. Fajčiar ju striasol a pohrozil mu päsťou. „Ilúzie? Aké ilúzie? Tie, čo mu do hlavy natlačili tí prekliati zlodeji času? Prosím, nech sa páči, choďte si tam ako teľce na porážku, ale môj čas tak ľahko nedostanú!“ vykríkol a ruku si vopchal do bundu.

Stanko si ho však už nevšímal, ani jeho kričanie o vrahoch. Prišiel totiž vláčik, ešte krásnejší, ako si ho Stanko pamätal zo plagátov. Neustále menil farbu, raz bol červený, inokedy zase zelený, potom aj modrý. V jeho boku sa zrazu objavil otvor, akoby tam nič nebolo, no Stanko vedel, že sú to špeciálne dvere na nástup.

Z nich vystúpili dvaja muži v čiernych uniformách. Na rukách mali pásky so znakom presýpacích hodín. Stanko vedel že sú to pomocníci rušňovodičov, udržujú poriadok a kontrolujú lístky. Nebolo radno sa s nimi zahrávať, pretože toho, kto neposlúchal, alebo robil neporiadok, vedeli vyhodiť von, pokojne aj za jazdy. No Stanko sa toho nebál, vedel, že on je poslušný.

„Nastupovať!“ zavelil jeden z nich, a fúkol do píšťalky, až Stankovi zaľahlo v ušiach.

„Poďme Stanko,“ chytila ho za ruku plačúca mama.

„Do budúcnosti!“ zvolal ešte raz, a veselo cupital po schodíkoch.