Sedel som na starom drevenom mostíku. Ten viedol ponad rieku, ktorá tu viac vyzerala ako bačorina, lebo bola zarastená všetkým možným. Zobral som si dlhú trávu a hodil ju do vody. Mal som osem rokov a hrať sa na chytanie rýb mi prišlo veľmi zaujímavé. Po chvíli som si všimol, že ku mne kráča muž, ktorý má v ruke naozajstný prút na chytanie rýb.

„Ako berú?“ spýtal sa ma.

„Nič mi nezobrali,“ ospovedal som nechápavo.

„To sa tak hovorí. Nikdy si o tom nepočul?“ spýtal sa a pri tom si odložil vedro a prút na mostík.

„Nie. Ja vlastne o chytaní rýb nič neviem.“

„To je v poriadku. Vlastne ani ja. Robím to len kvôli cukrárovej vdove. Lovím v jej rieke ryby, ktoré potom ponúkam darom.“

„Počul som, že už nikdy nebude môcť vstať z postele, že je veľmi chorá. Tak si zarába peniaze, že za ňu predávate ryby?“

„Ale kdeže,“ usmial sa muž, a pritom si ponatáčal fúziky, ktoré asi nestáli podľa jeho predstáv. „Je to oveľa zložitejšie.“

„Kedysi dávno jej vyveštili, že bude žiť ešte veľmi dlho. Ale vo svojom stave by bola radšej mŕtva. Je to však múdra žena a tak ju ani vo sne nenapadlo, aby si siahla na život. Namiesto toho vyslala do všetkých kútov sveta dobrodruhov, aby jej našli prievozníka a priviedli ho k nej. Tak sme sa stretli a ona ma požiadala o jednu vec. Dala mi prácu, o ktorej si myslela, že by som ju mohol zvládnuť. Mal som chytať jej čas a darovať ho tým, ktorí ho potrebujú viac ako ona. Súhlasil som, lebo som nikdy podobnú ponuku nedostal a bol som rád, keď ma niekto oslobodí od mojej ponurej, nikdy nekončiacej roboty. Keď mám voľno, vyberiem sa sem a lovím ryby, ktoré sú jej dni.“

„Tieto ryby sú v skutočnosti dni? Keby som si nejakú ulovil, žil by som o deň dlhšie?“

„Áno, ale dokážem to len ja. Vymysleli sme to tak, že rybu ulovím a dám ju zjesť niekomu, kto dostane navyše jeden deň života.“

„Ale jeden deň je veľmi málo,“ zachmúril som sa a v myšlienkach sa opäť vrátil k téme, ktorá vtedy vypĺňala celý môj život. „Keď niekto umiera a niekto mu ponúkne jeden deň navyše, tak je to nič.“

„Myslíš si, že pre umierajúceho je jeden deň so svojimi blízkymi navyše nič? Jeden deň bez bolestí a trápení, kedy si môže naplno užiť, čo len chce? Niekedy je taký deň ako celé roky pre iných, ktorý žijú svoj život ako v hmle. Ver mi, poznám tie príbehy a bedákania nad prehajdákaným životom.“

Usmial som sa a dobre si prezrel muža, ktorý si vyhrnul rukávy na košeli. Vyzeral úplne všedne. Tá chvíľka zamyslenia stačila na to, aby ulovil z rieky rybu. Netuším aká ryba to bola, ani ako to tak rýchlo dokázal. Viem len, že bola klzká a že mi kázal, aby som s ňou čo najrýchlejšie bežal domov a nakázal mame, aby ju upiekla pre otca. Mal ju zjesť celú sám, aby mu dodala silu.

Bol to úplne obyčajný pán, len tie mince, čo mu cinkali vo vrecku zneli ako z iného sveta.