Sedel na Mesiaci ale tak hompáľal nohami, Dole pod ním spalo malé mestečko svoju ďalšiu bezsennú noc. Ulice mesta pokrytého jemným popraškom snehu zalievali slabým zlatistým svetlom staré petrolejové lampy a vrhali tak neisté dlhé tiene na steny domov.

Chvíľu len tak pozoroval svet pod sebou a pritom sa usmieval pod fúzmi. Napokon sa postavil a zoskočil z mesačného rožka priamo doprostred námestia.

Po dopade sa vystrel a usmial sa. Rád sa prechádzal medzi smrteľníkmi a pozoroval ich život. Poznal ich mená naspamäť a vedel, že bohatí alebo chudobní, mocní, či slabí, je jedno čo mu ponúknu alebo ako ďaleko utečú. Koniec-koncov – je Čas, a ten sa nedá sa kúpiť ani pred ním niet úniku.

Ale chápal ich, úbohé duše. Na rozdiel od svojich sestier – Entrópie a Smrti, ich chápal. Ba čo viac, bolo mu ich aj trocha ľúto. Uväznení vo svojich telách, takí slabí a krehkí. Možno aj preto často na seba bral podobu niekoho z nich a rád sa v smrteľnom tele prechádzal medzi nimi, nepoznaný a nepoznateľný.

Tentoraz si zvolil podobu vysokého gentlemana s veselým pohľadom a bradkou a fičúrskymi fúzikmi. A podobne, ako si náhodne volil výzor, to bolo práve toto malé anglické mestečko v predvečer Vianoc, ktorým sa práve bezcieľne túlal. Z hlavného námestia, okolo fontány, zamieril do postrannej uličky, kade sa dalo dostať na trh.

Sem-tam sa pobavene zastavil a sledoval ľudí brodiacich sa túto neskorú nočnú hodinu snehom. Tam staršia žena krivkajúc smerom k námestiu, zanechávajúc v snehu stopy. O niečo ďalej muž so sánkami naloženými uhlím smeroval do chudobnej štvrti, kde ho už čakali uzimená a vyhladovaná rodina.

Dokonca dvaja mladíci, práve vyliezajúci z neďalekej predajne rozbitým oknom.

„Hej, čo čumíš?“ ozval sa jeden z mladíkov, ktorý si ho všimol ako prvý.

Čas sa usmial a veselo im zakýval. Hoci bol mocný, koncept krádeže mu bol úplne cudzí.

„Robert, máme svedka“ zašeptal mladík na svojho parťáka. Ten mu práve podával vrece s lupom.

„Čo-čo teraz? Zatknú ma a – Johnny, ja nechcem ísť do basy,“ začal nariekať druhý, evidentne mladší z dvojice.

„Drž hubu. Možno si ťa nevšimol. Aha, otáča sa a ide ďalej. Vieš čo teraz musíme spraviť?“

„Ujsť,“ spýtal sa naivne Robert.

„Áno, ale to až neskôr. Svedka sa treba zbaviť!“ John sa po niečo načiahol a keď sa naspäť k Robertovi otočil, držal v jednej ruke kameň veľký ako päsť a v druhej prázdne plátenné vrece.

„Na, bež opatrne za ním a doraz ho!“

„Johnny, ja neviem...“

„Padaj,“ zavelil starší a postrčil Roberta.

Ten síce nerád, ale napokon predsa len vzal z kamarátovej ruky kameň a šiel smerom, kde za rohom zmizol ich svedok.

Čas práve obdivoval vo výklade neďalekého výkladu kukučkové hodiny. Vždy ho fascinovalo ako ľudia, tak strašne obmedzení svojim trvaním, dokážu vytvoriť niečo tak nesmierne komplikované a pritom prehlasovať, že ho merajú. Usmial sa – akoby sa on dal zmerať.

Rana prišla znenazdajky a nedala mu priestor na to, aby akokoľvek zareagoval. Nesmierny Čas sa ako podťatý skymácal až na zem, kde ostal nehybne ležať.

A hoci patril medzi najmocnejšie sily v prírode, aj on bol limitovaný zákonmi vesmíru – ako napríklad nevýhoda ľudských schránok. Môžu ju zabiť a Čas sa uvoľní z tela ako džin. Alebo ho môžu zajať a zviazať, ale žiadne putá neodolajú zubu Času. Ak je pri vedomí, použije svoju moc. Ak je pri vedomí. Ale keď ste raz v bezvedomí, tak aj najmocnejšie bytosti sú bezradné.

„Mám ho!“ zamával Robert smerom k ukrývajúcemu sa kamarátovi.

Ten dobehol takmer okamžite, s vreckom s lupom v ruke.

„Ty si ho za..?“

Robert siahol ležiacemu mužovi na krk a zakýval hlavou. „Žije.“

Johnnymu sa uľavilo. Bol zlodej a unášal ľudí, ale nevraždil. Za to je šibenica a on si v6dy rád nechával zadné vrátka otvorené.

„Čo s ním?“ zaváhal Robert.

Johnny vytiahol lano. „Pomôž mi ho zviazať. Tak, teraz cez nohy, ...uzol. Super a ešte tu. A ruky!“

Po chvíli na zemi pred ním ležal balík v tvare človeka.

„A teraz šup s ním do vreca. Tak!“

„Oprime ho tam,“ navrhol Robert, ale jeho kamarát mal iný plán.

„Môžeme ho tu len tak nechať,“ uvažoval starší z dvojice. „Na druhú stranu, bol celkom pekne oblečený. Isto nám zaň zaplatia tučné výkupné. Musíme ho dostať ešte dnes z mesta. Aha, tam je voz, naložme ho naň a ak nás aj niekto stretne, budeme vyzerať ako dvaja chudáci tlačiaci nocou voz s vrecami.“

Ako sa dohodli, tak aj urobili.

A tak sa stalo, že jedného dňa, krátko pred Vianocami, dvaja mladí zlodeji ukradli Čas.