Balvan
Keď sa udatný princ vyberie bojovať s drakom.
„Princ Jokin je idiot, žiaden hrdina. Kto s ním pôjde na draka, je úplný blázon,“ rozčuľoval sa radca Vilin. Lord maršal Norst mu prikývol, potom roztiahol ruky a v bezmocnom geste a dodal: „Ale proti tomu nič nezmôžeme. Princ sa rozhodol získať pre seba trochu slávy. Kto s ním pôjde, je zlá otázka. Musíte sa opýtať: ,Kto sa odváži povedať nie, budúcemu kráľovi!‘“
Vilin sa horúčkovito prechádzal v sieni radcov. Ruky mal založené a nervózne krútil hlavou. „Kráľ by to mal zastaviť. Presvedčme ho, že je to zlý nápad. Hlavne teraz, keď sa nám tu potulujú cudzie légie žoldnierov. Ten nešťastný drak si vzal celú južnú hranicu za svoje teritórium. Aspoň keby ju poctivo patroloval.“ Norst len sedel za ohromným stolom. Venoval radcovi pohoršený pohľad a riekol: „Čo mu povieme? Vaša výsosť, nepúšťajte syna na draka, je hlúpy, neschopný a namyslený. Skončí ako fúrik dračej stolice. Nemohol by si dokázať svoju mužnosť inak? Napríklad súťažou o najväčší šatník na kontinente?“ Zasmial sa na vlastnom vtipe a gestom akoby zmietol tento nápad zo stola.
„Jediné čo v tomto bode môžeme urobiť je, minimalizovať škodu, ktorú náš milovaný princ napácha,“ dodal sucho Norst. Vilin sa zvedavo zahľadel lordovi maršalovi do očí a položil mu otázku: „Máte snáď nejaký plán?“
„Niečo mi napadlo. Čo keby sme mu sprievod zostavili my? Princov boj je vopred prehratý, tak mu môžeme aspoň do armády povolať typy jemu podobné. Vezmeme všetkých mrzákov, kriplov, hlupákov či bláznov a oblečieme ich do uniformy.“
„To sa mi pozdáva. A všetci schopní muži ostanú doma, keby sa tu zjavil nejaký cudzí lotor. Toto je dobre vymyslené.“ Obaja muži sa už na seba spokojne usmievali.
***
Princ Jokin Becilus, syn veľkého kráľa Ima Becila, sa prechádzal po hradnom nádvorí a kontroloval zástupy svojich smelých vojakov. Bol náramne spokojný. „Je ich požehnane Norsk. A pôsobia skutočne strašidelne.“
Prešiel popri mužovi s jedným okom, žiadnymi zubami a drevenou nohou. „S týmito mužmi, celkom iste draka vystraším na smrť.“
Prechádzali sa s generálom medzi trochu krivými zástupmi. Nie každý z vojakov bol schopný stáť rovno. Alebo nevedel kde má vlastne stáť, aj keď mu to desaťkrát ukázali.
„Som rád, že je vaša výsosť spokojná. Robili sme čo bolo v našich silách, aby sme pre vás pripravili len tých najvhodnejších. Škoda, že nemôžem ísť s vami.“ Generál sa zatváril ublížene.
„To teda nemôžeš. Ale potom sa ti odvďačím, za tvoj podiel zásluh na tejto udalosti. Tento boj bude veľkolepý. Je aj môj prvý. Nechcem sa nechať zatieniť. Alebo nechať okradnúť o slávu. Trvám na tom, že to uskutočním bez akejkoľvek pomoci.“
„Ako vaše veličenstvo povie. Ale ak by ste zmenili názor. Môžete sa na mňa kedykoľvek obrátiť.“ Keď to vravel, predstavoval si, ako sa skrýva niekde, kde ho ani všemohúci nenájde.
***
Princovi velitelia a generál Linod, viseli na princových perách. Všetkých ich nedávno sám ustanovil, preto ešte nevedeli celkom presne čo majú robiť.
Čakali ako psy na každý povel, potom sa predbiehali vo vychvaľovaní princovej múdrosti. Samostatne sa ale nikto z nich ani nepokúšal uvažovať. Princ si ich dal deň vopred zavolať, usporiadal hody a zasvätil ich do svojej stratégie.
„Muži, ste to najlepšie, čo naša zem splodila. Ale až po mne. A nebola to zem, ale moja matka kráľovná. V mojom prípade, netvrdím, že vás všetkých splodila moja matka. Vraj sa všeličo hovorí. No hádam mi rozumiete. Osobne som vybral každého z vás a sám..., prostredníctvom nášho čerstvého generála Linoda. Mimochodom Linod, ďakujem za tento prekrásny meč. Je celý zlatý, alebo len pozlátený? Eh, eh. Iste sa mi zíde.“
Generál sa pri zmienke svojho mena sebavedomo usmial a poklonil sa princovi. Menej hlboko sa uklonil ostatným lordom. Zato úsmev mal širší. Jokin ďalej pokračoval: „Moja stratégia je geniálna. Dlho som nad ňou premýšľal. Všetci rozmiestňujú svoje jednotky hore-dolu. Akoby to dávalo zmysel, takto komplikovať veci. My zjednotíme všetkých bojovníkov do formácie ,balvan‘. Muži sa k sebe stlačia a zaútočia ako prílivová vlna. Budú na draka tlačiť, až kým nepadne. Jaštericu stiahneme z kože, berieme poklad a ideme domov. Otázky?“
„Takže ide o plný frontálny útok vaša výsosť?“ opýtal sa jeden z prizerajúcich lordov, snažiaci sa povedať niečo chytré.
„Ide o útok formáciou balvan. Nechci, aby som oľutoval, že som ťa sem pozval. Lord, neviem tvoje meno, tak buď radšej ticho,“ mračil sa princ.
„Generál, idem sa vyprázdniť. Iste si ma pochopil. Zabezpeč, aby to títo páni pochopili tiež a nech to potom vysvetlia aj svojim mužom. Zajtra to musí fičať! Očakávam prinajmenšom dokonalé víťazstvo. Postaraj sa, aby tak aj bolo.“
***
V deň odchodu princ rozkázal, aby vojsko nastúpilo do formácie, ktorú vymyslel. Ak tak môžu bojovať, môžu tak aj pochodovať. Aspoň nebudú strácať čas preskupovaním sa, až dôjdu pred draka. Podľa princa by bolo ideálne, zaútočiť okamžite ako dôjdu k drakovi. Niekto sa mu snažil nahovoriť zbabelé taktiky, ako nechať mužov oddýchnuť a najesť sa.
Podľa princa to bol hanebný počin odmenený degradáciou a stanovením do funkcie šaša. K ďalším podobným návrhom ostal pre istotu hluchý.
„Pane, ste spokojný s vašou falangou?“ pýtal sa ho jeden z veliteľov, ktorý akurát cválal po pri princovom koči na svojom koni.
„Ešte som nemal obed. Ale ak ti na tom záleží, pošlem po niekom odkaz s verdiktom. Ako sa voláš?“ Princ z celého svojho vojska poznal menom nanajvýš dvoch ľudí, mená si ani nehodlal pamätať, preto sa ustavične pýtal, kto sa ako volá, alebo ho rovno nazval lordom a bolo.
„Mal som na mysli formáciu, v ktorej pochoduje vojsko, vaša výsosť,“ objasnil neisto neznámy lord.
„Je to balvan a žiadna fašianga. Nevymýšľaj si iné názvy pre moje formácie. A prestaň ma tu otravovať.“ Princ sa radšej zahľadel na ubiehajúcu prírodu.
Zastavili sa len niekoľkokrát, aj to len na dĺžku princovej pauzy na odľahčenie. Konvoj bol vďačný aj za to málo. Pochodovali až do noci. Boli by pokračovali, no princ sa nevedel pri natriasaní koča vyspať. Museli preňho rozložiť stan. Princ nebol spokojný. Balvan nedržal za pochodu tvar. Isté „špeciálne“ jednotky totiž zaostávali. Šlo o mužov s rôznym počtom končatín a niektorých vylepšených, drevonohých vojakov. Jokin sa na túto skutočnosť riadne posťažoval. Hrozil dôstojníkom poľným súdom za „insublimáciu“, pokiaľ nedokážu udržať jeho ovečky pokope. Nebude sa hanbiť pred drakom, za polovičný balvan.
Kým sa uložil k spánku, prikázal jednotkám trénovať súdržný pochod. Ten hluk mu však nedovolil zaspať, preto prikázal zložiť jeho stan a postaviť ho najmenej sto metrov od toho hurhaja. Do rána nechcel nikoho vidieť, ani počuť. „Generál Linod, ak uvidím hocikoho skôr než bude na oblohe slnko, budete slúžiť ako dračia návnada. Berte moju uniformu aj s mečom, do rána nech všetko žiari čistotou! Nebudem sa pred drakom hanbiť.“ Generál poslúchol a utekal späť k táboru. S princom sa občas nedalo dohovoriť. Nedbal ani na rady, že nie je rozumné táboriť v dračom revíre.
Aj na tú diaľku princ Jokin počul trúbenie a výkriky povelov. Nahnevaný si nastrkal ponožky do uší a schoval hlavu pod vankúš. Spánok potom prišiel celkom ľahko.
***
Ráno sa princ prebral do krásneho, slnečného dňa. Vyšiel zo stanu, uvoľniť svojmu mechúru a rozkázať si rýchle raňajky len o štyroch chodoch. Bol nemilo prekvapený. Nikoho z mužov nevidel. Obliekol si pyžamko, obul čižmy a šiel skontrolovať situáciu.
Jeho armáda zjavne komplet celá dezertovala. Jokin sa pripravoval na to, že ich všetkých dá obesiť. Až sa dostane domov, samozrejme. Nenechali za sebou nič, len kopec popola a samej čierňavy kam sa pozrel. Neuvedomil si, ako jeho jednotky znečisťujú prostredie. Akoby stál uprostred spáleniska. Veď on to tak nenechá. Ale najprv sa musel dostať domov.
Nevedel presne kadiaľ prišli a tak sa vydal za slnkom. U nich doma bolo slnko na obed najvyššie. Mohlo byť okolo obeda, takže pôjde tam, kde bude slnko vysoko a na obed by mal byť doma. Uniformu nechal cez noc generálovi na vykefovanie, takže nemal na seba nič iné.
Potuloval sa krajinou v pyžame. Keď došiel k rieke, šťastne uhasil svoj smäd, aj keď len tou čírou, nealkoholickou tekutinou. Napadlo ho, že sa v tom teple schladí a tak sa vybral okúpať. Zaplával si trochu od brehu, kde bol mierny tok. No strhlo ho k stredu a ťahalo ho dolu prúdom. Kričal o pomoc. Zmietal sa, čľapkal, pískal.
Robil všetko, čo ho v tej panike napadlo.
Niečo mu spadlo na hlavu a on sa potopil pod hladinu. Silno to ním myklo a pritiahlo mu to ruky a nohy k sebe. Našťastie bol behom chvíľky zachránený. Niekto ho chytil do siete. Chcel vykričať toho, kto to spravil, že si ho pomýlil s rybou a on je princ. Jeho záchrancovia vyzerali ako vojaci. Prišlo mu na um, že presne to teraz potrebuje.
Nových vojakov. Takže nie je nič stratené. Len im musel vysvetliť, že od tej chvíle im velí on. Nešlo to dobre. Vôbec nehovorili jeho jazykom. Snažil sa preklenúť jazykovú bariéru gestikuláciou. Nakoniec prevzali iniciatívu chlapi a ako sa nazdával, v priateľskom geste ho pichli mečom do zadku a ukázali mu, kadiaľ ich smie odprevadiť.
Muži sa medzi sebou neustále rozprávali, ale Jokin nerozumel jedinému slovu. Napadlo ho, či to nerobia naschvál. Žartujú s nim a on im sadol na lep. Pokúsil sa teda pridať do rozhovoru: „Ža bla blu di da? Koň žere travu, koň travu nežere. On ju papa.“
Odmenou mu boli udivené pohľady a jedno aj keď silnejšie, no stále priateľské capnutie po zadku plochou stranou meča.“
Onedlho dorazili do akéhosi tábora. Bol skoro taký veľký, ako býval princov. Len mal možno viac vojakov a vybavenia a stanov a koní a zbraní. No rozlohou bol iste menší. Muži ho vzali k niekomu, kto vyzeral ako veliaci dôstojník. Mal skoro taký pekný stan ako Jokin. Skoro takú peknú uniformu. Skoro toľko medailí, ako princ. Samozrejme tie princove boli oveľa väčšie a krajšie.
Miestny veliteľ. Spustil rovnakou hatmatilkou, ako jeho muži. Jokin začínal mať pocit, že nešlo o vtip. Asi skutočne hovoria inou rečou. Zjavne natrafil na cudzokrajné vojsko, uprostred svojej domoviny. To musela byť nejaká diplomatická delegácia. Iste mali namierené za jeho tatkom, aby sa mu poklonili a venovali mu nejaké dary na znak priateľstva. Preto mali so sebou toľko zbraní, chceli ich darovať kráľovi na znak úcty. Podľa princa to bolo pekné gesto. Jemu by sa v tej chvíli zišiel meč a tiež uniforma. Ale svoje stratil spolu s dezrtérmi.
„Ehm, dobrý pane. Mohol by ste ma vziať domov? Meškám na večeru. Mama sa už bude triasť strachom, kde som tak dlho. Viete aké sú matky,“ požiadal Jokin s všetkou úprimnosťou.
Veliteľ naňho posmešne zazrel, ale odpovedal mu: „Ty nikam nejsť. Ty teraz pomáhať v tábor. Ty povedať mne, kto ty?“
„Ja som svoja výsosť princ Jokin Becilus. Trochu som sa stratil v krutom boji s drakom. Beštia ma vrhla do rieky a prúd ma odniesol od vojska,“ zaklamal princ, aby sa spravil trochu vážnym.
„Drak? Drak neni. My neveriť na detská rozprávka. Ty hovor pravda lebo bitka!“ prikazoval veliteľ.
„Áno, bola to strašná bitka. Vravím prvadu! Bojoval som s drakom. Sám som ho skoro zabil. Mal som taký krásny meč a všetko,“ ohradil sa princ.
„Ty šťastie, zabiť blázon nosí smola. Ty pomáhať nám, teraz preč!“ mávol na princa rukou, a než mu Jokin stihol čokoľvek odpovedať, už ho muži ťahali preč. Počul za sebou zvýšené hlasy, ale zas to všetko znelo ako detská hatmatilka.
Vzali ho k stanu, v ktorom sa zrejme varilo. Bolo tam mnoho hrncov, panvíc a všelijakého riadu. Dali mu do ruky malý nožíček a posadili ho pred kopec hnedých hrudiek. Niekto v bielom mu ukázal, ako ich má okrajovať. Zistil, že sú to zemiaky. Vlastne z nich len dával dole to hnedé, ako šupku. Ešte nikdy nevidel hnedý zemiak. Myslel si, že rastú na stromoch rovno biele.
Najprv len tak sedel a obzeral sa. Nik si ho nevšímal, sedel tam sám pred horou zemiakov a pozeral na ne. Z nudy začal nejaké tie zemiaky oškrabávať. Šlo mu to. Bol tak dobrý, že si z toho spravil súťaž. Musel naškrabať aspoň päť, kým vydrží zadržiavať dych.
Zemiaky časom došli. Triafal s nimi do hrncov s vodou, stojacich neďaleko. Zapáčilo sa mu niečo robiť, tak hľadal inú aktivitu . Všimol si ďalšiu kopu ale s hubami. Nikto mu nevravel čo ďalej. Tak sa presunul k hubám a Začal šúpať aj tie. Nešlo to. Tak ich len krájal na menšie kúsky. Nevedel kam s nimi, tak ich hádzal k zemiakom.
Boli tam krásne, veľké hnedé. Červené bodkované. Zelené. Také biele, z ktorých šiel dym. A boli tam aj podobné tým veľkým hnedým, len boli zospodu červené. Všetky spoločne nasekal a nahádzal k zemiakom. Než sa spamätal, niekto vzal všetky hrnce a postavil ich nad ohniská. Asi ich povaria na kašu alebo na guláš. Pomyslel si.
Ďalšia úloha ho čakala vo veľkom stane s červeným krížom. Všetko tam bolo biele. Videl v posteliach vojakov v obväzoch. Asi šlo o ošetrovňu, usúdil. Dostal do rúk handry a na stôl položili lavór s vodou. Ukázali mu stôl s rôznymi nástrojmi. Malé nožíčky, nožnice, nejaké kliešte a pílky. Hotová dielňa. Ukázali mu ako čistiť nástroje a nechali ho tam samého.
Tak sa do toho dal. Keď tam sedel, začal cítiť vlastné nohy. Namočil si ich do lavóra s vodou, ktorý mu dali. Občas tam namočil aj nejaký nástroj, no nechcel mať na nohách krvavú vodu. Tak si na handru vždy popľul, aby mal čím očistiť nástroj. Nech skončil, mal ústa suché ako púšť.
Osušil si nohy, vylial vodu a vstal, že nájde niekoho, čo by mu dal napiť. Boli k nemu dobrí, dostal celý hrnček vody zo studne a potľapkali ho po ramene. Zjavne odviedol dobrú prácu.
Neskôr ho vzali k latrínam. Bol rád, nechcel sa sťažovať, ale už vážne potreboval vypočuť volanie prírody. Hneď ako bol hotový, dozvedel sa, že má to potešenie vyniesť vedrá ktoré boli pod sediskami. Keby to tušil, asi by si našiel radšej strom a nesťažoval si robotu. Toto ho vážne nebavilo, ale na jeho sťažnosti nikto nereagoval. A v tomto bode bol tak hrdý na svoju prácu, že si nechcel pokaziť reputáciu najšikovnejšieho pracovníka v tábore.
Ukázali mu kam až mal s vedrami ľudského pudingu chodiť. Nechcelo sa mu trepať sa tak ďaleko. Keď sa nik nedíval, čvachtol obsah vedier do neďalekej studne a hotovo.
***
Ubehlo niekoľko dní a situácia v tábore sa zmenila. Muži akoby pochytili nejakú chorobu. Všimol si neustále obsadené latríny a veľa čiernych mechov pri felčiarskom stane. V skratke, podľa princa to tam šlo dolu vodou. Nebolo tu tak živo ako na začiatku. Skoro nikoho už nevídal na prechádzke s vedrom.
A všade to neskutočne zapáchalo. Najradšej by utiekol. Držala ho však hrdosť k svojej práci. Tu ho potrebujú.
Veliteľ si ho jeden deň zavolal, aby zistil prečo akurát princovi nič nie je. Sám pri tom sedel za stolom, pri ktorom mal vedro a z času na čas ho naplo.
„Ty nebyť chorý, ako?“
„Neviem, žeby pestrá strava a čerstvý vzduch? Začal som jesť prevažne zeleninu a ovocie. Nazval som to vegánska diéta.“
„Ty blázon. Nerobiť blázon zo mňa. Ja mať dosť tvoja hluposť.“
„Nie, nie. Volajú ma správne vaša výsosť.“
„Ty nešťastie prekliate. Ja vyhnať ťa preč. Zmizni a nevracaj!“ jeho prejav bol tiež zakončený dávením.
Muži vzali Jokina na kraj tábora a ukázali mu nech ide. Mrzelo ho to. Myslel si, že si jeho pomoc cenia. Bude mu to všetko trochu chýbať. Jokin im na pozdrav zakýval a pekne sa rozlúčil.
„Tak teda páni, bolo mi cťou. Škoda, že sme sa nespoznali za iných podmienok. Pá.“
Ako kráčal lúkou a premýšľal ktorým smerom sa vydá, začul strašný rev. Obzrel sa a zbadal na nebi draka. Znášal sa stále nižšie a nižšie až k táboru. Princ bol už celkom ďaleko, no zastal a prizeral sa.
Drak bol zelený a chrlil oheň. Vznášal sa, robil nálety. Sem tam niečo vyletelo do vzduchu a zasiahlo ho. Potom spadol na zem a podľa hluku ktorý tam vládol, pravdepodobne bojoval s mužmi v divokom zápase.
To si princ chcel pozrieť lepšie. Rozhodol sa vrátiť. Kým sa vrátil do tábora, bol z neho len popol. Podobný, ako zanechala jeho vlastná armáda zbabelých dezertérov, keď ho cez noc opustili.
Drak bol zranený, nedokázal sa udržať na oblohe. Striedavo ho to ťahalo k zemi, trochu sa vzniesol, ale zas hneď klesol. Jokin ho pozoroval vo svojom pyžamku, ako sa v diaľke skydol z oblohy.
Začul strašný lomoz. Najprv myslel, že to bolo od toho, ako drak náruživo pobozkal zem. Ale behom chvíľky okolo neho začala cválať hotová kavaléria vojakov. Vojakov jeho otca. Medzi nimi bola aj lord maršal Norst.
„Vaša výsosť. Som rád, že vás vidím. Ste celý? Prečo stojíte uprostred spáleniska v pyžame?“ Hľadel na princa, akoby sa vyliahol z dračieho vajca. Vôbec ho tu nečakal. Norst si u kráľa vyžiadal jazdu, aby mohol sám vyčistiť okolie od aktivity cudzích jednotiek.
„Ticho! Už bolo načase, aby ste ma prišli vyhľadať. Teraz ma počúvaj, okamžite chcem koňa. A celá armáda sa dá do formácie Balvan.“
„Pane, my sme ne... Čo je to formácia balvan?“ pýtal sa Norst, mimochodom dal pokyn vojakom, aby kráľovi doviedli koňa ktorého žiadal.
„Všetci muži sa zošikujú do zástupu v rade po desiatich. V tejto formácií vyrazíme plným tryskom smerom ktorý určím.“
„Vaša...“
„Ticho! Ešte slovo a vyrazím do boja na tvojom chrbte.“ Princ vysadol na svojho koňa, počkal kým sa muži zoskupia.
„Vyrážame, plnou rýchlosťou a kopije pred sebou!“
Kavaléria cválala na čele s princom, nevediac kam idú a na koho útočia. Prechádzali terénom až došli k strmému zrázu. Pod nimi bola zelená húština a nejeden jazdec dostal strach. No cválali za princom ďalej. Prešli húštinou ako záclonou a tam ležal mohutný drak. Práve si čosi olizoval ako pes, takže si ich nevšimol.
Bolo neskoro, aby ktokoľvek reagoval. Drak, či jazda.
Prvý rad jazdectva do draka vrazil plnou silou. Potom druhý a tretí. Prvých pár radov draka vyvalilo na bok a prešpikovali ho ako ježkov chrbát, ale zvyšok jazdy spravil to samé mužom vpredu. Princovi sa zdalo, že sa na seba nejako začínajú kopiť.
„Uffff,“ uškrnul sa Jokin, „toto som veru nedomyslel. Ale čo, je po drakovi. To stačí.“
Kým sa to bláznovstvo ukončilo, takmer polovica mužov prišla o život, alebo k ťažkému zraneniu.
Norst na to neveriacky hľadel.
„Norst, som spokojný s vašimi mužmi. Odviedli dobrú prácu s drakom. Ale nie som si istý vašim velením. Prečo ste to nezastavil? Máte tu ťažké straty. Otec to iste nebude rád počuť.“
„Ale, ale vaša výsosť, vy ste prebral velenie.“
„Žiadne ale! V okamihu kedy bolo po drakovi, boli muži späť pod tvojim velením.“
Maršal neveriacky zazeral na princa, ani nedokázal zavrieť ústa.
„Draka daj stiahnuť z kože a vezmite aj hlavu. Balvan fungoval! Tak sa zdá, že som rodený stratég. Zavolajte mi kočiar, mám toho dosť. Idem domov.“
Grimbur
Bookworm.
Diskusia
Pospíšilová.luca
V první polovině jsem se neskutečně bavila, děj plynul rychle, byl skvěle psaný a zábavný. Od princova zajetí už počáteční elán dost opadl a stejně tak i čtivost. Jako bys psal povídku na dvakrát a pokaždé v jiném rozpoložení. Je to trochu škoda. Kdybys vydržel v prvotním tempu, bylo by to mnohem lepší. Ale oceňuji vložku středověkých válečných taktik :) tohle se trefilo do mého vkusu. Až vydáš knihu v tomhle stylu, přidám si jí do knihovny ;)
03.07.2022
V první polovině jsem se neskutečně bavila, děj plynul rychle, byl skvěle psaný a zábavný. Od princova zajetí už počáteční elán dost opadl a stejně tak i čtivost. Jako bys psal povídku na dvakrát a pokaždé v jiném rozpoložení. Je to trochu škoda. Kdybys vydržel v prvotním tempu, bylo by to mnohem lepší. Ale oceňuji vložku středověkých válečných taktik :) tohle se trefilo do mého vkusu. Až vydáš knihu v tomhle stylu, přidám si jí do knihovny ;)
03.07.2022
Marco Ottra
Určite tvoja najlepšia poviedka v tomto kole. Súhlasím s Luckou, že druhá časť bola trochu slabšia, ale aj tak som sa niekoľkokrát dobre zasmial. Toto je podľa mňa poloha, ktorá ti najviac sedí, aspoň z toho, čo som od teba čítal. Bolo to zábavné a čítalo sa to príjemne. Super.
Akurát, ja nechcem veľmi kritizovať gramatiku, lebo sám tam mám slabiny, ale mám pocit, že ty čiarky na konci písania len naberieš do dlane a rozsypeš po texte. :D Zážitok mi to vôbec nezhoršilo, akurát ma občas ich umiestenie zaskočilo. :)
04.07.2022
Určite tvoja najlepšia poviedka v tomto kole. Súhlasím s Luckou, že druhá časť bola trochu slabšia, ale aj tak som sa niekoľkokrát dobre zasmial. Toto je podľa mňa poloha, ktorá ti najviac sedí, aspoň z toho, čo som od teba čítal. Bolo to zábavné a čítalo sa to príjemne. Super.
Akurát, ja nechcem veľmi kritizovať gramatiku, lebo sám tam mám slabiny, ale mám pocit, že ty čiarky na konci písania len naberieš do dlane a rozsypeš po texte. :D Zážitok mi to vôbec nezhoršilo, akurát ma občas ich umiestenie zaskočilo. :)
04.07.2022
Ray Janonoff
Pobavilo, hlavne keď to šupol do studne. Trochu som ešte dúfal, že drak zožerie pol tábora a otrávi sa z nich:) A predtým hádal, že cudzinci budú hutoric (hutorec, hvarec, podľa oblasti) :D
Každopádne, pridávam sa k názoru, že táto poviedka bola najlepšia z tvojich. Ak som pri prvej spomínal rušivé krátke vety, tu som si ich vôbec neuvedomil.
04.07.2022
Pobavilo, hlavne keď to šupol do studne. Trochu som ešte dúfal, že drak zožerie pol tábora a otrávi sa z nich:) A predtým hádal, že cudzinci budú hutoric (hutorec, hvarec, podľa oblasti) :D
Každopádne, pridávam sa k názoru, že táto poviedka bola najlepšia z tvojich. Ak som pri prvej spomínal rušivé krátke vety, tu som si ich vôbec neuvedomil.
04.07.2022
Veles
Ja si zase myslím že toto je Grimburova najslabšia poviedka. Nehovorím že bola zlá, ale tie dve predchádzajúce sa mi od dosť viac páčili.
14.07.2022
Ja si zase myslím že toto je Grimburova najslabšia poviedka. Nehovorím že bola zlá, ale tie dve predchádzajúce sa mi od dosť viac páčili.
14.07.2022
xius
Premyslal som dlho, aj lahky re-read som si dal, ale vo finale je to asi to klasicke, ze humor je riskantny a nie kazdemu sadne. Mne uplne nesadol, hoci z ludskeho pudingu som sa zachechtal! :) Nechytilo ma rucanie stvrtej steny: Ima Becil a pokus o cudziu rec "kon nezere, kon nepapa". Nesympaticky hlavny hrdina byva tiez problem, ak ho tak citatel vnima... a ja som si velmi pomoct nevedel. Podobne ako dalsie dve poviedky to trpi akymsi nahodnym presuvanim sa z miesta A do miesta B, kde citatel nevie, co cakat a nevie, co sa stane dalej. Idealne chces citatelovi dat tak akurat informacii, aby to tusil a ked sa veci deju, aby sa tesil, ze to tusil a mozno trochu prekvapil, ze netusil uplne vsetko. Ked je to cele taketo nahodne (stretnutie s drakom a vlastnymi vojakmi napriklad), je to lacna klucka autora a pomaly, no isto, to ubija moju ochotu sa dejom nechat vcucnut. Ved, naco? Aj tak si v kritickej chvili spomenie, ze za opaskom ma magicky mec a vsetko vyriesi.
Cast s prezivanim princa v tabore mala ale dobre napady! Pripominali Svejka, to sa pocita.
17.07.2022
Premyslal som dlho, aj lahky re-read som si dal, ale vo finale je to asi to klasicke, ze humor je riskantny a nie kazdemu sadne. Mne uplne nesadol, hoci z ludskeho pudingu som sa zachechtal! :) Nechytilo ma rucanie stvrtej steny: Ima Becil a pokus o cudziu rec "kon nezere, kon nepapa". Nesympaticky hlavny hrdina byva tiez problem, ak ho tak citatel vnima... a ja som si velmi pomoct nevedel. Podobne ako dalsie dve poviedky to trpi akymsi nahodnym presuvanim sa z miesta A do miesta B, kde citatel nevie, co cakat a nevie, co sa stane dalej. Idealne chces citatelovi dat tak akurat informacii, aby to tusil a ked sa veci deju, aby sa tesil, ze to tusil a mozno trochu prekvapil, ze netusil uplne vsetko. Ked je to cele taketo nahodne (stretnutie s drakom a vlastnymi vojakmi napriklad), je to lacna klucka autora a pomaly, no isto, to ubija moju ochotu sa dejom nechat vcucnut. Ved, naco? Aj tak si v kritickej chvili spomenie, ze za opaskom ma magicky mec a vsetko vyriesi.
Cast s prezivanim princa v tabore mala ale dobre napady! Pripominali Svejka, to sa pocita.
17.07.2022