-Venované všetkým, ktorí mali viac štastia ako ja-

Ležala v posteli a cítila, ako ju opúšťajú sily. Vedela, že koniec je blízko. Cítila ho na dosah ruky... Stačilo sa iba načiahnuť... Ale nie.

Nebude predbiehať. Aj tak už na tom nič nezmení. Veru tak, nezmení. Veď prečo by aj. Nemohla sa sťažovať. Mala za sebou krásny život. A prišiel čas rozlúčky. Nič nie je večné a ona to dobre vedela. Preto sa tomu nebránila. Vedela, že by to nemalo zmysel. On sa vtedy bránil, ale mal dôvod. A predsa prehral. V tej sychravej októbrovej noci pred troma rokmi. Stála vtedy pri ňom a plakala. Išlo to príliš rýchlo a nemohla mu pomôcť. Možno práve to ju trápilo najviac. Bola pri ňom tak blízko a predsa sa mohla len prizerať, ako ju opúšťa. Po takej dlhej dobe spoločného života odchádzal a nič ho nemohlo zastaviť. A hoci jeho duša chcela zostať s ňou, jeho telo rozhodlo inak.

Takže odišiel a ju nechal tu. Po celé tri roky musela žiť sama, iba so svojimi spomienkami. A s čiernou skrinkou. S tou skrinkou, čo je daroval, keď boli mladí.

Bola to taká malá zapečatená skrinka čiernej farby. Bola vzduchotesne uzavretá a nikto netušil, čo v nej môže byť. A nikomu to ani neprezradila. Vedela, že by jej nikto neveril. A vyzerala by ako šialená. A tak obsah skrinky bol iba tajomstvom ich dvoch. Aj keď... Jediný človek, čo videl jej obsah, odišiel pred troma rokmi. Ona ho nikdy nevidela, ale verila jeho slovám. Verila im odvtedy, čo sa vrátil po štyroch dňoch, dobitý, otrhaný a s čiernou skrinkou v ruke. Vyzeral zbedačene, ale v očiach mu žiarilo víťazstvo. Víťazstvo nad svetom, víťazstvo nad sebou samým. Lebo vedel, že sa mu podarilo splniť nesplniteľný sen.

Nevedela, ako ju to vtedy mohlo napadnúť. Bola mladá a plná bláznivých nápadov. Možno to mal byť žart, možno sa chcela pobaviť na jeho účet. Vtedy ešte nevedela, či ho vôbec má rada. Azda práve preto vyriekla tých pár slov. Ale nemohla to myslieť vážne, lebo ju veľmi prekvapilo, keď odišiel. Hej, brala to ako žart, ale zdalo sa, že on nie.

Keď sa nevracal niekoľko dní, pochopila, že to prehnala. Ale bolo už neskoro a on bol preč. A asi vtedy sa to v nej zlomilo. Už nechcela nič, nič z toho, o čo ho žiadala, iba jediné - aby sa vrátil. Aby sa vrátil k nej a nikdy ju neopustil. Aby spolu zostali až do smrti... Aby...

Vrátil sa po štyroch dňoch. Zničený, ale víťaz. Hoci na pokraji síl, splnil jej želanie i svoj sľub. A ona sa v ten deň rozhodla. A rozhodla sa správne. Nie, nebola to tá čierna skrinka, ktorú doniesol, po čom túžila. Bol to on a zistila to až teraz. Ale na skrinku nezabudla. Nikdy.

Cítila, ako ju sily opúšťajú. Roztrasenou rukou siahla pod vankúš. Chvíľu niečo hľadala a potom ju vytiahla. Pevne zavretú skrinku čiernej farby. Skrinku, čo skrývala celé desaťročia najväčší poklad. Skrinku, ktorá stála na počiatku ich lásky. Malú čiernu skrinku...

Chvíľu zaváhala. Nebola si istá, či koná správne. Toľko rokov prešlo a nezapochybovala ani na okamih. Veď vlastne vôbec nešlo o nejakú skrinku. Aj keď tá skrinka... Napokon sa rozhodla. Chytila ju do oboch rúk a pomaly začala odstraňovať tesniacu látku na jej povrchu. Sily sa jej rýchlo míňali, ale rozhodla sa vydržať. Musí to dokázať... Hotovo. Stačilo odstrániť vrchnák. Dokáže to? Skoncentrovala posledné sily a potiahla. Vrchnák s tichým šťuknutím odletel. Skrinka bola prázdna...

Svet sa podivne skrútil a zmizol. Černota noci prekryla jej myseľ a vymazala ju z existencie. Srdce ostalo stáť a jasná žiara ju viedla vpred. A vtedy ho zbadala.

Hoci bol mladý, bol na pokraji síl. Okolo pása mal omotané lano a v ruke držal čakan. Stál na vrcholu obrovskej hory, tisíce metrov nad morom. Hľadel na oblaky, ktoré sa lenivo prevaľovali hlboko pod jeho nohami a žiaril šťastím. Vedel, že to dokázal. Zložil si z chrbta batoh a vytiahol z neho malú, čiernu skrinku. Otvoril ju a ako šialený ňou mával v povetrí na najvyššej hore v krajine. Avšak nezošalel. Iba sa rozhodol splniť dva sny, ktoré mali splynúť v jeden. Stál na vrcholu hory a do čiernej skrinky zbieral modré z neba...