„Korytnačkám netreba nič vysvetľovať, pretože tie dosiahli stav povznesenosti dávno pred príchodom prvých hominidov na planétu Exo 12,“ Josei nahlas čítal už asi po desiaty krát informačnú brožúru, zatiaľ čo on aj zvyšní väzni čakali na obed.

„Pre Kézarove ľavé vajce, zavrite mu už niekto hubu!“ zúfalo vykríkol roztrasený kapitán Heiss. Pokojne by sa vzdal všetkých pozemských statkov, vrátane manželky a lode, ak by Josei už bol ticho. Za to, a za poriadnu dávku Vesmírneho rumu.

„A čo tu mám robiť? Krížovky som už vylúštil, a z toho ticha ma ide poraziť!“ dotknuto odpovedal Josei.

„Začni cvičiť, meditovať, choď Hergertovi vyčistiť vákuové žiabre, ale už buď potichu!“

„Heiss, no tak, kroť sa,“ ozval sa Hergert, a skončil s levitáciou. „Takto si si oproti sebe poštval aj novú posádku.“

„Môžem ja za to, že len požadujem disciplínu a aby plnili svoje úlohy?“

„To nie, ale dá sa to aj bez kriku, a toho odporného rumového zápachu,“ poznamenal nižší dôstojník, ktorý sa schovával v rohu.

„Veru, občas povedať prosím by nezaškodilo,“ pridal sa ďalší.

„No tak prepáčte, že som zo starej školy! Tam sa stále niekomu vyhrážali s vystrelením do vesmíru!“ povedal Heiss.

„Podľa mňa by ste sa mali upokojiť,“ povedal Hergert.

„Hej, a čo nám to pomôže?“ spýtal sa Josei. „Sme tu zavretí ako sardinky, čo čakajú kým ich niekto neotvorí a nezožerie.“

„Všetko zatiaľ ide podľa plánu,“ prosto odpovedal Hergert, a odmlčal sa.

„To musí byť teda bohovský plán,“ povedal Heiss, no po chvíľke sa celá miestnosť ponorila do ticha. Po chvíľke, ktorú väčšina osádky strávila študovaním najnovšieho holografického obrazu, na ktorom bola zaznamenaná výmena tovarov medzi ľudmi a Eklomanmi, sa zrazu ozvalo syčanie, a otvorili sa dvere. V nich stál Klerge, v náručí mal za hrsť plazmových karabín, ktoré pustil na zem.

„Kapitán, Čeľjanovovi preskočilo. Potrebujeme vás.“

---

„Ešte raz, a pomaly, dobre?“ povedal Josei Klergemu, zatiaľ čo sa zakrádali po chodbách lode Radio.

„Neviem čo ho to posadlo, no správa sa ako maniak. Zavrel už bezmála polovičku posádky, s druhou zase nekomunikuje. Hermeticky sa uzavrel na mostíku, nevieme sa tam dostať, ani len nevieme, kam vôbec ideme,“ vystrašene hovoril Klerge.

„Tak prečo sa teda zakrádame, keď si už aj on stihol znepriateliť posádku?“ spýtal sa zamyslene Heiss.

„Kapitán, bez urážky, no stále vás má dosť ľudí v zuboch,“ povedal bez okolkov Klerge, a po chvíli dodal, „Navyše so sebou máme Hergerta.“

„Neurazil som sa,“ stroho povedal Hergert.

„Aký je teda plán?“ spýtal sa Heiss.

„Musíme sa nejako dostať na mostík, a odstaviť toho šialenca. Potom sa uvidí,“ povedal Klerge.

„Ako sa tam vôbec dostaneme? Veď je to najbezpečnejšie miesto na lodi?“ zabedákal jeden z dôstojníkov.

„To už nechajte na mňa,“ povedal Josei, a uškrnul sa.

---

„Koľko ešte?“ spýtal sa Heiss, zatiaľ čo nervózne hladkal pažbu karabíny.

„Chvíľku strpenia poprosím, musím sa dostať ešte cez pár obvodov. Ktorý debil to takto nakonfiguroval!“ zanadával si Josei, zatiaľ čo ťukal do konzoly na modlitby. Ozvalo sa ešte zopár posledných veršov, a dvere sa bezhlučne otvorili.

„Chvála technokňazom, som dnu,“ zvolal natešene Josei, len čo však nazrel dnu, dobrá nálada ho opustila. „Čo to...“

„Prišli ste neskoro!“ neľudsky zvolal Čeľjanov. „Už tomu nedokážete zabrániť!“

„Pre Kézarove meno, čo si to urobil?“ neveriacky sa spýtal Heiss, keď sa všetci nahrnuli na mostík.

„Len to, čo bolo treba! Tá kreatúra, ani jeho druh už viac nebudú nikoho ovládať, o to sa postarám!“ zvolal Čeľjanov, a rukou ukázal vôkol seba. Celá miestnosť bola priam prepchatá výbušninami všetkých druhov a tvarov. Motory bežali na plný výkon, tie poslabšie sa už začali taviť. A na hlavnej obrazovke bola zobrazená planéta Eklomanov, s jediným popiskom.

Zničiť.

„Ty si sa zbláznil!“ kričal po ňom Heiss.

„Ja? Ja som ten, čo sa zbláznil? A kto tu večne dá len na rady tej kreatúry, bez toho aby načúval svojej posádke?“ neveriacky zvolal Čeľjanov.

„Veď nás všetkých zabiješ!“ snažil sa u neho dovolať rozumu Josei, no márne.

„Je to pre vyššie dobro, tak ako nás učí Kézar! Obety treba prinášať! Vari to nevidíte!“ hystericky sa ich pýtal Čeľjanov. „A ja teraz prinesiem obetu najvyššiu,“ dodal potichu, a so šialeným výrazov v tvári obrátil karabínu proti sebe.

„Nie!“ naraz vykríklo niekoľko postáv, no bolo neskoro, Čeľjanov už stlačil spúšť.

„A teraz som na rade ja,“ nečujne povedal Hergert, a mávol chápadlom. Strela, ktorá sa už takmer vnorila Čeľjanovi do tela, sa náhle zavlnila, a po chvíľke zmenila smer, a vstúpila naspäť do hlavne. To však nebolo všetko.

Motory zastali. Nie postupne, všetky naraz.

„Č-čo to?“ neveriacky sa spýtal Čeľjanov.

„Všetko ide podľa plánu. Na povrchu sa s tebou chce niekto porozprávať. Kézar.“