Korytnačkám netreba nič vysvetľovať, proste ich vypustíte a postarajú sa o všetko, pomyslela si Celeste so škodoradostným úsmevom na perách. Poslednýkrát nadvihla svojho opancierovaného priateľa do vzduchu, skontrolovala, či postroj drží tam kde má, a položila ho na zem.

„Začíname,“ zašepkala.

Korytnačiak Klimes si ponaťahoval kratučké nožičky a s prekvapivou rýchlosťou sa rozbehol smerom k tlmenému hluku davu z ulice. Presne ako povedala Celeste, vedel veľmi dobre čo má robiť.

Natiahla si na hlavu kapucňu, aby zakryla tieflingské rožky, a vydala sa smerom za Klimesom. Ten už vybiehal na ulicu a cielene sa rozbehol priamo k najhonosnejšie vyzerajúcemu stánku, pred ktorým stála kopa nóbl oblečených ľudí.

„Dračie plutvy, originálne, prisahám pane, priamo z dračice Klaudiamater, vlastnoručne som ich odrezal,“ vykrikoval veľmi presvedčivý predajca.

„Ty sukin syn, draci nemajú plutvy!“ kontroval mu zjavne nazúrený kupujúci, ktorý nemal ďaleko od toho, aby mu jednu poriadne vylepil.

Klimes zameral tohto zákazníka ako prvého. Pribehol, nadvihol nožičku a namieril naňho očarovaný magnet, ktorý ukradla kedysi dávno jednému trpaslíkovi. Ten o sebe rád hovoril, že je veľmi pozorný, ale v tejto osudovej chvíli sa to rozhodne nepotvrdilo.

Magnet sa zatriasol a okamžite začal priťahovať všetko cenné, čo zameral v najbližšom okolí. Mince z mužovho vrecka sa ešte počas letu von z vrecka začali zmenšovať a s dokonalou presnosťou pristali na miniatúrnom magnete prichytenom pod pravou zadnou nôžkou chichúňajúcej sa korytnačky.

Keď Klimes polapil všetky cennosti zúrivého zbohatlíka, otočil sa na ďalšiu obeť. Bol to vysoký a poriadne namosúrene sa tváriaci elf. Taktiež nevyzeral, žeby ho predávajúci presvedčil.

Klimes naňho namieril nožičku a zachytával všetky prilietajúce cennosti. Dýka so striebornou rúčkou, mince, nejaké drobné úlomky drahokamov. Celeste sa nemohla ubrániť širokému úsmevu.

Keď bol magnet už takmer úplne plný, len svojmu korytnačiemu parťákovi kývla hlavou a znovu sa pomalým krokom vrátili do tmavej uličky. Tam začala odliepať z magnetu všetky ukradnuté predmety. Tie sa okamžite vracali do svojej pôvodnej veľkosti.

„Myslím, že máš niečo moje,“ zavrčal nevľúdny hlas, prichádzajúci Celeste spoza pleca. Čože? Veď nikoho som nepočula prichádzať, prebehlo jej hlavou.

Bol to elf, ktorého pred chvíľou okradla. Zjavne bol poriadne nahnevaný a Celeste začínala ľutovať, s kým sa pustila ťahať za prsty, pretože elfovi tancovali na končekoch prstov plamienky, osvetľujúce celú rozbitú uličku.

„Do riti,“ zahrešila, schmatla korytnačku a rozbehla sa preč. Zopár skokmi bola na rebríku, smerujúcom na strechu najbližšieho domu. Rúčkovala najrýchlejšie, ako vedela, aj tak to však nebolo dosť rýchlo, aby oklamala prefíkaného elfa. Ten vystrelil drobnú ohnivú guľu priamo do Celestinho rebríka a ten okamžite vzplanul.

Drobná Tieflingka vycerila zuby a dlhokánskym skokom sa vrhla priamo do okna pekne zdobenej budovy oproti. Pri dopade urobila kotrmelec, zdvihla sa opäť na nohy a bola pripravená utekať ďalej. To, že oproti nej bude stáť okradnutý elf, rozhodne nečakala.

„Neutekaj, máš niečo, čo je moje,“ zavrčal ten opäť. Celeste mala pocit, že jeho štekavý hlas vychádzal priamo zo stien miestnosti.

„Ááááá,“ skríkla a znovu zmenila smer. Ako sa sem dostal tak rýchlo? S kým som sa to zaplietla?

Znovu vyskočila z okna. Tentoraz bez rebríka, ktorého by sa mohla zachytiť. S hlasným žuchnutím, ktoré ju dosť zabolelo, znovu dopadla na zem. Unavene vydýchla, vstala a chcela sa rozbehnúť medzi dav, v ktorom by sa poľahky stratila. Na jej údiv však stál zamračený elf znovu pred ňou.

„To hore bola len ilúzia, dievčatko,“ škodoradostne sa zasmial. Na končekoch jeho prstov sa znovu objavili zlovestné plamene. „Ešteže si mi na to skočila, lebo pri tvojej rýchlosti a šikovnosti by si už bola dávno preč.“

Celeste zdvihla ruky pred seba. „Zober si všetko, čo mám, len mi neubližuj, prosím,“ povedala. „Poď, poď ku mne, dám ti všetko.“

„No jasné, a pobodáš ma dýkou do krku, však? Áno, áno... Skvelý plán. Nie, polož to všetko na zem.“

Prikývla. Otvorila drobnú tašku, pripevnenú na boku, vytiahla mužove cennosti a hodila mu ich. „Vyhral si,“ odpľula si. Otočila sa na opätku, vložila Klimesa do poloprázdnej tašky a vydala sa na odchod. Táto zbabraná lúpež ju bude mátať ešte dlho.

„Počkaj!“ zavolal za ňou muž.

„Čo ešte chceš? Máš všetko,“ zavrčala.

Elf sa prvýkrát usmial. „Ako sa voláš, dievča?“

„Celeste,“ odpovedala.

„A kde bývaš?“ pokračoval.

Celeste naňho zagánila.

„Nikde, žijem na ulici.“

„Poď so mnou,“ povedal po chvíli. „Myslím, že možno mám pre teba robotu.“

Zlodejka sa na elfa pozerala stále nanajvýš nedôverčivo, ale bolo vidno, že nad ponukou práce tuho premýšľa.

„No tak, nenechaj ma čakať,“ zasmial sa.

Celeste potriasla hlavou, akoby sama neverila, že to naozaj robí, a vykročila smerom k mužovi.

„Prečo mi dávaš robotu? Pokúsila som sa ťa okradnúť,“ zavrčala.

„Lebo mám taký pocit, že tvoje dlhé prsty sa mi ešte v budúcnosti môžu hodiť. Som Ingol,“ podal jej ruku.

Celeste mu ju tuho stisla a spoločne zmizli v rušnej tlačenici.