Korytnačkám netreba nič vysvetľovať. Ani že sa blíži koniec sveta.

Keď sa v správach začalo hovoriť o asteroide, Milanova korytnačka Atuin začala žrať ako divá. Komáre, dážďovky, slimáky, šalát, granule, predtým prieberčivému plazovi bolo všetko jedno. A nikdy nemal dosť. „Asi žerie zo stresu, chúďatko,“ poľutoval Milan zvieratko a premiestnil terárium tak, aby nevidela na televízor, keď šli správy. Nepomohlo. Korytnačka ďalej žrala ako besná.

„Nemusíte mať obavy,“ tvrdil veterinár, „je úplne zdravá. Ibaže dvakrát väčšia, než tento druh zvyčajne býva.“ O týždeň neskôr sa k doktorovi vybral znova, lebo si uvedomil, že Atuin už prerástla susedkinho labradora. V ordinácii ho však už nenašiel. Zostal po ňom len nápis pripnutý na zamknutých dverách: „Dovolenka až do konca sveta.“ To sa stávalo čoraz častejšie. Ľudia si chceli zvyšný čas užiť. Teda tí múdrejší, aspoň z Milanovho pohľadu. Určite sa mu to zdalo rozumnejšie, ako vystávať pred supermarketom a na všetkých navôkol kričať, že sa blíži súdny deň.

Prešiel týždeň.

Stalo sa neuveriteľné. Američania, Rusi a Číňania spojili sily a vyslali k asteroidu záchrannú misiu. Neuspeli.

V ten deň dal aj Milan výpoveď. Životnú poistku už od neho beztak nikto kúpiť nechcel a z celých dní strávených v kancelárii na sociálnych sieťach mu bolo len ťažšie na srdci.

Keď prišiel domov s krabicou vecí z kancelárie, obavy z planetárnej apokalypsy mu na chvíľu vytlačila z hlavy apokalypsa kuchynská. Atuin vyžrala chladničku. Doslova. Do dverí vyhrýzla dieru a cez tú postupne zožrala celý jej obsah, zvyšky a obaly nechala porozhadzované po podlahe. Teraz po ťažkej robote odpočívala pod stolom. Úplne sa podeň ale nezmestila, a tak sa pri každom jej nádychu mierne nadvihol. Milan by prisahal, že keď ráno odchádzal, ešte taká veľká nebola.

Ťažko si vzdychol a pustil sa do upratovania.

Kým povynášal smeti, v korytnačke už zmizol aj samotný kuchynský stôl.

O pár dní už Milanovi ostávalo len veľmi málo nábytku. Atuin zistila, že toho v dome už veľa na maškrtenie nie je, a vybrala sa von. Našla si nový denný režim. Cez deň si v meste hľadala potravu, večer vždy prišla a zaspala v obývačke na koberci. A keď už neprešla cez dvere, aspoň na dvore.

Milan síce vedel, že by mal za svoje zviera prebrať zodpovednosť a nenechať ho len tak pobehovať, ale úprimne, radšej ani nechcel vedieť, kade chodí a čo žerie.

Ale v okolí podozrivo ubúdalo holubov. A možno sa mu to len zdalo, ale i apokalyptických fanatikov pred supermarketom postávalo pomenej. Čo už.

Pre istotu sa ale vybral za susedou.

„Ahoj, Anička, prosím ťa, dávaj si pozor na Rexa. Minule som v Atuininom pelechu našiel toto.“ Ukázal jej ružové psie vodítko zo srdiečkami a nápisom „Angie“.

Suseda sa ukázala ako chápavá. Keď sa priznal, že Atuin už uňho doma zlikvidovala všetky zásoby, dokonca ho pozvala na večeru. Odvtedy spolu trávili čoraz viac času.

A Atuin rástla natoľko, až si ju všimli médiá. Paparazzi číhali pri záhradke, aby si ju fotili. A potom už nemuseli číhať, lebo korytnačka zaberala dva dvory, Milanov a Aničkin. Jedna skupina ľudí organizovala protesty proti nej, druhá za jej podporu. Prišli aj nejakí úradníci z ochrany zvierat, či má Milan povolenie na chov takého veľkého exotického zvera. Atuin si s nimi raz-dva poradila. Potom sa už od nej cudzí ľudia radšej držali ďalej.

Ako sa blížil deň D, korytnačka sa začala zakopávať. Hĺbila tunely ako krt, len to bolo badateľnejšie, lebo už bola taká veľká, až sa celá ulica otriasala. A žrala. Postupne zo svojich tunelov prestala vychádzať. Milanovi odľahlo. A okrem toho mal iné starosti.

Došiel na psa mráz. On, starý mládenec, bol zaľúbený ako nikdy v živote.

„Škoda, že nám bolo treba blížiaci koniec sveta, aby sme sa vôbec začali rozprávať,“ vzdychla si raz Anička večer na verande, ako sa tak pozerali na hviezdy, a hlavne medzi nimi na už viditeľný blížiaci sa kameň. Ten, ktorý síce spojil, ale už o pár dní ich mal navždy rozdeliť.

Vtedy sa zem zatriasla.

Vari je to už tu? V strachu sa silno chytili za ruky.

Zem sa triasla ďalej. Ľudia v panike vybiehali z domov. Chvíľu trvalo, kým si konečne uvedomili, že nezomierajú. A ďalšie tri hodiny zabralo, kým Milan konečne zastal na zbrusu novom konci sveta a pozrel sa cez okraj, odkiaľ sa naňho škerila stará-známa korytnačia hlava. Atuin odtrhla celé mesto a jeho široké okolie od umierajúcej planéty a vybrala sa ku hviezdam.

Presne ako v starých povestiach o svetoch na korytnačom chrbte. Už chýbali len štyri slony.