Každé ráno vstáva s úsvitom, aby všetko stihol. Kedysi nemusel, ale s vekom sa mu ťažšie hýbe a veci trvajú dlhšie. Pobozká spiacu manželku, stále rovnako krásnu ako v deň, keď sa vzali, a vysúka sa z postele. Rozkúri v peci, urobí si raňajky. Vo všedný deň kašu, v nedeľu praženicu so slaninkou. Potom sa vyberie do práce.

Slnko vychádza a záhrada už čaká. Reumou pokrútenými prstami strčí veľký kľúč do zámku. V zámockom parku ho privíta dôverne známe zavŕzganie ťažkej kovovej brány. Mal by ju naolejovať, povie si, ale to si hovorí už roky. Nemá na to čas. Nie je to jeho práca. On má na starosti ruže. Len ruže.

Zase raz sa príliš rozrástli. Keď ich kedysi ako učeň sadil, majster mu hovoril, že má na ne dávať pozor, že táto odroda je príliš háklivá. Prd! S prepáčením. Stačí doslova jedna noc a rozrastú sa po celých hradbách. To nemôže byť dobré pre múry, keď ich podrývajú koreňmi a zadrapujú sa medzi tehly. Treba ich ostrihať. Zase. A tak, ako už počas nespočetných dní predtým, vezme do ruky nožnice.

Strihá. Ruže sa bránia a ostré tŕne mu zanechávajú na vráskavej pokožke škrabance.

Spočiatku ich mal rád. Páčila sa mu sýtočervená farba, omamná vôňa, a keď ho popichali, len sa zasmial. „Ani ženy nemám rád krotké,“ zvykol v takých chvíľach povedať komukoľvek v dosluchu. Časom začal tie kvetiny nenávidieť. Keď celé dni strihal a ony celé noci rástli. Keď ostával hore, hoci všetci ostatní spali. Keď starol, scvrkával a šúveril ako jablko v zime, kým ostatní zostávali mladí. Koľko to bolo? Už takmer sto rokov. Sto rokov osobného pekla. Len on a ruže, každý jediný deň. Ani len umrieť nedokáže.

Veľakrát uvažoval, že odíde. Proste sa zbalí a nechá ruže, nech zarastú celý zámok, od stajní a hodovných siení až po vysokú vežu, kde spí princezná. Nech sa rozrastú až do mesta a pokryjú všetko, kostol, radnicu, krčmu, až napokon dosiahnu k malému domčeku na kraji, tomu, kde spí jeho Anička a vytvoria pre ňu kráľovské, rozkvitnuté lôžko, presne také, aké by si zaslúžila.

Nedokázal to. Nemohol ju tam nechať. Starať sa o ruže, to je jeho povinnosť. A tak každý deň strihá. Odpočinie si akurát, čo na obed zje pár vajíčok natvrdo, ktoré si ráno prichystal. A strihá ďalej, či prší, či pripeká, dokonca i v snehu. Kvetiny nepoznajú oddychu a nedoprajú ho ani jemu. Čo cez deň vystrihá, z toho večer za súmraku postaví vatru, a do noci so zadosťučinením sleduje, ako horia. Tie pichľavé svine. Nie nemal by tak rozprávať o vzácnej odrode, ktorú kráľ doviezol až odkiaľsi z tramtárie, ale už najmenej päťdesiat rokov si nedokáže pomôcť.

Ako len dúfa, že raz, raz ich všetky vyničí, zámok prestane ovládať ich vôňa a všetci sa zobudia. Roky z neho spadnú a všetko bude ako predtým. Čas ale plynie a nádej umiera. Aj korene už neraz skúsil vykopať, no ruže do rána zase narástli.

Okolo poludnia záhradník začuje šuchot a nadávky. Tak toto bude jeden z tých dní, povzdychne si.

Mladík, vyštafírovaný a navoňaný ako na bál sa stihol vyšplhať takmer do pol múra.

„Ideš odtiaľ, odkundes akýsi!“ zvolá záhradník a načiahne sa vidlami. Votrelec sa v úsilí vyhnúť ostrým hrotom prudko rozhojdá a padne na zem ako hnilá hruška. „Okamžite sa prac, zlodejisko hnusné! Si myslíš, že nič nevidím a nepočujem, lebo som starý.“ Mladík vyskočí na nohy a bráni sa pred údermi drevenou rukoväti vidiel.

„Veďže počkajte, strýko, nie kradnúť idem, pobozkať princeznú, žeby sa zobudila.“

„No to určite! Vagabund jeden, len za to, že spí a nemôže ti napľuť do tváre ako každá druhá. Poznám ja tieto maniere. Dievčina má zostať počestná až do svadby!“ Výstražne zadupe nohami. Votrelec sa rozbehne, ako mu nohy stačia, hoci nie je šanca, že by ho starec mohol dobehnúť. Vyskočí na koňa a už ho niet.

Zvyšok dňa prebehne ako zvyčajne. Len pri vatre, kým sa záhradník díva, ako oheň stravuje nenávidené tŕne, na chvíľku zapochybuje. Aké ľahké by bolo nechať všetko tak. Nestrihať ruže, nebrániť princeznú každú chvíľu pred nemravníkmi. Aké ľahké, ale zároveň aké ťažké. Povinnosť je povinnosť, za tie roky jej privykol ako vlastnej koži.

Smutne sa zahľadí do dohasínajúcej vatry, rozhrabe popol a poberie sa domov.

Na dobrú noc pobozká Aničku, stále rovnako peknú ako v deň, keď sa brali. Mladá žena sa trochu zamrví a usmeje zo spánku.

„Bodaj by si si sa zajtra zobudila a aj všetci ostatní. Alebo bodaj by som sa zajtra už nezobudil ja.“