„Aj sem niekto príde?“ spýtal sa Josei do prázdna. Už pred vyše hodinou pristála ich loď Radio na tejto planéte, kde ich uvítala osobná stráž samotného Kézara, ktorá ich následne eskortovala do veľkolepej prijímacej sály, a tam ich nechali osamote. To bolo pred vyše dvomi hodinami, a zatiaľ sa nič nedialo.

„Príde,“ odpovedal mu lakonicky Hergert, a odišiel do rohu levitovať a meditovať.

„Ako sa opovažuješ otvárať tú svoju nechutnú hubu v Jeho dome?!“ zvrieskol po ňom Čeľjanov, a ak by nebol spútaný, určite by sa po ňom rozbehol.

„Daj si pohov, teraz sme v sračkách všetci, nie len ty,“ povedal kapitán Heiss, a Čeľjanovovi vyťal otcovské zaucho. Ozvena facky sa niesla celou miestnosťou, až sa do nej musel každý započúvať. A v momente, kedy stíchla aj posledná ozvena, sa otvorili majestátne dvere, na ktorých boli výjavy z dobyvačných vojen.

Dnu vošiel obor. Výškou takmer presahoval i Hergerta, na všetkých ostatných sa pozeral z vrchu, a s prázdnym výrazom na tvári. Oblečené mal slávnostné rúcho, vyšívané zlatom i platinou. V rukách zvieral akúsi knihu, ktorej názov však nik nevidel, no evidentne bola obrovská, asi ako torzo dospelého muža.

„To je On, ON!“ v extáze vykríkol Čeľjanov, a rýchlo sa hodil na zem, snažiac sa pokloniť postave, no vo výsledku vyzeral, akoby mu chcel predviesť ako sa plazí červ. „Môj pane, môj vznešený pán, Kézar Vesmírnych ciest a kráľ všetkého ľudstva! Pozri sa na týchto heretikov, na tieto monštrá a kreatúry, ktoré poškvrnili tvoje meno! Ztrestaj ich prosím, uvrhni ich do svojej nepriazne, aby vedeli ako sa mýlili, ako pošpinili tvoje meno a tvoj odkaz! Vysloboď ma prosím z mojich pút, nech môžem byť nástrojom tvojej pomsty!“ nepríčetne reval Čeľjanov, zatiaľ čo prskal na všetky strany, a oči sa mu pretáčali. Po chvíľke sa upokojil, a začal sa potichu modliť.

Postava však na nič z toho nereagovala, miesto toho otvorila knihu, a hlbokým hlasom začala čítať: „Kedysi dávno pradávno, keď kontinenty ešte neboli rozdelené, a všetky moria tvorili jedno, plavil sa po nich ukrutánsky pirát, ktorého meno sa neodvažovali vyrieknuť ani tí najmocnejší muži Zeme. Až raz, v čase najväčšieho zúfalstva, keď Bezmenný pirát kontroloval všetky veľtoky, i maličké rieky, sa našiel muž, ktorý sa dokázal postaviť tejto hrozbe. A ten muž sa volal...“ zrazu sa obor odmlčal, a pohľad uprel na náprotivnú stenu, v ktorej boli zasadené celkom obyčajné dvere, vyrobené z jedného kusa dreva. Josei aj Heiss si stihli všimnúť, že na obálke knihy sa nachádza akási predpotopná loď, plaviaca sa v ohromnej búrke, zatiaľ čo jej roztrhané plachty vejú vo vetre, keď v tom sa zrazu akoby odinakiaľ ozval zbor hlasov.

„... A JEHO MENO JE WILHERMM BADARAZS!“ vykríklo naraz asi tisíc hlasov, všetkých možných tónin, a cez malé dvere dnu vstúpil muž.

Ten bol pravým opakom obra. Vyzeral úplne jednoducho a nezaujímavo, prosto ten typ, ktorého človek strete i stokrát, no stále si ho nedokáže zapamätať. Pokojnú tvár mu lemovala neupravená brada, vlasy ma učesané dozadu, no nie príliš dôsledne. Na sebe mal jednoduché šaty, ktoré však boli neuveriteľne popísané, a mali na sebe množstvo záplat.

„Čo to má kurva znamenať?“ spýtal sa Klerge.

„Vitajte v Kézarovom paláci. Ja som Kézar,“ odpovedal muž, a zamával im. Jediný, kto mu odmával bol Hergert.

„Tak sme prišli, ako si chcel,“ povedal Hergert.

---

„Toto je moje osobné peklo,“ opakoval neustále dookola Čeľjanov, schúlený v rohu miestnosti, zatiaľ čo mu po lícach stekali slzy. Nikto si ho však nevšímal, všetci boli príliš zabratý rozhovorom s Kézarom, ktorý mimochodom trval na tom, aby mu vykali, a oslovovali ho Wilo.

„Ja, nechcem vás, teda teba uraziť Wilo,“ Heiss obozretne volil slová, zatiaľ čo si nervózne žmolil ruky, „no celá táto situácia je už fakt dosť divná! Akože čo sa to tu deje? Vy dvaja sa poznáte?“ spýtal sa, a striedavo sa pozeral na Wila a Hergerta.

„A čo si myslíš, kto mi pomáhal pri dobýjaní galaxie?“ začudovane sa spýtal Wilo. „Veď bez tuná Hergerta by sme ešte všetci sedeli na Zemi, zatiaľ čo by sme hrali vačkový gulečník.“

„A to je zas čo?“ opýtal sa jeden z dôstojníkov. Jeho sused mu niečo rýchlo zašepkal, ten sa len odtiahol, a pozrel sa na Wila. „No myslel som si že všemocný Kézar bude mať lepší humor.“

„Takže ty si Kézar,“ povedal zrazu Josei.

„No, už to tak vyzerá,“ s úsmevom mu povedal Wilo.

„Nie, počkaj, ty ma asi nechápeš. Ty,“ Josei rukou ukázal na Wila, „ty si Kézar.

„Už som ti povedal že áno,“ Wilo sa bavil čoraz viac a viac.

„Ale ako je to možné? Veď vyzeráš ako hocijaký šupák z mojej dediny! Kde je ten plamenný pohľad? Svaly ako skala? Charizma že sa ti naraz podriadia desiatky

légií?“ pálil otázky Josei.

„Prepáč že som ťa sklamal, ale cisárska propaganda si občas neuveriteľne vymýšľa.

„To je teraz aj tak jedno,“ ujal sa znovu slova Heiss. „Čo ale bude teraz s nami?“

„A čo by malo byť? Niečo ste vykonali?“ spýtal sa Wilo.

„Tak niečo by sa teoreticky našlo, hanblivo povedal Heiss, a sklopil pohľad.

„Myslíš vzburu, psychopatického navigátora, alebo to, že ten blázon chcel od môjho uvádzača, aby vás vystrelil do vesmíru?“

„Takto by som to nepovedal, ale v podstate áno,“ priznal Heiss, načo sa Wilo len dobromyseľne zasmial.

„Nebojte sa, nič vám nehrozí, teda až na tamtoho,“ Wilo rukou ukázal na Čeľjanova. „Možno tomu nebudete chcieť veriť, ale táto vaša malá cesta bola vopred naplánovaná.“

„ČOOO?“ ako naraz zvolala posádka. Okrem Hergerta, ktorý si s obrom, ktorý sa im predstavil ako Jaero, čítal knihu.

„Ja viem, bolo to odo mňa trošku hnusné, ale človek sa nestane Kézarom Hviezdnych ciest pokiaľ nie je tak trošku sviňa, no nie?“ ospravedlňujúco sa usmial Wilo na nich všetkých.

„Ako to bolo naplánované?“ spýtal sa ho Heiss, keď sa ako-tak spamätal zo šoku.

„Jednoduché to nebolo, to ti teda poviem. No nikdy ti neprišlo divné, že ste boli tak náhle odvolaní zo prieskumu, len kvôli tomu, aby ste zabezpečili akúsi prastarú loď? Alebo druhá odchýlka, druhá loď? Nikdy si nad tým neuvažoval?“ spýtal sa Heissa Wilo, a pozrel sa mu do očí.

„Trošku mi to prišlo divné, no boli to rozkazy! O tých nemá človek pochybovať!“

„Nesprávna odpoveď. Vždy treba všetko spochybňovať, nech už je to čokoľvek.

„Takže aj tá vzbura bola len súčasťou plánu?“ spýtal sa Josei.

„Nie. Musel som vám nechať aj nejakú tú slobodnú vôľu, inak by to nebolo ono.

„Čo by nebolo ono?“ spýtal sa Klerge.

„No čo asi,“ povedal Wilo tónom, akým rodič vysvetľuje decku niečo triviálne. „Váš príbeh by nestál za nič, ani za vypálené palivové články.“

„Príbeh?“ ozval sa ktosi z dôstojníkov.

„Váš príbeh, legenda, mýtus... nazvite si to ako chcete, mne je to jedno. Pravdou je však to, že práve to ste robili.“

„Takže my sme boli len obyčajnými fugúrkami, pohybujúcimi sa na predpripravenej šachovnici?“ urazene sa spýtal Heiss.

„Nie tak celkom. Ja som vám len ponúkol možnosť, ako sa zapísať do dejín. Všetky zásadné rozhodnutia boli ponechané na vás.“

„Dobre. Dajme tomu, že celá táto hypotéza dáva zmysel,“ hovoril Josei, zatiaľ čo Wilo prikyvoval. „Načo to ale všetko bolo dobré?“

„Aby ľudia, žijúci v galaxii mali o čom rozprávať. Aby malé deti mohli snívať o tom, že z nich raz bude nový Josei, Heiss, dokonca i Klerge. Aby mali muži pri pive o čom debatovať, ženy o čom klebetiť, a beznádejne vyhorení autori mali námety na svoje chabé poviedky,“ hovoril Wilo, a na konci žmurkol.

„Stále tomu tak celkom nerozumiem,“ priznal Heiss.

„Ríše nie sú živé len o chlebe. Sú potrebné aj heroické príbehy a skutky, aby civilizácie prežili. Akonáhle sa ríše dostanú do stavu pokoja a mieru, ľudia začnú byť netrpezliví. Doteraz boli zvyknutí počúvať príbehy a správy o veľkolepých vojnách, brutálnych prehrách a to vzácnejších víťazstvách. Po čase sa na tom stanú závislí. A potom, nakoniec, keď príde doba, že titulky novín zapĺňajú akurát tak celebritné prkotiny, a rastúce ceny potravín, začnú sa búriť. Preto ich treba učičíkať, a pravidelne im predstavovať hrdinov, aj keď čiastočne vyrobených.“ Wilo zakončil svoje rozprávanie, a každému z nich sa pozrel do očí, no nakoniec u nich našiel porozumenie. Dokonca sa zdalo, že niektorí sa už začínajú aj nadchýnať tým, že sa z nich stanú hrdinovia. Nakoniec sa však ešte ozval Heiss.

„Je to trošku kostrbaté, ale dobre, verím ti. Mám však ešte tri otázky.“

„Nech sa páči, len sa pýtaj.“

„Po prvé, čo sa s nami stane? Budeme môcť odísť?“

„Samozrejme, veď ako inak by sa šírila vaša legenda?“ so smiechom odpovedal Wilo. „Ale ešte tu chvíľku pobudnete, predsa len mám málo návštev. A vysvetlíme vám, o čom môžete a nemôžete hovoriť.

„Dobre. Po druhé, ako si to myslel s tým, že Hergert ti pomohol pri dobyvačných vojnách?“ spýtal sa Heiss, a po prvý krát Wilo zvážnel.

„Čo si myslíš, že Kézarom sa staneš len tak, zo dňa na deň? Nie Heiss, musíš mať za sebou niekoho veľmi, veľmi mocného a silného,“ hovoril Wilo, a keď videl, že mu chce Heiss skočiť do reči, umlčal ho mávnutím ruky. „Nepýtaj sa prosím viac na túto tému, dobre? Poviem ti iba toľko, že Hergert nie je nepriateľom. Iní ho vyslali, aby mi pomohol.“

„Kto sú Iní?“ zvedavo sa spýtal Josei.

„Viem len to, že nie sú z našej galaxie. Hergert vie o nich viac, ale neradím vám pýtať sa ho na takéto veci, je to jasné?“ povedal Wilo, zatiaľ čo posádka len prikyvovala. „A aká je tvoja tretia otázka?“

„Čo bude s Čeľjanovom?“

„Už som sa bál, že si na neho zabudol,“ uchechtol sa Wilo, a pokračoval. „Čo by si povedal na to, keby sme sa držali môjho motta?“ spýtal sa Heissa. Ten musel chvíľku rozmýšľať, no potom ho to trklo.

„Fututum et mori in igni?“ povedal so strachom v očiach.

„Presne tak, môj drahý kapitán. Poďte, urobíme si malú vatričku.“