Stretnutie
PNP
Obloha nad lesom sa farbila do žltooranžova, vrcholky ihličnanov sa oproti nej črtali ako čierne obrysy. Temnezelené tiene sa spod stromov došplhali až k verande, kde sa stretali so svetlom vylievajúcim sa z chalupy.
Poetický večer. Kedysi vedela oceniť podobné krásy.
Kedysi.
K dokonalosti chýbal už iba mesiac, ale ten sa ešte skrýval za chalupou.
S večerom prišiel chlad, pritiahla si pletený šál okolo ramien, ešte chvíľu postála na hranici svetla. Keď za sebou zavrela dvere chalupy, buchnutie v tichom lese znelo akosi definitívne.
Chalupa rozvoniavala večerou. V kotlíku na ohni sa varil guláš, v peci sa dopekal chlieb. Už bolo treba len nakrájať čerstvý syr a položiť maslo na stôl.
Prestierala len pre jedného. Ako vždy. Ako už roky.
Väčšinou jej to nevadilo, ale dnešný večer mal v sebe akúsi horkú pachuť.
Dnes je výročie, uvedomila sa, šieste výročie jej odchodu.
Ruka s nožom sa jej triasla, keď sa pokúšala odkrojiť kus vŕzgajúceho syra. Odložila ho vedľa dosky a oprela si dlane o hladké drevo. Zrazu sa jej ťažko dýchalo.
Prečo teraz, prečo ju to zasiahlo zrovna dnes? Je to už dávno, odišla, treba s tým žiť, netreba sa tým trápiť.
Lenže láska k nej nezoslabla ani po tých rokoch, ani po neúspešných pokusom ju nájsť. Nepomohlo veštenie, nepomohlo paktovanie s démonmi ani spolupráca s mestským čarodejom. Všetky jej kúzla sa rozbíjali na neviditeľnej bariére, až kým neobetovala posledný prameň vlasov, posledný kus látky z jej košele, posledný zub na kostenom hrebeni, ktorým jej večer česávala ebenové vlasy.
Posledný pokus bol definitívny, zúfalý a keď svitlo ráno, rozhodla sa, že stačilo. Mala pocit, akoby ju zradila, ale zároveň sama seba oslobodila. Láska ostala, ale túžba ju nájsť už nie.
Až do dnešného večera. Cítila, ako na ňu dorážajú vidiny, tiene plameňov sa začali krútiť a deformovať, prsty sa kŕčovito obtočili okolo noža.
Niečo prichádza, niečo obchádza chalupu, dychčí v tme. Vlasy na zátylku sa jej zježili a oči sa zatiahli černotou. Vo vlasoch jej zapraskali iskričky mágie, keď sa pohla ku dverám. Vzduch bol hustý ako med.
Otvorila dvere, nevydali žiadny zvuk, podlaha verandy nezaškrípala. Ani lístok na strome sa nepohol.
Slnko zapadlo. Nad strechou svietil kotúč mesiaca.
Svetlo z dverí dopadlo na obrovského vlka zakrádajúceho sa okolo príbytku. Stuhol v náhlom svetle, zuby vycerené, jedna laba zdvihnutá v kroku.
Nie, vlk nie. Mal príliš pokrivené proporcie, dlhé nohy, príliš ľudské oči.
Čarodejnica vycerila zuby tiež, poryv mágie jej rozvlnil sukne a vlasy.
„Čo tu chceš, prekliaty vlkolak?“ zakričala chrapľavo na netvora.
Vlkolak položil nohu na zem a otočil sa čelom k nej, pripravený rozbehnúť sa.
Lesom zašumel poryv vetra a zježil vlkovu srsť. Zavetril a jeho postoj sa v okamihu zmenil.
Cúvol a potriasal hlavou. Upieral pohľad na čarodejnicu a znova vetril. Cúvol a posadil sa na zadné. Ticho zavyl a zase stíchol.
Vyzeral zmätene.
Čarodejnica sa trochu uvoľnila, mágia sa uzemnila do zeme a čierny povlak jej zmizol z očí. Dlho na seba hľadeli.
Zrazu sa vlk začal zmietať. V tme nebolo dobre vidieť, čo sa deje, ale jeho podoba sa deformovala, ruky sa predlžovali, tvár sa skracovala, na okamih sa ukázali dlhé vlasy, ale tie zmizli, keď sa znovu objavil dlhý chvost. Vlkolak bojoval so svojou podobou, ale dnes ju nemohol plne ovládať. Ostal niekde na pomedzí, ľudské ruky posiate srsťou, predĺžený ňufák, ľudské oči. Na nerovnakých končatinách sa pomaly priblížil k chalupe.
„Kláára,“ zaškriekal zvieracím hlasom, „to je Kláára?“
Čarodejnica len ťažko rozoznala slová, hlas vlkolaka znel stále viac ako zavíjanie, než ako ľudský hlas.
Ale niečo... niečo jej bolo povedomé.
Ako mohol vedieť jej meno?
Vlkolaka znova skrútilo, ruky sa zmenili na laby, tvár sa na okamih zaostrila v ľudskej podobe, než sa opäť predĺžila do ňufáka pokrytého srsťou.
No okamih stačil.
„Marta,“ vydýchla čarodejnica, to slovo znelo silnejšie ako čary. Nôž jej vypadol z ruky a hlasno dopadol na drevenú podlahu.
Vlčica sa ešte raz pokúsila zmeniť, ukázať svoju tvár, ale mágia premeny ju už držala pevne v zajatí. Pristúpila bližšie, pomaly a pokojne, už nehrozilo nebezpečenstvo ani jednej.
Klára natiahla ruku a opatrne sa dotkla šedého kožucha.
Toľké roky nevedomosti a samoty.
Neodišla bez rozlúčky, uvedomila si. Zmizla bez stopy. Nikto nevedel, čo sa stalo, len hraničiari hlásili, že vlci príliš zdivočeli. Bola vtedy dlhá a tuhá zima.
Klára ustúpila a vošla do chaty. „Poď,“ povedala len.
Vlčica ju nasledovala a sadla si blízko k ohňu. Parilo sa jej z kožucha, uši mala ostražito nastražené, ale napriek svojej veľkosti už nevyzerala nebezpečne.
Klára sa pohrávala s príborom ležiacim na stole. Jemne cinkal. V zásuvke, úplne vzadu, aby ho nemala na očiach, mala ešte jednu sadu. Krásny strieborný príbor, dar od matky, keď sa rozhodli žiť spolu.
„Toto teraz asi nebudeš potrebovať,“ povedala potichu a zdalo sa, že vlčica sa zachechtala takmer ako človek.
„Prinesiem ti nejaké mäso,“ usmiala sa Klára a vykročila ku špajzi.
Vlčica sa natiahla na vyhriate miesto pred ohňom a spokojne si položila hlavu na predné laby.
Magda Medvecká
Diskusia
Veles
Toto sa mi páči, veľmi pekne je to napísané. Je to síce krátke, no každá veta má svoje miesto, nie je tam žiadna vata. A mám slabosť na vlkolakov :)
23.07.2022
Toto sa mi páči, veľmi pekne je to napísané. Je to síce krátke, no každá veta má svoje miesto, nie je tam žiadna vata. A mám slabosť na vlkolakov :)
23.07.2022
Nebuzardar
mne sa veľmi páči naturizmus, keď príroda vstupuje do deja, to si veľmi užívam. atmosféra skvelá, zápletka zaujímavá a celé také precítené to bolo
23.07.2022
mne sa veľmi páči naturizmus, keď príroda vstupuje do deja, to si veľmi užívam. atmosféra skvelá, zápletka zaujímavá a celé také precítené to bolo
23.07.2022
Olex
Ahoj,
vlkolakov všetci poznáme, na druhej strane aspoň sa dal ušetriť čas popisom nejakých neznámych príšerností:) Obdivujem autorku, že dokázala za hodinku kvetnato a zaujímavo popísať dej. Príbeh vzbudzuje emócie nenásilne. Všetky časti poviedky fungujú veľmi dobre, vyvážene.
24.07.2022
Ahoj,
vlkolakov všetci poznáme, na druhej strane aspoň sa dal ušetriť čas popisom nejakých neznámych príšerností:) Obdivujem autorku, že dokázala za hodinku kvetnato a zaujímavo popísať dej. Príbeh vzbudzuje emócie nenásilne. Všetky časti poviedky fungujú veľmi dobre, vyvážene.
24.07.2022
8HitBoy
Nemám čo vytknúť, vynikajúco napísané, zaujímavá pointa, dobré zapracovanie témy. Takto by mohli vyzerať všetky PnP-čky :)
24.07.2022
Nemám čo vytknúť, vynikajúco napísané, zaujímavá pointa, dobré zapracovanie témy. Takto by mohli vyzerať všetky PnP-čky :)
24.07.2022
Milan "Miňo" Tichý
Tá atmosféra bola skvelá. Trochu mi chýbalo aspoň naznačiť, prečo sa neukázala šesť rokov, prečo až teraz, znenazdajky na výročie, najmä ak ju Klára celý ten čas hľadala. Ale inak remeselne, štylisticky výborná práca. :)
24.07.2022
Tá atmosféra bola skvelá. Trochu mi chýbalo aspoň naznačiť, prečo sa neukázala šesť rokov, prečo až teraz, znenazdajky na výročie, najmä ak ju Klára celý ten čas hľadala. Ale inak remeselne, štylisticky výborná práca. :)
24.07.2022
Magda Medvecká
Ohó, ďakujem :) Tej atmosféry som sa trochu bála, lebo som mala pocit, že sa strašne snažím tam nejakú atmosféru urobiť a nie úplne mi to vychádza :D Tak som rada, že to nakoniec vyšlo.
Rozmýšľala som aj o tých veciach okolo, aj keď sa nevošli. Ale teda išlo tak nejak o to, že keď sa zmenila na vlkolaka, tak sa zmenilo aj telo (DNA povedzme, ale magické pravdaže) a keďže ju čarodejnica hľadala ako človeka, tak ju nemohla nájsť (jej kúzla nefungovali, lebo používala veci s ľudskou "dna", ktorá už reálne neexistovala). A vlkolačica odišla s tými, čo ju premenili, lebo nevedela čo robiť? Vo zvieracej podobe sa správala viac ako zviera, preto odišla so svorkou. Aj keď v ľudskej podobe si na Kláru spomínala a tiež ju hľadala, len sa nevedela vrátiť, lebo sa stratila. K tejto chalupe sa potom dostala viac-menej náhodou. A trochu mystiky tam muselo byť, preto to bolo na výročie. :) Len toto všetko sa nedalo pekne zakomponovať v takom krátkom čase, dúfala som, že z toho vyjde aspoň to, že zmizla kvôli premene a že aj preto ju nemohla nájsť.
24.07.2022
Ohó, ďakujem :) Tej atmosféry som sa trochu bála, lebo som mala pocit, že sa strašne snažím tam nejakú atmosféru urobiť a nie úplne mi to vychádza :D Tak som rada, že to nakoniec vyšlo.
Rozmýšľala som aj o tých veciach okolo, aj keď sa nevošli. Ale teda išlo tak nejak o to, že keď sa zmenila na vlkolaka, tak sa zmenilo aj telo (DNA povedzme, ale magické pravdaže) a keďže ju čarodejnica hľadala ako človeka, tak ju nemohla nájsť (jej kúzla nefungovali, lebo používala veci s ľudskou "dna", ktorá už reálne neexistovala). A vlkolačica odišla s tými, čo ju premenili, lebo nevedela čo robiť? Vo zvieracej podobe sa správala viac ako zviera, preto odišla so svorkou. Aj keď v ľudskej podobe si na Kláru spomínala a tiež ju hľadala, len sa nevedela vrátiť, lebo sa stratila. K tejto chalupe sa potom dostala viac-menej náhodou. A trochu mystiky tam muselo byť, preto to bolo na výročie. :) Len toto všetko sa nedalo pekne zakomponovať v takom krátkom čase, dúfala som, že z toho vyjde aspoň to, že zmizla kvôli premene a že aj preto ju nemohla nájsť.
24.07.2022
