„Heeej, Johny, si to ty?“

V piči to je celé zas raz! Môžem sa ja na to.... Sedím! Akože sedím v podniku na konci celého posratého sveta, presne v tých konČínách, v tom zabudnutom rožku, ktorý podľa niektorých korytnačka riťou podopiera, ale ten skurvenec aj tak! Aj tak ma tu nájde! Akože náhodou, samozrejme! Pche!

„Si to ty! Ten tvoj ksicht prívetivý, jak krčmár po záverečnej, sa nedá zmýliť s ničím! Hlavne keď polka z neho chýba, hehe!“

Áno, do riti, chlapa bez kože na tvári je strašne ťažké rozoznať, Lenny... aj keď, vypátral si ma akosi príliš rýchlo, hmmm...

„Tvoja stará mi povedala, kde ťa nájdem. Nevyvaľuj tak oči! Štetkám sa nedá veriť, som myslel, že to dávno vieš, kamarát. Ale neboj sa, dostala po papuli za to, že ťa prezradila...aj predtým, aj potom, muhehe.“

Baan-Shi je teda z obliga. Škoda. Mal som dojem, že má naviac, že má potenciál! Už som ju chcel naverbovať... Čo sa dá robiť, občas to skrátka nevyjde.

„Čo sa tváriš, jak keby ti dakto zožral ostrokyslú? Azda si s ňou nemal plány!? No ak si mal, tak to zbohom, to som jej fakt urobil láskavosť, kámo. U vás sú tie baby jak spotrebný tovar, a aj toľko vydržia. Musíte im menej nakladať! Ale to by ste potom vy, sráči, museli viac makať!

Číňanka oproti mne začala svoje chicken teryiaki hrýzť minimálne dvakrát tak rýchlo. Veľké uznanie odo mňa získala tým, že vlastne neodišla. Musela byť fakt vyhladovaná, chúďa. Ťažko sa to priznáva aj samému sebe, ale Lenny má pravdu. Len čo ich zverbujeme, idú do akcie, ktorú málokedy rozchodia. A so šalátom sa už potom nechce nikto baviť.

„Vstávaj, krásavec! Niet nad čím dumať! Kto robí ľuďom z mozgu šalát, ten ho sám bude jesť! Každý deň! Do konca života, bratku, muhehe. Môžeš ty vôbec jesť? Či len tekutú stravu, muhehe?“

Lennyho reči ma už nebavili. Myslel som na Baan-Shi. Priznávam, nechcel som ju len naverbovať. Chcel som pre ňu niečo viac. Dopriať jej pred nasadením poriadny výcvik. Aby mala aspoň šancu. Nielen zvládnuť akciu, ale aj začať lepší život. Na lepšom mieste. A s dobrým chlapom. Nie so mnou, to nie. Okrem polovice chrapy mi chýba aj väčšina srdca, to viem. Možno by som časom vedel....

„Skurvenci! Nikto z vás sa ani nepohne, inak zdochnete ako skurvenci!“ Filozofickú chvíľku v mojej hlave preťal rev nasratej banší. Tesáky pekelného dravca, pazúry jak nože na stejky a z každého krídla visiaci rotačák! A potom začalo peklo.

„Vieš, kedˇ mne sa to s tebou tak ohromne páčilo! Nemohla som na teba zabudnúť! Ty mi vieš tak načúvať, ako žiadny iný, zlatko!“

Moja banší ma vytiahla z poriadnej sračky. A to len preto, že bez pier na tvári sa rozpráva fakt veľmi ťažko. Zato koža na ušiach mi ostala celá.