Hlodavec
Existujú rôzne povolanie. Pri niektorých stačí celý deň mechanicky udierať tri rôzne pečiatky na stále rovnaké formuláre... existujú však aj také, ktoré sú duševne trošku náročnejšie.
Keď počul to ledva badateľné ševelenie struny, ktorá sa mu v prstoch jemne otáčala, pripomenulo to, že sú isté stránky tohto povolania, ktoré má celkom rád.
Zdvihnutá hladina adrenalínu v krvi. Napätie, prechádzajúce do očakávania a zvuk; ten lahodne jemný zvuk struny po tom, čo ju napne do smrtonosnej linky, ktorá núti nádych počkať za dverami, dlhšie než by sa slušilo.
Áno... Mal rád svoju prácu. Bohužiaľ bola to len práca. Žiadne životné poslanie. Žiaden vyšší zmysel. Žiaden beh veľkých vecí. Iba práca - nie práve príjemná, ale zaujímavá a v určite nie nudná.
Spozornel... Kroky sa ozvali presne načas.
Pripravil sa; je to určite on? Ešte raz neprirodzene pretiahol krk a nakukol do maličkého otvoru. Oko mu zalialo svetlo z obrovskej kuchyne.
----------------------------------------------------------------------------------------------------
Muž v drahom bielom plášti stál uprostred miestnosti, kde bolo najviac voľného priestoru. Zamračeným výrazom v tvári zametal všetky kúty kuchyne. Potriasol hlavou a vykročil smerom ku mraziakom.
----------------------------------------------------------------------------------------------------
V hlbokých brázdach na tvári sa mu zračil úsmev. Decentný jemný úsmev zaľúbeného mladíka. Struna mu v rukách ševelila. Nepríjemne až bolestivo stiesnený úkryt sa na chvíľku stal priestorným, pohodlným brlohom. Vzrušenie narastalo.
Rátal slabo sa ozývajúce kroky. Takmer ich nepočuť, ale pre mňa sú sekerou v ruke kata, napadlo ho. Vzduch bol už úplne nedýchateľný. V hustom opare vzrušenia sa dali vidieť molekuly protichodných pocitov.
Ešte jedno opatrné nakuknutie a drahý biely plášť sa mihol len pár metrov pred ním.
Znova pocítil neznesiteľné ostré pichanie v každom jednom svale. Štipľavý smrad, ktorý mu zvieral pľúca. Zdrevenené nohy. Bolesť hlavy. Únavu, páliace oči a kŕč obcujúci s prstami na ľavej ruke. S grimasou v tvári začal rýchlo cvičiť s dlaňou.
Kroky boli znovu v nenávratne. Nahliadol do dierky. Kuchyňa bola prázdna. Odrazu veľmi zneistel. Poťažkal si zbraň pod pazuchou a opäť uchopil rukoväť struny.
Ozvalo sa buchnutie dverí a elegantný biely plášť sa s nezrozumiteľným šomraním znova mihal medzi sporákmi, panvicami a vareškami.
----------------------------------------------------------------------------------------------------
Biely plášť si uvedomil, že niečo nie je v poriadku ešte predtým, než vošiel do kuchyne. Bol ostražitý už uplynulých zopár dní. Bol si takmer istý, že ho niekto sleduje a nepochyboval, že majú na muške aj jeho obchodného partnera.
Bolo to jasné... muselo to byť jasné. Príliš veľa náhod, príliš veľa tmavých uličiek, príliš málo možností... Zaobstaral si zbraň. Včera si ju zabudol tu v reštaurácii.
Vošiel do kuchyne. Aj tu bola dlážka zašpinená od včerajšieho dňa - tak ako na chodbe. Upratovač akoby tu vôbec nebol. Stál uprostred miestnosti a podozrievavým pohľadom si obzeral miestami nechutne zamastenú podlahu.
Jeho oči upútalo zhasnuté svetielko na jednom z mraziarenských boxov. Zúžil oči a vykročil k nemu. Všetko vyzeralo takmer v poriadku... takmer.
Prepadla ho zlá predtucha - dlážka, mraziaci box. Zvrtol sa a rýchlym krokom vyšiel z kuchyne.
V kancelárii skontroloval zbraň - nabitá. Odistil ju a vsunul do vrecka.
Znova stál v kuchyni. Poistky. to budú poistky.
Prešiel pred rozvodnou skriňou. Prehrabával sa množstvom malých kľúčikov.
Našiel ten správny. Obzrel si ho. Musím si ho už konečne zapamätať, napomenul sa. Vystrel ruku k maličkému zámku.
Dvere sa rozrazili rýchlejšie než by to mohol ktokoľvek postrehnúť.
Stihol si uvedomiť, že vidí muža nízkej postavy, ktorý je akosi neprirodzene schúlený v úzkom priestore pred spínačmi. Jeho telo reagovať nestihlo, ale myseľ pochopila, že je už prineskoro.
Mocné ruky sa mu nejasne mihli okolo hlavy a pocítil štipľavé zahryznutie pod adamovým jablkom.
Tenká línia sa zarezávala čoraz hlbšie do mäsa na jeho chudom krku. Zmietal sa ako ryba na suchu a prstami si bezmocne rozdrapúval kožu okolo smrteľného zranenia. Snažil sa chytiť útočníka za ramená, ale ruky sa mu bezmocne šmýkali na vrahovom priehľadnom pršiplášti.
Tesne predtým, než sa priplížila tma, akosi sa mu vyjasnila myseľ. Bez dlhého premýšľania siahol do vrecka. Vrah si všimol, že po čomsi šmátra, ale príliš neskoro.
Na toto si ma neodhadol, čo?!
Vrah mu chytil zápästie... zovretie na krku povolilo. Bez toho, aby zbraň vyberal z vrecka, stisol kohútik. Spoza neho sa ozvalo nespokojné zamručanie a tlak na hrdle sa odrazu zázračne znásobil.
Už neucítil divné škubnutie a ani to, že si rozbil lebku na tvrdej dlažbe. Nemohol, bol mŕtvy.
----------------------------------------------------------------------------------------------------
"Ten sviniar..." Zabijak sa s odporom narovnal.
Pozeral sa na bezmocne vyvrátené oči Bieleho plášťa. Mal pocit, že vyzerajú vyčítavo. Bolesť v boku ho prebrala.
Neveriacky krútil hlavou. Toto by sa mi kedysi nemohlo stať. Ako?! Ako som to mohol prehliadnuť? Mal som ho na muške neustále. Ba čo viac - bol vystrašený, vedel, že sa niečo zomelie a robil hlúpe chyby.
Krvácanie zosilnelo. Pomaly sa zohol a vzal Bielemu plášťu zbraň. Hlúpa hračka!
Na chodbe zabočil do prvých dverí. Spod stola vytiahol malú čiernu tašku a z nej elastický obväz. Obmotal si pás. Keď zatiahol, tvárou mu prebehla bolestivá grimasa.
Pred východom zastal. Stiahol si kuklu, rukavice, pršiplášť a napchal ich do tašky.
...
Z reštaurácie "U Troch Koruniek" vyšiel v sobotu ráno pred siedmou muž. Mal čierny sveter, rifle rovnakej farby a elegantné topánky. Na spánkoch sa mu leskli prešedivené vlasy a tvár mu pretínali hlboké vrásky muža, ktorý toho v živote videl viac, než preňho osud zamýšľal.
Niesol maličkú cestovnú tašku. Šiel pomaly, so sklonenou hlavou. Vyzeral ako niekto, kto ráno nestihol vypiť kávu... O pár stovák metrov ďalej zabočil do honosne vyzerajúceho hotela a o necelú polhodinu sa znova objavil vonku aj s väčšou cestovnou taškou.
Výdatne preklínal sám seba, že nedokázal zamaskovať bolesť, keď sa na recepcii odpisoval, ešte ho to mohlo stáť veľa.
Vonku bolo dusno. O ulicu nižšie si zavolal taxík. Šoférovi povedal meno ďalšieho hotela.
Vystúpil z auta a obzrel si nablýskané okná hotela týčiaceho sa nad ním. Teraz sa drž, povzbudil sa. Pevným krokom vošiel do haly.
...
Izba pôsobila príjemne. Krémové tapety, tenký červený koberec, skriňa, malý stolík, kreslá a krehko sa tváriaca posteľ doplnená nočným stolíkom.
Bolesť pulzovala čoraz silnejšie. Zamieril do kúpeľne. Umelé svetlo sa nepríjemne odrážalo od príliš vyleštených kachličiek.
Vyhrnul si tričko a zagánil na krvou presiaknutý obväz. Guľku mal už odloženú v kufri. Doma ju dá k ostatným trom. Málokto sa môže pochváliť štyrmi, rozmýšľal kým si menil do červena sfarbený obväz.
Civel na svoje bledé telo v zrkadle. Pohľad mu zosmutnel, sklonil hlavu... Takto je to, keď sa človeku tlačia do očí slzy, pýtal sa sám seba.
Nikdy neplakal. Ani ako dieťa... veď on dieťaťom v skutočnosti ani nikdy nebol. To čo prežil nebolo detstvo, boli to proste iba prvé roky jeho života. U väčšiny faganov sa tie ruky vyformujú, naberú farbu, od jednotlivých dní sa odráža život ako ozvena, a tak sa zrodí detstvo. Ale u takých ako bol on, u takých nie. Vstával, spal jedol a pozoroval. So záujmom sledoval, čo sa okolo neho deje a videl do vecí. To bol jeho dar aj prekliatie. Dokázal vidieť dovnútra... a skoro všade videl hnilobu; skutočne bol celý život takýto?
Rana ho nepríjemne svrbela. Vedel, že potrebuje nejaké antibiotiká. Začala sa mu točiť hlava. Z kúpeľne sa pomaly stávala len neurčitá sivastá šmuha. Chcel sa niečoho chytiť, ale z kúpeľne všetko zmizlo, zostala len prázdna kocka s holými stenami. Stratil rovnováhu a nechal sa uniesť do tmy.
Zobudil sa až na nasledujúci deň. Bolesť ustúpila. Myseľ mal jasnejšiu. Otvoril okno a dýchal čerstvý vzduch. Otočil sa a hľadel na ešte neotvorený kufor.
Odrazu sa mu nechcelo. Odvrátil hlavu a rozmýšľal čo by sa asi stalo, keby kufor proste vyhodil von oknom. Pravdepodobne nič... nedostal by zvyšok peňazí, ušiel by. Nebolo by to prvýkrát. Vedel sa stratiť... musel to vedieť. Už mnoho rokov bol jeho život jeden veľký útek.
S povzdychom sa posadil. Zaťal zuby a pritiahol kufor k sebe. Vyložil na stôl obálky rôznych veľkostí a puntičkársky ich roztriedil. Tupo na nich zízal.
Zase celý hlúpy kolotoč. Už ho nebavilo stále otvárať obálky. Stále všetko skúmať, pozorovať, plánovať. Desil sa tých momentov čoraz viac. Kedysi to bolo iné. Býval to strach vzrušujúci - ako pred prvým rande. Teraz je to ako strach pred smrťou.
Strhol sa. Cítil, že pristihol sám seba premýšľať nad niečím zakázaným. Chvíľu nechápal prečo je stôl pred ním prázdny. Všetky obálky boli zhodené na zemi.
"Začínam šalieť," utešoval sa nahlas.
Zohol sa pod stolík. V boku mu vycerila zuby bolesť. Natiahol druhú ruku... a zmrzol, zostal prekvapene zízať.
Pri zemi sa tiahla jemná hmla. Biela škrupina vznášajúca sa pár centimetrov nad kobercom.
Nechápal. Premkol ho strach. Neistým pohľadom skúmal pomaly sa prelievajúce vlny mliečneho vzduchu.
Chcel sa narovnať a aspoň si pretrieť oči alebo niečo podobné, ale niečo zbadal. V samom rohu izby, pod nočným stolíkom! Čosi jasne biele... nejaká guľka - triasla sa.
Okamžite vyskočil zo stoličky, ignorujúc bolesť v boku. Zízal na tu bielu škvrnu. Možno je to len nejaká kopa fosforu, však? Zatvoril oči, poriadne si pošúchal tvár.
Nechal si ruky na očiach a pomedzi prsty sa začal pomaly opatrne rozhliadať. Žiadna hmla, žiadne absurdné, trasúce sa biele guľky pod nábytkom. Nočný stolík bol vlastne nízkou skrinku, kam sa zmestilo len zopár drobností. Z tvrdého svetlého dreva na krátkych nôžkach sa mu vysmievala.
Všetko v poriadku, zato hlava sa mu výdatne točila. Priložil si ruku na čelo... určite mal vysokú teplotu.
Pocit strachu zo žalúdka stále nezmizol. Zúrivo rozmýšľal či si ísť ľahnúť a dať sa trochu do poriadku alebo sa držať dohody; spoločník Bieleho plášťa mal nasledovať bývalého kolegu na večnú dovolenku najneskôr do troch dní.
Sadol si naspäť za stôl. Pomaly pozbieral zo zeme obálky a z niektorých povyberal fotografie. Vytriedil tie, na ktorých bol Biely plášť s iným, elegantne vyzerajúcim mužom. Na väčšine záberov sa smiali. Vzal do ruky zoznam reštaurácií a nejakých klubov.
Hlava mu padala. Seriem na tri dni! Takto sa nedá pracovať! Budú musieť počkať minimálne dva týždne.
Partner Bieleho plášťa sa teraz nepochybne na nejaký čas obklopí skupinkou po zuby ozbrojených mužov. Do dvoch týždňov sa zrejme aj tak nevyparia, ale aspoň sa môže vyhovoriť klientom. Do štrnástich dní by sa mu mal dostať na kožu.
Celá táto fáza bola frustrujúca. Nenávidel ten proces, kedy ho postup nútil poznávať obeť. Kolotoč jej hriechov sa nikdy netočil tak rýchlo aby dokázal prehlušiť nejaké primitívne ospravedlnenie života. Nech už bolo to ospravedlnenie hocako jednoduché, malo svoju neodškriepiteľnú silu, ktorá sa mu snažila prebojovať - k čomu vlastne - súcitu, porozumeniu?
Nechcel to vidieť, umelo sa nastavoval do pozície tisícročného obelisku, pre ktorý je jemný vánok rovnakou hrozbou ako smrtonosný cyklón. Skrýval sa do prázdnoty za nevyhnutný kolobeh života. Podvádzal ho neuchopiteľný závoj, ktorý mal pretiahnutý cez oči.
Množstvo faktov rozsypaných na stole ho uvádzalo do neistoty. Imaginárna ruka opäť zhodila všetky obálky na zem a on upadol do nepokojného spánku.
Vo sne ho strašil nepríjemný piskot. Akási malá biela guľka sa mu mihala tesne za zorným poľom. Mohla to byť tá desivá biela kôpka spod nočného stolíka dnes poobede?!
Nepokojne zamrmlal a otočil sa na chrbát; chcel sa prebudiť, ale nešlo to.
Biela guľka bola stále kdesi nablízku... nepustila ho. Už už ju mal na dohľad a ona sa vzápätí stratila niekam, kde ju nemohol vidieť, ale jej kvílivé pišťanie mu rozochvievalo zuby.
Zobudil sa uprostred noci s vysokou horúčkou. Ležal na posteli, rana ho strašne pálila. Snažil sa postaviť, ale spadol na zem. Bolesť mu zahmlila zrak... mal pocit, že už nikdy nevstane.
Potreboval sa napiť, jazyk mal prilepený k podnebiu a sucho v hrdle ho bolestivo škrabalo. Zažmúril do tmy a hľadal fľašu s vodou. Stála na zemi pri stene.
Pomaly sa natiahol. V duchu sa zo seba smial. Cítil ako ho slabosť ovláda, každú bunku v jeho tele, robí si z neho otroka - kedykoľvek mohla zaveliť: Padni! A on by nevládal odolať.
Takmer bezvládnymi prstami nešikovne buchol do fľašky; skotúľala sa pod skrinku do samého rohu izby.
"Dofrasa!" zamrmlal nezrozumiteľne a natiahol sa ešte viac. Ležal roztiahnutý na koberci, biele trenírky v tme svietili a on necítil, že z rany sa mu opäť jemne pustila krv. Sťažka lapal po dychu. Strčil ruku pod nočný stolík a šmátral po fľaške.
Zrazu ho niečo znepokojilo. Začal mať o ruku strach. Pocit akoby ju strkal do bzučiaceho osieho hniezda.
Ignorujúc bolesť v boku sa posunul po koberci a prstami konečne nahmatal krátke hrdlo fľaše. Zovrel ho prstami...
...
Hotelová izba zmizla. Ostal sám v temnote. V prstoch stále držal fľašku s vodou. Srdce mu začalo búšiť o život. Už neležal na koberci. Cítil niečo pod sebou, ale všade naokolo žiarila čierna temnota.
Privrel oči a keď ich znova otvoril musel si odhryznúť malý kúsok jazyka. Ľavú stranu úst mu zaplavila teplá kovová chuť krvi. Hľadel do dvoch obrovských červených očí.
Boli zasadené v ozrutnej hlave smradľavej bielej myši. Jej pysk sa mu takmer dotýkal úst, z toho zápachu sa mu zdvíhal žalúdok. Absurdné teórie sa nezmyselne prekrikovali v hlave. Cítil sa paralyzovaný. Obaja na seba hľadeli bez pohybu.
Ach Bože, ten smrad! Toto nemôže byť halucinácia, v žiadnej halucinácii nemôže existovať takýto smrad.
Myš odhalila rad dlhých, tenkých zubov a... zapišťala. Ten krátky sekundový vresk mu prenikol až do mozgu a spôsobil bolesť v celom tele. Otvoril ústa a krv z poraneného jazyka sa vyrinula vpred.
...
Zreval ako ranený medveď a vytiahol ruku spod stolíka. Opretý o posteľ neveriacky žmúril na svoju poranenú dlaň. Na palci mal stopy po hlbokom zahryznutí.
Vrhol sa na zem a pozrel pod nočný stolík, v tej tme nebol schopný nič rozoznať.
Postavil sa a zapálil svetlo nad posteľou. Pod stolíkom nebolo nič okrem fľaše, ktorá sa stále tlačila do rohu. Na zemi bol malý čierny fľak. Leskol sa zasychajúcou krvou. Rana v ústach sa pomaly zrážala.
Zrazu bol bezradný. Sedel a nevedel, ktorým smerom sa má pozerať... cítil sa trápne sám pred sebou. Čo si asi mal o tomto myslieť?
Pošúchal sa po čele a zdvihol sa z postele, slabosť ho premohla - chvíľu bojoval, ale padol naspäť.
"No tak..." prehováral nemohúcnosť. Obväz mal znova premočený.
Listoval v pamäti a horúčkovito sa snažil nájsť niečo, čo by mu pomohlo ľahko zabudnúť na to čo práve zažil... Čo sa mi zdalo, že som zažil, opravil sám seba.
Nič nenašiel, pamäť bola nahovno... vyplnená prázdnymi vraždami bez emócií. Odložil ju naspäť do police a začal sa uspokojovať vysvetlením, že blúzni z horúčky. Veď to vlastne bolo jasné. Niet pochýb. Trochu sa ukľudnil. Mal hlúpu nočnú moru a bodaj by nie! S takou horúčkou...
Bál sa, že bez antibiotík môže skončiť... Žeby? Nebol to klasický strach, ale ani mu to nebolo jedno; potrebujem si skočiť z veľkej výšky na hlavu, azda sa obloha potom vyjasní.
Slnko vykukne spoza mrakov... príjemný žltý lúč slnka mi osvetlí zakrvavenú tvár a hádam konečne budem vedieť čo vlastne robím... tu, teraz. Tam... potom...
Vymenil si obväz. Toto bol posledný, ktorý mal.
Pil studenú vodu z vodovodu až kým nemal znecitlivené hrdlo. Dezinfikoval si ranku na ruke a tackal sa späť do izby. Omamná vôňa slabosti nad ním znova získavala nadvládu. Padol na posteľ.
O osem hodín stál nahý pred zrkadlom. Trochu sa naťahoval - bolesť bola omnoho miernejšia, sem tam pocítil jemné pichanie.
Rýchlo sa obliekol. Bol poriadne hladný. Sadol si za stôl a položil pred seba fotku obete. Obeť... ako neznášal to slovo! Keby ho zakričal do hlbokého údolia ako ozvena by sa mu určite vrátilo: Vrah! Bol si tým istý.
Táto práca asi pomaly prestáva byť pre mňa... alebo naopak.
Upriamil pozornosť na oči na fotke. Vyzerali láskavo. Spoločník Bieleho plášťa upieral pohľad na čosi mimo záberu. Možno syna, dcéru, psa...? Bol to hajzel, nepochybne... ale nie vo vesmíre tohto zvečneného okamihu. Tu bol milým človekom, ktorého pohľad dával teplo. Vzdychol si a položil fotku naspäť tvárou dolu. Potrebujem jesť, rozhodol sa a pomalým krokom opustil hotelovú izbu.
Slnko vyšlo prvýkrát za posledné tri dni. Jeho lúče boli akési iné. Mali správnu farbu, teplotu... ale tá vôňa, tá sa mu nezdala. Akoby tie lúče boli cítiť za niečím starým, stuchnutým. Stál pred hotelom. Pod pazuchou držal sieťku s troma hamburgermi a nejakými liekmi proti infekcii. Zvrátil hlavu a žmúril do sklenených panelov, ktoré pokrývali prvé poschodia hotela. Rozhodol sa, že slnko bolo toho dňa falošné. Ktosi sa dostal do Božej kancelárie a do šuplíka podstrčil bezcennú atrapu.
V izbe to nebolo o nič lepšie. Zdalo sa mu, že vzduch je nedýchateľný. Cestou do hotela bol presvedčený, že znova krváca, Keď si obväz v izbe dal dole, zistil, že sa mu to len zdalo.
Cítil sa akosi... bezmocne. Mal pocit, že nemá čo robiť, že je nútený nudiť sa - a nemôže proti tomu nič spraviť.
V posledných mesiacoch sa čoraz častejšie pristihoval ako sedí na posteli (radšej sedával na posteli ako v kresle) a premýšľa, čo by mohol robiť - na prácu nemal chuť myslieť nikdy. Má si niečo prečítať? Pustiť si televízor? Zájsť do kina, do knižnice? Zavolať otcovi?
Táto zdanlivá nečinnosť ho len viedla k tomu, aby si na hlavu bral čoraz viac a viac práce, až mal dve zákazky na týždeň, čo bolo nemysliteľné. Pripadal si ako stroj. Dutý nástroj zvláštnej spravodlivosti ženúci sa za povýšením do stavu, kde sa dá identita odložiť na poličku a stačí iba... byť.
Smutný pohľad sa zmenil na prekvapený, keď sa na miesto, kam tupo zízal prikotúľala malá fľaška s vodou.
Zamračil sa a podvedome sa prepol z režimu "melanchólia" do "pozornosť".
Celkom dobre nechápal, čo vidí. Fľaška sa vykotúľala spod nočného stolíka, kde ho uhryzla tá odporná biela myš. Vlastne... uhryzla? Obzrel si náplasť na dlani.
Chytil fľašu, zamieril do kúpeľne a celú ju vylial do záchodu. Prišiel k oknu, otvoril ho a pozoroval fľašu ako letí na strechu garáží o tri poschodia nižšie.
Hlúpy nočný stolík sa naňho škeril - no poď, pozri sa podo mňa! Zúrivo stolík chytil a už mal pocit, že ho vidí v druhom kúte miestnosti, podľa možnosti roztrieskaný na kusy. Nič také sa nestalo.
Stratil cit v nohách. Ruky mu skĺzli po hranách skrinky, tvárou narazil na lesklý povrch. Nosom zadlávil slnečné okuliare, ktoré tam mal položené. Chvíľu odolávali, ale po krátkom okamihu sa ozvalo prasknutie.
Slnko už zapadalo, keď sa prebral. Ešte stále napoly visel na nočnom stolíku, ruky spustené pozdĺž tela. Nemohol sa pohnúť, všetko mal stŕpnuté. Paže ako dva kusy dreva. Keď ich skúsil ohnúť, prudké šľahnutie bolesti mu zachvátilo celé predlaktie.
Snažil sa spomenúť si čo sa stalo. Prečo tu takto bezvládne visí. Ale... všetko bolo v akejsi hmle. Niekto zaklopal na dvere. Zostal bezradne stáť na ešte neistých nohách.
Zaklopanie sa ozvalo znova, vykročil k dverám, mal pocit, že spadne a možno si pritom rozbije hlavu, alebo zlomí krk, či sa prepadne cez papierovú podlahu do pekla.
Zahnal hlúpe myšlienky a chvíľu pred dverami rozmýšľal.
"Kto je tam?"
Uvedomil si, že zabudol zbraň v taške. Už sa mu to raz stalo, dokonca vtedy musel vystreliť dve rany v drahom hoteli - bez tlmiča.
Spoza dverí sa nikto neozýval, inštinktívne si čupol. Rozmýšľal, či má riskovať dlhú cestu po pištoľ, alebo vyraziť dvere.
Až teraz si to uvedomil - to je ale sprostý hotel! Dvere sa otvárajú smerom do chodby, to som ešte nezažil.
Spoza seba, z izby začul akési buchnutie, prekvapene sa otočil, nič nevidel. Obrátil sa naspäť k dverám a začal byť riadne nervózny. Nevedel si predstaviť ako ho mohli takto obkľúčiť, ale teraz nebol čas nad tým uvažovať. Rýchlo sa postavil a z celej sily vyrazil. Bol nízkej postavy ale mal silu ako máloktorý muž vyšší od neho o pätnásť centimetrov.
Dvere sa rozleteli. Chodba bola prázdna, Učupil sa a otočil k izbe. Nikoho nevidel. Roh steny mu zakrýval výhľad na tretinu miestnosti.
Pomaličky sa blížil, pripravoval sa uskočiť do strany, keby ho chcel niekto prekvapiť. Snažil sa dýchať čo najtichšie, vzduch v miestnosti bol príliš ťažký. Mal pocit, že ho opäť chytajú mdloby, natiahol ruku a držal ju na stene tesne pred rohom.
písk...
V žalúdku ho zamrazilo, ruky sa mu zaťali v päste, zuby zaškrípali. Vošiel do izby.
Pod nočným stolíkom zbadal miznúť hlaveň svojej pištole. Bez rozmýšľania sa vrhol dopredu, chytil nočný stolík za okraje a z celej sily ho prehodil zatvoreným oknom.
Sklo sa spomalene rozbíjalo. Na skrinke sa otvárali dvierka - ako vo sne - trošku rozmazané obrysy, akoby mu chceli povedať: nič z tohto sa nedeje, si mimo!
Nočný stolík pokračoval vo svojich smrtiacich piruetách, naberal obrátky a víril vzduch okolo seba; vypadli z neho dve malé súpravy na šitie. Blížil sa k zemi. Zapadajúce slnko sa krásne odrážalo na jeho lesklých bokoch. Naberal rýchlosť, vzduch svišťal. Vyzeralo to smiešne. Niekto, kto by stolík nepoznal, by si mohol myslieť, že drevený úbožiak proste len vypadol z okna. Ale muž, ktorý sa vykláňal zo šiesteho poschodia cez rozbité okno, vedel svoje - toto bola vražda.
Úbohé triesky si našli svoje miesta v okruhu šiestich metrov. Nočný stolík posledný krát vydýchol.
Díval sa zhora na tú skazu, zabudol na pištoľ, bola mu ukradnutá, spolu so zasratým hlodavcom. Fascinoval ho ten pád, ten skok... Na mieste, kde sa predtým vynímala skrinka, teraz zostala len malá dierka v stene. Nemala viac než tri centimetre v priemere. Bolo bláznovstvo myslieť si, že ten prekliaty hlodavec dokázal pretiahnuť pištoľ cez taký útly otvor.
"Pane...?"
Bleskovo sa otočil pripravený bojovať o život. Srdce mu kleslo z hrdla, dych sa spomalil.
"Pane, ste v poriadku?" muž mal oblečenú akúsi smiešnu rovnošatu - vyzeral ako recepčný. "Volali mi z vedľajšej izby..." vysvetľoval zamestnanec.
"Chvalabohu... niekoho som mal v izbe. Vošiel som dnu, všetko vyzeralo v poriadku a ..."
"Prepáčte, je vám dobre? Radšej si sadnite, vyzeráte veľmi zle."
"Nič mi nie je," povedal nervózne "Stál som pri okne a keď som sa otočil zakrádal sa za mnou, keď som zakričal, hodil po mne nočný stolík, ktorý preletel oknom. Vyrazil dvere a teraz je už najskôr doma a nadáva, lebo mi nič neukradol." Hľadel spýtavo na recepčného a rýchlo dýchal.
Zamestnanec sa zhlboka nadýchol, v tvári mal šok, prekvapenie, strach a bohvie čo ešte...
"Pane, ospravedlňujem sa vám v mene celého hotela. Strašne ma to mrzí. Nič podobného sa tu nikdy nestalo a po tom, čo to oznámim riaditeľovi vás uisťujem, že už sa to nikdy nebude opakovať. V poriadku pane... zavolám zástupcu riaditeľa a keď si zbalíte veci, zavolajte mi. Ja vám donesiem kľúč k vedľajšej izbe. Zavolám medzitým políciu... ste si istý, že vám nič nechýba?"
Horúčkovito rozmýšľal, čo s políciou. Nič ho nenapadlo.
Po kope všetečných otázok zástupcu riaditeľa si zbalil veci a mal v pláne ihneď odísť z hotela. Keď vychádzal na chodbu s taškou v ruke, zahľadel sa do malej diery v rohu izby. Tam by sa mu ledva vošiel prst, nieto ešte myš.
Pozrel sa na chodbu, recepčný aj zástupca už boli preč; o chvíľu sa vrátia aj s fízlami. Musel som byť riadne presvedčivý, keď ma tu nechali samého, pomyslel si.
Položil tašku a kľakol si k diere. Steny tu boli tenké, vyzeralo to akoby dierka pokračovala aj do vedľajšej miestnosti - do tej, kam sa mal presťahovať.
Pritlačil oko k otvoru. Nič nevidel. Z diery sa tiahol zápach. Jeho zbraň by sa sem nikdy nezmestila, napriek tomu vedel, že je niekde vnútri.
Tá myš tam má pravdepodobne celé bludisko. Nejaký hlúpy hlások sa mu nesmelo snažil oznámiť, že žiadna myš zrejme ani neexistuje, že zbraň má stále v taške a ak nie, tak ju sám zahodil. Hlások bol ale taký tichý, že ho nepočul.
Policajti odišli... dúfal, že bude od nich mať pokoj.
Sám nevedel prečo, už si nebol taký istý či by mal zmeniť hotel. Koľko asi bude trvať recepčnému, kým mu dôjde, že hostia o dve izby ďalej museli počuť najprv buchot dverí, až potom rozbité okno...?
Ak mu to nedošlo doteraz, pochybujem, že vôbec niekedy, napadlo ho posmešne.
Vošiel do novej izby.
Ráno odtiaľto vypadne; príliš veľké riziko. Bude musieť zavolať niekomu v Prahe, nech sa mu pozrie na zranenie a tie výpadky vedomia.
Odrazu bol unavený... mal toho naozaj dosť, súviselo to s vekom? Skúsenosťami? Začínal si sám liezť na nervy.
Chvíľku sa opäť pohrával s myšlienkou, že sa vykašle na kolegu Bieleho plášťa.
Večer si ale pripravil približný plán. Rozhodol sa, že bude pracovať po večeroch, dostane sa mu na kožu počas nejakej diskotéky alebo niečo podobné. Spoločník Bieleho plášťa žil značne aktívnym nočným životom.
Nedokázal sa sústrediť, myseľ mu odbiehala k udalostiam posledných dní až kým nezačal chladne uvažovať, či nezačína šalieť... jeho práca si po sedemnástich rokoch vyberá svoju daň? Prehľadal tašku, pištoľ v nej nebola.
Bola noc. Vracal sa z hotelového baru. Alkohol mu znecitlivel telo, mal pocit, že sa vznáša. Hodil sa do postele v topánkach.
Zobudil sa hodinu pred svitaním, žalúdok mal ako na vode, v ústach odpornú pachuť a hlavu ťažkú ako kameň.
Rana v boku ho znova pálila.
Sedel na posteli so sklonenou hlavou a rozmýšľal, prečo sa zobudil.
Z rohu izby sa začalo ozývať tiché škrabotanie. Nepohol sa. Pýtal sa sám seba, prečo ešte večer neodsunul posteľ a nepozrel sa či je v stene diera.
Zabudol som... Zabudol?! Dobre si vedel, že je tam, ale nechcel si ju vidieť, je to tak? Je to tak?!
áno...
Vstal a vošiel do kúpeľne. Premýšľal, či by nemal odísť hneď teraz a už nikdy nevziať žiadnu zákazku. Zahasil svetlo nad umývadlom, vošiel do malej chodbičky. Cítil sa nepríjemne.
Bál sa vojsť do miestnosti. Neisto prešľapoval pred dverami do kúpeľne.
Svet za oknami sa začínal búriť. Mračná, ktoré sa sťahovali celý večer, sa rozhodli tvoriť. Hrozná symfónia sa pripravovala na tmavej oblohe.
Žmúril do tmy. Oblohu preťal povrazec žiarivého svetla. Na nejasný okamih bola izba zaliata jasom.
Zatvoril oči, nechcel vidieť nič. Pozrel sa... znova tma. Ďalší blesk - svetlo.
Bola tam. Bez váhania sa vrhol dopredu. Komicky sa natiahol, tvár zvraštená v neprirodzenom úškľabku. Dopadol doprostred izby, rukami udrel z celej sily, ale neskoro. Myš s piskotom utiekla pod posteľ. Zreval a zdvihol sa na kolená.
Rana sa mu opäť otvorila, všetko bolo jedno. Chytil posteľ za nôžky, ťažko dychčal, pohľad mal upretý do tmy. Blesk znova osvetlil miestnosť, zahrmenie otriaslo celým svetom.
Pochytila ho zúrivosť, trhol posteľou až ju takmer na okamih zdvihol nad hlavu - drevo nevydržalo. Peľasť putovala do rohu izby. S otvorenými ústami sa vrhal dopredu a snažil sa odstrániť prekážku - vedel, že za ňou sa myš bezostyšne chichoce, vysmieva sa jeho bezmocnosti, Hlúpej ľudskej obmedzenosti.
Prestával na ňu myslieť, prestával myslieť na to všetko. Ruky sa napínali, až do stával kŕče, bolo to jedno. Bol sám. Sám proti komu? Čomu? Toto nie je vina, toto nie je podsvetie, ktoré ho čaká... toto je hlúpy hlodavec.
Prečo som neodišiel?; tá otázka sa mu znova a znova vynárala v hlave kým sa mu lámali nechty na rukách, kým sa mu hrubé triesky zadierali do dlaní Prečo som neodišiel.
Lebo som nechcel, nechcel som a nechcem ani teraz. Nedá sa odísť. Z posledného súboja? Odoprieť to vyvrcholenie sebe, protivníkovi, masám čo sa dívajú? Možno by sa to dalo, zbabelo otočiť tvár a pozrieť sa smerom k zapadajúcemu slnku, kde na mňa čaká ešte kadečo. To bohužiaľ nie som ja... to je moje prekliatie.
Roh miestnosti bol prázdny. Stál zadychčaný nad troskami postele. Ruky mal doškriabané, dva nechty vypáčené, rana v boku krvácala. Z líca mu trčala hlboko uvelebená trieska.
Pokľakol, dvíhala sa mu hruď. Hromy rozohrali svoju bolestivú pieseň, obloha bola v plameňoch. Diera v stene sa zväčšila. Tam sa myš mohla zmestiť, vlastne by sa tam mohlo zmestiť aj niečo väčšie, napríklad jeho pištoľ.
Blesky vytvárali v izbe zvláštne tiene, začínal si uvedomovať bolesť. Svet za oknom zahaľovala hrubá clona dažďa. Občasný blesk vrhol v izbe na zem tieň zhrbenej postavy. Všetko sa zdalo nereálne, vzduch, tma, diera... myš... chaos.
...
Ráno vyvesil na dvere tabuľku "Nerušiť!" a vyšiel von. Vrátil sa s malým zakrytým košíkom. Recepčný sa ho čosi pýtal, ale on nemal chuť si ho všimnúť.
Zamyslene sedel v rohu a košík mal na kolenách. Ozývalo sa z neho slabé šuchotanie. Jemne ho položil na zem a priblížil sa k diere.
Opatrne sa sklonil k diere a privoňal. Stále ten hnilobný smrad. Takto páchnu hlodavce?
Otvoril košík a položil si mačku na kolená. Pritúlila sa k nemu. Oňuchávala mu obväz na prstoch.
Zložil ju na zem a pohladil... nemal rád mačky, ale táto bola milá. Obtrela sa mu o nohy a ľahla si k nemu. S úškrnom ju pozoroval, Mohol by to robiť až do večera.
Zdvihol ju a položil do rohu miestnosti. Chvíľu naňho hľadela... a potom začala vetriť. Otočila hlavu k diere a zostala nehybná.
Začínal byť vzrušený, v duchu ju povzbudzoval: No tak! Choď! Je tam vnútri! Je bezmocná!
Mačka sa pohla a postavila sa pred dieru. Vstal zo svojho miesta a srdce mu začalo biť prudšie. Mačka bola opäť bez pohybu. Nechcel ju vyrušiť, pomaličky sa presúval bližšie. So zadržaným dychom sledoval kamennú nehybnosť mačkinho tela. Oprel sa rukou o zem a kľakol si na ľavé koleno, mačka sa stále nehýbala.
Skamenel. Bál sa pohnúť. Bál sa, že tým všetko pokazí, že celý plán vyjde navnivoč, jediným nesprávnym gestom, nesprávnou myšlienkou. Hypnotizoval mačku. Natiahla hlavu k diere a... odrazu jej nebolo.
Predtým sa nechcel pohnúť, teraz nemohol.
Posledné, čo z nej uvidel bol mykajúci sa chvost. Odrazu to nemohol vydržať, musel odísť.
Miesilo sa v ňom toľko protichodných pocitov, že by sa bol najradšej sám rozdelil. Nevedel, či kričať, smiať sa, plakať... zúriť. Pokojne vyšiel z izby a na prízemí si sadol do foyer.
Čosi ho napadlo. Doma v Čechách to síce nebolo zvykom, ale v niektorých európskych štátoch...
Vstal a ponáhľal sa naspäť k svojej izbe. Nemýlil sa. Poobzeral sa po chodbe, pre istotu sa vrátil na roh, ale nikde nebolo ani živej duše.
Sklo nechcelo povoliť. Nakoniec sa poddalo. Ozvalo sa prasknutie, ale nikto sa na chodbe neukázal. Chytil požiarnu sekeru do ruky.
Nie som kat, pomyslel si. Zastal pred dverami. Tak a bolo to tu. Posledný súboj. Ultimátny duel. Boj proti ničomu a všetkému. Bol pripravený?
Nie...
Mal strach. Nie tú zvýšenú hladinu adrenalínu, ktorá sa dostavila stále pred akciou, nepokoj, očakávanie, chvenie žalúdka. Nie, toto bol strach - bál sa. Srdce mu búšilo o život, v ústach cítil kovovú chuť, zdalo sa, že sa mu trasú ruky, nebol si istý.
Za dverami čosi šramotilo. Cítil akýsi smrad. Nevedel si spomenúť, či je to ten hnisavý puch z diery v rohu. Stlačil kľučku.
Nebol ešte ani obed, ale v izbe vládlo neisté šero. Také, ktoré dávalo priestor zvláštne sa prelievajúcim tieňom, ukrytým postavám, zlomyseľným myšlienkam. Smrad bol strašný. Pozrel sa pred seba. Za oknami vládol jasný deň, ale okenné tabule akoby neprepúšťali takmer žiadne svetlo.
Postúpil ďalej. Zvieral sekeru z celej sily. Ruky mal vysilené už teraz ale zovretie nechcelo povoliť. Držali sa so sekerou navzájom.
Smrad ho štípal v nose, slzili mu z neho oči. Nevedel, čo vlastne chce urobiť.
Pod oknom zbadal bezvládne telo pekne sfarbenej mačky. Ležala akoby by iba odpočívala, ale vedel, že je mŕtva.
Diera sa opäť zdala malá. V tom šere ju ledva videl. Stál v izbe.
Zo všetkého boli iba triesky. Perie z vankúša utvorilo na zemi jemnú prikrývku, Niektoré časti nábytku boli rozdrvené tak, že z nich ostali len piliny. Koberec bol roztrhaný. Dvere zo skrine ospravedlňujúco ležali polámané v rohu.
Postavil sa do rohu, nespúšťal oči zo svojho cieľa. Odrazu ostal primrazený.
V diere sa objavili dve šibalsky svietiace očká. Myška pohybovala ňufáčikom a jemne kývala hlavou. Všimla si ho a so záujmom pozorovala nehybnú dychčiacu postavu.. Nevedel, čo má robiť.
Malý hlodavec oň stratil záujem. Myš otočila hlavu a zmizla vo svojom kráľovstve.
Puch zosilnel, šero sa ešte viac prehĺbilo, dvere na chodbu sa zatvorili, ale on si už nič z toho nevšimol. S lesklými očami a stisnutými perami priskočil k diere.
Zdvihol sekeru za hlavu, natiahol sa najviac ako mohol. Chvíľu ostal nehybný v tej polohe a potom sa zahnal. Sekera sa s ľahkosťou zaryla do mäkkej steny. Vytiahol ju a opäť sa zahnal. A znova a znova.
Chcel kričať, chcel kričať tak strašne až z neho nevyšiel ani hlások. Výkrik vydal zo seba všetku tú nadpozemskú energiu ešte predtým než opustil jeho hrdlo. Sekal, sekal. V stene už bola diera s priemerom pol metra.
Nezaujímalo ho, že tam, kde zívala čierna prázdnota mala byť susedná izba, Ťal ďalej. Zrazu ju zbadal. Stála asi dva metre pred ním, len tak...v tme.
S pocitom neistého zámeru sa bezmyšlienkovite vrhol dopredu.
Vedel, že robí hlúposť, že toto nie je boj ani o moc, ani o prvenstvo a tým, že sa vydá na nepriateľove územie pravdepodobne zatratí sám seba. Všetko bolo jedno. Bola iba túžba, primitívna, hlúpa.
Letel dopredu. Vzduch, nasýtený štipľavým smradom až do prasknutia, mu obmýval tvár. Myš sa stále nepribližovala, bez pohybu si zachovávala zdravý odstup a sledovala jeho skok. Dieru do izby, zívajúcu sa jeho chrbtom, pohltila tma. Stále letel dopredu.
Myš zmizla. Smrad bol neznesiteľný, dvíhal sa mu žalúdok Nepotrvá to dlho a... Zvratky mu zašpinili košeľu.
Zatvoril oči a snažil sa presvedčiť sám seba, aby sa zobudil. Už nebolo dôležité nič. Nebolo dôležité, že nič z toho nemalo zmysel. Nebolo dôležité, že celý ten čas robil hlúpe rozhodnutia.
Roztiahol ruky a snažil sa nemyslieť na to, že vzduch, ktorý mu chladí dlane sa nedá dýchať. Pozrel sa do tmy. Kdesi pred sebou zbadal červené svetlo, ktoré sa stále zväčšovalo. Nijako ho to nezaujímalo.
Netrvalo dlho a z červenej bodky sa stal obrovský otvor. Čierny svet sa menil na červený. V diaľke, všade naokolo sa prelievali obrovské mračná žltočerveného plynu. Vyzeralo to akoby sa ocitol v dutom slnku, ktoré na povrchu vybuchuje a má priehľadné steny.
Sledoval fascinujúce farby okolo seba a vtom tam opäť bola. Opäť len pár metrov od neho. Opäť nevinná na povrchu, diabolská vnútri.
...
Začala sa meniť. Z kožúška jej teraz viali dlhé zdrapy akejsi bielej látky. Zdrapy sa spájali a vyformovali závoj. Látky bolo stále viac, myš sa zväčšovala. Hlava menila tvar. Zo závoja sa stal plášť. Vedľa neho padal muž. Muž v bielom plášti s jasnou červenou linkou okolo krku a s úsmevom na tvári.
Plášť mizol. Vlasy sa predlžovali, topánky sa zmenili. Pekná žena so zlomyseľným úsmevom.
Vlasy zmenili farbu, tričko vymenilo materiál. Tvár ostarla. Starý muž so smutným úsmevom.
Premeny pokračovali - nemohol z nich spustiť oči, neveril... Boli tam všetci... úplne všetci, boli ich stovky, premeny sa zrýchľovali.
Posledný (prvý) bol chlapec, mal pätnásť rokov, biele vlasy. Jediný, ktorého nezabil na zákazku, ale preto lebo chcel..
Chlapec vyzeral ustarostene, muselo mu byť ľúto, že je mŕtvy. A jeho vrah, vykonávateľ nespravodlivosti medzitým trpel, snažil sa zastaviť dávenie, telom mu prechádzali kŕče a rozum sa mu divoko otriasal v základoch.
Chlapcovi z nosa vyrástol odporný ružový ňufák. Oči sa zmenili na dve čierne diery. Myš bola obrovská. Vystrela k nemu ruku, zdeformovanú ľudskú ruku.
Snažil sa odtiahnuť, hnus ho prenikol skrz naskrz. Myš bola stále bližšie, ruka ešte bližšie... Divoko sa oháňal rukami. Jediná vec bola dôležitá - odohnať ten odporný pahýľ. Nedovoliť aby sa ho tá odporná napodobenina končatiny pokrytá pľuzgiermi dotkla. Ale zakaždým keď mávol rukou, prešiel len skrz ňu. Akoby ten hlodavec ani neexistoval.
Už nemohol nič urobiť. Bola blízko, natiahla sa. Siahla mu do hlavy, chytila mu svojimi pazúrmi myseľ a stisla.
...
Našli ho ešte v ten deň. Na zemi uprostred chaosu, s požiarnou sekerou pritisnuto k hrudi. Zvratky na košeli, sklenený pohľad, mŕtva mačka pri hlave.
Nereagoval, zavolali záchranku, políciu.
Nevidel ich, nepočul ich... Vznášal sa vo svete žltočervených mračien.
Kel Thuzad
Diskusia
Kel Thuzad (Anonym)
Hm, táto poviedka sa mi páči...
Je fakt úžasná. Jej autor musí byť iste veľmi inteligentný človek s nadhľadom a veľkým srdcom... Nepochybne je aj pekný minimálne ako Adonis.
Úžasné...
10.11.2005
Hm, táto poviedka sa mi páči...
Je fakt úžasná. Jej autor musí byť iste veľmi inteligentný človek s nadhľadom a veľkým srdcom... Nepochybne je aj pekný minimálne ako Adonis.
Úžasné...
10.11.2005
draculin
K vyzoru autora sa nevyjadrujem :)
Ale poviedka bola dobra..no fakt! Nebudem vypisovat cim a ako konkretne..proste dobre padla a prijemne sa citala :)
11.11.2005
K vyzoru autora sa nevyjadrujem :)
Ale poviedka bola dobra..no fakt! Nebudem vypisovat cim a ako konkretne..proste dobre padla a prijemne sa citala :)
11.11.2005
Trin (Anonym)
Super poviedka, to je asi tak vsetko:-)))
13.11.2005
Super poviedka, to je asi tak vsetko:-)))
13.11.2005
klerik (Anonym)
No, Hlodavec znie odpornejšie ako Súboj... Asi to nebude moc výrazný directors cut...(?) Ale je to dobré...
15.11.2005
No, Hlodavec znie odpornejšie ako Súboj... Asi to nebude moc výrazný directors cut...(?) Ale je to dobré...
15.11.2005
Kel Thuzad
Re: klerik
Nie, len som trochu upravil stylistiku, lebo to predtym sa mi teraz s odstupom casu zdalo dost zle...
15.11.2005
Re: klerik
Nie, len som trochu upravil stylistiku, lebo to predtym sa mi teraz s odstupom casu zdalo dost zle...
15.11.2005
kanys (Anonym)
Nadavky, pani nadavky... mozno to zneje sprosto, ale vrah, ktory este aj ma rad svoju pracu z najvyssou pravdepodobnostou, ked ho niekto streli, nevyslovi sviniar... Aj ked, beriem samozrejme, ked chces vykreslit postavu ktora z akychkolvek osobnych moralnych zasad nepouziva nadavky, skus to ale aj nejako odovodnit, alebo dat nejako najavo ze postava dane osobne moralne zasady vlastni. Inak, vynikajuco a presvedcivo podane, aj ked som ju nepochopil. Cakal som ze sa nieco vysvetli ale nevysvetlilo sa nic, leda tak mozno to ze sa zblaznil, alebo to bola ozaj ta horucka, alebo neviem. Trochu si mohol blizsie priblizit kto tie dve obete boli, preco ich mal zabit, atd. Stylizaciou a vykreslenim vyborne.
21.11.2005
Nadavky, pani nadavky... mozno to zneje sprosto, ale vrah, ktory este aj ma rad svoju pracu z najvyssou pravdepodobnostou, ked ho niekto streli, nevyslovi sviniar... Aj ked, beriem samozrejme, ked chces vykreslit postavu ktora z akychkolvek osobnych moralnych zasad nepouziva nadavky, skus to ale aj nejako odovodnit, alebo dat nejako najavo ze postava dane osobne moralne zasady vlastni. Inak, vynikajuco a presvedcivo podane, aj ked som ju nepochopil. Cakal som ze sa nieco vysvetli ale nevysvetlilo sa nic, leda tak mozno to ze sa zblaznil, alebo to bola ozaj ta horucka, alebo neviem. Trochu si mohol blizsie priblizit kto tie dve obete boli, preco ich mal zabit, atd. Stylizaciou a vykreslenim vyborne.
21.11.2005
xius
bavil som sa, precizne... zavonalo mi to edgarom alanom po[(e)o]m (ah, to jeho meno...) autor ma imo blizko k svojmu vrcholu, krasne detaily som tam nasiel :) (teda nie ako myslienky o laske ci podobne kravoviny, sak take tam ani nebolo... ide mi o slovne zvraty, narazky... obcovať je sloveso s netusenym potencialom 8))
08.12.2005
bavil som sa, precizne... zavonalo mi to edgarom alanom po[(e)o]m (ah, to jeho meno...) autor ma imo blizko k svojmu vrcholu, krasne detaily som tam nasiel :) (teda nie ako myslienky o laske ci podobne kravoviny, sak take tam ani nebolo... ide mi o slovne zvraty, narazky... obcovať je sloveso s netusenym potencialom 8))
08.12.2005
Kel Thuzad (Anonym)
dik za komentare...
Xius; K svojmu vrcholu...?!
No dakujem pekne...toto bola tretia poviedka ktoru som kedy napisal...:):):)
02.01.2006
dik za komentare...
Xius; K svojmu vrcholu...?!
No dakujem pekne...toto bola tretia poviedka ktoru som kedy napisal...:):):)
02.01.2006
xius
to nemusi nic znamenat (btw ja som vlastne napisal len dve, ak teda neratame slohovky na temu "list priatelovi/ke" etc. :))... a "blizko" je nehumanne relativisticky pojem :) ak ale ta stvrta bude vrcholom... tak sa zastrelim ;)
03.01.2006
to nemusi nic znamenat (btw ja som vlastne napisal len dve, ak teda neratame slohovky na temu "list priatelovi/ke" etc. :))... a "blizko" je nehumanne relativisticky pojem :) ak ale ta stvrta bude vrcholom... tak sa zastrelim ;)
03.01.2006