Orna pracovala na svojom najnovšom obraze celý deň. Bola to urgentná a veľmi lukratívna záležitosť. Istý zámožný pán ju požiadal o vyhotovenie rodinného portrétu, pretože jeho otec sa čoskoro poberie na iný svet.

Keď toľko pracovala, potrebovala sa odreagovať. Stimulovať múzu niečím iným. Často hrávala na klavíri, alebo iných nástrojoch, aby sa dostala do nálady. Vtipkovala o tom, ako ju hudba dostane do nálady maľovať a maľovanie ju navnadí na hudbu. Táto symbióza ju zvláštne napĺňala.

Vstala od veľkého plátna a hodila štetec do vody. Bola spokojná, už to dlho nepotrvá. Potrebovala však trochu hudby a preto si zašla do izby s hudobnými nástrojmi. Mala vlastný malý domček na okraji mesta, nikomu nevadilo aj keď hrávala v hlbokej noci.

Sadla si za klavír a položila ruky na klávesy. Prsty sa jej samé roztancovali, pričom nechali zaznieť lahodnú melódiu. Orna sa jemne vlnila do rytmu. Toto bolo presne čo potrebovala.

V duchu sa jej pred očami ukazovali nové ťahy štetcom, ktoré povedie. Napadlo ju kde má dofarbiť obraz, aby bol živší. No hlavne, vybavila si duše pánov ktorých maľovala.

Jej špeciálny talent nebol v maľovaní. Bol v schopnosti namaľovať vnútro svojich klientov. Videla ich duše a štetcom ich zachytila na plátne.

Tento talent bol unikátny a dobre ju živil. V mysli mala troch pánov. Mladého, zrelého a starého. Ten starý bol tvrdý, nekompromisný. Ale aj čestný a poctivý. Mladý bol arogantný a egocentrický. Prostredný bol nešťastný.

Bola to podľa nej veľká škoda, na jeho peknej tvári by sa úsmev pekne vynímal. Cítila z neho strach a obrovský tlak. Zvedavosť jej nedala pokoj. Aj vďaka tomu sa snažila obraz čím skôr dokončiť. Chcela rozlúštiť jeho záhadu.

Jej večerný koncert čosi vyrušilo. Prestala hrať a započúvala sa. Klopanie. Niekto bol za dverami.

V takýto neskorý čas nebolo bezpečné otvárať dvere cudzincom. Vyšla z izby, pozrela oknom koho tam uvidí. Silueta dobre oblečeného muža viac skrývala ako prezradila. Vzala zo sebou malý nôž.

Pozrela na veľké a mocné dubové dvere. Pokojne za nimi môže číhať smrť. Je dosť odvážna aby riskovala otvoriť ich?

„Kto je tam?“ dvere boli prihrubé, počula len huhlanie. Zhlboka sa nadýchla, zovrela za chrbtom nôž a otvorila ich.

„Dobrý večer milá pani. Prišiel som sa opýtať na náš portrét. Ako to s ním vyzerá? Bude čoskoro hotový?“ vypytoval sa muž na ktorého pred chvíľkou myslela.

„Slečna. Bude ak ma necháte pracovať milý pane. Ale ďakujem za návštevu. Chcete si ho obzrieť?“ Ori trochu dúfala, že jej ponuku príjme.

„To vy tak krásne hráte na klavíri? Chvíľu som počúval než som zaklopal. A to mám skutočne naponáhlo. Rád by som sa zdržal, no som v časovej tiesni.“

„Áno hrala som ja, pomáha mi to roznietiť môj špeciálny talent. Zajtra by som mohla byť hotová. Ak ma nebudete zdržiavať milý pane.“ Usmiala sa naňho a dúfala, že jej úsmev vráti. Konečne uvidí ako sa ten muž usmieva.

„To by bolo skvelé. Urobila ste mi radosť pani Larix. Nechám vás teda pokračovať,“ stále sa neusmial, len sa tváril rozpačito.

Poberal sa preč ale stihla za ním zavolať: „Ako sa voláte?“

„Viete ako sa volám, Endlove. Tak to stojí aj na našej zmluve.“

„Myslím krstné meno.“

„Nomri. Nomri Endlove, drahá slečna,“ s týmito slovami sa stratil v tme.

Napadlo ju, čo ho tak súri s tým obrazom. Jeho otec vyzeral, že v sebe má ešte pár mesiacov.

Táto záhada ju pohltila. Musela sa vrátiť k plátnu a pokračovať.

Pokračovala otcom. Bol to obchodník. Aj keď bol čestný, bol tvrdý a nedával ľudom často na výber. Mal chorobu. Jednu s tých stareckých ktoré sa nedajú vyliečiť. Jeho duša jej prezradila mnoho ďalších vecí o jeho živote. Čoskoro sa odoberie na iný svet. Chce prenechať svoj obchod schopnému následníkovi. Prešla na Nomriho. Prostredného, ktorý bol na obraze po otcovej pravici. Cítila ako naňho dolieha otcov tlak. Nemal vlastný život. Všetko čo kedy vykonal bolo na otcov príkaz. Mal strach z vedenia obchodu. Mal strach z otca. A ešte z niečoho.

Maľovala ako posadnutá. Toto bol pravý dôvod prečo sa Nomri tak náhlil. Chcel zistiť čo hrozí ich rodine. Štetec lietal po plátne ako šialený a portrét nakoniec Orne vyjavil tajomstvo ktoré sa snažila odhaliť.

Hodila štetec na zem. Rýchlo vzala do ruky nôž a dala si ho za opasok. Hľadala zmluvu o namaľovaní portrétu. Našla ju. Vyhľadala adresu Nomriho domu a vybehla do noci. Kočiare v túto hodinu už nejazdili. Olejové lampy slabo osvetľovali ulice a mesto bolo takmer ľudoprázdne. Bežala ako ešte nikdy. Takmer jej vypovedali nohy a nevedela chytiť dych. Ale aj tak bežala ďalej.

Dostala sa kam potrebovala. Malé panstvo bolo oplotené ale to jej nevadilo. Preliezla bránu a bežala k domu. Bez premýšľania zabúchala na dvere. Nič sa nestalo. Dom bol tichý, akoby prázdny. Povedala si, že jedny dvere ju nemôžu zastaviť. Obehla okolo domu kým nezbadala jedno nízke okno. Rozbila sklo a vnikla do domu ako obyčajný zlodej. Nevadilo jej to, účel svätí prostriedky. V dome bola tma. Videla toho skutočne málo. Temnú chodbu a siluety mnohých dverí. Za každými mohol byť Nomri. Práve mohol zomierať a ona nevedela ako ho nájde. Pokúsila sa predstaviť si jeho dušu. Riadila sa pocitmi. Vydala sa tam, kde cítila aspoň malý kúsok bezpečia.

Došla k dverám, za ktorými sa malo nachádzať útočisko, kde sa človek schová pred celým svetom. Nomriho izba. Dvere neboli zamknuté. Otvorila ich a za nimi ju čakalo zdesenie.

Nomri bol priviazaný k posteli a ústa mal niečím zapchaté.

Zdalo sa, že nie je pri vedomí. Prišla k nemu a položila mu ruku na srdce. Bilo. Pocítila nával úľavy. Chytro vzala nôž a prerezala mu povraz na pravej ruke a hneď nato ju napadlo vytiahnuť mu z úst tú handru či čo to tam mal.

Do toho sa dvere do izby znovu otvorili. Stál v nich najmladší pán z portrétu. Mladý pán Endlove.

„Premýšľal som ako to spraviť, aby na mňa nepadlo podozrenie. Chcel som ho zadusiť ale teraz vidím, že sa riešenie našlo samo,“ usmieval sa mladý pán.

„Podrežem vás oboch a jeho smrť hodím na teba, ty malá čarodejnica. Vôbec sa nečudujem, že si ťa vybral ako svojho záchrancu. Je to slaboch a tak si vybral ženskú.“

„Pre majetok zabiješ aj vlastného brata? To sa vôbec nehanbíš?“

„Prečo by som mal? Na obchod je potrebný žalúdok. Otec by ti to sám povedal, ale poslal som ho aj so služobníctvom k istému lekárnikovi špecialistovi. Škoda, že sa o tomto nedozvie.“

Pochopili, že tu sú všetky ďalšie slová zbytočné. Jeden z nich teraz zomrie. Krúžili okolo seba po izbe. Ona s nožom v ruke, on nemal žiadnu zbraň. Spoliehal na svoju mužskú silu. Napätie sa stupňovalo. Behom sekundy sa do seba pustili.

Orna bola šikovná. Poranila ho behom chvíľky hneď niekoľko krát. Ale aj tak ju svojou silou strhol k zemi. Začal ju škrtiť a jej svet sa pomaly rozplýval. Naraz však padol na zem vedľa nej. Prudko sa rozkašľala. Stál nad nimi Nomri a v ruke držal ťažký svietnik.

Podal jej ruku a vytiahol ju na nohy.

„Ďakujem vám slečna. Zachránila ste ma. Dlžím vám život.“

„Postačí, keď sa na mňa usmejete, ctený pane.“ Usmiala sa naňho, akoby nevedel ako sa to robí. Vrátil jej ho. Usmieval sa na ňu telom aj dušou. Zachránila ho viac ako jedným spôsobom. Mala nutkanie zahrať zamilované piesne.