„Janne Josefsson, švédska televízia. Chcem sa informovať, ako budete riešiť postupne sa zvyšujúce napadnutie občanov divokými zvieratami? V posledných rokoch máme nárast útokov nielen medveďmi, ale aj vlkmi. Ďakujem“

Annika Strandhäll, aktuálnej ministerke životného prostredie tieto otázky naozaj už lezú krkom. Keď pred rokmi kandidovala ako aktivistka, snažila sa o ešte lepšiu ochranu životného prostredia. Postupné zmeny však vyháňajú zvieratá bližšie k ľudským domovom a najmä stretnutia s dravcami občania z pochopiteľných dôvodov pociťujú s nevôľou.

„Ďakujem za otázku, budeme sa snažiť vyriešiť problém k spokojnosti všetkých.“

„Ale, narastajúci počet...,“ chcel pokračovať reportér, keď mu do reči vstúpil niekto ďalší s otázkou týkajúcou obnoviteľných zdrojov a súčasnej energetickej krízy v Európe.

Keď sa konečne po dvoch hodinách spovedania novinármi dostala ministerka do kancelárie, mala hlavu ako melón. Príliš veľa otázok, príliš málo odpovedí. Na stole ju čakalo najnovšie vydanie Dagens Nyheter, ktorého titulnú stranu zdobil titulok o útoku vlkov na skupinku turistov. Tentoraz našťastie bez obetí.

Smutne pokývala hlavou a napokon zavolala sekretárke.

„Astrid, spojte ma prosím s predsedom Svenska Jägareförbundet.“

***

Zasneženým lesom sa plížili dve postavy

„Psst, Olaf, tu.“

Väčší z nich, oblečený v červenom kožušinou podšitom kabáte, sa zohol, aby mohol lepšie vidieť na to, čo mu jeho kamarát ukazuje v snehu. Obaja skúsení lovci, vyzbrojení celým arzenálom zbraní a snežnými skútrami, tentoraz už niekoľko dní lovili svorku vlkov. Odkedy vydalo ministerstvo povolenie na ich regulovaný výlov, stal sa z neho celkom slušný spôsob, ako si privyrobiť. A na severe Švédska sa každá koruna zíde.

„Si robíš prdel.“

„Sám vidíš. Je obrovský“

„Ale to nie je tá svorka, čo prenasledujeme,“ zašomral Olaf a potiahol si čapicu viac do čela.

„Stále spĺňame kvóty, takže v tom nevidím problém,“ zazubil sa na neho kamarát a bez odpovede vykročil späť k skútrom.

Olaf chcel ešte niečo dodať, ale Luk bol, napriek menšej a útlejšej postave, dominantnejší z dvojice. Napokon teda len pokrčil plecami a nasledoval priateľa.

„Tak ako to spravíme?“

„Jednoducho. Obaja budeme sledovať stopy. Vyzerajú čerstvo – doobeda snežilo a ak by boli staršie ako dve hodiny tak by sme ich už nenašli.“

„Ale tá veľkosť. Ak sú skutočné, je to obor. Na to by bola lepšia guľovnica,“ poznamenal nervózne Olaf.

„Máme niečo lepšie,“ odpovedal mu kamarát a ukázal mu otvorený batoh. Vo vnútri boli tri ručné granáty.

„Ty si blázon,“ zasmial sa Olaf, no v skutočnosti mal obavy. Jeho druh len pokyvoval hlavou a s úsmevom si ukladal brokovnicu späť do ruksaku na skútri.

***

Na noru narazili asi o dve hodiny neskôr. Priblížili sa k nej na vzdialenosť desiatich metrov smerom po vetre.

„Myslíš, že bude dnu?“

Luk len mykol plecami a vytiahol brokovnicu.

„Počkaj,“ strhol mu zrazu hlaveň Olaf.

Z nory vyšla ozruta a za ňou ďalšia. Obaja obri, s výškou niečo cez meter a pol.

„Toto som ešte nevidel,“ zašepkal s bázňou Olaf.

Obrovskí vlci zrazu skameneli a začali vetriť.

Do riti, zašepkal Luk odhodil bokom Olafa, ktorý mu ešte stále zvieral hlaveň.

Vlci sa naježili, začali vrčať a behom okamihu sa rozbehli k .

Lesom sa ozvalo zahrmenie a po ňom ďalšie. Prvý dravec sa v kŕči zvalil ale ďalšia ozruta si to mierila priamo na ich. Chýbali možno dva metre, keď sa konečne ozvala aj Olafova brokovnica. Príšera sa však nezastavila a ťažko zranená dopadla chrapčiac asi pol metra od Luka. Ten sa vyplašene pozrel na Olafa, ktorý ešte stále stál s brokovnicou pri líci, a náznakom mu poďakoval. Až potom sa vydal k umierajúcemu tvorovi. Čupol si k nemu a v zhasínajúcich vlčích očiach zbadal bolesť, nenávisť a smrť.

Luk sa vystrel a šiel sa pozrieť na prvé monštrum z dvojice, ktoré skolil neďaleko nory.

„Neskutočné. Niečo také som za svoju kariéru nevidel. Škoda, že sme ich nemohli uspať a dať do ZOO,“ šepkal si popod nos Olaf.

Luk sa usmial. Chcel niečo povedať, keď ho z myšlienok vyrušil Olafov rev. Bleskovo sa otočil a zbadal, ako lovca trhá na kusy obrovský, vyše trojmetrový, ako noc čierny vlk. Nepríjemne to chruplo a rev ustal. Trhnutím hlavy odletelo torzo Olafovho tela do neďalekého snehu. Počiatočný šok na Lukovej tvári vystriedal krutý úsmev. Návnada zabrala. Ich pohľady sa stretli. Tak podobné a pritom odlišné. Vlk okamžite vyštartoval. Luk tiež. Vedel, že teraz to bude o zlomkoch sekúnd. Od skútrov ho delili možno dva metre, ale beštia bola rýchla. Napriek tomu to riskol. Buď ona, alebo on. Bleskovo sa rozbehol, cestu mu však zastúpila hora vlčích svalov. V poslednej chvíli zakľučkoval a skočil. Tam kde mal pred zlomkom sekundy hlavu, cvakli na prázdno vlčie, ako dýky ostré zuby. Lovec sťažka dopadol bokom na skúter, pričom mu v ramene nepríjemne puklo. Na ostrú bolesť však kašľal. Jeho cieľom bol vak. Už počul vlčí dych, cítil jeho papuľu. Keď sa konečne s granátom v ruke otočil, pripravený granát hodiť, bolo monštrum už takmer pri ňom. V očiach bezbrehá zúrivosť a nenávisť vekov.

Chýba už len kúsok. Rýchlo odistiť a...

Explózia ich zasiahla oboch. Keď sa konečne Luk prebral, ležal asi dva metre od zvyškov skútru, ktorý výbuch tiež zničil. V lovcových ušiach nepríjemne zvonilo a bolela ho ľavá noha. Neďaleko od neho ležala čierna hora a dychčala. Luk sa napriek bolesti a popáleninám zodvihol a šiel sa pozrieť na vlka. Ten bol na tom omnoho horšie. Rozsiahle popáleniny i utrhnutá laba však nestačili zakryť nenávisť v jeho očiach. A otázku „Prečo?“

Luk si vedľa neho čupol a konečne si dal dole čapicu. Smutne sa usmial. Vlk naposledy zachrapčal a skonal.

Z letargie ho vyrušilo zvonenie mobilu. Smutne sa usmial a zodvihol ho.

„Áno, ja som. Hej. Áno, musel! Musel som. Otec, nekrič na mňa, práve som zabil vlastného syna a vnukov!!! Tak nech ho zožerú tí tvoji havrany, je mi to jedno. A už mi nevolaj!“ a zložil. Napokon hodil zvoniaci telefón do snehu, zapálil si cigaretu a šiel skontrolovať druhý skúter.

Nech sa idú s tým Ragnarokom vypchať.