Lydke to pristalo, to musel uznať. Urnu vybrali dobre. Cez slzy sa nedalo inak než obdivovať ako jej ladné, sklenené krivky, tak aj efektné tvary písma.

Odpočívaj v pokoji, stálo tam.

Pamätal si, ako mu vravievala: „Edko, keď dožijem, odnes ma, prosím ťa, mojim deťom. Ony to na pohreb určite nestihnú.“

„Netrep, Lydka,“ zvykol na to mávnuť rukou. „Ty ma isto prežiješ.“

Smrkol, posunul vysokodioptrické okuliare vyššie na nos a šibol pohľadom na smútočné zhromaždenie. Tvoril ho o paličku opretý Paťo, Zuzka, ktorá tam bola asi len preto, že zasa zablúdila, a upratovací robot.

Jej deti tam neboli. A on nevedel, či sa za takých okolností dalo odpočívať v pokoji.

Vravievala, že sú jej všetkým. Volali jej každý deň. Robotický opatrovateľ rady KPO, ktorého v domove familiárne nazývali Kápo, pred ňu každý deň po poobednej kávičke a keksíku strčil obrazovku prenosného počítača, z ktorej jej zakývala buď Sofinka, alebo Miško, občas aj vnúčatá.

Edovi nešlo do hlavy, že tu dnes neboli. Bol z toho zmätený, chvíľami aj riadne vytočený.

Toto si od vás Lydka nezaslúžila, hromžil v duchu. Ona to tak akosi čakala, však jeden z vás je kapitánom výletov na Mars a druhá dizajnérkou virtuálnych realít na opačnej strane zemegule. No na pohreb vlastnej matky sa patrí prísť – hoci aj z druhého konca galaxie. Nevďačníci.

Odkašľal si a sledoval ako Zuzka, zrejme osvietená nečakanou spomienkou, opúšťa priestrannú kryptu cez samootváracie dvere. Paťo stále civel na podlahu – ťažko povedať, či zdevastovaný stratou parťáčky na pravidelné retro večery pri konzolových hrách, alebo fascinovaný pestrofarebným vzorom dlaždíc.

Android, ktorý viedol rozlúčkový obrad, položil k zvyškom zosnulej kvetinu. To bol signál na rozchod a pochopili ho všetci, okrem Eda. Aj keď už v domove zopár pohrebov zažil, nedokázal sa zmieriť s myšlienkou, že aj ten Lydkin bol odbavený tak rýchlo. Len pár minút stačilo, aby vyšľahli lasery, telo sa zosypalo do prekrásnej futuristickej schránky a stroj odrecitoval svoje minimum.

Poriadkom posadnutý upratovací robot sa so bzukotom pustil do práce, i keď jej tu veľa nemal. Paťo sa začal šuchtavým krokom presúvať k východu. Edo zaváhal.

„Úprimnú sústrasť,“ prihovoril sa mu android.

Uhni z cesty, pomyslel si Edo, no ostal ticho. Radšej mašine ani nepozrel do očí. Poľahky by z analýzy jeho čŕt vyčítala aktuálny sentiment, a to naozaj nepotreboval.

Časy, keď stroje ako tento boli najväčším pokrokom ľudstva a celá planéta, vrátane jeho maličkosti, z nich bola namäkko si ešte dobre pamätal. Odvtedy už pretieklo veľa vody. Dosť na to, aby mu celý machina sapiens, ako sami seba konverzačne nazývali, nielen zovšednel, ale sa aj sprotivel.

„Rád by som pripomenul, že váš koktejl bude pripravený o sedem minút a desať sekúnd na osemdesiatom siedmom poschodí, dvere päť. Dovoľte mi, aby som vás odprevadil.“

Edovi sa okamžite zdvihol tlak. Najradšej by mašine buchol po vypínači, keby nejaký mala. Ale ovládol sa.

„Ďakujem, trafím aj sám.“

Android sa usmial, prikývol, no ostal stáť. Edo odkrivkal k hologramu mŕtvej priateľky a pri pohľade na jej usmiatu tvár si smutne povzdychol. Chuderka. Smrť ju dobehla priskoro. Veď kto už dnes umieral v stodvadsaťdeviatke? Nanokoktejly a kyberdiely by ju boli udržali vitálnu ešte aspoň desať rokov, nebyť toho nešťastného pádu. Mohla toho ešte veľa zažiť. A tiež spríjemniť tú trochu času, ktorá ostávala jemu.

Pri tej myšlienke si musel podvihnúť okuliare a utrieť slzy z kútikov očí.

Čo narobí? Mal takmer stopäťdesiat a pokrok medicíny s ním už nestíhal. Bez Lydky ho toho pred definitívnym koncom nečakalo oveľa viac než rapídny nástup procesov, ktoré koktejly na viac ako polstoročie zdržali. Choroby, chradnutie, smrť. Ničota, zabudnutie, akoby sa ani nikdy nenarodil.

Vzal urnu do zvráskavenej ruky a strčil ju pod pazuchu. Toto ešte dokončí. Nedovolí, aby sa Lydka stala len ďalšou ozdôbkou do počtu na policiach v pohrebnom salóniku. Už teraz, aj bez nej, boli plné od podlahy až k stropu.

„Eduard, prosím, vráťte urnu na svoje miesto,“ vyzval ho stroj pohotovo. Z palety vyšších ľudských emócií pri tom situačne celkom správne zvolil súcit, ktorý ešte podfarbil tvrdohlavosťou. Tento mix vložil aj do dotyku svojej syntetickou kožou potiahnutej ruky na starcovom ramene.

Edo podráždene mľaskol a tentoraz pozrel priamo do duchapustých zreničiek. Ako mu bolo známe zo starých reklám, priateľské zovretie sa mohlo poľahky zmeniť aj na zvuk praskajúcich kostí, keby bolo treba. Ale jemu to bolo jedno. Zhodou náhod práve tá ruka, ktorú android držal bola robotická a kvôli čoraz častejším poruchám už aj tak potrebovala výmenu.

„S dovolením si ju beriem so sebou.“

„Obávam sa, že to nebude možné, Eduard.“

„Prečo?“

„Mrzí ma vaša strata. No všetky urny musia ostať v úložisku z hygienických i etických dôvodov. O necelé štyri minúty bude pripravený váš koktejl. Kvôli minimalizácii zdravotných rizík sa odporúča, aby podanie prebehlo v stanovený čas. Rád vás odprevadím.“

„Ja ho odprevadím,“ ozvalo sa náhle od dverí.

Edo, ktorý medzitým nabral dych na poriadne šťavnatú odpoveď, spľasol prekvapením. Zažmúril na približujúceho sa Paťa.

„Tiež idem hore,“ vysvetlil mu sok v láske, potľapkal urnu v jeho náručí a opatrne mu ju vzal. Edo ho nechal, ale len preto, že ho zaujal zvláštny náznak v dedkovom výraze. Náznak, ktorý nečlovek nemohol postrehnúť.

Paťo vrátil urnu na podstavec, android sa vďačne usmial a odkráčal s ňou k jednej z bielych stien. Tam natiahol ruky asi tri metre do výšky a položil ju do prázdneho výklenku. Edo sa snažil vštepiť si tú pozíciu do pamäte, i keď to bolo ako zamapätať si jednu konkrétnu komôrku vo veľkom včelom pláste.

„Poď,“ ťapol ho Paťo po pleci.

Rýchlosťou patričnou ich veku sa odtrepali k tubovému výťahu. Ten ich o pár sekúnd vypľul na poschodí, kde sa nachádzali všetky revitalizačné ambulancie.

„Pohni si, nech to máme z krku. Musím ti niečo ukázať.“

Keď o krátku dobu vstupovali do Paťovej izby, Edo sa cítil dosť nesvoj. S Paťom sa nikdy veľmi nemuseli, nakoľko spolu súperili o Lydkinu pozornosť. Vždy, keď trávila čas s jedným, ten druhý bol ukrátený. Teraz, keď už nežila a oni sa nemali o čo pohádať, ostal ich vzťah akoby zavesený vo vákuu.

„No, nečuduj sa toľko a sadni si,“ vyzval ho Paťo a buchol svojou paličkou o najbližsie voľné kreslo.

Edo sa doň zviezol, zjojkol a pošúchal si kríže.

„Asi nevieš, že kým som sem prišiel, robil som hekera na plný úväzok,“ pochválil sa Paťo nečakane. „Technológie sa odvtedy pohli, ale sú veci, čo sa nemenia. Čo-to ešte zvládnem.“

Edo si odkašľal, napravil okuliare a len tak, lebo nemal nič lepšie na práci, zabubnoval prstami robotickej ruky po operadle.

„No dobre, prejdem k veci. Tebe nie je čudné, že niekto ako Lýdia sa len tak potkne a spadne zo sto tretieho poschodia? Ty to plecháčom veríš? Bola trošku oplašená, ale toto?“

„Čo tým naznačuješ?“ podivil sa Edo.

„Poviem to tak, ako to je. Lydka zomrela mojou vinou.“

Edo vyskočil, až kĺby zapraskali a kyberdiely zaškrípali. „Čo? Ty si ju sotil, či čo?“ vyletelo z neho bez rozmyslu.

„Nie, preboha. Sama skočila.“

„Čo-joj?“ padol Edo ohromene späť do kresla.

„Je to v záznamoch. Mne sa to hneď nezdalo, tak som hekol Kápov čip. Plecháči to klasifikovali ako samovraždu. A pre nás si vymysleli bájku o nehode.“

„Ale prečo by to robila?“ zdúpnel Edo. Potom sa mu rozjasnilo. „To oni ju zhodili?“

„Edo, upokoj sa,“ vzdychol Paťo a sadol si do kresla oproti. Pošúchal si smútkom vlhké oči. „Nikto ju nesotil. Skočila sama. A ja viem prečo.“

„Lydka?“ krútil dedo neveriacky hlavou.

„Za mesiac by mala narodeniny, okrúhlicu. Chystala sa na nejakú dobu odtiaľto odísť. Za rodinou. Oni by neprišli, nikdy nechodia. A vieš predsa, koľko pre ňu znamenali.“

Edo prikývol.

„Malo to byť prekvapenie, nemohla sa na adresy spýtať priamo ich. Prišla za mnou, vedela, že ja jej s tým pomôžem. A to som nemal robiť,“ zatriasol sa Paťovi hlas.

Edo sa nedočkavo nahol dopredu, ani nemukol. Paťo mlčky vstal, zapol vykopávku, ktorú by dnes okrem neho počítačom nikto nenazval a niečo do nej naťukal. Po chvíli odstúpil a natočil monitor tak, aby naň bolo vidno aj z kresla.

„Tu to je.“

Edove dioptrické okuliare boli síce silné, no na toto nestačili. S ďalším zjojknutím sa starček vyškriabal z pohodlia sedačky, prišúchal sa bližšie a zažmúril na rozmazané písmenká.

„Klient Lýdia Macková, rok narodenia dvetisícpäť,“ zamrmlal. „Juraj Voderad, prvý manžel, Peter Zurvalec, druhý manžel, Adam Macko, tretí manžel... mŕtvi. Deti Sofia Halovičová a Michal Macko, mŕtvi. Vnúčatá Oktavián a Leonóra Halovičoví...“ ďalej to len prebehol očami. „To je nejaká chujovina,“ skonštatoval na záver.

„Nie,“ prehovoril Paťo pohnutým hlasom. „To je pravda.“

„Aká pravda?“

„Pravda, ktorú nám plecháči taja. Pravda, ktorá zabila Lydku.“

Edo zvraštil obočie a pozrel späť na monitor. V Lydkinej zložke bolo mien neúrekom, to nebolo pri súčasnom veku dožitia nič nezvyčajné. Pri každom z nich však svietil údaj o úmrtí a osem rokov starý dátum.

„Veď je tam všade rovnaký rok. Nemohli všetci umrieť v tom istom roku.“

„Niečo sa tam vonku stalo, Edo. Musíme zistiť čo. Kvôli Lydke. Kvôli sebe.“

Paťovi sa už netriasol len hlas, triasol sa celý. Rýchlo niekam klikol a na obrazovke naskočil jeho vlastný profil.

Klient Patrik Tabaček, rok narodenia tisícdeväťstoosemdesiatosem. Všetci mŕtvi. Zhodný rok.

Edo si odkašľal, posunul si okuliare vyššie na nos a zabubnoval prstami ľudskej ruky po doske stola.

„Paťo, počúvaj. Tomuto hádam neveríš,“ povedal, tentokrát opatrnejšie. „Veď si s nimi volávaš, vídaš ich. Dobre, sú to videá a hologramy, ale beží to naživo. Aj Lydka si s rodinou volávala, každý deň.“

„Fejky!“ vybublal Paťo priam hystericky. „Čo ak sme na celom svete, v celej poondiatej Slnečnej sústave už len my? My a tie plechové krabice, tu, v tejto márnici, ktorá sa tvári ako raj! Ja by som sa vôbec nečudoval, to ti rovno hovorím, keby sa ukázalo, že všetkých povraždili. Ja by som sa nečudoval a nech si ma neprajú.“

„Nech sú, akí chcú, klamať predsa nevedia. Pokiaľ viem, tak to nemajú v programe,“ kontroval Edo. O machina sapiens si síce tiež myslel svoje, no logické medzery v Paťovom príbehu mu s ním nedovolili súhlasiť. „A okrem toho, keby všetkých povraždili androidy ako tvrdíš, prečo by, prosím ťa, nechali žiť akurát nás? Veď my sme tu prví na rane a my už svetu nie sme fakt nič platní.“

„Musia vedieť, lebo klamú,“ trval Paťo na svojom. „A to druhé snáď nemyslíš vážne. Toto tu predsa nie je život. Ostatným to možno stačí, no my si pamätáme lepšie.“

Túto pesničku už Edo poznal – veď ani on nebol iný. Rád spomínal na časy pred androidmi a na detstvo bez internetu. V ich mrakodrape, ktorý od podzemia až po strechu slúžil ako domov pre seniorov, by sa takí pamätníci ako oni dali porátať na prstoch jednej ruky. Edo chápal Paťovu nostalgiu, veď aj on sám sa v spomienkach často vracal k svetu, kde to žilo a kde sa namiesto nad cestami jazdilo po nich, ku kráse štyroch ročných období, ktorú rád fotil na sociálne siete predtým, ako sa jedno aj druhé zopsulo, či k chuti skutočnej kávy, ktorú po jej vymiznutí nahradila taká, čo bola dobrá akurát do záchoda.

V podstate súhlasil, že život, ktorý na staré kolená žili, bol len tieňom života, ktorý poznali z mladosti.

No nemohol súhlasiť s tým, že takýto život nebol dobrý. V starobinci mali všetko, čo potrebovali k spokojnému dožitiu a to až do takej miery, že väčšina jeho obyvateľov nikdy ani len nepomyslela na odchod. Nielenže im veda dopriala dlhovekosť a zdravie, dala im aj exkluzívnu starostlivosť v podobe opatrovateľov z radov umelej inteligencie a neobmedzené možnosti zábavy v tisíckach miestností a množstve do najmenších detailov prepracovných virtuálnych svetov.

Staromódni hlupáci ako on, Paťo a Lydka sa ešte dokázali potešiť aj zo skutočnej tlačenej knihy, či z prechádzky v skutočnými rastlinami voňajúcej záhradke na terase sto tretieho poschodia.

Police v Paťovej izbe sa až nebezpečne prehýbali pod zbierkami komiksov. Edo vzal jeden do rúk a zbežne ho prelistoval. Bol to príbeh z dôb, keď ľudstvu k vyhynutiu veľa nechýbalo a fičal naratív o rôznych druhoch apokalýps. Hneď mu bolo jasné, odkiaľ asi pramenili Paťove fantázie o vzbure androidov.

„No dobre, dajme tomu, že máš pravdu,“ ozval sa po dlhšom zamyslení. „Čo navrhuješ?“

„Musíme nájsť toho, čo tu má na starosti manažment vzťahov s plecháčmi. On bude mať prístupové kódy ku všetkým ich databázam.“

Edo, skôr zvedavý ako to celé dopadne než vzrušený predstavou akčného dobrodružstva, si pohmkal. „A ty si ho niekedy videl? Vieš, kde sedí? Nemáš tam mapu?“

„Čoby nie!“ pookrial Paťo a pohladil rukoväť svojej paličky. Tá si načítala čip zabudovaný v jeho prste a do vzduchu pred nimi sa premietol holografický displej.

Nájsť administratívnu časť budovy nebol žiaden problém. Rozprestierala sa na niekoľkých poschodiach. Kancelária tam bola len jedna, zvyšok miestností tvorili serverovne.

Paťo spokojne pokyvkal, vypol mapu a pozrel na Eda.

„Predtým ako pôjdeme... Chceš sa pozrieť?“ spýtal sa a šibol paličkou smerom ku kope šrotu na stole.

Edo sa v tej chvíli rozhodol, že teraz, keď už nemá Lydku, Paťo je asi to najbližšie ku kamarátovi, čo mu ostalo. Odpovedal teda stručne, ale od srdca.

„Srať na to.“

Úprimný rozhovor s ľudskou bytosťou bol luxusom, a tak Paťo po náhlej príležitosti skočil ako po rezni zo stopercentného mäsa.

„Koho máš vonku ty? Ja tri deti a dokopy dvanásť vnúčat, pravnúčat a prapravnúčat. Obe ženy mi umreli ešte predtým, ako som prišiel sem. Jednu skolila rakovina, to bolo dávno pred vakcínou. Druhú zrazil vlak.“

„Čo sa jeden starý dedo nachodí po pohreboch.“

„Veru. Kedysi aspoň mali úroveň, človek si pospomínal, poplakal, dôstojne sa rozlúčil. Ale dnes...“

„Ja nemám vonku nikoho. Mal som ženu, pred mnohými rokmi,“ poškrabkal sa Edo za uchom. „Spoznali sme sa ešte na výške, keď v kinách dávali Zatmenie. Mala na mne rada, že sa volám rovnako ako hlavný hrdina. Okrem toho asi nič. Naše manželstvo bola katastrofa, no aj tak sa z neho neodchádzalo ľahko. Odhodlal som sa, až keď mi tiahlo na sto. Zbalil som kufre a prišiel sem. Chcel som tu v pokoji dočítať všetky knihy, čo som nestihol. Akurát čo som si zničil oči a aj všetky ich náhrady,“ ťukol do svojich dioptrií. „Teraz už len počúvam audio holoknihy. Neviem, čo sa stalo s ňou.“

„A nechceš zistiť?“

Edo zafunel a zavrtel hlavou.

Opustili teda malú, útulnú izbičku a vydali sa na tretie poschodie, ku kancelárii manažéra medzidruhových vzťahov. Kým tam prišli, nestretli ani jedinú živú dušu. Pred androidmi sa šikovne skrývali za rohmi a na toaletách, keďže tušili, že by ich prítomnosť v tejto časti budovy nebola vyhodnotená pozitívne. Podľa pozhasínaných svetiel a chumáčov prachu povaľujúcich sa po chodbách sa dalo uhádnuť, že do týchto končín už dávno nikto nezavítal, dokonca ani upratovacie roboty.

Paťo zaklopal na dvere, Edo zažmúril na tabuľku, ktorá ich zdobila.

„Cez tú tmu vôbec nevidím, čo je tu napísané.“

„Je tam moje meno.“

Edo od ľaku nadskočil, Paťovi skoro vypadla palička. Svetlá sa rozsvietili ako na povel, oni sa zvrtli a pred sebou uvideli Zuzku.

„Zuza, preboha! Nemôžeš sa takto zakrádať! Skoro som zinfarktoval!“

„Zuzka, čo tu robíš, prosím ťa?“ zažmurkal Edo. Odpoveď síce tušil, veď najstaršia babička v celom komplexe sa už kvôli svojej zlyhávajúcej pamäti mnohokrát ocitla na miestach, kde by ju nikto nečakal, no tentokrát sa mu na jej zjavení čosi nepozdávalo. Pozrel na dvere a potom späť do jej neobvykle prítomných očí. „Paťo, naozaj je tu jej meno.“

„Čo?“ zarazil sa jeho parťák. „Čo to má znamenať?“

Zuzana mlčala, len jej oči iskrili myšlienkami. Paťo z nej bol očividne čoraz viac vytočený. Edo si ju premeriaval a snažil sa rozlúštiť výraz jej tváre. Neprišiel na nič. Až na tie oči sa tvárila presne tak isto ako vždy.

„Zuzka, ty si z vedenia? To som nevedel,“ skúsil zmierniť napätie.

„Zuza, neser ma a hovor!“ zaujal Paťo radikálnejší postoj a pritisol spodný hrot svojej paličky k starenkinmu bruchu. „Je tam skrytý laser a ak bude treba tak ho pou...“

„Pardon,“ prerušila ho znenazdajky Zuzana. „Mala som menšiu poruchu, v posledných rokoch sa mi to stáva často. Potrebovala som chvíľku na analýzu a opravu. Už som s vami,“ usmiala sa. „Aká bola otázka?“

Obaja muži ostali stáť ako obarení. Realita situácie sa prehnala ich mozgami ako tornádo a zanechala úplnú mentálnu spúšť.

„Zuzka, ty si android?“ vyhabkal ohromený Edo.

Paťo tiež precitol z prvotného šoku a vtisol paličku mocnejšie do mäkkých fáld. „Tak to je vrchol! Iné nevedia, len klamať!“

Zuzana zvážnela. „Prepáčte, chlapci, ale tu by ste nemali byť. Ako vidíte, táto časť budovy je mimo prevádzky. Poďme inam.“

„Ani ma nehne! Máme závažné podozrenia a chceme si ich overiť s manažérom vzťahov – to si akože ty?“

„Ako to, že manažér vzťahov s androidmi je android?“ nechápal Edo.

„Čo je na tom čudné?“ zasmial sa stroj.

Oboch dedkov zamrazilo. Nikdy predtým nepočuli stroje smiať sa. Vlastne, keď vzali do úvahy všetky interakcie so Zuzkou za tie roky, čo ju poznali, nikdy predtým nevideli stroje tak verne imitovať ľudí.

„Som aj človek, nie len android. Mozog mojej schránky je pripojený na moje obvody, de facto žije vo mne,“ upresnilo stvorenie. „Neexistuje nikto spôsobilejší na funkciu, ktorú spomínate. Lenže teraz je to aj tak nanič. Neostali žiadne vzťahy na manažovanie.“

„Čo vieš o tom, čo sa stalo vonku?“ prešiel Paťo k veci.

„Nemá zmysel klamať nám,“ dodal Edo odhodlane.

„Ach, to,“ vzdychla si babička. „Tak to je mi úprimne ľúto. Žiaľ, približne osem rokov dozadu planétu míňala mimozemská loď a pri bežnom prieskume, zrejme nechtiac, zanechala na Zemi patogén, ktorý v priebehu dňa vyhubil celé ľudstvo. Anorganickým formám života sa nič nestalo, samozrejme. Urobili sme všetko pre to, aby sme zachránili aspoň tú trochu stvoriteľskej rasy, ktorá ostala uchránená vďaka izolácii v domovoch pre seniorov.“

Paťo sa zapotácal. Jeho palička klepla o podlahu, keď zamával rukami po najbližšiu oporu. Ozvena v prázdnej chodbe ten zvuk ešte umocnila.

„To... je ďalšie vaše klamstvo,“ vyjachtal a zúrivo smrkol.

Edo si jeho bolesť nechcel ani predstaviť. Sám dnes smútil, veď prišiel o Lydku. No Paťo mal okrem nej toľkých aj vonku. A teraz bolo jasné, že sa vo veci ich osudu nemýlil. Už nemohol dúfať v opak.

Alebo áno?

„Ako máme vedieť, že hovoríš pravdu?“

„Klamali ste vo všetkom. Púšťali ste nám ich na videách, ukazovali ste nám ich hologramy, ako keby žili. Hovorili ste ich hlasmi, ukradli ste ich tváre! Aj o Lydke ste si vymýšľali,“ triasol sa Paťo.

„Máme v programe už len jediný cieľ – zabezpečiť ľuďom spokojné, šťastné a ničím nerušené dožitie. To sa nám darí dobre, nemyslíte? Namiesto potĺkania sa ústavom by som vám navrhla pridať sa k ostatným v miestnostiach s virtuálnymi svetmi. Tam vám nebude nič a nikto chýbať.“

„Čo ty o tom vieš!“ zahundral Edo. „A čo bude, keď všetci tí starčekovia, ktorých akože chránite, dožijú?“

„Kým sa vzduch vyčistí a kým priletia noví ľudia, tak sa o planétu postaráme my“ fantazírovala Zuzana. „Na Marse uviazlo zopár kolónii, z tých by hádam ešte niečo mohlo byť.“

„Ja ťa zabijem!“ zvreskol Paťo a namieril zbraň.

V tom okamihu svetlá zhasli. V tme zažiaril lúč laseru vystrelený naslepo. To, či trafil alebo netrafil, sa už nedozvedeli.

Keď Edo otvoril oči, našiel sa na posteli vo svojej izbe. Na nočnom stolíku potichu spievala a tancovala miniatúrna projekcia Beyoncé a za oknami spaľovala svet pekelná horúčava.

Chvíľu mu trvalo, kým si spomenul na všetko, čo sa stalo. Potom sa pozbieral na nohy, odkrivkal k centrálnemu komunikátoru a vyžiadal si Paťa. Odpoveďou mu bola len informácia o tom, že jeho posledný ľudský kamarát zakotvil v jednej z virtuálnych realít na tridsiatom piatom poschodí.

Edo užialene padol do prúteného vajca. To sa začalo rytmicky, upokojujúco hojdať.

Už mu neostávalo veľa času. Nanajvýš zopár rokov. Keď koktejly prestanú účinkovať, jeho telo to postupne vzdá a odíde tam, kam patrí – do jednej z urien v pohrebnom salóniku. A na jeho pohreb nikto nepríde.

Nebol si istý, či vonku naozaj zúri mimozemský vírus. Nebol si istý vôbec ničím. Pretože teraz mu už bolo jasné, že androidy klamať vedia. O to viac, ak prepoja svoje obvody s mozgom človeka. Tak ako to urobili Zuzke.

Možno plánovali to isté s ním.

A možno tu boli naozaj len preto, aby nad ním bdeli a odprevadili ho na ceste k spokojnému dožitiu.