Už by sme mali ísť Harley,

Máš pravdu Darley, ideme,

Aj tak už tu nič nie je.

I.

Šerif Steve McNoll znechutene nasadol do auta a pomaly vyšiel na východnú okresku. Nemal rád, keď ho niekto ruší pri raňajkách. Ale starý Denzel mal tak vyplašený hlas, že len nalial horúcu kávu do seba a vyrazil. Zobral vysielačku a zavolal starého černocha.

"Hej, Denzel, si tam? Už som na ceste, tak ma počkaj."

"Áno pane," zaprašťalo mu v uchu, "čakám."

Starý chevrolet vŕzgavo skuvíňal na každom výmole, ktorých bola cesta plná. McNoll si v duchu zastenal, už by nás mali vymeniť, oboch. Ale hneď si dodal, a načo? V Green Creeku môžem robiť šerifa aj desať rokov po smrti. Aj tak si to nikto nevšimne. Mestečko, kde sa už ani v sobotu chlapi v jedinom saloone nepobijú, je jasné. Zastavil hrdzavejúce auto na rozbitej krajnici za ešte hrdzavejším kamiónom starého Denzela. Ten sa ani nesnažil pred šerifom rýchle skryť fľašu whisky, z ktorej si práve upíjal. Šerif namáhavo vystúpil a potiahol si nohavice, ktoré sa mu sústavne zosúvali dole bruchom.

"Dobré ráno, pane," slušne ho černoch pozdravil.

"Ahoj Denzel. Tak kde to máme?"

"Tam dole, medzi stromami, skoro sto metrov."

Šerif znechutene pozrel dole svahom, ktorým sa bude musieť trepať. Green Creek bolo také malé, že nemal ani pomocníka. "Hovoríš Denzel, že je mŕtva?"

"Určite pane, studená je ako žaba."

"Budeme ju musieť doniesť sem, tam sa autom nedostaneme."

"Samozrejme pane, pomôžem vám."

McNoll pobavene pozrel na vetchého starého černocha, potom na svoje brucho, zasmial sa a otvoril kufor auta. Vybral fotoaparát a čierne vrece na mŕtvoly. Pomaly zostupovali dole svahom. "Hej, Denzel, ako si to vlastne našiel?"

"Celý život zvážam mlieko pre Walterovu mliekáreň, vždy idem ráno touto cestou. Vychádzajúce slnko sa odrazilo od niečoho do mojich očí. Viem, že tam dole nič nie je, tak som zastavil a lepšie sa pozrel. No a potom som uvidel, že je tam dole rozbité auto. Včera tam určite nebolo. Tak som zliezol dole a našiel som ju. Vrátil som sa k autu a vysielačkou som vás zavolal."

"Dotkol si sa niečoho?"

"Nie pane, len ruky, ktorá visela von z rozbitého okna. Chcel som skúsiť, či náhodou ešte nie je živá. Ale nie je, prisahám. Ani moja matka, keď zomrela nebola taká studená."

Šerif pozeral okolo seba a pod nohy. Všade bolo vidieť stopy, kadiaľ sa rútilo nekontrolovateľné auto. Kúsky skla, potom nárazník. Prišli na miesto.

"Hmm," zavrčal McNoll, "Buick Eldorado, to tu v okolí nikto nemá." Obišiel rozbité auto dokola. Niekoľkokrát ho odfotil. Za volantom ležala skrútená mŕtvola mladej ženy. Peknej a pestovanej, dobre a draho oblečenej ženy. Jedna ruka visela von, druhú mala podivne skrútenú pod sebou. Celá bola divne vykrútená. Hlava jej visela neprirodzene na ľavom ramene a pozerala na nich smutnými čokoládovými očami. Pri perách mala niekoľko uschnutých kvapiek krvi. Šerif sa jej dotkol a striasol sa.

"Bŕŕ, tá je tu určite celú noc. Musíme ju odniesť, lebo ju zožerú chrobáci."

Pokúsil sa otvoriť dvere. Potom druhé. Márne. "Denzel, poď mi pomôcť, musíme ju vytiahnuť cez okno."

Po chvíli sa im to podarilo. Položili ju na trávu. Elegantné šaty boli potrhané, ale nie zakrvavené. Len bola strašne biela, ako alabaster. Šerif sa začal hrabať v aute. Na podlahe našiel kabelku. Všetko pekne na poriadku. Zobral doklady. Sára Berliozová, 26 rokov, bytom New York. Preboha, čo tu robila, v takomto zapadákove, kúsok od Mexického zálivu? Ďalej, skoro tisíc dolárov v hotovosti, tri kreditné karty. Zhrnul jej veci dohromady, pozrel do kufra, ktorý bol aj tak otvorený. Nič, len jedna veľká cestovná taška so šatami.

"Tak poď Denzel, musíme dať Sáru do vreca, aj keď mi je jej to ľúto. Musela chúďa zaspať a vyletieť z cesty. Čo len hľadala v takejto diere?"

Denzel pomohol šerifovi vniesť čierny vrece doktorovi Weygnovi do ambulancie, priamo naproti jeho kancelárii na hlavnej ulici. Teda na jedinej ulici. Doktor patril do tej istej kategórie, ako šerif a jeho auto. Ale v okruhu tridsiatich míľ bol jediný. Posledný krát mu šerif doniesol mŕtve telo pred piatimi rokmi, keď sa totálne opitý J.J.Joe zrútil s traktorom do rieky, vlastne potoka. A teraz opäť.

"Albert, mám pre teba prácu," oslovil doktora šerif, "havária, dole sme ju našli, tu máš doklady a napíš mi správu."

"Dobre Steve, dám si ešte jednu kávu a pozriem sa na ňu."

McNoll prešiel cez prašnú ulicu, nie k sebe do kancelárie, ale vedľa do baru. Lietačky smutne zavŕzgali do prázdnej miestnosti. Šerif pristúpil k pultu a zakričal, "Hej Bill, kde si? Máš tu hosťa."

Za malú chvíľu sa pomaly došuchtal ďalší veterán.

"Dobré ráno šerif, čo ťa v túto hodinu privádza do sídla neresti?"

"Whisky, Bill, whisky. Potrebujem sa napiť, aj keď je ešte skoro."

"Máš problémy Steve?"

"Ani nie, len som pred chvíľou doviezol Albertovi mŕtvolu. V mojom veku sa už nerád pozerám na mŕtve mladé telo."

Bill nalial a čakal, vedel, že šerif sa sám rozhovorí, je to lepšie ako sa vypytovať. Vtom opäť vrzli lietačky. Pristúpil k nim doktor.

"Bill, nalej aj mne, ale hneď dvojitú."

Barman sa počudoval, takýchto hostí po ránu nemával, ale nalial. Doktor si odpil a vydýchol, "Steve, mal by si zavolať FBI."

"FBI k búračke? Alebo to podľa tebe nebola havária?"

"Ale áno, ale to telo nie je v poriadku."

"To je snáď jasné, tá žena je mŕtva, čo ešte?"

Doktor sa poškrabal po plešatej hlave, divne sa zatváril, "Vieš, je to v inom. Keby mala na krku stopy po zuboch, povedal by som, že tu máme upíra."

"Čo to táraš za hlúposti?"

"Žiadne hlúposti, môžeš mi veriť, v tom tele nie je ani kvapka krvi."

II.

Juan Diaz zúrivo vyhodil prázdnu plechovku od piva cez otvorené dvere ošarpaného prívesu smerom k polorozpadnutej šope, z ktorej sa ozýval príšerný hluk z magnetofónu.

"Juanito, Almera," kričal pripitým hlasom, "dajte to tichšie, nepočujem televíziu. Počuli ste vy bastardi, okamžite to dajte tichšie, lebo vám to rozmlátim."

Hluk po chvíli ustal. Juan si otvoril ďalšiu plechovku a zahĺbil sa do pozerania baseballového zápasu. Naraz spozornel. Smerom od šopy, kde boli jeho deti sa ozvala tichá melódia, vysoký tón píšťaly vydával plačlivý, tklivý zvuk. Juanovi prebehli zimomriavky po chrbte.

"Vypnite to, kto to má počúvať?"

Melódia sa začala pomaly strácať až nastalo absolútne ticho. Bolo to horšie, ako ten hluk. Juan znechutene vstal a vypotácal sa z prívesu. Vošiel do šopy, ktorá už dávno nemala dvere. Ostal stáť a začal sa prežehnávať. Obe deti ležali vedľa seba na špinavej udupanej hline a pozerali na otca nemými, mŕtvymi očami. Opatrne sa zohol a dotkol sa dcérinej ruky. Bola studená ako žaba, syn tiež. Telefón, polícia, prebehlo mu mysľou. Rozbehol sa k vedľajšiemu prívesu. Mária mala mobil. Kúpil jej ho manžel a musela ho mať pri seba, aby ju mohol kedykoľvek kontrolovať. Juan sa mu vysmieval, myslíš, že keď má mobil vedľa seba, nemôže mať chlapa na sebe? Bez zaklopania vrazil Márii do prívesu. Samozrejme, mala chlapa na sebe. Will Swain, urastený mladý černoch zoskočil z postele a zbytočne sa snažil rukami zakryť ztoporený, lesklý penis. Mária ostala vyzývavo, s doširoka roztiahnutými nohami ležať na rozheganej posteli, nad ktorou ako výsmech, viseli desiatky obrázkov Panenky Márie. "Chceš sa pridať Juan?" zapriadla ako mačka.

"Čuš, ty kurva, rýchlo, kde máš telefón, deti sú mŕtve. Musím zavolať na políciu. Daj tie nohy k sebe, kde je?"

Márii pomaly dochádzalo, že sa asi naozaj niečo stalo. Will Swain sa zúfalo snažil neukojeného vtáka napchať do úzkych jeansov. Bol obľúbencom všetkých nespokojných manželiek bez rozdielu veku a farby pleti široko, ďaleko, ale ináč bol to schopný chlap. Okamžite, ako sa mu podarilo si zapnúť nohavice zareagoval.

"Juan, pre Boha, čo sa stalo?"

"Neviem, obaja sú v šope, ležia mŕtvi na zemi."

Mária vyťukala číslo na šerifa a podala Juanovi telefón. Ten dosť nezrozumiteľne začal vysvetľovať, čo sa stalo.

"Dobre, zavrčal šerif Carlos Bondes, som neďaleko, za chvíľu som tam, ničoho sa nedotýkajte."

"Ideme sa pozrieť," oznámil Will a vyšiel z prívesu. Pred šopou ostal stáť a sústredene pozeral dnu. Zastavil aj Máriu aj Juana.

"Nechoďte tam, počkáme na šerifa."

Juan s Máriou sa modlili a Will netrpezlivo pozeral, kedy konečne príde šerif. Konečne v kúdole prachu zastalo auto. Šerif s úsmevom pozrel na modliacu sa Máriu a potom na Willa.

"Nevedel som, že aj ty si tu. Čo sa stalo, kde sú?"

Juan zmetene vysvetľoval, čo vie, čo počul. Will zobral šerifa za ruku. "Mali by ste zavolať coronera, mne to pripadá divné."

"Nepredávkovali sa?"

"Nie šerif, už som takých videl dosť, môžete mi veriť. Toto je niečo iné."

Šerif si opatrne prezrel miesto, tak aby žiadne prípadné stopy neporušil a zavolal vysielačkou pomoc.

Coroner Burt Boyd sa postavil a nechápavo pokrútil hlavou. Dal si dole rukavice a hlavou naznačil, že majú telá odniesť. Šerif spýtavo zodvihol obočie, "Čo je príčinou smrti?"

"Netuším, žiadne stopy násilia, uvidíme, čo povie pitva. Ale na tých telách je niečo veľmi divné, som zvedavý, čo."

Šerif spísal so všetkými zápisnicu. Veľmi sa tým nevzrušoval. Medzi kubánskymi emigrantmi, hlavne tými chudobnými, ku ktorým patril aj Juan Diaz s deťmi, bola smrť na dennom poriadku. Juanito mal pätnásť rokov, ale už sa stretli pri krádežiach a rôznych výtržnostiach. Štrnásťročná Almera bola už tiež riadny kvietok. Na drogy pre seba a brata, a otcovi na chľast si občas privyrábala na chodníku. Zazvonil telefón.

"Tu je Boyd, Carlos, mal by si zavolať FBI."

"Čo si také objavil? Novú drogu? Ku dvom mladistvým narkomanom volať federálov? Vysmejú sa nám."

"Hovoril som ti, že sa mi na tých telách niečo nezdá."

"Na čo si prišiel?"

"Keby mali na krku stopy po zuboch, povedal by som, že tu máme upíra. V tých dvoch deckách nebola ani kvapka krvi."

III.

"Berkowitz," zakričal poručík, "zober si Wronga a choďte hneď do čínskej štvrte. Majú dve mŕtve štetky. Sú nejakí vystrašení."

Detektívi Pedro Berkowitz a Alva Wrong boli ideálna vyšetrovacia dvojica v tomto floridskom národnostnom, rasovom a jazykovom Babylone. Skrížilo sa v nich po predkoch, čo sa len skrížiť dalo a vedeli to patrične využiť. Pustili sirénu a vyrazili nočným mestom. Mu Chiang, majiteľ vraj luxusnej čínskej reštaurácie, kde vzadu bola verejne známa tajná herňa, na poschodí podobne tajný bordel a ešte kde čo, o čom nikto nechcel nič vedieť, ich čakal pred vstupom. Otrlý Číňan bol evidentne mimo. Bez slova ich zaviedol na poschodie, otvoril izbu a ostal stáť. Nebolo treba žiadne vysvetlenie, k akému účelu bola miestnosť zariadená. Obrovská posteľ zaberala skoro polovicu miestnosti. Na nej ležali dve polonahé, alebo skôr nahé ženské telá. Obaja ich poznali. Chi Ling Mai, sedemnásťročná majiteľova vraj neter, zameraná na lesbickú prostitúciu a Amora Cha, deväťnásťročná luxusná, call girl z Puerta Rica. Ležali vedľa seba, ako bábiky a pozerali mŕtvymi očami do vulgárne pomaľovaného stropu.

"Porozprávaj sa s ním, ako sa to stalo, alebo čo vlastne vie," povedal Berkowicz Wrongovi, "ja si to zatiaľ prezriem."

Obchádzal posteľ, podvihol mŕtvym ruky. Nikde žiadne stopy po násilí, privoňal k ústam, nič. Vyzerali tak nešťastne napriek nahým telám a jasnej sexualite. Ako dve nevinné deti. Ale niečo bolo na nich divné. Berkowicz už videl za vyše dvadsať rokov služby viac mŕtvol, ako by sa niekomu mohlo páčiť. Videl, že to nie sú obyčajné telá zabitých, alebo sfetovaných šľapiek. Tu bolo niečo viac, ale čo, to nevedel.

"Počúvaj," vyrušil ho Wrong, "Amora, aj keď žila z chlapov, bola na dievčatá. Mai bola jej milenkou už tri roky. Samozrejme to tajili. Chodila sem za ňou dva, trikrát za týždeň. Vždy poobede, alebo až po šichte, ako to nazývala. Dnes dobehlo dievča z izby vedľa, že niekto tam hrá na píšťale takú divnú melódiu, až behajú zimomriavky po chrbte. Tak sa išiel pozrieť. Za dverami bolo úplne ticho, čo ho prekvapilo, lebo Amora vraj bola pri milovaní veľmi hlučná. Tak zobral univerzálny kľúč, odomkol si a našiel ich takto. To je vraj všetko. Čo si o tom myslíš? Čo je príčinou smrti?"

"Netuším, pripadá mi to inak, ako všetko ostatné. Zavolám šéfa."

"To je všetko?" prekvapene sa spýtal poručík.

"Všetko," unavene povedal Berkowicz, "žiadne stopy po násilnej smrti, žiadna krv, žiadne zbrane, neporiadok. Nič, len dve mŕtve telá mladých báb. A pravdepodobne za zavretými dverami."

"Coroner? Kedy sa to podľa neho stalo a ako?"

"Tváril sa tak isto nahlúplo, ako my. Má ich na stole, vraj sa hneď ozve."

Coroner vrazil bez zaklopania do poručíkovej kancelárie a bez vyzvania sa hrmotne posadil na stoličku. Zamával dymiacou cigarou ticho sa ozval. "Chlapi, na to si zavolajte niekoho iného. Neviem, či si niekto z vás, alebo zo mňa vystrelil, alebo to je tak, ako som to našiel. Len stopy po zuboch tam chýbajú."

"O čom to hovoríš Peter?" spýtal sa poručík.

"Takže vy nič neviete? Naozaj?"

"Tak rozprávaj konečne, nikto si z teba nevystrelil."

"Tie baby nemajú v sebe ani kvapku krvi."

IV.

Zvláštny agent Malloney sedel znechutene v lietadle z Washingtonu na Floridu. Nemal rád teplo a hlavne nie to lepkavé vlhké teplo tam dole pri zálive. Z tých materiálov čo dostal nebol práve najmúdrejší, to sa bežne stávalo na začiatku každého prípadu. S tým sa bude zaoberať až na mieste. Na letisku ho čakal šéf miestnej úradovne Bob Hazlen. Nasadli do auta a Bob mu hodil hromadu miestnych plátkov.

"Čítaj, už to majú tí idioti, všade sa nám motajú pod nohy a znepríjemňujú nám život. Počítam, že zakrátko vyvolajú týmto paniku."

Malloney pozrel na titulné strany, všade obrovské titulky: Upíry v Amerike, Gróf Dracula emigroval na Floridu, Upírom chutí naša krv, Upíry cicajú krv a policajti whisky, Kto z nás je na rade? Malloney s odporom odhodil noviny.

"Je to až také zlé?"

"Kým si bol v lietadle sa našla ďalšia obeť."

"To isté ako predošlé?"

"Áno, to isté."

Sedeli v kancelárii FBI a pozerali na tabulu, kde to mali rozkreslené. Malloney sa zamyslel, "Tak odznovu, niečo nám muselo ujsť."

"Neviem o ničom čo by sme nepostrehli."

"Postupne, súvislosť medzi obeťami?"

"Vylúčená. Tu to máš jasne napísané. Prvá obeť, beloška, 26 rokov, čistá, z dobrej rodiny, slušné postavenie. Druhý prípad, chudobní Kubánci, 14 a 15 rokov, mladiství delikventi, už aj drogy, aj keď nie veľa. Tretí prípad, Mai, 17 rokov, Číňanka, lesbička, alebo aspoň bisexuálka, žiadne drogy, strýko bohatý, v kadečom namočený ale nikdy netrestaný. Amora, mulatka, 19 rokov, žila z chlapov, ale mala rada dievčatá, žiadne drogy, aspoň dokázateľne. Teraz pozor. Na konte mala skoro dva milióny, v trezore banky ďalší pol milión v hotovosti a šperky za pár stotisíc. Posledný prípad, Ester Glowatzova, 17 rokov, otec klavírny virtuóz, milionár, beloška a panna. Samozrejme žiadne drogy, alebo záznamy. Nájdená starou černošskou slúžkou pri bazéne v rodinnom sídle. Tu asi ťažko nájdeš súvislosť."

"Máš pravdu, ťažko. Spôsob smrti?"

"Strata krvi. Ako? Doktori nevedia. Len u prvej obeti nie je isté, či najprv havarovala a potom prišla o krv alebo naopak. Niekoľko kvapiek krvi sa našlo na ústach, tak je predpoklad, že najprv vyletela z cesty, ale len predpoklad."

"Stopy po páchateľovi, alebo po páchateľoch?"

"Žiadne, nič."

"Ako je to s tou píšťalou, ktorú niekde počuli?"

"V prvom prípade bola nájdená oveľa neskôr, takže nič. Diaz hovoril o píšťale, ako aj tá čínska šľapka. Zaujímavé je to v prípade Ester. Slúžka hovorila o podivuhodnom pišťaní a že potom videla stúpať k oblohe jemne sa krútiaci bezfarebný pásik, to vraj nevinná duša slečny Ester letela do neba. Je to fanatická katolíčka a dosť stará na to, aby si to vymyslela, alebo aspoň presvedčila samú seba, že to videla."

"To by mohlo svedčiť o nejakej sekte."

"Malloney, ak by to bola sekta, muselo by po nich niečo ostať, chýbajú po nich stopy, fanatici práve naopak vždy nechávajú po sebe znamenia."

"Ostáva len posledná otázka, motív?"

"Viem, znie to hlúpo, ale iný motív ma nenapadá, len ten upírsky, krv."

V.

"Malloney vstávaj, nič sa nedá robiť, vstávaj!"

"Bob, ty si sa zbláznil? Koľko je hodín? Však sme si len teraz išli ľahnúť."

"Budú štyri ráno, ale ide pre nás auto a na letisku nás čaká špeciál. Ideme okamžite do New Orleansu. Choď sa umyť a hoď niečo na seba. Ďalšie informácie dostaneme cestou."

Na letisku ich čakala Cessna a chlap, ktorý sa predstavil ako agent White. Nevyzeral veľmi sympaticky, ale mohlo to byť vzájomné. Keď vzlietli, ponúkol ich kávou, pokúsil sa o úsmev.

"Prepáčte za to budenie, ale ja nie som za to zodpovedný."

"Tak von s tým, čo sa deje?" spýtal sa Malloney.

"Teraz je to vraj vážne, majú tam nový prípad, taký, ako riešite vy."

"To nemohlo počkať do rána?"

"Nie, je tam teraz deväť vycucaných, ako sa im už hovorí."

Hazlen hlasne zahvízdal, "Nepreháňa to ten niekto?"

"O to sa jedná, stalo sa to len pred pár hodinami, celý objekt je zaistený. Chcú aby ste mali možnosť obzrieť si miesto činu."

"Čo ešte viete o tom?"

"Stalo sa to v hoteli La belle noire, posledné poschodie s terasou má natrvalo prenajaté Manuel Garcia Esquado, zvaný don Garcia, Kolumbijec, drogy, ale samozrejme nikto mu zatiaľ nič nedokázal, takže je, vlastne bol, čistý. Malá spoločnosť, ako to nazývajú, priatelia a šľapky. Všetci sú už na pravde Božej."

Predrali sa hlúčkom zvedavcov, novinárov, fotografov a kameramanov. Prešli cez policajný kordón a vošli do hotela. Staršia, aj keď udržovaná štvorposchodová stavba v koloniálnom štýle voňala nejakou exotickou vôňou. Personál a hostia boli zhromaždení v hale na prízemí. Vyšli výťahom, ktorý bol dorobený len do poschodia dona Garciu. Technici už boli preč, o zábradlie sa unavene opierali dvaja policajti. Malloney im kývol rukou a pomaly sa prechádzal po terase medzi mŕtvymi telami. Traja chlapi a šesť žien.

"Chlapci si trúfali," posmešne poznamenal White.

Nikde ani stopa po násilí. Večierok bol ešte asi len na začiatku, lebo dievčatá mali na sebe nohavičky, aj keď hore už nemali nič. Spľasnuté prsia s tmavými bradavkami pozerali ešte smutnejšie, ako mŕtve oči.

"Kto ich našiel?" spýtal sa Hazlen.

Od zábradlia sa odlepil mladý tmavý policajt, "Ja."

"Ako k tomu došlo?"

"Zavolal recepčný, že na terase sa asi niečo stalo, lebo je tam podivuhodne ticho. Tak som sa spýtal, či mu to vadí, väčšinou nás voláte, keď niekto robí hluk. Ale išiel som tam. Dvere do apartmánu z výťahu boli zavreté, ale recepčný mal rezervný kľúč. A takto sme ich našli."

"Prečo ste volali FBI?"

"Už sme dostali správu o tých prípadoch z Floridy. Po prvé, pozrite sa, deväť mŕtvol, nikto sa nebránil. Nikto nemal strach, pozrite sa na tie tváre. Predávkovanie neprichádza do úvahy. Nikto z Garciových ľudí by k drogám ani nepričuchol. On s nimi obchodoval a potreboval spoľahlivých ľudí a žiadny narkoman spoľahlivý nie je. Garcia by ich bez milosti zabil. Všetci traja tu majú zbrane a vedia s nimi dobre zachádzať, to mi môžete veriť. Po druhé, nikto ich nemohol omámiť nejakým plynom, sú na terase a celú noc pofukoval silný vetrík od mora. Po tretie, žiadne rany, žiadna krv. Len tá bledá pokožka. A nakoniec po štvrté, pichol som jednej s tých báb nožom do žily, nič."

"Dobre chlapče, máš budúcnosť, prihlás sa potom u nás. Tu sme skončili, odvezte ich na pitvu, ideme sa porozprávať s recepčným."

Malloney sa skúmavo pozrela na recepčného, ktorý nedokázal zakryť trasenie sa rúk. V očiach mal neopísateľný strach.

"Upokoj sa starký, nič sa ti nestane," chlácholil ho Hazlen, "prečo si volal na políciu? Bol si tam hore?"

"Nie, až potom s tým policajtom. Bože to je hrôza. Mne len oznámil pán Trusk, to je nájomník pod tým, tam hore, že tam niečo pišťí a potom to stíchlo. Viete, keď pán Garcia robí večierok, je tam vždy hluk až do rána. Tak som sa zľakol, že sa tam deje niečo nečisté, my tu dole veríme v duchov a rôzne čary, tak som zavolal na políciu. Ostatné už viete."

"Kto je pán Trusk?"

"Muzikant, alebo aspoň by ním chcel byť, ale nedarí sa to veľmi."

"Berie drogy?"

"Dovoľte, ako to mám ja vedieť?" ohradil sa starý černoch.

"Kde je teraz?" vyštekol White, ktorý sa doteraz tváril, ako by sa ho to netýkalo, "kde je ten Trusk?"

"Čaká v hale s ostatnými," vykoktal vyplašený recepčný.

Do kancelárie, ktorú dočasne zabrali, vstúpil mladý, elegantne oblečený beloch s modrými kruhmi pod očami. Malloney prekvapene pozrel na dvoch kolegov. Všetci čakali čierneho chlapca vo vydratých nohaviciach, ktorý chce urobiť kariéru muzikanta.

"Som Joe Adraham Trusk, čim vám môžem páni pomôcť?" prehovoril tichým kultivovaným hlasom s jasným bostonským prízvukom.

"Pán Trusk, sme z FBI. Prečo ste upozornili recepčného?"

"Som v New Orleanse niekoľko mesiacov. Prišiel som sem študovať černošskú hudbu, jej korene. Mám klasické vzdelanie, som skladateľ. Preto som sa ubytoval v tejto štvrti, aby som bol k tým fantastickým hudobníkom bližšie, aby som ich pochopil, ich dušu, nielen hudbu."

"Preto beriete s nimi drogy?" ironicky poznamenal White.

"Presne preto, musím sa vžiť do ich pocitov, ináč to nejde."

"Berieme to, že to je váš súkromný problém, vráťme sa k otázke."

"Nemohol som zaspať, kvôli hluku, ktorý robili na terase nado mnou. Tak som si sadol na balkón a len tak som pozeral. Hluk naraz ustal. To ma veľmi prekvapilo. A vtom sa ozvalo tichý piskľavý tón a hneď druhý a potom ďalšie."

"Aký to bol nástroj, aká melódia?"

"Ťažko odpovedať, melódia bola dosť monotónna, kvílivá, nástroj neviem identifikovať. Mne to pripadalo, ako keď dáte na tlakový hrniec miesto ventilu náhubok na hoboj. A zvuk najprv vyrazil, akoby zahral melódiu a doznieval, kým nestíchol."

"Pán Trusk, boli tie zvuky, hm, melódie rovnaké?"

"Nie, každá mala svoju jemne odlišnú melódiu, povedal by som špecifickú mysticitu, akýsi smútok v sebe."

Malloney sa rozpačito pošúchal po brade, "Tie hrnce, teda nástroje mali rovnaký zvuk, myslím z hudobného hľadiska?"

"Nie, povedal by som to takto. Ten istý nástroj, myslím druh, ale každý trochu inak naladený. V tom bol jediný rozdiel."

"Pán Trusk, koľko si myslíte, že ich bolo?"

"Nemyslím, viem, bolo ich deväť."

Nastal okamžik ticha. Hazlen sa naklonil k Malloneymu a niečo mu pošeptal.

"Pán Trusk, boli ste hore nad vami včera večer?"

"Nie, nikdy som tam nebol."

"Viete, alebo počuli ste počas tejto noci, koľko tam bolo ľudí?"

"Nie, neviem, nepočul som, nikto tu dole to nevie."

"Ešte otázka. Nevidel ste niečo na oblohe?"

"Nie, je keď vnímam hudbu, alebo hocijaké zvuky, mám vždy zavreté oči, aby som sa mohol lepšie sústrediť."

"Pamätáte si tie melódie?"

"Samozrejme, povedal som vám, že som skladateľ. Môžem vám napísať notový záznam, alebo vám to zahrať."

"Ďakujeme vám, pán Trusk, myslím, že ste nám veľmi pomohol. Buďte tak dobrý a neopúšťajte mesto, budeme vás ešte potrebovať. A s tými drogami radšej prestaňte, kým je čas," dobrácky prehodil Hazlen.

VI.

New Orleans sa zbláznil. Nič sa neutajilo napriek snahe polície a FBI. Cena cesnaku vyskočila na stonásobok. Okná a dvere domov boli nimi ovešané, dokonca ľudia chodili s náhrdelníkmi z cesnaku po ulici. Polícia bola zavalená stovkami výpovedí. Niektorí videli z terasy hotela odlietať UFÁ, iní čarodejnice, čertov a bosorky. K nebu stúpali stovky duší, iní videli sa prepadať hriešne duše do zeme. Od trúb Jericha, až po Archaniela Gabriela svedkovia videli a počuli Krista, ale aj diablov voodoo.

"Malloney, veríš Truskovi?" spýtal sa Bob Hazlen.

"Verím, myslím, že je to jediný hodnoverný svedok. Preverili ho v Bostone. Len nechápem, prečo sa taký človek, s jeho menom a medzinárodnou reputáciou dal na drogy. Napísal notový záznam a nahral to na nejakej trúbe, neviem, ako sa to volá. Majú to na rozbore v centrále."

"Niečo mi napadlo," pridal sa White, "nie je otec tej Ester z Floridy tiež podobný muzikant? Nejaká medzinárodná kapacita?"

"Takým sa hovorí hudobník," opravil ho Hazlen, "je, čo chceš tým povedať?"

"Mohli by sa poznať, ktovie, či Trusk nemal motív, a ostatné je len tak?"

"Zabudni na to, to je nezmysel."

"Ale nemali by sme to vynechať, aj tak nič iné nemáme. Dám pre istotu preveriť jeho alibi."

"Ako myslíš, ale je to len strata času."

Poručík Melkus z oddelenia vrážd mal už ťažkú hlavu. Telefóny drnčali dookola a nevedel nič, čo by mohol povedať. Vrazil k agentom FBI, ktorí sa márne trápili s porovnávaním laboratórnych testov, fotografii a správ.

"Teraz začne veselo. Ako sa dalo čakať vrhla sa na to miestna hviezda."

"To ako kto? Opatrne sa spýtal Malloney."

"Stella du Beauvoir, reportérka New Orleans News. Tej sa bojí aj guvernér."

"Čo je na nej také mimoriadne?"

"Krásna, atraktívna, sexy ženská s nadpriemernou inteligenciou."

"To je skutočne smrteľné nebezpečná kombinácia," zasmiali sa zborovo.

"Pustite si televíziu, za chvíľu bude mať mimoriadnu reláciu. Aj ja som zvedavý, čím nás prekvapí. To je jej špecialita. Šokovať. Ale často, skôr vždy má pravdu."

Stelle du Beauvoir bola skutočne atraktívna ženská, to skonštatovali, sotva sa objavila na obrazovke. Reportáž bola zaujímavo spravená, aj keď samozrejme všetky fakty poznali. Mala perfektnú schopnosť to poskladať a vygradovať spôsobom, ktorý každého zaujal. Zábery do ulíc New Orleansu boli skutočne majstrovsky urobené. A naraz útok, útok na políciu a hlavne FBI, "Čo asi tak robia? Páni špeciálni agenti, hľadajú upírov, ako títo bezradní ľudia bojaci sa o svoj život, väčšina z nich ani tak nič iné nemá. Kde sa fláka tá obrovská mašinéria dobre živených úradníkov z našich daní? Plné laboratória a kancelárie najmodernejšej techniky a to ešte neprišli ani na motív, nie to na spôsob besnenia týchto vrahov. Hovorím v množnom čísle a viem prečo. To nie je dielo jedného maniaka, ale organizovanej skupiny. Skupiny rasistov, ktorých juh Spojených štátov plný. Nevidia to, lebo sú hluchí a slepí, alebo to nechcú vidieť, ako vždy, keď sú všetky obete farebné?"

Stella sa nadýchla, urobila dramatické gesto a na obrazovke sa objavili fotografie Sáry Berliotzovej a Ester Glowatzovej. V tom momente sa Malloney udrel do čela a vykríkol, my idioti. Ale neskoro. Na obrazovke sa opäť zjavila Stella a bojovným hlasom pokračovala.

"Nedajme sa pomýliť, vraj dve obete sú belošky. Áno, sú belošky, evidentne, videli sme ich tváre, ale podľa akých kritérií. Obe úbohé ženy boli židovky, teda podľa rasistov, sú rovnako menejcenné ako ostatné obete. Budeme pozorne sledovať ich prácu a budeme sa pýtať, či len bieli platia dane a majú právo na spravodlivosť?"

Hazlen udrel päsťou do stola, "Ako nám to mohlo ujsť?."

"Pokojne, z kartotéky nám to nikto nedal vedieť."

"Tak odkiaľ to má ona?"

"Budeme sa jej to musieť spýtať," zamyslene odpovedal Malloney.

Poručík sa na nich usmial, "Tak čo mal som pravdu?"

"Je to fešanda, to súhlasím, reportáž zaujala určite veľa ľudí, ukázala na jeden fakt, ktorý sme nejakým spôsobom vynechali, ale nemyslím, že má pravdu. Také jednoduché to nebude."

"Ako to myslíte Malloney?" opýtal sa poručík.

"Mňa v tomto prípade viac prekvapuje spôsob, doslova povedané technológia, ako boli obete zbavené krvi. Motív, ak prijmeme rasistickú teóriu slečny, či pani du Beauvoir, nám na túto otázku neodpovie.

VII.

Malloney s Hazlenom unavene sŕkali do seba rannú kávu. Nebolo im do reči. Vtom sa zjavil poručík Melkus a posadil sa k nim.

"Vyzeráte, ako by ste s v noci veľa nevyspali."

"To je svätá pravda, nevyspali."

"Prezraďte mi, kde ste boli?"

Malloney prekvapene zodvihol obočie pozrel poručíkovi do nič nehovoriacich očí a vyštekol, "To má byť čo, výsluch?"

"Ale nie, len by som rád vedel, kde ste boli vy dvaja včera medzi desiatou večer a tak povedzme polnocou, až jednou hodinou."

"Tu v hoteli, ani sme odtiaľto nevyšli."

"Predpokladám, že na to nemáte svedkov, ak pravda nerátam, že si môžete dosvedčiť jeden druhému a naopak."

"Sedeli sme na izbe a rozoberali sme prípady."

"Nešli ste si náhodou pohovoriť so Stellou du Beauvoir, ako ste to chceli?"

"Včera večer? Nie. Dohovoril som si telefonicky schôdzku z jej tajomníčkou na dnes ráno, na desiatu."

"Nemýlite sa agent Malloney, nebolo to večer na desiatu?"

"Poručík, nerobte zo mňa idiota, nemám to rád, tak vyklopte, o čo vám ide?"

"Ja si myslím, že ste Stellu navštívili včera večer a poriadne si ste s ňou užili. Obaja, pekne jeden za druhým."

"Tak a teraz mám toho dosť", zúrivo zodvihol Malloney hlas, "čo je to hlúposť. To nás chcete obviniť, že sme tú ženskú znásilnili?"

"Kto tu hovorí o znásilnení? Ja som povedal len užili. Viete koľko chlapov by si to s ňou chcelo rozdať? Tak čo je na tom, nebola to svätica."

"Čo ste povedal? Nebola? Čo sa vlastne stalo?"

"Navštívili ste ju, rozdali ste si to a potom ste ju zabili."

"Poviete mi ešte prečo by sme to robili?"

"Ja som myslel, že sa spýtate ako, ale to zrejme viete."

"Dobre, tak ako sme ju zabili?"

"Tak ako ostatných. Vycucali ste ju."

Malloney pozrel najprv na Boba, potom späť na poručíka a rozrehotal sa.

"Dajte sa vyšetriť poručík, to bude lepšie a nezdržujte nás pri práci."

"Nie mňa," ľadovým hlasom odvetil poručík, "ale vás dám vyšetriť. Neskúšajte žiadne hlúposti. Položte pekne zbrane na stôl. Odznaky si môžete nechať, nebudú vám na nič." Za poručíkom sa objavili štyria policajti s povytiahnutými zbraňami.

"Nerobte hlúposti chlapi, nechcem robiť rozruch a odviesť vás v putách."

"Ako ste pre Boha prišli na ten bláznivý nápad, že sme to my dvaja."

"Tajomníčka, slečny Stelly, s ktorou ste si dohovárali schôdzku, s ňou telefonovala včera večer o desiatej. Niekto zazvonil. Išla otvoriť a keď sa vrátila, oznámila jej, že všetko je v poriadku. Prišiel zvláštny agent Malloney s tým druhým, meno zabudla. Ráno, ako vždy prišla k nej a našla ju mŕtvu, nahú a evidentne po pohlavnom styku. Pitva to potvrdila. Tesne pred smrťou mala styk s dvoma mužmi. Takže teraz sa dáte vy dvaja vyšetriť a porovnáme vaše spermie a DNA."

Obaja agenti sedeli v cele na oddelení vrážd a čakali na výsledky laboratórnych testov. Policajti chodili okolo a pozerali na nich ako na exotické zvieratá. "Malloney, čo si o tom myslíš?"

"Je to nezmysel. Bob vieš veľmi dobre, kde sme boli celý večer."

"Ale nemáme svedkov."

"Vydrž, za chvíľu príde a spľasne ako bublina, lebo čisto teoreticky, aj keby sme si to s ňou rozdali, to nie je dôkaz o vražde. Čo to táram za hlúposti, ani neviem, kde býva."

Čas sa pomaly vliekol. Bolo už popoludní, keď poručík víťazoslávne vstúpil na oddelenie a mával nejakými papiermi.

"Tak, tu je to. Zatykače podpísané od sudcu. Na základe testov, ktoré potvrdili s absolútnou istotou zhodnosť vašich spermii a DNA s tými, ktoré mala v sebe Stella du Beauvoir, vás zatýkam pre podozrenie z jej vraždy a zároveň podozrenie z ostatných vrážd prevedených tým istým spôsobom. Sudca rozhodol o neprípustnosti prepustenia na kauciu, vzhľadom k celospoločenskému nebezpečiu a dôležitosti prípadov. Mám vám prečítať vaše práva?"

"Daj sa vypchať, ty idiot."

"Harley takže misiu máme skončenú, kedy pre nás prídu?"

"Máme ešte dva dni, pohli sme si."

"Prečo sme mali vynechať tých, ako im hovoria bielych?"

"Neviem, možno to má na starosti druhá skupina, alebo to bude úlohou nasledujúcej misie. My sme svoju úlohu splnili, materiál sme poslali vždy priamo z miesta hore. Dúfam, že bude Quatro spokojný."

"Vieš čo je škoda?"

"Na čo myslíš Darley?"

"Že sme nevedeli skôr, čo sa dá s nimi robiť predtým, ako im odoberieme materiál. Bolo to fantastické. Nezdá sa ti?"

"Áno zdá, ale o tom poslednom prípade nerozprávaj, tá bola mimo program. A navyše bola biela. Ozaj čo si spravil s materiálom?"

"Dal som krv pre istotu do zásobníku, mohla by sa ešte hodiť."

"To bolo od teba múdre."

"Harley, poďme si ešte užiť, tak, ako to oni robia. Máme ešte dosť času."

"To nie je zlý nápad, ale nikomu ani slovo a materiál dáme do zásobníku."

"Harley, môžeme im materiál nechať, nemáme veľký zásobník."

"Darley, načo by im bola po smrti krv?"

"Možná, že keby sme si len užili a nechali im ju, mohli by žiť ďalej."

"To ma nenapadlo, môžeme to skúsiť."

"Harley, ešte niečo. Teraz chcem byť ja ten Malloney."

"Prečo?"

"Zdalo sa mi, že tej sa to s ním páčilo viac ako so mnou, teda s Hazlenom."

"Dobre Darley, budeme sa striedať, raz budeš ty Malloney, potom ja a tak dokola, až kým pre nás nepriletí transportný modul."