Žena s červenými vlasmi a v červenom kabáte zastala na prahu džungle a so záujmom pozorovala, ako po lianách, kmeňoch a konároch putujú robotické mravce. Konečne sa jej to podarilo! Trvalo dva roky, kým vybavila všetky povolenia, aby mohla navštíviť Trikkesh IV na okraji frontovej línie s Makariskym cisárstvom.

Stálo ju to celý majetok.

Nie len, že minula všetky kredity, ktoré šetrila od nástupu na Akadémiu, ešte sa aj zadlžila a po návrate domov bude musieť pracovať pre vydieračov zo Syndikátu dvadsaťštyri mesiacov. Tylor ju pred podpísaním zmluvy varoval, hovoril, že bude ľutovať a preklínať sa, ale ona na bratovu radu nebrala žiadna ohľad. Čo len ten už mohol o nich vedieť? Celý život nevystrčil päty z Marsu a bol od nej desaťtisíce svetelných rokov ďaleko. O Syndikáte nemal ani páru a ona sa driny nebála. Za tento zážitok by sa upísala aj čiernej diere, keby bola taká možnosť.

Žena potriasla hlavou, ako keby sa chcela zbaviť nepokojných myšlienok a podišla pár krokov dopredu. Nesmie strácať čas na hlúposti, hoci si nemá čo vyčítať. Dostať sa sem, na dosah jedinej AI formy života v celej Galaxii, je pre akéhokoľvek zanieteného vedca viac ako splneným snom. Terrestriáni za celú svoju existenciu a skúmaní vesmíru objavili stovky foriem života, niektoré boli viac humanoidné, ďalšie menej, ale ani jedna z nich nepatrila do umelej inteligencie. Áno, androidi vymysleli rôzne rasy, stroje ovládali celé civilizácie, ale žiadna nevznikla sama od seba. Keď robomravcov objavili, neuveriteľné správy prilákali na ich domovskú planétu tisíce výskumníkov z každého kúta Galaxie a vedátori sa snažili prísť nato, aké podmienky muselo splniť prostredie, aby vyvinulo formu umelej inteligencie ako stupienok evolúcie.

Mravce ju fascinovali. Boli veľké ako dlaň, rôznych farieb a mechanickými nožičkami sa pohybovali po krajine veľmi rýchlo, pôsobili ako súčasť celku, hoci bolo očividné, že každý jeden mal vlastné úlohy. Po chvíľke žena zistila, že jednotlivé farebné rozlíšenie malo svoj rád – modrí niesli zásoby, zelenočierny prenášali larvy, ale najzaujímavejší vyzerali biely. Tí dokonca prevyšovali veľkosťou ostatné čeľade a pripomínali jej dozorcov, alebo strážcov, pretože väčšinou iba stáli na svojich stanovištiach a dohliadali na premávku jednotlivých koridorov.

Keď sa pozrela bližšie, mala pocit, ako jeden, či dvaja pozerajú priamo na ňu.

„Cora,“ zakričal na ženu mužský hlas od brány. „Počula si inštruktáž Protektorov, máme si držať odstup, vieš, čo by sa mohlo stať.“

„Môžeš byť bez obáv, Markus,“ mávla rukou Cora na starca, ktorý sa pomalým krokom blížil k nej. „Počúvala som pozorne. Môžeme sa k nim priblížiť na ľubovoľnú vzdialenosť, jediné, na čo musíme dať pozor, je nenarušiť ich línie a od tých som ďaleko. Poď bližšie, sú fantastickí.“

Markus Herbert, popredný a po celom vesmíre uznávaný docent extraterestriálnej ekológie, pred mesiacom oslávil stosedemdesiatdva rokov a hoci mal ešte ďaleko do dôchodku, kráčal pomaly a rozvážne, ako keby mu každý krok robil problémy. Ani antigravitačné vankúše umiestnené v čižmách mu nepridávali na komforte, pretože patril do starej školy, kedy sa ľudia pohybovali výlučne po vlastných. Od prvej chvíle, ako sa dozvedel, že ho Akademická rada poveruje sprevádzaním nádejnej doktorandky na výskum AI formy života, cítil, že sa mu to nebude páčiť. Mal rád svoje pohodlie a nezdieľal nadšenie možnej kolegyni v budúcnosti, možnej vychádzajúcej hviezdy mimozemskej ekológie a vyše sto rokov cestoval krížom krážom po Galaxii. Keby bolo podľa neho, tak by nikam necestovali.

V podstate, šomral celú cestu medzihviezdnym špeciálom, ale Cora ho i napriek tomu mala rada a bola šťastná, že práve on je tu s ňou.