-VENOVANÉ VŠETKÝM TELEMANIAKOM-

- Baví ťa to furt prepínať tie kanály?! - zvolal som už podráždene. Nevedel som pochopiť, ako si niekto nedokáže vybrať jediný program a pozerať ho...

- Daj to sem, ešte ho pokazíš.

Vzal som bratovi diaľkový ovládač a chcel som tam nájsť nejaký dobrodružný film. Alebo thriller. Ktovie prečo, ale okolo druhej popoludní nebol na žiadnom z 37 kanálov ani jeden.

- Na dvadsať šestke sú Flinstonovci - ozval sa brat, lačne hľadiac po ovládači.

- Na to zabudni, videl si to už sto krát.

- No a čo... A neprepínaj to stále, alebo mi vráť ovládač!

Len cez moju mŕtvolu, pomyslel som si a rozhodol som, že pozerať sa bude akási francúzska komédia. Čo už, lepšie ako nič...

- To je nuda... - konštatoval brat s hlasným zívnutím.

- Keď nechceš, nepozeraj...

- Daj sem ovládač.

- No určite!

- Ale... nebudem prepínať..

- To ti tak verím...

- Sľubujem.

Neveril som, ale povedal som si, že to risknem. Možno som bol len zvedavý, ako dlho vydrží ten sľub. Minútu? Dve?

Brat sa začal hrať s ovládačom. Ktovie, možno ho tá malá skrinka fascinovala. Veď sa nemusel ani len pohnúť z miesta, stačilo stlačiť tlačidlo... a na obrazovke sa odrazu odvíjal úplne iný dej.

Zrazu som zbadal, že na obrazovke okrem filmu vidím aj čosi iné... Čo by to len mohlo... Aha!

- Počúvaj, nemôžeš zatiahnuť roletu?

Prestal sa hrať s ovládačom a nechápavo pozrel na mňa.

- No, svieti mi sem slnko a ty sedíš pri okne... - vysvetľoval som mu.

Rozhodol sa aktívne ma ignorovať, sústrediac celú pozornosť na ovládač. Práve zistil, kde sa vkladajú baterky a viac mu nebolo ku šťastiu treba...

- Prosím ťa, svieti mi to do očí... - nedal som sa. Na to, aby som sa sám postavil a zatiahol to som bol asi príliš lenivý.

Brat sa to rozhodol vyriešiť po svojom. Namieril ovládač na okno proti svietiacemu slnku a stlačil vypínač. Potom sa na mňa uškeril a zasa sa začal venovať ovládaču. No čo, čo si neurobíš sám...

Uvedomil som si, že človek je tvor príšerne lenivý. A že možno mi teda to slnko až tak veľmi nevadí...Radšej som sa venoval deju. Nebolo to až také zlé, celkom sa to dalo pozerať.. Avšak po 15 minútach som to už nevydržal. Vďaka svetlu z okna som už videl všetko možné, len nie to, čo sa deje na obrazovke. Tak som sa vyteperil s pohodlného kresla a pristúpil som k oknu...

Zrazu svetlo zhaslo. Nie, nestiahol som roletu, skrátka zrazu ho nebolo. Pozrel som von, čo sa deje - a jediné čo som videl, boli hviezdy...

O štvrť na tri cez deň? Vtedy mi prišla na um šialená myšlienka... Rýchlosť svetla... 8 minút k Slnku, 8 minút späť... Pochopil som, že tentokrát sme to s tým diaľkovým ovládačom naozaj prehnali...