V to letné ráno sa Diana zobudila nadšená. S priateľom Petrom mali naplánovaný výlet za niečím, čo ich oboch už dlhšie zaujímalo. Chceli si zblízka pozrieť Koprášsky tunel.

„Vstávaj,“ jemne štuchla Petra do pleca, „nepočul si budík?“

„Ty si teda pekne nedočkavá,“ ozval sa spod periny mierne zachrípnutý hlas.

„A ty nie? Veď odkedy sme sa o tom dozvedeli, nehovoríš pomaly o ničom inom,“ zasmiala sa.

Koprášsky tunel bol opradený rúškom tajomstva. Zvláštne bolo, že sa o tom takmer nikde nespomínalo. Človek mohol hádzať do Googlu všelijaké kľúčové slová, no zmienky o nezvyčajných zmiznutiach ste mohli nájsť len veľmi ťažko. Možno to bolo aj tým, že necelú hodinu pešo odtiaľ sa nachádzal jeho slávnejší a navštevovanejší brat – Slavošovský tunel.

„Čo ak je to všetko iba výmysel?“ Peter sa konečne vyšuchtal z postele a začal sa obliekať.

„Už sme sa o tom bavili,“ prevrátila očami Diana. „Ten starec si to nemohol vymyslieť, keďže sme v knižnici našli presne tie nevyriešené prípady, ktoré nám opísal. Niečo na tom pravdy musí byť.“

„Nebudeš veľmi sklamaná, ak sa na to nájde iné vysvetlenie?“ podišiel k nej a objal ju.

Pozrela sa naňho a on v jej modrých očiach na okamih zbadal záblesk pochybnosti.

„Nie,“ potriasla hlavou a odtiahla sa, „som presvedčená, že dnes sa niečo významné dozvieme.“

Sledoval ju, ako balí veci do ruksaku. Bola taká krásna. Dlhé tmavé vlasy, ktoré si väčšinou zapletala do vrkoča, silno kontrastovali s jeho svetlými. No najviac na nej miloval to odhodlanie a dobrodružnosť. Vedel však, že ak nič nenájdu, zasiahne ju to. Po tom, ako jej brat pred rokom a pol zahynul pri autonehode, potrebovala mať vo svojom živote niečo, za čím sa mohla hnať a smutné myšlienky pri tom vypudiť z hlavy. Keď vtedy v Poprade v krčme stretli podivného chlapíka s dlhšími šedivejúcimi vlasmi, znova sa v nej prebudila chuť do života. Peter si pamätal, že si k nim vtedy z ničoho nič prisadol a sprisahanecky sa k nim naklonil. Obaja naňho začudovane pozerali, no keď prehovoril, na jeho hlase bolo čosi veľmi pútavé. Vraj začul, že sa rozprávajú o turistike a preto sa ich opýtal, či už boli pri Koprášskom viadukte alebo tuneli, neďaleko Revúcej. Pokrútili hlavami. Na to im rozpovedal najčudnejší príbeh, aký doteraz počuli.

Starec, volal sa Jozef, no priezvisko im neprezradil, vraj pomáhal tunel stavať. Bolo to na jar v roku 1941.

Peter v mysli okamžite počítal, koľko rokov môže tento chlapík mať. Počas jeho rozprávania, si ho nenápadne obzeral. Tvár mu zdobila stovka vrások, no pohyboval sa celkom čulo. Preto bolo veľmi ťažké odhadnúť jeho vek a on si netrúfol opýtať sa priamo.

Tunel mal byť súčasťou železničnej trate na Gemeri, avšak tá nebola nikdy dostavaná, pokračoval v rozprávaní Jozef. Povedal im, že síce bol veľmi mladý, ale pamätá si, akoby sa to stalo len nedávno. Nebol tam ako oficiálny pracovník, ale pomáhal otcovi. Dovolili mu za pár drobných kopať a zvážať fúrikom tvárnice, ktorými je vyskladaný celý tunel. Keďže jeho celková dĺžka nepresahuje 250 metrov, jeho postavenie trvalo len pár mesiacov. V brožúrkach, ktoré dostať hocikde, sa však nespomína jedna smutná udalosť, ktorá sa stala tesne pred dokončením. Jeden z robotníkov zmizol. Bol to akýsi bezdomovec, ktorý si iba chcel privyrobiť pár drobných. A jediný Jozef videl, ako sa to stalo.

Už keď sa tunel razil, Jozef si vo svetle z generátorov všimol, že zem je mokrá. Na tom by možno nič nebolo, ale keď po nej kráčal, mal pocit, akoby sa mal každú chvíľu prepadnúť pod zem. Spomenul to otcovi, no jemu sa na tom nezdalo nič zvláštne. Tak to nechal plávať a robil si svoju prácu. Vtedy, keď sa stalo to nešťastie, bol nablízku len on sám a ďalší dvaja chlapi, ktorí však boli v tej chvíli otočení chrbtom. Ostatní mali prestávku. Pamätal si, že si chcel dať oddych aj on, a tak zavolal na bezdomovca, nech sa k nemu pridá. Stál takmer uprostred tunela, no úplná tma tam nebola, vonku svietilo slnko a navyše tam mali dočasne naťahané svetlo. Bezdomovec mu chcel práve odpovedať, no vtom svetlo zhaslo, Jozef videl oranžový záblesk, ktorý akoby vychádzal zo zeme, a hneď na to sa znova rozsvietili svetlá.

No v tuneli už nikoho nebolo.

Rozbehol sa na miesto, kde ho videl stáť a rozhliadal sa. Zavolal na pomoc aj tých dvoch, čo tam boli, avšak nič zvláštne nenašli. Mysleli si, že si z nich Jozef uťahuje. Neverili mu, iba pokývali rukou a povedali, že chlapík určite ušiel, lebo už mal toho dosť. Predsa len to nebola najľahšia robota. A keďže nikomu nechýbal, upadol do zabudnutia.

No Jozef naňho nezabudol. Bol istý tým, čo videl. Keď sa tunel dokončil, zúčastnil sa na slávnostnom otvorení, kde sa ďakovalo všetkým, ktorí sa na jeho tvorbe podieľali. Bezdomovca nik nespomenul, aj tak nikto nevedel, ako sa volal, pretože bol zádumčivý a nikdy sa im nepredstavil. Ale Jozef mu chcel vzdať poctu, a preto, keď menovali pracovníkov, ticho zašepkal: „Za muža, ktorý zmizol.“

„Dozvedeli ste sa o ňom ešte niečo?“ spýtala sa Diana nedočkavo, keď im doniesli ďalšiu rundu piva.

„Bohužiaľ, nie. No vedzte, že som pátral. Nedalo mi to pokoja. O tuneli sa mi zavše aj snívalo. No a potom, o niečo vyše dvadsať rokov neskôr, som sa náhodou dozvedel, že tam zmizol niekto ďalší.“

„Kto?“ Peter na starca celý čas pozeral trochu skepticky.

„Mladé dievča. Bola súčasťou akejsi exkurzie, pretože už v tých časoch schátraný tunel lákal turistov. V správach bola vtedy o tom iba krátka zmienka, no pokiaľ viem, dievča sa už nikdy nenašlo.“

„A stalo sa to presne v tom tuneli?“

„Áno, jej spolužiačka ju počula tesne za sebou a v sekunde tam nebola. Tiež opisovala náhly záblesk oranžového svetla.“

„Dobre, no mohlo to byť čokoľvek. Z tohto sa ťažko usudzujú nejaké závery.“

„Rozprávanie sa ešte nekončí.“

„Nebodaj bola ďalšia obeť?“ Diana bola doslova pohltená jeho príbehom.

„Všetko nasvedčuje tomu, že sa tam každých dvadsať rokov, na presné poludnie v určitý deň, deje niečo hrôzostrašné.“

Peter sa zatváril ešte viac odmietavo, keď zbadal starcov pohľad. Vyzeral tak trochu šialene, oči mu blčali, no zdalo sa, že celej tejto rozprávke naozaj verí.

Diana, na druhej strane, dychtila po ďalších detailoch.

„Dá sa dohľadať ešte jedno záhadné zmiznutie. Takže máme tu,“ začal vyratúvať na prstoch, „bezdomovec v roku 1941, dievča presne o dvadsať rokov neskôr. Avšak potom je medzera. Je možné, že sa tam jednoducho v tom čase nik nenachádzal alebo o tom iba nevieme. Ale o ďalších dvadsať rokov, čiže v roku 2001 tam zmizol akýsi úradník aj so synom, ktorý bol na výlete s rodinou. Posledné, dvojité, zmiznutie sa teda odohralo pred devätnástimi rokmi,“ starec zakončil rozprávanie a veľavýznamne sa na nich pozrel.

„Tvrdíte, že o rok sa to udeje znova? Kedy?“

Starca potešil Dianin záujem. „Stane sa to 24.júla.“

Diana sa túžobne pozrela na Petra. „Vieš, čo to znamená?“

„Ó, nie,“ ohradil sa rukami jej priateľ.

„A čo vy,“ obrátila sa späť na starca, „boli ste tam keď zmizli tí poslední? Vtedy ste už mohli tušiť, že sa niečo deje.“

„Och, ja bohužiaľ vôbec nie som odvážny. Aj keď...“ na chvíľku sa odmlčal, akoby si v mysli prehrával niečo z minulosti, „keď zmizol ten úradník, mal som silné nutkanie tam ísť. Tá medzera v časovom kontinuu ma však zarazila. Nemuselo sa to odohrávať každých dvadsať rokov. Pochybnosti prevládli a navyše sa mi práve narodila pravnučka. Chápete, prečo som taký výlet nakoniec odložil,“ rozhodil bezbranne rukami.

„Ja by som asi neodolala,“ povedala vážne Diana. „A čo počas roku 1981? Kde ste vtedy boli?“

„Vtedy ma trápili zdravotné problémy, mal som akútny zápal slepého čreva. Starostí som mal vyše hlavy,“ povedal a oni zachytili v jeho hlase sklamanie.

Starec sa chvíľu na to ospravedlnil, rozlúčili sa a on odkrivkal von z krčmy. Jeho príbeh ich načisto zaujal.

***

„Ja sa normálne neviem dočkať,“ povedala Diana, keď kráčali pešo z ranča v obci Lubeník, kde boli ubytovaní na jednu noc. Odtiaľ to bolo k tunelu len necelú hodinu.

„A čo ak sa niekomu z nás niečo stane?“ nadhodil Peter.

„Ále, nebodaj sa bojíš? Vieš čo je zaujímavé? Že najskôr si tomu vôbec neveril. A teraz si zrazu zmenil názor?“ odpovedala mu trochu posmešne a pozerala do mapky v mobile, aby vedeli, ktorým smerom sa vybrať.

„Musíš uznať, že starec sám o sebe pôsobil veľmi zvláštne. Nehovoriac o celom príbehu. Niečo mi na tom celom jednoducho nesedí. Ale na druhej strane musím pripustiť, že to, čo sme sa dočítali, je istým spôsobom záhadné. Len ma zaujíma, ako vedel, že tá spolužiačka zmiznutej videla žiaru. Nikde sa to predsa nespomínalo.“

„Možno za ňou zašiel a spýtal sa jej na to. Aspoň tak by som to urobila ja.“

„Možno...“ Peter bol zahĺbený do vlastných myšlienok. „ Som z toho zmätený,“ ale aby nepriznal, že sa bojí, pozrel na hodinky, čo mal na ruke. „Je skoro jedenásť a za chvíľu sme tam. Máme dosť času pripraviť sa.“

Prechádzali po hlinenej cestičke, ktorá viedla popri malom lesíku. O pár minút budú v dedinke Magnezitovce a odtiaľ je to už len na skok. Zhodou okolností, nestretli cestou nikoho. Ani len živej duše. To iba pridávalo na zvláštnom pocite z tejto výpravy. Obaja cítili, že sa ich chytá nervozita, ale navzájom si nepovedali nič. Keď sa im však do výhľadu dostal tunel, silno si stisli ruky.

„A sme tu.“

„Ako to teda urobíme? Máme ešte polhodinku čas, kým sa niečo stane. Ak sa niečo stane.“

„Najlepšie bude, keď sa porozhliadneme,“ povedala Diana a stala si pred vchod. „Pozri, odtiaľto vidno na druhú stranu.“

Peter k nej podišiel a zrazu pocítil silnú túžbu objať ju. Akoby to malo byť naposledy. Rýchlo zahnal túto myšlienku preč.

„Chceš prejsť aj na druhú stranu?“

„Poďme, ale teraz, kým je ešte čas,“ zašepkala Diana. Zdalo sa, že aj ona je z toho akási vykoľajená. Vytiahla mobil a zistila, že nemá signál.

„Ani ja tu nemám signál,“ ozval sa Peter, keď videl, ako šibrinkuje s telefónom nad hlavou.

Sklamane si ho odložila naspäť do vrecka. Zhlboka sa nadýchli a vošli dnu. Okamžite pocítili vlhko a chlad, aj napriek tomu, že len meter od nich svietilo horúce júlové slnko. Držali sa pevne za ruky a pohli sa vpred. Navzdory dostatočnému dennému svetlu, ktoré si prerazilo cestu aj do tunela, si obaja svietili pomerne silnými čelovkami a obzerali sa po stenách aj zemi.

„Posvieť tam, to je zhruba v strede,“ Diana sa obzerala z jednej strany na druhú a cítila, že sa jej rozbúchalo srdce.

„Nič tam nie je. Iba udupaná hlina.“

„Fajn, tak poďme ďalej,“ trochu sa jej uľavilo.

Ani sa nenazdali a boli na druhom konci tunela. Keď vyšli von, akoby z nich opadol ťaživý pocit, ktorý sa im usadil na hrudiach hneď po vstupe dnu.

„Nie je to čudné, že tu nik nie je?“ opýtala sa zamyslene Diana.

„Nemyslím si, že je to úplne nezvyčajné,“ snažil sa ju upokojiť Peter.

„Tuším si niečo zahryznem. Akosi mi vyhladlo,“ Diana si najskôr vytiahla vodu a napila sa, fľašu podala Petrovi, ktorý si ani neodpil, len ju položil na zem. Tak zatiaľ vylovila energetickú tyčinku a jednu podala aj priateľovi.

Chrúmali a obzerali si druhý koniec tunela. Keby nepoznali ten strašidelný príbeh, vyzeralo by to tam celkom ako z rozprávky. Všade samá zeleň, cez ktorú presvitali lúče slnka a ozýval sa spev vtáčikov. Zhodnotili, že oba vchody vyzerali takmer rovnako, no na tejto strane bolo viac kríkov. O pár metrov ďalej sa šlo ku Koprášskemu viaduktu. Keďže mali čas, prišli si ho obzrieť aspoň skraja.

„Vrátime sa tu ešte potom, keď bude po všetkom. Nechcel by som to zmeškať,“ ozval sa Peter a pozrel sa na oblohu, lebo sa náhle zatiahlo.

„Dobre, máš pravdu. Tak ideme naspäť? Radšej by som asi bola na tej strane, odkiaľ sme prišli. Môžeme si sadnúť pred vchod a čakať. Koľko máme času? Stihneme to?“

„Ešte skoro pätnásť minút,“ povedal Peter, keď pozrel na hodinky. Avšak, pozrel sa lepšie a zistil, že stoja. Sekundovka sa nehýbala. Poťukal po ciferníku, no nič sa nezmenilo. Pre istotu pozrel aj na mobil. „Hm.“

„Čo je?“

„Asi sa mi vybil, aj keď som mal ešte polovicu baterky. A hodinky sa zasekli. No každopádne, myslím, že ešte máme čas.“

Diana vytiahla ten svoj. „Aj môj je vybitý,“ povedala prekvapene.

„Fajn, tak neotáľajme a poďme.“

Chytili sa za ruky a svižným krokom sa vybrali naspäť.

Tentoraz vošli do tunela bez váhania, lebo sa čím skôr chceli dostať na druhú stranu. Vládla tam oveľa väčšia tma, keďže slnko skryli oblaky.

„Och, nechali sme tam vodu,“ otočila sa Diana, že sa po ňu vráti. Ale zostala zarazená. To predsa nie je možné, prebehlo jej mysľou.

„Nechaj ju teraz tam,“ ozval sa Peter náhlivo, „lebo...“

Nedopovedal.

„AAAAAA!“

Diana sa splašene obzrela naspäť. Ani jeden si nevšimol, že sú presne v strede tunela. To, čo sa potom odohralo, trvalo len pár sekúnd. Zbadala obrovskú oranžovú žiaru, pripomínajúcu Jánske vatry. Vyšla priamo zo zeme. Videla, ako pohltila Petra. Pohľady sa im stretli a ona v nich videla strach a smútok. V tom istom okamihu žiara začala ustupovať smerom dole aj s ním. Diana to sledovala, ako v spomalenom filme. Ani si neuvedomila čo robí, iba sa rozbehla a skočila do záblesku.

V tuneli znova nastala tma.

Keby Petrovi fungovali hodinky, tak ako predtým, než prišli k tunelu, ukazovali by presne dvanásť hodín.

Diana sa pozviechala zo zeme. Potrebovala si odkašľať, asi sa nadýchala prachu. S námahou sa posadila a rozhliadla sa okolo seba. Nachádzala sa v nejakej jaskyni. Bola tam tma, no asi tri metre od nej horel malý ohník. Bolelo ju celé telo, akoby spadla z veľkej výšky. Pozrela sa nad seba, no tam bol len čierny strop.

Preboha, kde je Peter? zrazu jej svitlo. Odhodlane sa postavila a hľadala ho očami.

„Peter?“ ozvala sa slabým hlasom a znova si odkašľala.

Ticho. Len sa jej zdalo, že v diaľke počuje zvláštne dunenie.

Bože, čo sme to spravili? Kam sme sa to dostali? chytila sa za hlavu a privrela oči. Okamžite sa jej vyjavil ten oranžový záblesk. Pohltil ich oboch. Nemohla ho tam predsa nechať samého.

Začala ju chytať nervozita. Kde je? Čo sa s ním stalo? Uvidím ho ešte niekedy?

„Ty.“

Diana stuhla. Ten hlas... nikdy v živote taký dunivý hlas nepočula. Telom jej prebehli zimomriavky. Pomaly sa otočila.

Pred ňou stál mladík s havraními vlasmi oblečený v dlhej čiernej sutane. Bolo na ňom však niečo zvláštne. Takmer až nadpozemské.

„Kto si?“ spýtala sa ho.

Zasmial sa.

Ten smiech jej prišiel odpudivý. Zamračila sa. Čo si o sebe myslí?

„Nuž, dozvieš sa to o chvíľu. Najskôr ti musím zatlieskať za tvoju odvahu,“ na znak toho, čo povedal, zdvihol obe ruky pred seba a hlasno trikrát tleskol.

Diana sa tvárila nechápavo, no ako sa k nej pomaly približoval, začala z neho mať strach. Cúvla.

„Diana, nachádzaš sa v dosť ošemetnej situácii,“ povedal vážne, bez náznaku úsmevu. „Takýto heroický výkon som nečakal od nikoho, nie to ešte od takej mladej a....“ premeral si ju zdola nahor a zastavil sa pri jej očiach, „krehkej dievčiny,“ zaškľabil sa.

Diana cítila, že jej srdce bije splašene. Nemala z toho vôbec dobrý pocit. Uvedomila si, že chrbtom sa už dotkla steny jaskyne. „Kde je Peter?“

„Hm, to už nie je tvoja starosť.“

Zastavil sa jej dych. Je naozaj stratený? Nie je nič, čo by mohla preňho spraviť? Nevzdá sa tak ľahko.

„Sklamem ťa. Už mu nepomôžeš,“ dodal, akoby jej čítal myšlienky. „Peter teraz patrí mne. A čo sa týka teba...“ zastavil sa meter pred ňou, „niečo s tebou urobiť musím,“ tváril sa, že nad niečím tuho rozmýšľa. „Á, už to mám,“ zvolal napokon.

Teraz bol od nej vzdialený už len centimetre. Zrazu sa vatra za nimi zväčšila, no ona neodtŕhala pohľad z jeho očí. Akoby ten oheň blčal aj v nich.

„Mám pre teba návrh. Buď mi s niečím budeš raz za čas pomáhať alebo sa existencia na tomto svete pre teba končí,“ vyceril na ňu špicaté zuby.

Diana sa odvážila spýtať: „S čím ti mám pomáhať?“

„Možno ti napovie jeden môj kolega,“ otočil sa a luskol prstami.

Spoza rohu vyšiel starec. Ten starec, s ktorým sa stretli pred rokom v krčme ďaleko odtiaľto a ten istý starec, ktorého Diana zazrela tesne predtým, než Petra pohltila ohnivá žiara. Lebo už si bola istá, že videla jeho. Náhle do nej vošla zlosť. Zaťala päste.

„Vy...!“ precedila cez stisnuté zuby. „Mala som tušiť, že v tom máte prsty!“

Starec vyzeral skormútene. „Musíte mi to odpustiť, slečna Diana,“ povedal trasľavým hlasom.

„Ako ste nabalamutili svoje obete, aby sem prišli presne na poludnie?“ vykríkla naňho. Potrebovala poznať odpovede.

„Ja...“ začal jachtať, „musím vám to povedať celé. Keď som vtedy pri kopaní objavil tento vchod, nikto nebol nablízku a žiara pohltila prvého ako mňa. Prosím, pochopte ma, bol som vtedy veľmi mladý, nechcel som zomrieť.“

„Tak ste isto podpísali zmluvu s týmto diablom,“ hlavou ukázala na mladíka, ktorý vyzeral, že sa na tom celom dobre zabáva.

„Och, nie, nie som ten diabol,“ povedal nenútene, „volám sa Černoboh a som len nositeľom temnoty a skazy,“ dodal pyšne.

Diana odignorovala to, čo povedal. Chcela vedieť od starca viac. Možno jej to dáko pomôže.

„Čo sa stalo ďalej?“ vyzývala ho.

„Dohodli sme sa.“

„Len tak? Zapredali ste vlastnú dušu len preto, aby ste mohli žiť do staroby? A navyše ste vedome posielali ľudí na smrť?“ Diana bola znechutená.

Starec vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače. „Nechápete ma. To, čo mi robil. Nebola to len taká dohoda. Mučil ma spôsobmi, aké si ani neviete predstaviť. Fyzická bolesť, emocionálny nátlak... A ja som tak veľmi nechcel zomrieť,“ sklonil hlavu do dlaní. „V roku 1961 som bol účastníkom exkurzie. Bol som učiteľom telocviku a...“

„Och, to je nechutné. Už ste mali niečo odžité, ale aj napriek tomu ste poslali mladé dievča do zatratenia.“

„Mal som rodinu. A potom,“ pokračoval, akoby to už aj on chcel konečne dostať zo seba von, „potom som mal ten zápal slepého čreva, nemohol som doručiť obetu, ako sme mali dohodnuté. Preto na ďalší cyklus museli zomrieť dvaja. Bolo to náročné, no podarilo sa mi presvedčiť ich, nech sem idú na výlet. Potom bolo treba správne načasovanie, aby ma videli len oni dvaja. Jeho manželka aj s dcérou boli vtedy už našťastie za tunelom. Bol som úspešný a mal som zaručených ďalších dvadsať rokov života,“ povedal so zatrpknutím v hlase.

Ozval sa potlesk. Znova tlieskal Černoboh. „Výborne, Jozef, preukázal si mi dobrú službu za tých osemdesiat rokov. No už je čas.“

Starec začal cúvať. „Nie, prosím. Sľúbili ste mi, že sa ešte stretnem s Belobohom.“

Černoboh sa zastavil. „Ach, vlastne áno. Máš desať minút,“ luskol prstami a starec zmizol. Otočil sa na Dianu. „Čo povieš? Dohodneme sa?“

Diana rázne pokrútila hlavou. „Nikdy.“

„Myslel som si, že budeš odporovať, no ver mi, nenahraditeľná nie si,“ žmurkol na ňu a chytil ju za ruku.

Razom sa ocitli v inej časti jaskyne. Diana si uvedomila, že je pripútaná na akomsi stroji. Pozrela sa doprava a pod ňou sa nachádzala hlboká priepasť, z ktorej šľahali plamene, takmer až ku nej. Prebehla pohľadom po stroji a zamrazilo ju, aj napriek tomu, že všade sálala horúčava. Bol to škripec. Taký, ktorý sa používal na mučenie v stredoveku. Náhle ju zaplavil smrteľný strach z toho, čo sa bude diať. Tuho privrela oči a priala si byť niekde inde. V mysli sa jej vynoril obraz usmiateho Petra. Pocítila v sebe odhodlanie. Nepodvolí sa mu.

On sa na ňu iba usmial a začal robiť to, čo vedel najlepšie.

***

O 20 rokov neskôr...

„Naozaj je tam tak krásne?“ spýtala sa mladá dievčina a v očiach jej zažiarila radosť. „Už tak dávno sme nikde neboli, však?“ štuchla do rebra svojho priateľa. Sedeli na terase v Starom meste a pili osviežujúce pivo. Júnové slnko bolo tento rok výnimočne silné, preto im chladivý nápoj dobre padol.

„Je to malebné miesto, ktoré nie je typické ponevierajúcimi sa turistami, ako to už v dnešnej dobe býva,“ odpovedala tmavovlasá žena. Mala nasadené slnečné okuliare. Keby ich nemala, pár, čo sedel oproti nej, by v jej očiach videl nádej, no zároveň aj nekonečné utrpenie.