Emília dlho kráčala v závese za rodičmi. Nevzďaľovala sa od nich ani na krok. Cestovali povozmi krajinou nového sveta, v ktorom je jedinou istotou utrpenie. Lenže brodiac sa studenou riekou rodičia merkovali dobytok a na svoju kučeravú dcéru pozabudli. Emíliu strhol prúd. Volala na rodičov, ale márne. Zápasila o život s vlnami rozbúrenej rieky. Dievčatko bolo od narodenia k svetu súce, a tak sa rozbúrenými živlami nenechalo zlomiť. Horšie to bolo s jemnou dušičkou, ktorú trápila otázka, či ju rodičia naschvál nenechali zmiznúť v rozbúrených vlnách. Neraz počula ako veliteľ výpravy nadáva zverencom , že deti sú len nechcené bremeno. Keď chce nájsť rodičov, musí sa vydať späť proti toku rieky. Len tak má šancu dohnať výpravu.

„Aká milá dcéruška. Roztomilé stvorenie. Chutné na pohľad,“ ozval sa za jej chrbtom kohosi hlas.

Keď sa otočila, div na zem nespadla. Za ňou sa tiahlo akési čudo. Bola to asi žena. Pravé oko mala umiestnené o dosť nižšie než ľavé. Ľavý kútik úst bol kedysi roztrhnutý, jazva po zranení sa tiahla až k uchu. Objemnému telu, asi človeka, chýbala jedna ruka.

„Musíš so mnou drahé dieťa, inak ťa zožerú divoké zvieratá,“ lákalo ju stvorenie.

„To nie, na mňa čakajú rodičia. Tam,“ ukazuje dievčatko pred seba a v očiach má strach.

Stvorenie strach vycítilo a veľmi sa mu hodil do kariet.

„Tvoji rodičia tam už nie sú. Videla som pocestných, zavediem ťa k nim,“ hovorilo čudo zaliečavo.

Emília nebola hlúpa. Rozbehla sa preč od stvorenia, ktoré ju lákalo ktovie kam. Rozmerné čudo ju sotva môže dohoniť. Bezhlavo bežala divočinou, ktorá nemala konca, až sa napokon dostala na horskú čistinku. Stála na nej chalúpka ako z rozprávky. Pred chalupou bola studňa. Dievčina si až teraz uvedomila, aký obrovský má smäd. Opatrnosť jej nedala zaklopať na dvere. Prikradla sa k studni, do ktorej opatrne spustila vedro. Nesmie urobiť žiadny rámus. Napije sa a vytratí odtiaľto rýchlo preč. Podarilo sa jej vytiahnuť vedro plné vody. Uhasila smäd. Je načase vypariť sa. Ako sa zakrádala k lesu, všimla si, že z neho vyšlo to čudo, ktoré v ňom stretla. Aj čudo si všimlo dievčiny.

„Tak ja ťa lákam domov, a ty napokon sama prídeš práve na obed!“ vykríklo stvorenie radostne. „Zvonár má už veľký hlad. Keď si dá obed, ukuje zvon, ktorého zvuk sa ponesie až k pobrežiu.“

Emília sa otočila a chcela utiecť. Už pri rozbehu ju zastavila silná ruka vysokého obra.

„Prosím!“ kričalo nešťastné dieťa.

Obor chytilo dievčinku za krk a tiahlo do drevenej chalupy. Prešiel obydlím do zadnej časti, kde mal dielňu. Na priestranstve za dielňou boli na drevenej konštrukcii zavesené jeho krásne zvony. A pustovník. Mäso na neskôr.

„Prines vodu na očistenie mäsa!“ kričal na manželku.

Stvorenie otváralo dvere do chalupy, aby poslúžilo podľa pokynov manželovi, keď tu zrazu ucítilo bolesť.

„Kde si ty oštara lenivá!“ kričal zvonár na ženu.

Lenže žena nikde. Priviazal Emíliu k jednému zo stĺpov a šiel za tou obludou.

Emílii nad hlavou v poryvu vetra cilingali zvonce. Lenže ona počula len zlovestný smiech lebiek, zavesených nad jej hlavou. Telo pustovníka sa vo vetre rozhýbalo. Emília si schovala tvár do dlaní. Ktosi ju zdvihol zo zeme. Dievčina kričala. Trvalo to nejakú chvíľu než zaregistrovala hlas matky.

„Všade som ťa hľadala,“ túlila si k hrudi mama to namilovanejšie bremeno na svete.

Otec stál vedľa mami a sústredene utieral krvavý nôž.